OurStories.cz ~ naše povídky - Povídky » Na pokračování » Ostatní FanFiction » Spomeň si na mňa - 1. kapitola

25.07.2013 (11:00) • MiriamTaylor • Povídky » Na pokračování » Ostatní FanFiction • komentováno 5× • zobrazeno 923×

„Vstávaj!“ kričala na Kristin jej večne rozrušená matka.

„Už idem,“ ozvala sa Kristin chrapľavým hlasom a dúfala, že ju matka počula. Voľky-nevoľky sa presvedčila vstať z postele a pretrela si oči.

„Vysoká škola,“ zaúpela, keď si predstavila tváre jej tupých spolužiakov. Tešila sa jedine na svoju najlepšiu kamarátku a spolusediacu Marry, ktorá ju vždy pochopila, rozveselila ju, keď jej bolo smutno. Hovorili si všetko a nemali pred sebou žiadne tajnosti.

„Nestihneš autobus!“ ozvalo sa zdola .

„Veď vravím, že idem.“ Lenivo sa postavila z postele a vbehla do kúpeľne, kde si prečesala hrubou kefou zopárkrát vlasy. Na chvíľu sa však zastavila a pozrela sa na svoju dvojičku v zrkadle. Nechcelo sa jej veriť, že ten čas tak rýchlo beží a už ma dvadsať rokov. Znova si prešla rukou po očiach a nahmatala si veľké kruhy po očami. Vyzerala vážne príšerne, ale iba nad tým mávla rukou a rozhodla sa to neriešiť. Dnes ju čaká veľká písomka z dejín a chce ju napísať, čo najlepšie, keď sa už učila celý víkend. Na zubnú kefku si vytlačila pomerne veľké množstvo zubnej pasty a začala si čistiť zuby ako o život.  Zatiaľ, čo si umývala zuby, zbehla si do izby pre telefón, ktorý ukazoval na jeho obrazovke pol ôsmej. Nahlas zhíkla a okamžite si bežala vypláchnuť ústa. Jej matka mala znovu pravdu. Určite sa jej dnes nepodarí stihnúť autobus a tak bude musieť isť peši. Hodila na seba to prvé, čo v šatníku našla a to purpurové čipkované šaty  s volánikmi na koncoch a rozbehla sa dolu schodmi. Skôr než opustila prah dverí, stihla si uchmatnúť zo stola čokoládovú šišku, ktorú do seba tlačila po ceste do školy.

Ako tak kráčala, nezabudla si všímať prostredie okolo. Bolo pomerne teplé, londýnske ráno, slnko vyžarovalo slabé, slnečné lúče a vtáčiky si vyspevovali na jabloni, ktorá rástla na ulici. Všetko bolo rovnaké, ako každé ráno. Jej sused Pán Kirk, veľmi prijemný starý muž už znova orezával svoje kríčky pred domom, aby mu ich všetci naokolo závideli. Kristin ho mala veľmi rada pretože bol ako jej vlastný dedko, keďže o toho svojho prišla už keď bola maličká.

„Dobré ráno, Pán Kirk!“ zakričala na svojho suseda a priateľsky sa pousmiala .

Pán Kirk na chvíľu zabudol na kríky a jeho tvár sa rozžiarila, keď uvidel okoloidúcu Kristin.

„Ahoj, Kristin,“ zamával jej a potom sa už znova venoval jeho obľúbeným kríkom.

Kráčala teda ďalej a keď obchádzala vysoký, modro- biely dom, ktorý patril Robberovcom, nezabudla pohladkať ich zlatého retrivera Ronyho, ktorý už netrpezlivo vyčkával, kedy ho príde pozrieť. Vždy mala slabosť pre zvieratá. Cesta do školy sa čím ďalej krátila a to Kristin začalo rozrušovať. Ani sa nenazdala a už stála pred budovou školy. Všimla si drahé autá, zaparkované pred školou, ktoré patrili takzvaným prominentom, ako ich zvykla spolu s Marry volať. Musela nad tým pokrútiť hlavou.  Zastrčila si prameň neposlušných vlasov za ucho a pootvorila malinkú bránku školy. Hneď na to zaklopala na obrovské dvere, ktoré viedli do budovy a na jej prekvapenie nikto neotváral. Nahlas si vzdychla a začala klopať na dvere ako zmyslov zbavená. Nezabudla sa pozrieť na hodiny, ktoré ukazovali presne sedem hodín a päťdesiatdeväť minút.

„Ešte nie je osem hodín!“ zapišťala a nazlostene búšila na dvere budovy.

Sama nevedela, kto vymyslel, aby zamykali školu po ôsmej, vraj to bolo kvôli údajným zlodejom, ktorí sa potulovali po chodbách školy.

Z jej úvahy o zlodejoch ju však vyrušil driečny muž, ktorý sa znenazdajky zjavil priamo pred ňou. Zvláštne, nevidela ho prichádzať. Mal na sebe čierne nohavice, biele tričko na ktorom mal prehodenú koženú bundu a tmavé slnečné okuliare cez ktoré sa jej nepodarilo zastihnúť jeho oči. Vedela, že je od nej starší.

Celú si ju prezrel a potom zložil svoje okuliare. Mal krátke hnedé až čierne vlasy a oči zelenkastej farby. Venoval jej priateľský úsmev.

„Zdravím.“ Vydvihol kútiky úst a zapozeral sa do jej medových očí.

„Ahoj,“ odzdravila ho, aby nebola neslušná a odvrátila zrak, aj keď musela uznať, že bol vážne pekný. Klamala by sama seba, ak by sa snažila presvedčiť, že nie je. Vôbec netušila, čo tu robí, ale zdalo sa jej zvláštne, že je taký priateľský.

Svoje, po prsia dlhé vlasy, si prehodila na druhú stranu a znova zabúchala na dvere.

„Koľko tu už stojíš?“ spýtal sa jej neohrabane a prezeral si ju od hlavy po päty.

„Presne dve minutý,“ odpovedala mu odmeraným tónom a hlavu zronene oprela o dvere.

Tento muž sa Kristin vôbec nepozdával, totižto, vždy mala dobrý odhad na ľudí a hneď vedela, že tento muž s prekrásnymi črtami tváre musí niečo tajiť. Z jej myšlienok ju pre tentokrát vyrušil školník, ktorý im prišiel otvoriť po jej odhodlanom búchaní na dvere. Vďačne sa pozrela na školníka a už aj bežala ku svojej skrinke. Najviac sa však potešila tomu, že sa stratila tomu zvláštnemu chlapíkovi z dohľadu, cítila sa pri ňom nesvoja.

                                                       ***

„Tak, skôr než začneme, chcel by som vám predstaviť vášho nového spolužiaka,“ predniesol profesor dejín a rukou mávol na mladíka, ktorý sedel úplne vzadu, čo však Kristin najviac prekvapilo, bolo to, že to bol jej záhadný mladík z rána.

Vyvalila oči na Marry, ktorá sedela úplne vpredu.

 „Volám sa Benjamin Weasley,“ započula predslov teraz už dobre známeho mladíka.

„Vraj je veľmi bohatý,“ pošepkala Alice, ktorá sedela kúsok od Kristin. Bola známa tým, že často striedala rôznych chlapcov. A samozrejme, že nováčika, ktorý je tak pekný a navyše bohatý, si nemôže nechať ujsť poza prsty. Kristin sa teda vôbec nepáčil. Bol namyslený, to dokázala rozpoznať z jeho správania. Ako sa tváril, ako hovoril, už teraz ho neznášala.

„Posaďte sa k slečne Strydeovej, na ňu sa môžem spoľahnúť, oboznámi vás s rozvrhom a prevedie vás po škole,“ povedal profesor a ukázal na ňu prstom. Tá sa však utápala vo vlastných myšlienkach o tom, aký je Benjamin hrozný a tak nemala čas počúvať aj profesora Mongomeryho. Až keď Benjamin kráčal smerom k nej a neustále sa na ňu pozeral - pochopila.

Schytil stoličku do rúk a následne si ju odsunul, aby sa na ňu mohol posadiť. Nohy si vyložil na lavicu a ruky si prekrížil poza chrbát. Profesora toto gesto prekvapilo, čo prezrádzal jeho rozrušený výraz v tvári.

„Idiot,“ šepla a prekrútila očami. Našťastie zazvonilo a ona si s úľavou výdýchla a ďakovala za ten prenádherný zvuk zvončeka.

Pozbierala svoje knihy a rýchlo si ich hodila do tašky, ktorú si prehodila cez plecia, rozhodnutá odísť z triedy pred jej novým spolužiakom. Nestrácala ani minútu a už bola na prahu dverí odchádzajúc v tom ju však zachytila neznáma ruka, ktorá ju donútila otočiť sa.

Pred ňou nestál nikto iný než jej nový spolužiak, ako sa to volal? Idiot. Áno, bude ho volať idiot.

„Toho idiota si si mohla odpustiť, keďže dnes spolu musíme stráviť celý deň. Viem byť dosť nepríjemný, tak si ma nechci znepriateliť,“ dal jej radu a zaškeril sa.

„To má byť akože vyhrážka?“ Nadvihla jedno obočie a ľahostajne si ho prezrela.

„Ber to ako chceš,“ odfrkol si, „hlavne ma už preveď cez túto školu, nech to máme za sebou.“

„S radosťou,“ odsekla a hlavou pokývla, aby ju nasledoval. Chodili cez chodby školy a obidvaja nepovedali ani slovo. Občas si všimla, ako po nej sem-tam pokukuje a prezerá si ju kvôli čomu sa jej na tvári vyčarila červeň. Ihneď sama seba v duchu pokarhala. Ako sa len mohla červenať vďaka tomuto idiotovi? Bol namyslený, odporný, zlý, presne ako viacero jej spolužiakov. Sebec a navyše pekný sebec. Pekný? Pekný?! Vari sa už úplne zbláznila ?

Začala naštvane potriasať hlavou akoby dúfala, že tie myšlienky z hlavy vytrasie.

„Si v poriadku?“ spýtal sa posmešne.

„Áno, som,“ zamumlala a ďalej kráčala po chodbe nepovediac ani slovo. Do čerta aj s ním! Musí ju tak rozrušovať?

„Nevyzeralo to tak, myslím, že vyzeráš ako psychopat,“ zasmial sa pobavene  a  musel sa uistiť, že svoju úlohu hrá dobre. Celý tento plán mal dobre premyslený. Tipoval to na taký mesiac, pokým ju odtiaľto odvedie. Jeho plán bol prostý. Musí sa s ňou spriateliť a pomaly ju pripraviť na to, čo ju čaká. Nemohol ju len tak odvliecť preč. Dobre vedel, že na to musí pripraviť aj ostatných. Predsa už to boli dva roky, čo jej vymazali pamäť. Už dva roky žila ako niekto úplne iný. Nepovie jej pravdu, dokedy si nebude istý, že je na to všetko pripravená. Ak by ju premiestnil v nesprávnu chvíľu, mohla by utiecť, spanikáriť a to nemohol riskovať, rozkazy boli celkom jasné. Chcel po nej vystreliť jeden z jeho provokačných úsmevov, no na jeho údiv, už vedľa neho nestála- zastavila. Ruky opreté v bok a hnev v očiach.

„Ty!“ vyštekla a ukázala na neho prstom, „ak si myslíš, že si sem len tak prídeš a budeš sa hrať na...“

„Prosím, mlč!“ povedal podráždene, oprel ju o stenu a prstom jej naznačil, aby zmĺkla. Neznášal svoju prácu. Ochraňovať ľudí, ktorí si ani neuvedomujú, že sa sami ženú do záhuby. A čo viac. Teraz mal na krku neznesiteľnú vševedku, čo si myslí, že všetko vie. Zrejme je čas, aby jej povedal všetko, čo vedel. Bolo mu úprimne jedno, že to pokazí všetky jeho plány. Chcel odtiaľto odísť čo najskôr. Nikdy nemal v obľube muklov. Nebolo to zasa tak, že ich neznášal, len ich zrovna nemal príliš v láske.

Ruku mal položenú na jej ústach a pozeral sa do jej vystrašených očí. Mrvila sa, šklbala sebou, ale po chvíli zrejme pochopila, že nemôže nič robiť, tak sa uvoľnila a hľadela na neho.

Keď sa ubezpečil, že už bude ticho, ruku jej jemne stiahol z úst, pričom prstom zacítil jej vlhké pery.

Bola pekná, naozaj pekná. Hnedé, vlnité vlasy jej padali na chrbát a veľké orieškové oči si ho obzerali. Niekoho mu pripomínala, len si akosi nemohol spomenúť koho. Trhla sebou a konečne sa jej podarilo odstrčiť ho.

„Čo to robíš!“ znova vyštekla a snažila sa ho udrieť, no on jej ruku schytil a vykrútil a pritiahol si ju bližšie.

„Som ochotný vysvetliť ti, prečo som vlastne tu a čo s tým máš spoločné ty,“ riekol šepkajúc jej do ucha.

Prikývla. Pustil ju a sadol si na lavičku, ktorá bola kúsok od nich. Bez váhania si prisadla k nemu neveriacky si ho obzerajúc.

„Začni,“ vyzvala ho.

„Bude to znieť zvláštne, ale som tak nejak čarodejník,“ povedal a zasmial sa nad tou absoruditou. Jasné, že mu nebude veriť. Pred tou nehodou, ktorá sa stala, by mu nemala problém uveriť, no teraz to bolo pre ňu niečo nové. Čakal, že ho znova napadne, alebo vyštekne, aký je to idiot, ako by to sám nevedel. Nič sa nestalo. Školskú chodbu naplnil jej hlasitý smiech, ktorý sa ozýval všade navôkol.

„Čarodejník?“ vyslovila to slovo pozerajúc sa na neho a z očí jej tiekli slzy smiechu.

„Silencio,“ zašeptal čím ju prinútil stíchnuť. Otvorila ústa z ktorých teraz už nevychádzal žiaden hlas. Prihnala sa k nemu a začala ho buchnátovať do hrude, aby okamžite niečo urobil.

„Vravel som ti,“ povedal na svoju obranu a smial sa na dievčati, ktoré otváralo dokorán ústa a snažilo sa ho zasypať všetkými, možnými nadávkami, škoda len, že ju nebolo počuť.

„Už mi veríš?“ spýtal sa a spod bundy vytiahol svoj prútik.

Najskôr na neho zagánila a potom len mlčky prikývla. Niečo zašeptal, mávol prútikom a čakal, že teraz sa už spustí vlna nadávok.

Očarovane hľadela na prútik v jeho rukách a mierne pootvorenými ústami.

„Ako to? Prečo?“ koktala a oči nespustila z prútika, až keď si ho zastrčil pod bundu, konečne sa mu pozerala do tváre.

„Prečo ja?“ vydýchla a pozerala sa mu do očí s toľkými nevyslovenými otázkami.

„Sadni si,“  kľudne povedal, ukazujúc prstom na lavičku. Sadla si.

„Poslal ma sem Harry Potter,“ povedal a pozeral sa na ňu, ako keby mala prejaviť nejaký záujem o to meno, no nechápavo sa na neho pozerala.

„Pokračuj,“ vyzvala ho so zvedavosťou v očiach.

„Nič? Nič to s tebou nerobí?“ spýtal sa.

„Čo by to so mnou malo robiť? Veď si mi ešte nič nepovedal!“ rozčúlene štekla a založila rukami.

„Ide o to, že je to jeden z tvojich najlepších priateľov,“ povedal rozčúlene a pomasíroval si spánky.

„Myslím, že by som nezabudla na niektorého z mojich priateľov a už vôbec by som nezabudla, keby je ten môj priateľ čarodejník!“ skríkla a rozhorčene mávala rukami.

Dobre toto nešlo, tak ako to plánoval. Proste jej len vymaže pamäť kúzlom Obliviate a skúsi to znova zajtra. Do čerta aj s ňou! Už to musí dokončiť, ale ako? On sám jej tie spomienky nemôže privolať a preto ju musí, čo najskôr odtiaľto dostať. Skúsi to inak.

„Tvoje meno je Hermiona Jean Grangerová, si nadaná čarodejnica a zvyknú ťa volať ako najbystrejšia čarodejnica tvojho veku,“ povedal celkom pokojne.

„Čo sú to za drísty?“ vyštekla a postavila sa, aby mohla od tohto šialeného muža uniknúť.

„Locomotor Moptis!“ vykríkol pohotovo a okamžite sa jej zviazali na nohy. Čakala na tvrdý dopad na zem, no jeho ruky ju stihli zachytiť.

„Pevne sa ma drž,“ prikázal jej a než stihla povedať čo i len slovko premiestnil sa s ňou.

 ----------------------------------------------------------------------------------------------

Všimla som si, že je tu teraz veľa poviedok s námetou na Harryho Pottera, presne  na pár Draca a Hermiony. Moja najlepšia kamarátka takých prečítala veľmi veľa a rozhodla sa, že skúsi tiež jednu napísať, a tak vlastne vznikla táto poviedka s názvom Spomeň si na mňa.  Keďže nemá veľké skúsenosti s vydaním, poprosila ma, či by som ju nevydala pod svojim menom, a tak je tu.

Veľmi rada by som vás poprosila o komentáre a vaše názory a či by ste chceli čítať ďalej túto poviedku. Ďakujem. 

Autor: MiriamTaylor (Shrnutí povídek), v rubrice: Povídky » Na pokračování » Ostatní FanFiction

Sdílet

Diskuse pro článek Spomeň si na mňa - 1. kapitola: