OurStories.cz ~ naše povídky - Povídky » Na pokračování » Ostatní FanFiction » Úlomky zrady - 09.

04.08.2013 (12:00) • mima33 • Povídky » Na pokračování » Ostatní FanFiction • komentováno 16× • zobrazeno 2730×

09.

„Ten, kto sa drží starého, je predurčený upadnúť s ním.“

- Endre Ady

Pred štadiónom som sa ocitol už päť minút predtým, ako sme boli s Hermionou dohodnutý a preto som si sadol na lavičku a v hlave mi pracovali kolieska na plné obrátky.

Ak niekto naozaj tuneluje našu firmu a Milesova teória sa potvrdí, mali by sme predovšetkým zistiť, kto je majiteľom spoločnosti, ktorá nám dodáva materiál. Viem, že niekde v záznamoch to je, ale ani za toho čerta si neviem spomenúť o koho sa jedná.

Tým by sme sa dostali bližšie k odpovedi. A keď nad tým vlastne premýšľam, my ani nemáme tak veľký sklad, aby sme vedeli do neho uložiť toľko dreva. Potom by sa nám tam už nič iné nezmestilo. Sme síce prosperujúca firma, ale nepatríme medzi tie spoločnosti, čo majú milióny niekoľko árov rozľahlých budov a pozemkov. Máme jednu budovu s kanceláriami, jeden sklad a jednu budovu, kde prebieha výroba.

„Dracooooooo!!!“ ozvalo sa za mnou, až som nadskočil. Bežal ku mne Liam a za ním sa hnala Hermiona, ktorá na neho kričala, aby spomalil, lebo si ešte ublíži.

„Ahojte,“ uškrnul som sa a chytil som chlapca, ktorý sa mi zavesil okolo krku.

„Môžem si kúpiť aj popcorn, môžem?“ vyhŕkol a skôr ako som stihol odpovedať, pokračoval: „Môžem si kúpiť aj čiapku s pogom tímu?“

„Hovorí sa logom!“ opravil som ho a spolu sme sa vybrali ku vchodu na štadión.

„Áno, aj s tým!“ Mávol rúčkou, na znak, že je jedno, ako sa to vraví, proste to chce mať.

Takže, keď sme sa dostali na štadión, ako prvé sme zašli do obchodíku, ktorý bol hneď pri vchode. Kúpil som nám troje pukance, malinovky a Liamovi som zaobstaral všetko, čo správny metlobalový fanúšik musí mať.

Čiapku, tričko, vlajku a v neposlednom rade aj plagát. Keď sme odtiaľ odchádzali vykrikoval ako zmyslov zbavený a bol úplne nadšený zo všetkého, čo videl a ešte viac z toho čo uvidí, lebo nás zasypával litániami o tom, ako bude zápas prebiehať.

Hermiona mi neprestajne ďakovala za to všetko, čo pre nich robím a ja som nadobudol pocit, že mi neďakuje len za tento zápas, ale aj za náš raňajší rozhovor.

Okej, fázu kamarátstvo Draca a Hermiony očividne preskočím a rovno sa zameriam na rozvíjanie nášho vzťahu. Toho romantického.

Prešli sme na naše miesta a mne došlo, že sú to tie najprestížnejšie miesta na štadióne. Kiež by aj nie, naša firma je najväčším sponzorom Harpyí, tak sa o nás musia aj náležite starať.

„Draco?“ ozvalo sa za mnou a keď som sa otočil, dostal som chuť vziať nohy na plecia a zdupkať kadeľahšie.

„Astória, Daphné,“ prehodil som a snažil som sa vystrúhať aspoň pochabý úsmev, no rozhodne mi to nešlo, súdiac podľa ich výrazov.

„Je mi jasné, že nie si nadšený, že nás vidíš,“ podotkla zrejmé Daphné a zaškľabila sa na mňa tým svojím povýšeneckým spôsobom.

Bolo zbytočné jej na to niečo vravieť a prišlo mi celkom vhod, keď som za nimi zazrel Blaisa Zabiniho a Marcusa Flinta.

Keď aj ich pohľady spočinuli na mne, obaja sa pripojili k našej malej skupinke, ale netvárili sa nadšene a rozhodne im z očí sršala faloš.

„Draco Malfoy,“ prehodil Flint s krivým úsmevom a pobúchal ma po pleci. „Večnosť som ťa nevidel!“ skonštatoval.

„Marcus, Blaise, som rád, že vás vidím,“ zaklamal som poľahky. Pri mojom otčimovi som sa naučil pretvarovať takmer dokonale.

„A tvoja spoločníčka...“ začala Daphné a povýšene sa otočila na Hermionu.

„Hermiona Gran...“ začal som, ale zarazil som sa, „Igleby,“ opravil som sa a v duchu som si okamžite začal nadávať.

„Jasné, ty si žena Dracovho brata, Duncana,“ podotkla Astória a prezerala si Hermionu kritickým pohľadom od hlavy, až po päty.

„Áno,“ prikývla Hermiona a nervózne sa ošila.

„Ja som Liam!“ vykríkol chlapec, keď sa mu už prestalo pozdávať, že si ho nik nevšíma. „Toto je moja maminka a to je môj strýko!“ vysvetlil a pri tom sa veselo uškŕňal.

Astória sa nad neho sklonila a podala mu ruku, na čo sa malý ešte viac potešil.

„Veľmi ma teší, Liam,“ povedala a znelo to naozaj úprimne a uvoľnene. „Vieš, že si ten najkrajší chlapček akého som doteraz stretla?“ opýtala sa ho a Liam v tvári sčervenel ako paprika.

„Vážne?“ uisťoval sa a keď Astória prikývla, pokračoval: „Takže budeš moja frajerka?“ opýtal sa celkom vážne a všetci vypukli do smiechu, vrátane Hermiony, ktorá sa už nadychovala, aby Liamovi niečo povedala, ale Astória ju predbehla.

„Áno, ale až keď budeš veľký chlap,“ odvetila milo a frnkla mu do nosa.

„Taký veľký ako Draco?“ vyzvedal a svoj pohľad zameral na mňa a obzeral si ma.

„No, približne,“ pritakala drobná blondínka a narovnala sa. „Máš milého syna,“ pochválila ho Hermione.

„Zápas začína o tri minúty, takže by sme mali ísť!“ prehodil Blaise a podal mi ruku. „Som rád, že viem, že žiješ!“ podotkol na moju adresu, ale rozhodne neznel nadšene.

Už ma prešla chuť pretvarovať sa. Pri pohľade do jeho odporných očí som mal chuť sa s ním tak akurát pobiť.

„Nemusíš klamať, Zabini. Ja viem, že to tak nie je!“ zasyčal som a otočil som sa smerom k ihrisku.

Hermiona sa ešte rozlúčila zo zvyškom tej partie a potom na mňa zazrela. „Nemal by si byť taký zlý!“ upozornila ma a Liam sa zaškľabil.

„Ani mne sa ten ujo nepáčil,“ povedal s plnou pusou pukancov.

„Ani mne, miláčik,“ začala Hermiona, „ale to neznamená, že môžeme byť neúctiví!“ poúčala chlapca, ktorý jej aj tak nevenoval ani najmenšiu pozornosť, pretože sa práve nad štadiónom rozleteli hráčky Harpyí a tiež družstvo Kudleyovských kanónov.

„Ginny Weasleyová hrá za Harpye?“ vyhŕkol som udivene, keď okolo mňa preletela.

Červené vlasy jej viali za chrbtom a očami skenovala okolie.

„Myslela som, že expert na metlobal si tu ty,“ odvetila Hermiona a zamračene sa obzerala po ihrisku.

„Je tam!“ ukázal som na dotyčnú a Hermionin pohľad nasledoval moju ruku. „Myslel som, že ste priateľky,“ dodal som a Hermiona pokrútila hlavou.

„Nikdy som s ňou ani len nehovorila,“ oznámila mi a ďalej sme sa už nemohli rozprávať, lebo cez ten krik sa ani nedalo.

Do toho sa ešte ozval hlas komentátora a po pätnásťminútovej maškaráde sa začalo hrať. Veľmi som sa zápasom nezaoberal, nebolo to tým, že by som nechcel, ale Liam ma neustále zasypával otázkami a tak som sa sústredil len na neho.

Po prvých desiatich minútach mužstvo Kanónov skórovalo, ale Harpye ich hneď dohnali. Ginny hrala na poste stíhača a momentálne len krúžila okolo ihriska a očami hľadala strelu.

„Aha, Draco!“ zvolal Liam a ukázal na čosi malé a lesklé nad nami. „To je strela, že?“ opýtal sa a načahoval sa za ňou.

„Nie, nemôžeš ju chytiť!“ napomenul som ho a stiahol som si ho do lona, aby som ho udržal. „A aj tak by sa ti chytiť nedala,“ dodal som a Liam ohrnul spodnú peru a pozeral na strelu. „Tak zakrič na tú tetu, že strela je tu!“ povedal, ale kým som stihol vymyslieť, ako odmietnem, strela zmizla.

Popravde sa mi aj uľavilo a teraz som už len čakal na koniec, lebo Liamovo nadšenie zo zápasu opadlo asi po tridsiatich minútach a teraz už len frflal a vymýšľal.

Takže keď po jednej hodine a asi ôsmych minútach Ginnine ruky zovreli strelu, uľavilo sa mi a vyskočil som na nohy.

„Pôjdeme?“ otočil som sa na Hermionu, ktorú zápas očividne vôbec nebavil a spolu sme sa začali pretĺkať von.

Trvalo nám to o niečo dlhšie, ako dostať sa sem, lebo fanúšikovia víťazného mužstva to poriadne prežívali, skákali, výskali a niektorí sa dokonca pustili aj do oslavných tančekov, čo sa Liamovi páčilo asi najviac z celého zápasu. Na plné hrdlo sa smial a ukazoval na ľudí, ktorí mu prišli vtipní.

Keď sme vyšli pred štadión, podal som Liama Hermione a premiestnil som sa do kancelárií.

„Som tu!“ zakričal som a vybehol som hore schodmi.

V kancelárii boli okrem Milesa aj Katheline Potterová a Milesova asistentka Rose Zellerová. Pokiaľ mi je známe, bola to bifľomorčanka.

„Takže sa môžeme naplno pustiť do toho!“ zahlásil Miles a pomädlil si ruky.

Následne prikázal Katheline a Rose, aby prešli všetky účty z výroby a potom skladové príjemky a my dvaja sme sa zavreli u mňa v kancelárii.

„Potrebujem vedieť, kto je majiteľom skladu, ktorý nám dodáva suroviny,“ oznámil som a Miles sa zamračil.

„Jason Samuels,“ odvetil a posadil sa na stoličku, „zdedil ho po svojom otcovi.“

To meno mi bolo známe a okamžite som vedel odkiaľ. „To je predsa Duncanov najlepší priateľ z Rokfortu!“ vykríkol som a obliala ma panika.

„To nejako súvisí?“ nechápal Miles a hral sa s perom. Odkedy používa perá? Chcel som sa na to spýtať, ale zamietol som to. Máme dôležitejšie veci na práci.

„No jasné! Duncan v tom ide tiež!“ povedal som. „Veď uvažuj. Tie peniaze nelegálne odčerpajú z našej firmy do ich a následne na to, im vznikne prebytok a v takom prípade ich smú investovať do čoho uznajú za vhodné, alebo ich proste prevedú z podnikateľského účtu na súkromný!“ odvetil som. „Alebo ich vôbec nezaevidujú v účtovníctve a tým pádom...“ začal som s ďalšou mojou teórie, ale Miles ma zarazil.

„Brzdi!“ okríkol ma. „Nemáme dôkaz!“ upozornil na zjavné. „Ty naozaj upodozrievaš svojho brata?“

Odfrkol som si. „Jasné, nenávidí ma! Urobí čokoľvek, aby ma zničil,“ povedal som, ale Miles sa tváril pochybovačne.

„Dobre, môžeme to prešetriť, ale ty nerob žiadne unáhlené závery a hlavne sa vyhýbaj konfliktom s ním. A už vonkoncom mu nevrav, že je náš podozrivý!“ povedal mi a prísnym okom ma prevŕtaval.

„Nie som idiot,“ zašomral som si sám pre seba, ale Miles to započul a protirečil:

„Podľa mňa v istých veciach si. A dosť veľký!“ Vstal a začal chodiť dookola. „Mali by sme prešetriť aj vnútro firmy!“ dodal. „Musia tu mať nejakého komplica, lebo na dvoch príjemkách bola zapísaná zaplatená gramáž surovín, ale na zvyšných už nie. Keď som kontaktoval Andreu, prešla to, ale toľko, koľko toho podľa papierov máme mať na sklade ani zďaleka nie je.“

Ten Miles naozaj makal ako o život. To všetko zistil za asi dve hodiny? Počkať! On mal ešte stretnutie s Gringottovými.

„Ako to dopadlo v Gringott Banke?“ spýtal som sa, keď som si na to spomenul.

Miles pokrčil plecami a uškrnul sa. „Fajn. Investujú do nás. Musíme nejako zapratať to prázdne miesto, čo nám na účte zostalo. Urobilo nám to značný škrt cez rozpočet,“ povedal mi, čo som už vedel a potom sme sa obaja vrátili k našim asistentkám a spolu s nimi sme prešli všetky účty za posledného pol roka.

Zaujímavé však je, že tie peniaze zmizli pred pár dňami a to ma utvrdzovalo ešte viac v tom, že Duncan je v tom celom namočený. V tom čase som sa vrátil na Manor a on to zrejme nemohol rozchodiť, tak sa rozhodol, že ma zničí.

Fajn, moja teória možno niekde má nedostatky, ale rozhodne si za ňou stojím. Aj bez dôkazov, o ktorých Miles tak vehementne melie.

Skončili sme neskoro večer, už bola tma a ja som sa hneď premiestnil na Manor, aby som bol ešte nejakú chvíľu s Hermionou, ale nebola tam.

„Dobby?“ zavolal som do prázdneho domu, ktorý ma vďaka tomu tichu mierne desil.

„Áno, pane?“ Škriatok sa zjavil takmer okamžite a úctivo sa predo mnou uklonil.

„Vieš, kde býva Hermiona?“ spýtal som sa a škriatok prikývol. Poprosil som ho, aby mi dal adresu a keď tak urobil, premiestnil som sa pred jej dom.

Nebol veľmi veľký, ale zato pôsobil honosne a draho. Pred domom mali skalku s kvetmi a malé jazierko s fontánkou. Ale veľmi som sa tým nezaoberal a radšej som prešiel k dverám a zaklopal.

Nikto neotváral a tak som zaklopal znova, znova a znova. Už-už som chcel odísť, keď sa dvere otvorili a v nich stála Hermiona v pyžame.

„Draco!“ zvolala prekvapene a vpustila ma dnu.

„Prepáč, že ruším, ale keď som vás nenašiel na Manore, dostal som strach,“ priznal som a uškrnul som sa.

Hermiona ma previedla do obývačky, kde sme si sadli na sivú pohovku a zasmiala sa. „Nie, sme v poriadku! Len sa mi nezdalo vhodné, aby sme tam zostávali na noc, keďže si tam teraz sám,“ ujasnila mi a nohy si pritiahla k sebe a bradou sa oprela o kolená.

„Tak teraz si ma sklamala!“ prehodil som hravo, čím som jej navodil úsmev. „A Liam?“ opýtal som sa, keď som ho nevidel nikde pobehovať.

„Spí. Bol vyčerpaný z dnešného dňa a doslova skolaboval už asi o ôsmej! Čo ma privádza k tomu, že už je takmer polnoc,“ napomenula ma karhavo.

„Ou,“ ošil som sa, „to naozaj?“

Hermiona nadvihla obočie a prikývla.

„Prepáč, doteraz som pracoval a vôbec som si to neuvedomil,“ ospravedlnil som sa a už som sa staval na odchod.

„To už ideš?“ vyhŕkla prekvapene a vstala tiež.

Mala na sebe len rozťahané, modré tričko a šortky, čo pôsobilo dosť lákavo a tak som sa nútil myslieť na niečo škaredé. Napríklad, ako mi akromantula obhrýza končatiny, alebo ako som sa ocitol v zamknutej miestnosti s drakom. Celkom to pomáhalo.

„Ty si predsa povedala, že je nevhodné...“

„Ja viem, čo som povedala!“ prerušila ma zostra a zamračila sa.

Otočil som sa k nej a uprene jej hľadel do očí. „Chcem vedieť, čo presne si myslíš!“

Hermiony si zahryzla do pery a prestupovala z jednej nohy na druhú. „Neznášam ťa!“ vykríkla odrazu a ja som takmer na mieste skolaboval. „Neznášam ťa, lebo si sa vôbec nesnažil. Lebo si ma pobozkal a zmizol z môjho života. A teraz sa tu zjavíš a chováš sa tak... tak...“ zarazila sa, akoby sama seba prekvapila tým výbuchom a potom sklopila pohľad k zemi.

Jediným krokom som sa dostal úplne k nej a konečne, po toľkom čase som si ukoristil jej pery len pre seba. Znova bola moja a ja som mal pocit, že svet sa konečne točí tým správnym smerom.

Autor: mima33 (Shrnutí povídek), v rubrice: Povídky » Na pokračování » Ostatní FanFiction

Sdílet

Diskuse pro článek Úlomky zrady - 09.: