OurStories.cz ~ naše povídky - Povídky » Na pokračování » Ostatní FanFiction » Úlomky zrady - 11.

15.08.2013 (19:00) • mima33 • Povídky » Na pokračování » Ostatní FanFiction • komentováno 18× • zobrazeno 2544×

11.

„Priateľstvo je vernosť. A keby sa ma niekto spýtal, čo je to vernosť, odpovedal by som, že je to priateľstvo.“

- Julio Iglesias

Keď sme sa ocitli v mojej pracovni, pustil som Pansy a tá okamžite klesla do sedačky, bledá ako stena. Civela pred seba a sťažka oddychovala.

„Kto to mohol urobiť?“ pošepla zdesene a modré oči do mňa zabodla.

Pokrútil som hlavou a oprel sa o stôl. Bol som z toho celého mierne mimo a úprimne povedané, vôbec som nad tým nechcel premýšľať. Viem, že by som to mal riešiť, ale bol som v takom divnom rozpoložení, že jediné, po čom som túžil, bolo jednoducho vypnúť a vypudiť zo svojej hlavy všetky myšlienky.

Chvíľu sme tam ešte len tak, bez pohnutia stáli a ani jeden z nás sa k ničomu nemal. Potom sa však ozvalo zaklopanie a dnu sa vrútil Miles. Bez toho, aby sa zastavil a obzrel si nás, spustil:

„Pokiaľ je pravá tvoja teória, že Duncan je ten, kto nás okráda, tak som našiel jeho komplica. V našom sklade je totiž zamestnaný Randolph Boam. Bol to jeho spolužiak a pokiaľ viem, nie je práve najmúdrejší...“ začal, ale po pár sekundách sa zarazil a pohľadom preskúmal najprv Pansy a potom mňa. „Čo je? Vyzeráte, akoby ste videli draka,“ podotkol a prešiel k svojej takmer manželke.

S Pansy sme si vymenili rýchle pohľady a potom sa čiernovláska otočila na svojho muža a povedala: „Draca niekto napadol.“

Miles vypúlil oči a pootvoril ústa. Niekoľko sekúnd mu trvalo, kým tú informáciu spracoval a potom vstal a prešiel ku mne.

„Pri Salazarovi, si v pohode? Čo môžem urobiť?“ vyzvedal a ruku mi upokojujúco položil na plece.

Povzdychol som si a mávol som rukou. „Vôbec nič,“ odvetil som čo najpokojnejšie a Miles zamračene pritakal.

„Ale ak by si niečo potreboval, čokoľvek, tak vieš, že som tu vždy pre teba!“ hovoril a znel pri tom smrteľne vážne.

Len som prikývol a prešiel som sa usadiť do svojho pohodlného kresla. Potreboval som chvíľku, stačilo pár minút, aby som sa dal dokopy a potom môžem znova v pohode fungovať. Už som niekoľko krát takmer zomrel a nikdy ma to tak nevzalo. Ale je pravda, že v tomto svete sa proste také veci nediali a možno to bolo príčinou môjho momentálneho, dosť zlého, rozpoloženia.

Miles sa vrátil k svojej snúbenici a niečo jej vravel, ale nerozumel som čo. Keď dohovoril, Pansy vstala a pozrela na mňa. „Idem si pre kávu. Chceš aj ty?“ spýtala sa.

Pokrútil som hlavou a prstom brnkal do brka na stole.

„Budeš v poriadku?“ uisťoval sa Miles a keď som prikývol, spolu s Pansy vyšiel z miestnosti a zavrel za sebou dvere.

Osamel som a v hlave mi hučalo. Potreboval som nájsť činnosť, pri ktorej zabudnem na to, čo sa stalo. Možno by som sa mohol stretnúť s Hermionou. Pri nej sa vždy dokážem upokojiť a uvoľniť.

Skôr, než som sa stihol rozhodnúť, čo urobím, sa ozvalo ďalšie klopkanie a dnu nakukla Katheline so širokým úsmevom na tvári.

„Smiem vojsť?“ spýtala sa.

„Nech sa páči,“ zašomral som nesústredene a ďalej civel na čierne brko, ktoré som dostal od Pansy.

Bolo určite veľmi drahé a nepotrebovalo atrament. Keď mi ho dávala, divil som sa, načo mi asi bude, ale keď som sa teraz konečne rozhodol pracovať, uznal som, že to bol vynikajúci darček. Aspoň nebudem od atramentu až za ušami, ako tomu bývalo predtým.

„Ste v poriadku?“ ozvala sa neisto moja asistentka a obzerala si ma ustaraným pohľadom.

„Samozrejme, čo potrebujete?“ prehodil som čo najpokojnejšie a stále sa vyhýbal pohľadu na svoju podriadenú.

„No,“ začala nervózne a podišla bližšie ku mne. Konečne som sa prinútil na ňu pozrieť. Vyzerala nervózne a neustále sa hrala s náramkom na ruke. „Len som sa chcela spýtať,“ koktala, „či by ste nechceli... isto viete, že bude výročný ples na ministerstve a chcela som sa len spýtať... teda, bola by som rada, ak by sme mohli ísť spolu,“ dokončila konečne a pohľad sklopila k zemi.

Civel som na ňu ako idiot a nebol som si istý, či som dobre rozumel. Naozaj ma práve pozvala na rande? Toto nebude dobré. Možno by som ju mal vyhodiť, nemôžem predsa dovoliť, aby sa do mňa zamilovala. To je neprípustné.

„Nemyslím si, že to je dobrý nápad,“ odvetil som opatrne a pokrútil na dôvažok hlavou.

Katheline stiahla obočie a pozrela mi spriama do očí. „Prečo nie?“ vyzvedala.

Nervózne som si oblizol pery a uvažoval, ako ju odmietnem tak, aby som ju urazil čo najmenej. „Pozrite, Katheline...“

„Katie,“ opravila ma okamžite.

„Katheline!“ zopakoval som zostra, až sebou dotyčná mykla. „Medzi nami nemôže nič byť!“ povedal som rozhodne.

„Lebo som vaša zamestnankyňa? Tak dám výpoveď, i tak som sa tu zamestnala len kvôli vám,“ oznámila mi a podišla ešte o čosi bližšie.

Vyskočil som na nohy a prešiel ďalej. „Nie. Nechápte ma zle, ale ja o vás nemám záujem,“ prehodil som, čím som ju očividne urazil.

„Nie som dostatočne príťažlivá?“ vyštekla a založila si ruky na prsiach.

„Nie ste môj typ,“ opravil som ju a zahryzol som si do pery.

Salazar, ty ma chceš zabiť? Dá sa to urobiť aj šetrnejším spôsobom.

Katheline sa už nadychovala, aby mohla niečo povedať, ale hneď som ju zahriakol a ospravedlnil sa, že už musím ísť. „Mám toho naozaj veľa...“ habkal som a prebehol som k dverám.

Otvoril som ich a naznačil jej, že by nebolo od veci, ak by odišla. Chvíľu na mňa zazerala a potom sa otočila na päte a vypochodovala von. Keď som za ňou zavrel dvere, oprel som sa o ne a vydýchol úľavou. O pár sekúnd na to, som sa premiestnil pred Hermionin dom a zaklopal.

Ak mi otvorí Duncan, niečo si vymyslím. Nie som až taký zlý klamár. Dvere sa otvorili po pár sekundách a našťastie pre mňa v nich stála Hermiona. Keď ma uvidela, zatvárila sa prekvapene a naradostene zároveň.

„Čo tu robíš?“ vyhŕkla a naširoko sa usmiala.

„Duncan je doma?“ spýtal som sa a Hermiona pokrútila hlavou, že nie. „A Liam?“

„Nie. Duncan ho vzal do zábavného parku. Myslí si, že mu tak vynahradí všetok ten čas, ktorý ho ignoruje, alebo čo,“ odvetila.

Ani sekundu som nečakal a vytiahol ju von. „Zamkni. Ideme preč!“ prikázal som jej a Hermiona tak s nechápavým výrazom na tvári urobila.

Keď sa otočila ku mne, chytil som ju pevno za ruku a premiestnil nás pred môj tajný domček. Hermiona sa zarazene poobzerala a potom akoby jej svitlo sa s nezbednými iskričkami v medových očiach otočila na mňa.

„Toto je ten tvoj dom?“ spýtala sa a ukázala na malý, biely domček, ktorý stál len kúsok od mora.

Prikývol som a pritiahol si brunetku tesne k sebe. „Chcel som byť s tebou osamote a nebáť sa toho, že nás zasa niekto vyruší!“ povedal som jej a pery sa mi automaticky sformovali do úprimného úsmevu.

Hermiona sa ku mne pritúlila, čím spôsobila, že moje srdce sa išlo zblázniť od šťastia. Vtisol som jej pusu do vlasov a potom som sa odtiahol a vybral sa k domu. Po celý čas som ju však nepustil. Užijem si ju, kým môžem.

„Duncan s Liamom by sa mali vrátiť až večer,“ prehodila Hermiona, kým som odomykal.

Tými slovami mi vyvolala ešte väčší úsmev na tvári a v mojom vnútri sa ako nejakým zázrakom rozlial pokoj.

Vtiahol som ju dnu a zabuchol za nami dvere. „Tak to máme celý deň,“ podotkol som a palcom jej prechádzal po brade.

„Ale musíme si pohovoriť, Draco,“ zarazila ma, keď som sa k nej skláňal, aby som ju pobozkal.

„O čom?“ nechápal som a Hermiona sa zamračila.

Chvíľu som na ňu hľadel a potom jej pokynul rukou, aby prešla do najbližších dverí. Posadili sme sa na pohovku a ja som sa natlačil tak blízko k nej, ako sa len dalo. Hermione to očividne vôbec nevadilo a ešte si aj oprela hlavu o moje rameno.

„Čo to medzi nami je?“ pošepkala do ticha, ktoré sa okolo nás rozhostilo.

Najskôr som bol ticho a len som ju hladkal po pleci, napokon som však zašepkal: „Láska.“

Hermiona stuhla a natočila sa tak, aby mi videla do tváre. „Miluješ ma?“ opýtala sa a povytiahla obočie.

„Viac ako seba,“ odvetil som úprimne a v Hermioniných očiach sa mihli iskričky šťastia.

„Miloval si ma aj na Rokforte?“ vyzvedala a rukou mi zašla do vlasov, zatiaľ čo druhú mi omotala okolo pása.

„Ani si nevieš predstaviť ako veľmi,“ odpovedal som znova pravdivo.

„Tak prečo si o mňa nebojoval?“ spýtala sa napokon a v hlase jej zaznela výčitka.

„Myslel som si, že nemám šancu. Vyzerali ste s Duncanom, že ste šťastní a nie je to to, čo chceš pre svoju lásku? Šťastie?“ Bola to rečnícka otázka a Hermiona si len povzdychla a pritúlila sa tesnejšie ku mne.

„Boli sme šťastní...“ začala, ale hneď sa zarazila. „No naše šťastie trvalo tak hrozne krátko. Duncan nie je muž pre mňa a ja nie som tá správna žena pre neho. Žiaľ sme na to prišli príliš neskoro,“ hovorila a po celý čas hľadela uprene pred seba.

„Nikdy nie je neskoro. Môžete sa rozviesť a...“ nenechala ma dokončiť.

„A čo? Vezmeš si ma ty?“ prehodila sarkasticky a mne pri tom nepríjemne poskočilo srdce.

„Áno,“ odvetil som prosto a z Hermioninho hrdla sa vydralo neveriace zachichotanie.

„Neviem si predstaviť, že by to Duncan rozchodil. Už teraz ťa nenávidí a keby sme spolu žili, bolo by to...“ Tentoraz som bol ja ten, kto ju nenechal dohovoriť.

„Je mi fuk, čo chce Duncan,“ oznámil som a zdvihol jej tvár k svojej. „Ja chcem teba! Chcem aby si bola šťastná, ale on ťa očividne šťastnou vôbec nerobí.“

Hľadel som jej do očí a ona mi pohľad oplácala. Bola plná rôznych pocitov, z ktorých každý jeden bol jasne viditeľný v jej tvári. Bola nervózna, nahnevaná, zmetená, mala strach a pociťovala aj nádej. Možno nádej na lepší život, nádej, že sa tá nočná mora, ktorú prežíva s Duncanom skončí.

„Prečo od neho nechceš odísť?“ vyhŕkol som napokon.

„Nikdy som nepovedala, že od neho nechcem odísť,“ protestovala hnedovláska a bez toho, aby som si to stihol uvedomiť, sa prisala svojimi perami na tie moje.

Bol to jemný bozk plný túžby a lásky, čo ma prekvapovalo ešte viac. Je možné, že je do mňa zamilovaná? Že ma skutočne miluje, tak ako ma milovala za doby Voldemorta?

Je to presne tá Hermiona, ktorú som poznal vtedy, lenže táto si nemusela prejsť všetkou tou hrôzou. Nebojovala vo vojne, nebola súčasťou Zlatého tria, nepomáhala pri ničení viteálov, nevytrpela si mučenie môjho otca a hlavne, nežila vo svete, kde boli muklorodení diskriminovaní. Jej život bol o toľko jednoduchší v tomto svete, ako vo svete, kde sme žili predtým. Možno to je dôvod, že nechce bojovať, že sa necíti silná a sebestačná.

Náš jemný bozk sa pomaly menil na intenzívny a vášnivý a celé moje ja naň patrične reagovalo. Odrazu som ležal na Hermione a vyzliekal jej košeľu. Bol som odhodlaný si ju konečne po toľkom čase celú vziať.

Bola rovnako poddajná ako predtým a na moje dotyky jej telo reagovalo rovnako rozvášnene. Keď som jej jazykom prešiel po krku, zachvela sa a z úst sa jej vydral povzdych. Pevnejšie si ma k sebe pritiahla a nemotorne mi sťahovala košeľu.

Všimol som si, že sa jej trasú ruky a tak som jej s tým pomohol. Konečne som sa cítil úplný a hlavne šťastný.

Tak veľmi som ju potreboval, až ma to bolelo. Bolo to ako dýka, ktorá sa nemilosrdne prevŕtava vašou dušou. Ten pocit bol tak intenzívny, až sa mi roztočila hlava a ja som sa cítil, akoby som sa rútil do nejakej priepasti, na konci ktorej nečaká len ničota a prázdnota, ale šťastie a láska.

Všetko sa to vo mne miešalo a keď som napokon vnikol do Hermiony, tie pocity vo mne vybuchli ako gejzír a zaplavili celú moju bytosť.

A v ďalšej kapitole bude pohľad Hermiony a veľa Duncana.

Mimi :)

Autor: mima33 (Shrnutí povídek), v rubrice: Povídky » Na pokračování » Ostatní FanFiction

Sdílet

Diskuse pro článek Úlomky zrady - 11.: