OurStories.cz ~ naše povídky - Povídky » Na pokračování » Ostatní FanFiction » Spáry minulosti (11)

05.05.2013 (12:00) • mima33 • Povídky » Na pokračování » Ostatní FanFiction • komentováno 21× • zobrazeno 3236×

11.

"Často vravíme životu: Nedávaj mi toľko, aby si mi nemohol toľko vziať."

- Christian Friedrich Hebbel

Samé nezmysli. Už dávno som nebola tak naštvaná na knihy. Vlastne oprava... nikdy som nebola tak naštvaná na autorov kníh, ktoré boli plné toľkých nezmyselných hlúpostí. Myslela som, že knihy nás majú obohatiť, ale ja som sa nedozvedela nič, čo by som už dávno nevedela a to ma riadne iritovalo. Už naozaj začínam uvažovať o možnosti, že si požičiam Harryho plášť a vyberiem sa do Zakázanej časti. Nechce sa mi čakať na povolenie nejakého profesora, i keď pán riaditeľ by mi ho určite dal s veľkou radosťou.

Ale to bude musieť počkať, pretože dnes sa ide do Rokvillu a ja potrebujem nejaké nové brká a tak sa tomu asi hold nevyhnem.

„Si akási zamyslená,“ poznamenala Levander, keď okolo mňa prechádzala k dverám, ktoré viedli zo spálne do klubovne.

„Veľa učenia,“ zaklamala som pohotovo, ale na Levanderinej tvári sa zjavil zamračený výraz, ktorý naznačoval, že mi ani za mak neverí.

„Málo Malfoya,“ zašomrala sama pre seba. Očividne nadobudla pocit, že ju nepočujem, ale to bol riadny omyl.

Vyšla z miestnosti a ja som osamela. Civela som na svoj otrasný odraz v zrkadle. Vlasy som mala neupravené, pod očami tmavé a veľmi výrazné kruhy, bola som bledá, ako tá najbledšia vápenka a pery som mala popraskané.

Levanderina poznámka bola odporná, ale aj pravdivá zároveň. Vedela som, že on je hlavným dôvodom mojej nálady a mojich sĺz, ale odmietala som na to myslieť a starala som sa len o to, aby sa moje myšlienky okolo neho točili čo najmenej. A až doteraz mi to celkom šlo, tak prečo to Lev musela tak strašne pokaziť?

Jeho rodina... Rodina!

Vyskočila som zo stoličky ako trafená a rozbehla sa von z veže. Klubovňa bola plná, pretože sa všetci práve chystali na raňajky a tak som sa stretla z nesúhlasným vrčaním a zazeraním, keď som náhodou do niekoho vrazila. Mala som naponáhlo a tak som ani nereagovala na Harryho, ktorý za mnou niečo vykrikoval a už vôbec som si nepripustila Rona, ktorý na mňa gánil ako na najväčšieho nepriateľa.

Mala som dosť všetkých ľudí v Rokforte, teda až na pár výnimiek a tak sa nesmierne teším na deň, kedy dostanem do ruky vysvedčenie a posledný raz prejdem bránou tejto školy.

Nemyslím to zle, školu som milovala, ale odkedy je Draco preč... nemysli na neho! zarevala som sama na seba v duchu a hnala sa chodbou ďalej.

Zbehla som až do žalárov, kde som vedela, že sa zdržujú duchovia. Našťastie som cestou nenatrafila na veľa ľudí.

Keď som vošla do zatuchnutej miestnosti, spomalila som a rozhliadala sa dookola. Musí tu predsa niekde byť.

„Čo tu pri Salazarovi robíš, dievčisko jedno!“ zvolala hrubý, nepríjemný hlas a ja som sa s myknutím otočila. Predo mnou sa vznášal duch krvavého baróna, ktorý bol zároveň duchom Slizolinu a rád sa ako pravý Slizolinčan aj choval.

„Prepáčte, že som sem tak vtrhla,“ prehodila som čo najúctivejšie, „ale hľadám Sivú dámu,“ dodala som. „Nevideli ste ju náhodou?“ odvážila som sa ešte spýtať.

Krvavý barón si odfrkol. „A keby aj áno, prečo si myslíš, že by som to tebe povedal,“ zavrčal hlasom plným odporu a sarkazmu, ktorý z jeho priesvitného tela doslova odkvapkával.

Premýšľala som, čo mu na to asi poviem, keď sa k nám pridal niekto ďalší. „Zasa sa chováš neúctivo?“

Sivá dáma sa na mňa prísne a nedôverčivo zahľadela, ale inak nedala najavo, že by som ju zaujímala.

„Veď ja tu vôbec nemusím byť!“ dotknuto prehodil barón a zmizol cez najbližšiu stenu.

Zahľadeli sme sa jedna na druhú a obe sme svorne mlčali. Obzerala som si ju a premýšľala nad tým, že je naozaj veľmi pekná. Kučeravé, tmavé vlasy jej padali v jemných kučierkach okolo dokonale tvarovanej tváre a plné pery len zdôraznili jej bábikovský vzhľad.

„Čo odo mňa Chrabromilčanka potrebuje?“ prehodila a nadvihla jedno obočie.

Zvažovala som ako začať tak, aby som ju nijako neurazila. „No viete, vy ste dcérou Roweny Bystrohlavovej a ja sa o nej niečo potrebujem súrne dozvedieť. Knihy sú mi v tomto absolútne k ničomu a tak som si povedala, že snáď...“ hovorila som milo a možno aj trochu podlízavo, no Sivá dáma ma zastavila.

„Čo chceš vedieť?“ skočila mi odmerane do reči.

Páni, za ten čas čo je duchom asi zabudla na spôsoby slušného správania. Alebo jej len nestojím za to, aby sa chovala ako sa má.

„Potrebujem sa dozvedieť niečo o jej diadéme,“ odvetila som opatrne a poslušne som bola potichu, až kým Sivá dáma znova neprehovorila.

„Aká je tvoja otázka?“ jej hlas bol stále odmeraný, no teraz ma už z neho mrazilo o čosi menej.

„Viete, chcela by som vedieť, čo sa s ním stalo a kde sa nachádzal naposledy, čo ste ho videli!“ povedala som jej a uprene jej hľadela do očí.

Sivá dáma povýšene nadvihla hlavu a odfrkla si. „Ten diadém hľadalo veľa ľudí. Vidina neobmedzenej inteligencie je veru lákavá. Mne sa to ale nikdy nepáčilo a tak som ten diadém skryla do jedného stromu, ale už tam nie je!“ povedala a otáčala sa na odchod.

„A vy viete kde je?!“ vyštekla som za ňou až príliš prchko a neuvážene.

Otočila sa a na tvári sa jej usadil hnev. „Naposledy sa naň pýtal mladík asi v tvojom veku. No je to už večnosť. Oklamal ma a ja som mu uverila a diadém mu dala. Spravil s ním zlé veci,“ hovorila pokojnejšie a poslednú vetu sprisahanecky pošepla.

„A viete kam ho skryl?“ pýtala som sa ďalej.

Sivá dáma si založila ruky na prsiach a mykla plecom. „A načo to chceš vedieť?“

Cítila som z nej odmietavý postoj a oblial ma strach z toho, že mi nič nepovie. „Lebo... chcem ho zničiť!“ povedala som rázne a jednoznačne.

Postoj Sivej dámy sa mojím vyhlásením zmenil. Uvoľnila sa a zaujato si ma obzrela. „Prisaháš?“

„Prisahám,“ kývla som a jemne, veľmi jemne, som sa na ňu usmiala.

„Hľadaj tam, kde je ukryté všetko,“ povedala len a v sekunde zmizla.

Čo? To čo má byť za hlúposť? Hľadaj, kde je všetko? Veď to absolútne nedáva zmysel, teda... jedna možnosť by tu možno bola, ale prehľadať tú miestnosť by mi trvalo hádam veky, ale za pokus nič nedám.

Nenaraňajkovaná, som sa teda vybrala do Núdzovej komnaty, aby som sa tam trochu poobzerala. Dumbledore predsa povedal, že Voldemort si myslel, že on jediný odhalil tajomstvá Rokfortu a tak táto predstava nie je až taká nereálna, akoby sa na prvý pohľad mohlo zdať.

Cestou do Komnaty som už bola pokojnejšia a neponáhľala som sa tak. Nemusím ho nájsť hneď, len si to tam obzriem a potom sa tam vrátim. Keď budem mať viac času, možno už dnes večer.

Vošla som do obrovskej sály, preplnenej kopou harabúrd. Áno, toto by mohlo byť miesto, kde je ukryté všetko. Stavím sa, že na svete nie je človek, ktorý by tu nenašiel, čo potrebuje.

Prechádzala som sa medzi policami a hádala som sa v duchu sama so sebou. Tá zamilovaná časť môjho ja, ktorá sa riadila výlučne srdcom sa dožadovala Draca. Chcela padnúť na kolená a plakať, kým sa nevytratia aj posledné zvyšky síl.

A tá druhá časť zasa chcela byť silná a udržať si na tvári úsmev aj za cenu, že by ma to malo zabiť.

Ak by ma v tom momente niekto videl, povedal by, že som ako zombie bez jedinej štipky života. Chodila som po sále a vôbec nevnímala, čo je okolo mňa. Takže keď som vrazila do skrine, nepekne som zanadávala a padla na zadok.

Chvíľu som zostala sedieť a chrbtom sa oprela o poličku za mnou. Predo mnou sa týčila ďalšia, ktorá bola na prasknutie narvaná knihami všakovakej väzby. Niektoré z nich už musia byť naozaj veľmi staré a tipujem, že knihovníčka o nich nemá ani páru. Možno by som mohla niektoré povyberať a zaniesť jej ich. Isto by sa potešila.

Ako som civela na policu, všimla som si, že na jej vrchu je škaredá stará figurína s blond parochňou na plastovej hlave, ktorá už hlavu veľmi nepripomínala a na nej sa ligotala korunka.

Pôsobilo to celkom komicky, dokonca som sa musela pousmiať, ale potom mi udrel do očí modrí smaragd, vynímajúci sa pod veľkým orlom.

Vyletela som na nohy a pod náhlim a prudkým pohybom sa otriasla polica za mnou, ale nijako ma to netrápilo.

Obzerala som si korunku a vytiahla som prútik zo skrytého vrecka v kabátiku.

„Accio!“ Namierila som naň prútik a vykríkla. Nič sa nestalo.

Tak poň asi budem musieť vyliezť. Ale tá polica je vysoká, lamentoval nejaký hlas v mojej hlave.

Nebuď srab Hermiona! napomenula som sama seba a odhodlane skryla prútik späť a začala som sa štverať po polici.

Ešteže sa neprepchávam a netrpím nadváhou, inak neviem kam by som prišla. Polica sa podo mnou otriasala a dokonca som párkrát nadobudla pocit, že sa zrútim spolu s ňou. Ale napokon ma všetky obavy prešli a ja som hrdo zovrela v ruke korunku.

Zliezla som späť asi do poly police a odtiaľ už zoskočila. Obzerala som si korunku a nakoniec som uznala, že to musí byť ona. Nie kvôli jej vzhľadu, ale kvôli tej temnote, čo sa z nej rinula.

„Reducio,“ povedala som s namiereným prútikom na diadém a na moje veľké šťastie sa zmenšil a tak som si ho strčila do vrecka kabátu.

Okamžite ho musím odniesť k riaditeľovi. Vybehla som z miestnosti a zamierila si to smerom k riaditeľni, keď sa za mnou ozval hlas profesorky McGonagallovej.

„Slečna Grangerová, choďte do Vstupnej siene, už odchádzame!“ zvolala na mňa a ja som sa so zaúpením otočila.

„Musím ísť za pánom riaditeľom, je to súrne!“ povedala som jej a už-už som sa chcela otočiť a ujsť, keď ma znova zastavila.

„Pán riaditeľ tu nie je. Choďte do siene!“ prikázala rozkazovačne a ja som zaúpela ešte viac.

No napokon som nemala na výber a vybrala sa smerom, ktorým mi kázala. To teraz budem celý deň chodiť s viteálom vo vrecku? Takéto šťastie môže postretnúť naozaj len a len mňa.

„Kde si bola?“ vybafla na mňa Levander hneď, ako som sa prirútila dolu, sprevádzaná profesorkou McGonagallovou.

„Ideme!“ zahlásila profesorka a všetci poslušne vyšli von.

Niektorí horeli nadšením, iní až tak nadšení neboli. Pre piatakov a vyššie boli výletu do Rokvillu úplnou rutinou. Poznali sme to a nemali sme tam už čo nové objaviť a tak nám Rokvill slúžil len na doplnenie si školských potrieb.

A tak to bude aj dnes, nakúpim čo potrebujem a budem utekať do hradu. Doslova som cítila, ako mi ten diadém prepaľuje vrecko. Až ma štípala koža na mieste, kde sa o mňa trel. A to bol vo vrecku! Nie je pochýb, že ten predmet srší nesmierne temnou mágiou.

„Hľadal ťa Harry, ale potom ho Ron odtiahol preč. Stále sa na teba za Malfoya hnevá...“ začala kvákať, ako náhle sme vyšli von z hradu.

Mala som Lev rada, ale naozaj ma jej táraniny len málokedy mohli nejako zaujať. A tak to bolo aj tento krát. Ja som uvažovala o svojom, zatiaľ čo ona si recitovala sama pre seba litánie a vôbec si nevšimla, že ju absolútne nepočúvam.

Hneď ako sme prišli do Rokvillu ma chcela odtiahnuť do Troch metiel, ale ja som sa nedala.

„Musím si kúpiť brká, prídem za tebou o chvíľu,“ ubezpečovala som ju a Lev si len frustrovane povzdychla.

„Myslíš okrem školy aj na niečo iné?“ zamručala, ale bez ďalších slov ma pustila a ja som sa vybrala k obchodu, ktorý by muklovia nazvali Papiernictvo.

Dnešný deň sa ani poriadne nezačal a ja som už toho mala po krk. Dokonca mi zišlo na um, že do žiadnych Troch metiel nepôjdem a neskôr sa vyhovorím na nevoľnosť, alebo čo ja viem na čo.

Kúsok odo mňa sa mihla štíhla postava, zahalená v tmavom plášti, lemovanom zlatými výšivkami. Pôsobil veľmi elegantne a draho. Určite aj Draco má podobné kúsky.

Vždy keď som na neho pomyslela, takmer som umrela od žiaľu, čo sa mi vkrádal do tela a nemilosrdne mi drvil srdce i mozog.

Bola som asi desať metrov od vchodu, keď sa so mnou všetko zatočilo a ja som nadobudla pocit, že sa povraciam.

Premiestňujem sa! zarevala som v duchu a panicky sa snažila vyslobodiť zo zovretia mocnej ruky, natiahnutej do čiernej rukavice.

Keď som znova zacítila pod nohami zem, zatackala som sa a padla. Bolo to viac než nepríjemné premiestnenie a už to nikdy nechcem zažiť. To radšej budem lietať metlou!

Poobzerala som sa dookola a všimla si pred sebou postavu v tom krásnom plášti. Očami som blúdila po tom mužovi, až som nakoniec skončila pri jeho tvári.

Som mŕtva, napadlo mi ako prvé, keď sa moje oči stretli s mrazivým pohľadom Luciusa Malfoya.

Viete, čo som si uvedomila? Že sme na jedenástej kapitole a v poviedke majú vlastne len štvrtý deň! Ten čas sa ale vlečie. :D

Autor: mima33 (Shrnutí povídek), v rubrice: Povídky » Na pokračování » Ostatní FanFiction

Sdílet

Diskuse pro článek Spáry minulosti (11):