OurStories.cz ~ naše povídky - Povídky » Na pokračování » Ostatní FanFiction » The return of scion (2. časť)

17.07.2012 (17:00) • Perla • Povídky » Na pokračování » Ostatní FanFiction • komentováno 5× • zobrazeno 836×

                                             Čo sa to deje?

„Ja mám ruky!“ vykríkla som mojím novým hlasom. Znelo to však dosť priškrtene.  Naozaj mám ruky a nie laby? Ľudské ruky?

Nemohla som tomu uveriť. Namiesto zadných láb som mala zas nohy!

Čo sa to deje? prebleslo mi hlavou. Ako sa teraz dostanem odtiaľto preč?

Znova som sa pokúsila postaviť sa. Podarilo sa. Nohy sa mi triasli a ja som si nebola istá, ako dlho vydržím stáť.

Započúvala som sa do ranného vetra a dúfala som, že niekoho začujem.

Nič. Len hrobové ticho.

Stála som na útese a lomcovala mnou zima. Moje nové telo bolo veľmi krehké a očividne nie otužilé.

„Haló? Je tam niekto?!“ skríkla som do prázdna. Nevedela som, čo robiť.  Začínal sa ma zmocňovať strach. Len pokoj, Acelynn, ty niečo vymyslíš.  Pozrela som sa na svoju nohu a chcela som urobiť krok dopredu.  Nanešťastie som sa zaknísala dopredu, potom dozadu  a pošmykla som sa. Nohy sa mi podlomili a ja by som bola spadla z útesu, keby ma nezachytila nejaká mocná ruka. Tiež ľudská. Všimla som si hneď.

„No tak, Acelynn, dobre sa ma drž!“ prikázal mi mohutný hlas. Neboli to síce vlčie myšlienky, ale hneď som vedela, že je to otec.

Pevne som sa ho chytila mojimi rukami a on ma bleskovo vytiahol hore. Znova som si kľakla na tie chladné skaly a začala som sa triasť od zimy.

Otec sa na mňa pozrel a rýchlo cezo mňa niečo prehodil. Hneď ma to trocha zahrialo. Dovolila som si zodvihnúť zrak a pozrieť sa otcovi do očí.

Bol nádherný. Už ako vlk bol krásny, ale teraz... oveľa krajší. Vyzeral mlado aj napriek jeho skutočnému veku.

„Čo sa to deje?“ spýtala som sa a zuby mi drkotali.

Nechápem, ako ľudia dokážu chodiť do hôr bez toho, aby nezamrzli.

Otec sa na mňa pozrel, sklonil sa ku mne a začal ma objímať. „Neviem. Niečo sa  muselo pokaziť. Toto sa nemalo nikdy stať,“ vysvetľoval akoby pre seba. Ja som, ako vždy, ničomu nerozumela. Veď kedy aj hej. Nikdy som sa nedozvedala, prečo už nie sme ľudia, nikdy mi nikto nevysvetlil nič. Darrell mi však povedal, že to on vytiahol z tety Bryn, ktorá pred ním nechcela mať tajnosti a všetko mu povedala. Mne to ale nechcel povedať.

Otec sa postavil. „Zvládneš sa postaviť?“ naliehal na mňa.

S neistotou som prikývla a pokúsila sa o to. Podarilo sa mi to. Otec si ma zobral do náručia a privinul si ma na hruď.

„Poď,“ povedal. „pôjdeme do jaskyne. Teraz, keď si človek, nemôžeš si dovoliť ostať v takejto zime.“

„Ale ako sa tam dostaneme? Je to odtiaľto ďaleko.“ Bála som sa.

Bola mi strašná zima a predstava dlhej prechádzky vo mne vzbudzovala niečo... zvláštne, čo som ešte necítila. Po celom tele sa mi urobili také malé bodôčky a telom mi prešiel taký zvláštny náboj.  Bolo to nové, ale zaujímavé.

 Mávajú takéto pocity ľudia často? napadlo mi hneď.

„Musíš sa mi rukami pevne chytiť za krk a prehodiť sa dozadu,“ ozval sa otec po chvíli a zastal.

Čo prosím? Mám sa... čo? Prehodiť? A to ako?

Keď si všimol môj nechápavý pohľad, pochopil, že to bude zložitejšie, ako si myslel. Zobral si moje ruky a dal si ich okolo krku. Potom ma postavil na zem, otočil sa a ja som mu vyskočila na chrbát. Alebo lepšie povedané, on si ma vyhodil na chrbát.

Vtom sa premenil na vlka. Bolo to také nečakané, že som vykríkla, ale hneď som sa uvedomila, a preto som sa ho len pevne držala.

Oco sa rozbehol čo najrýchlejšie pomedzi stromy a ja som sa len držala. Takýmto tempom by sme mali byť pri jaskyni možno aj za menej ako minútu. Oco bol veľmi rýchly. Oveľa rýchlejší ako ja. Zavrela som oči, aby som sa nemusela dívať pred seba. Keď som totiž bola na jeho chrbte, bála som sa. Neviem ani prečo, ale proste, akoby mi niečo vo vnútri naznačovalo, že je to nebezpečné. Avšak  zmocnil sa ma aj iný pocit. Taký, ktorý chcel, aby som nechala oči otvorené a pritom sa mi zrýchľoval tep a v hlave mi hučala krv a... bolo to niečo super.

Zrazu otec prudko zastal a premenil sa na človeka.

Ako to len robí? Pomyslela som si. Zložil si ma z chrbta a znova ma zobral do náruče. Spoločne sme vošli do Haldiskej jaskyne. Prešli sme len trocha cesty a zbadali sme tam celú svorku. Bolo tam oveľa viac vlkov. Niektorí boli ľuďmi a tých som v tej chvíli nevedela zaradiť, kto sú. V strede bolo ohnisko a oheň osvetľoval celú jaskyňu. Ľudia sedeli pri ohni čo najbližšie a vlci obďaleč.

„Sme tu všetci?“ ozval sa jemný zamatový hlas spoza nás. Otočila som sa a zapozerala som sa do tváre mojej mamy. Krásne vlasy jej zdobili chudú tvár a zlatisté oči na mňa tiež skúmavo pozerali.

Na sebe mala niečo oblečené a vyzerala v tom dobre. Kde to všetko za taký krátky čas našla?

„Áno, Calla, sme tu všetci,“ ozval sa niekto od ohňa.

Bol to taký postarší muž. Keď som sa na neho pozornejšie zadívala, hneď mi došlo, že to je dedo. 

Všimol si, že sa na neho pozerám, a tak sa na mňa usmial. Ja som mu úsmev opätovala a cítila som sa dosť blbo, že ma oco ešte stále drží v náručí.

Mama sa pozrela na oca, pohladila ho po líci a usmiala sa naňho.

Smutne si vzdychla.

„Odveď Acelynn k Darrellovi a Rayovi,“ povedala mama. „Musíme prebrať dôležité veci,“ dodala, aby ho popohnala.

Čo je také dôležité, že pritom nesmiem byť aj ja? Hm? Myšlienky mi vírili hlavou a otázok som mala v tej chvíli na mysli asi milión.

Oco ma odniesol a položil ma na niečo mäkké a teplé. Zababušil ma do toho, čo mi dal na útese a bez slova odišiel. V tejto časti jaskyne nebolo také veľké svetlo ako tam na začiatku, ale aj tu bolo ohnisko. Oproti mne sedel krásny chlapec  môjho veku s čiernymi havraními vlasmi a očami, ktoré sa na mňa smiali a dobre sa na tom všetkom zabávali.

„Acelynn, naozaj si to ty?“ spýtal sa neveriacky a začal si ma obhliadať z každej strany.

Len som prikývla. Nevedela som, kto je ten chlapec. Ale veľa možností som aj tak na výber nemala.

„Ray?“

To bolo prvé meno, ktoré ma napadlo. Chlapec len pokrútil hlavou a aj naďalej sa na mňa usmieval.

„Darrell?“ tipovala som ďalej.

Chlapec prikývol a usmial sa na mňa ešte väčšmi. „Vyzeráš pekne ako dievča.“ Tak to bol asi prvý kompliment, aký mi on zložil. Stále si len zo mňa uťahoval, že na to, že som samica, sa chovám úplne nevhodne.

„Nevieš, o čom sa naši budú zhovárať?“ spýtala som sa s istým nepokojom v hlase.

Neviem prečo, ale keď som už človek, chcem si to nejako užiť. Samozrejme, najprv sa chcem naučiť chodiť.

Pri tej myšlienke som sa zasmiala.

Darrell sa na mňa nechápavo pozrel. „Čo ti tu je do smiechu?“ spýtal sa a vrhol na mňa akýsi zvláštny karhavý pohľad.

Chcela som mu odpovedať niečo drzé. Mojím novým hlasom by to asi znelo super! Znova som sa usmiala a bolo mi jedno, čo si o tom pomyslí.

Pomaly som sa pokúsila vstať.

„Čo to robíš?!“  vyštekol.

Ja som si ho však nevšímala.

 Super! Poskočila som v duchu. Podarilo sa mi postaviť sa. Opatrne som pokladala jednu nohu pred druhú a snažila sa dostať čo najďalej od Darrella a čo najbližšie k svorke. Prešľapovala som z nohy na nohu a bol to úžasný pocit. Odspodu mi síce bola zima, ale inak to bolo čosi neopísateľné.

„O chvíľu by tu mal byť,“ začula som mamin hlas.

Kto by tu mal byť? Niekto odišiel? Mihali sa mi hlavou nové otázky.

Chcela som sa dozvedieť viac, a preto som pozorne načúvala všetkému, o čom sa rozprávali. Nie žeby toho bolo veľa, samozrejme.

„Určite sa niečo pokazilo,“ ozval sa ďalší ženský hlas. Asi teta Bryn. „Toto sa nemalo stať.“

Čože? O čom to doparoma hovoria? Aj ja chcem vedieť podrobnosti.

Vtom som niečo začula. No vlastne... niekoho začula. Tá osoba rýchlo behala a vbehla priamo do jaskyne. Hneď na to zastala.

„Máme na problém,“ oznámila osoba vážnym hlasom.

Autor: Perla (Shrnutí povídek), v rubrice: Povídky » Na pokračování » Ostatní FanFiction

Sdílet

Diskuse pro článek The return of scion (2. časť):