OurStories.cz ~ naše povídky - Povídky » Na pokračování » Ostatní FanFiction » Úlomky zrady - 13.

25.08.2013 (14:00) • mima33 • Povídky » Na pokračování » Ostatní FanFiction • komentováno 16× • zobrazeno 2566×

13. 

„Dôvera je najvyššou formou ľudskej motivácie.“

- Covey

Ďalší deň sa pre mňa začal vcelku neskoro. Prispal som si a to poriadne, pretože som konečne nemal nočné mory. Snívalo sa mi o Hermione a o našom milovaní. Stále som bol z toho v akomsi tranze, z ktorého sa moja myseľ odmietala dostať. Bolo to príliš krásne a najlepšie na tom bolo, že to bola pravda.

Po tom, čo som sa konečne prinútil vyhrabať z postele, som si dal riadne dlhú sprchu a zišiel som dolu. Dom bol taký pokojný a tichý, až ma to desilo, ale ja som predsa samotu vždy miloval... aj keď je pravda, že v poslednej dobe som si zvykol na spoločnosť ľudí tak veľmi, že to až bolo k neuvereniu.

„Pane?“ ozval sa Dobby znenazdajky, čím ma mierne vydesil.

„Prosím?“ otočil som sa na škriatka prívetivo.

„Máte návštevu. Čaká na vás v jedálni,“ predniesol, uklonil sa a znova zmizol preč.

Povzdychol som si a v hlave som už pripravoval milión dôvodov, prečo dnes nemôžem ísť vybavovať nič okolo svadby. Ach, Merlin! Je to už v sobotu... ešte štyri dni a konečne bude pokoj. Len aby som tie štyri dni prežil, lebo Pansy sa očividne rozhodla, že ma uštve ako koňa.

Ale aké veľké bolo moje prekvapenie, keď som vošiel do jedálne? Za stolom vôbec nesedela Pansy, ale Hermiona. Keď som zabuchol dvere, otočila sa a usmiala.

„Ahoj,“ pozdravil som ju zachrípnuto a prešiel som k nej.

Nebol som si istý, čo by som mal urobiť. Mám jej dať bozk? Mám sa proste posadiť a nerobiť nič?

„Ahoj,“ odzdravila s úsmevom a vstala. Podišla ku mne a sama mi vtlačila jemný bozk na pery.

Na tvári sa mi roztiahol blažený úsmev a bez rozmýšľania som ju k sebe pritiahol a náruživo ju bozkával. Po chvíli, keď nám dochádzal kyslík, sme sa od seba odtiahli a uvidel som, že Hermiona sa usmieva. Bolo to ako balzam na celú moju mizernú bytosť. Pohladil som ju po líci a kývol hlavou k stoličkám. Sadli sme si tesne k sebe a automaticky som chytil Hermionu za ruku.

„Chýbal som ti?“ spýtal som sa a lišiacky som sa uškrnul.

Hermiona pretočila hravo oči a štuchla do mňa. „Aj to, ale...“ začala opatrne a zarazila sa. Pozerala na mňa a nervózne si ohrýzala spodnú peru.

„Čo sa deje?“ pobádal som ju. Nemusím ani hovoriť, že som umieral od zvedavosti.

„Pýtal si sa ma, čo na mňa Duncan má,“ začala znova a zatvárila sa previnilo.

Toto nebude dobré, napadlo mi a pripravil som sa na najhoršie.

„On sa so mnou rozvedie, ak to budem chcieť...“ pokračovala a ja som začul náznak ale.

„Čo?“ Už som takmer horel od nedočkavosti. Liezlo to z nej ako z chlpatej deky.

„Ale nedá mi Liama,“ dokončila a sklopila pohľad k zemi.

Vyvalil som na ňu oči a uvažoval, či som niečo neprepočul, alebo či som to len zle pochopil. „Tomuto nerozumiem,“ priznal som.

Hermiona si povzdychla a pustila sa do vysvetľovania: „Podpísali sme predmanželskú zmluvu...“

„Čo si úplne potratila rozum?!“ prerušil som ju zhurta, až sebou mykla. „Prepáč,“ ospravedlnil som sa okamžite a pevne jej stisol ruku. „Podľa tej zmluvy má nárok na deti?“ uisťoval som sa, aj keď som podľa jej pohrebného výrazu poznal odpoveď.

„Áno,“ odpovedala a v tvári sa jej mihol tieň. „Nemôžem Liama opustiť. Je môj život,“ dodala.

Sám pre seba som prikývol a v hlave mi pracovali kolieska na plné obrátky. Nešlo mi do hlavy, prečo to podpísala. Jasné, mala iný život, iných kamarátov, iné problémy, ale toto? Naozaj sa dala na niečo také hlúpe?

„Vysvetlíš mi, ako je možné, že si urobila takú nenormálnu kravinu?“ opýtal som sa, keď som ani po niekoľkých minútach neprišiel na odpoveď.

Zahanbene mykla plecami. „Ja neviem. Naozaj neviem... keď nad tým teraz uvažujem, sama sa tomu divím, ale v tom čase... proste som nerozmýšľala, všetko sa na mňa sypalo, takmer som o Duncana prišla, lebo sa dozvedel o našom bozku z Komnaty a tiež vedel o mojich pochybnostiach...“

„Pochybnostiach?“ prerušil som ju udivene a Hermiona razom očervenela.

„No áno. Cítila som k tebe niečo a Duncan sa o tom dozvedel. Veľmi som mu vtedy ublížila a keď mi s jeho otcom dali podpísať tú zmluvu, tvrdili, že je to kvôli majetku. Moja rodina bola priemerná a ešte k tomu to boli muklovia,“ dala si pauzu na nádych a pokračovala: „Tá kolónka o dieťati sa mi hneď nezdala, ale Duncan nad tým mávol rukou a spýtal sa ma, či si myslím, že je netvor. Ani vo sne by mi nenapadlo, že by urobil niečo také. A včera... domyslel si, že som bola s tebou a povedal mi, že môžem ísť, ale Liama mi za žiadnych okolností nedá!“ dokončila a tvár si skryla do dlaní.

Prisunul som sa k nej bližšie a objal som ju. „No tak, ja na niečo prídem...“ zašomral som a Hermiona sa ku mne tesne primkla.

„A potom čo?“ opýtala sa plačlivým hlasom.

„A potom budeme rodina. Ty, ja a Liam!“ odvetil som a hnedovláska ku mne zodvihla uslzený pohľad a vďačne sa usmiala.

Chvíľu na mňa len hľadela, potom sa jemne obtrela svojimi perami o moje a napokon sme sa vášnivo bozkávali. Mal som na ňu chuť, chcel som si ju vziať, ale nemohol som.

Musím ísť do práce a dokázať Duncanovu spreneveru. Ak sa mi to podarí, mám vyhraté a ten idiot pôjde do väzenia. Potom sa už Hermione nebude vyhrážať a nebude jej ubližovať.

„Hermiona, teraz musím ísť do práce...“ začal som a na milimeter sa od nej odtiahol.

„Stále ste nenašli tie peniaze?“ zaujímala sa.

Pokrútil som hlavou. „Nie, ale máme podozrivého,“ povedal som a Hermiona sa zamračila.

„Takže to je na dobrej ceste, však?“ uisťovala sa a ja som prikývol a vtisol jej na pery ďalší bozk.

Keď som odchádzal z domu, bolo pol jednej. Miles je v kancelárii určite zavretý už minimálne od ôsmej, ako ho poznám. Je síce majiteľom spoločnosti, spolu so mnou, ale má na seba vyššie nároky ako na zamestnancov. A možno to je dobre a preto tak prosperujeme.

Po tom, čo som sa pomocou hop-šup prášku dostal do svojej kancelárie som si to ihneď namieril naproti, k Milesovi.

Zakopal som a bez toho, aby som počkal na odpoveď som vstúpil dnu. Miles sedel za svojim stolom, bol obklopený hromadou šanónov a rôznych papierov a tváril sa celkom spokojne.

„Ahoj,“ pozdravil som a podišiel som k nemu bližšie.

„Nazdar,“ zašomral a čosi na notebooku písal. Nikdy som tomu stroju celkom nepochopil, ale možno by nebolo od veci sa začať učiť niečo nové.

„Deje sa niečo?“ spýtal som sa, keď ma Miles už asi desať minút ignoroval, akoby som bol dajaký duch.

Miles sa ani neobťažoval zodvihnúť pohľad od obrazovky a prikývol. „Presne tak. Niečo sa deje,“ prehodil a ďalej zbesilo behal prstami po klávesnici.

„Desíš ma,“ oznámil som mu a po celý čas som z neho nespúšťal zrak.

Môj priateľ sa len zachichotal a pokrútil hlavou. „Si neuveriteľný, Draco,“ prehodil a doslova prekypoval dobrou náladou. „Mal si pravdu,“ dodal ešte a konečne sa na mňa pozrel.

„O čom to hovoríš?“ nechápal som celkom kam tým mieri.

„O tvojom podarenom bratovi. Včera večer som sa stretol so Zabinim a Deanom Thomasom, ktorý ťa chce mimochodom vidieť na aurorskom oddelení v čo najbližšej dobe!“ vychrlil a zamračil sa, potom však pokračoval, akoby ani nezmenil smer témy: „Šli sme za Boamom a neuveríš, aký je ten chalan tupec. Stačilo, aby sme ho trošku pritlačili a vysypal nám úplne všetko!“

Vyvalil som oči a nechápavo pootvoril ústa. „Takže Duncan je ten, kto nás okradol?“ ubezpečoval som sa a Miles prikývol. „To je super. Takže ho môžeme udať!“ Vyskočil som na nohy a bol som odhodlaný utekať na ministerstvo.

„Počkaj!“ zarazil ma. „Si hluchý? Bol so mnou aj Dean Thomas, auror!“ zdôraznil. „Potrebujeme dôkazy. Toto bude Boamovo slovo proti Duncanovmu.“

Že ma to nenapadlo. „A tak teraz čo?“

Miles mykol plecom a vrátil sa k svojmu počítaču. „Nerob si s tým starosti. Boam sľúbil spoluprácu a Dean na neho dohliada. Do pár dní sa všetko vyrieši. Pri troche šťastia sa budem v sobotu ženiť ako neokradnutý,“ prehodil žartovne a zasmial sa.

Už dávno som ho nevidel v takej dobrej nálade a to dodalo na dobrej nálade aj mne. „Tak čo mám teda robiť?“ spýtal som sa.

„Vôbec nič,“ odpovedal nezaujato. „Choď niekam von, choď za Hermionou a Liamom, alebo ja neviem... len ma nechaj samého!“ povedal.

No super, Pansy znova kecala. To tej potvore nedarujem, veď uvidí! Nevadí mi, že o mojich citoch k Hermione Miles vie, ale chcel som mu to povedať sám. Ale tá pojašená bosorka ma predbehla, akoby na to mala právo.

Chcel som ísť späť do svojej kancelárie, no keď som vyšiel z tej Milesovej, boli na nej otvorené dvere. Nakukol som dnu a uvidel Katheline Potterovú.

„Pán Malfoy,“ prehodila formálnym hlasom, keď ma uvidela.

Okamžite som si spomenul na tú trápnu situáciu zo včerajška. Zdalo sa mi, akoby sa to stalo veľmi dávno. Od momentu, ako sa mi tu vyznala zo svojich citov sa toho udialo poriadne veľa.

Už som v hlave vymýšľal milión výhovoriek, keď som si všimol ešte niekoho. Na stoličke pri mojom stole bol usadený Potter. Keď ma uvidel vstal a uškrnul sa.

Tak som teda vošiel dnu a zabuchol za sebou dvere. „Katheline,“ kývol som na ňu hlavou. „Potter,“ dodal som nenadšene a potriasol si z čiernovlasým chlapom rukou.

„Malfoy,“ odzdravil a keď som sa posadil ja, sadol si aj on.

„Tak ja vás nechám!“ povedala Katheline a vycúvala z kancelárie.

S Potterom sme osameli a tak som si ho obhliadol. Bol stále taký istý. Strapaté čierne vlasy mu odstávali na všetky možné strany, v zelených očiach sa mu iskrilo a na tvári mu hral krivý úsmev. Jediné čo bolo iné, bolo miesto na jeho čele, kde predtým bola jazva. Teraz ju už nemal. Keď som na neho tak hľadel, spomenul som si, ako veľmi bol počas vojny ochotný mi pomôcť a ako so mnou odišiel z hradu. A aj na to, keď som uvidel jeho mŕtve telo. Nemal som ho nikdy rád, ale smrť som mu neželal... dobre, možno niekedy, ale z toho som predsa vyrástol.

Potterova návšteva nemala nijako výnimočný dôvod. Prišiel aby urobil objednávku metlobalových pomôcok pre celý tím. Ako som sa dozvedel, je teraz kapitánom a preto má zodpovednosť, aspoň tak to on vravel.

Potter hrá a teraz aj velí, Ballycastelským netopierom, čo sú naši najlepší zákazníci, preto sa o nich vždy staral Miles osobne, ale keďže teraz nemá čas na nič, očividne to zostalo na mne.

„Takže vám to dodáme do troch týždňov,“ povedal som, keď mi Potter podával podpísanú objednávku.

„Skvelé,“ prehodil s úsmevom a vstal. „Mimochodom,“ začal a obzrel sa, asi aby sa uistil, že dvere sú zavreté. „Moja sestra...“

„Nechcem sa o nej baviť,“ prerušil som ho zostra a Potter sa zamračil.

„Pozri, Draco. Nikdy sme neboli kamaráti, ale ani som ťa nikdy nepokladal za nepriateľa. Moja sestra bola do teba už od detstva po uši zamilovaná a mne je jasné, že k nej nechováš tie isté city, preto by som ťa chcel o niečo poprosiť.“

Otrávene som pretočil oči a pokynul mu, aby pokračoval.

„Vyhoď ju!“ povedal a mne vyletelo obočie až dopoly čela.

„Čo?“ nechápal som celkom, čo odo mňa chce, aj keď to znelo jednoznačne.

„Vyhoď ju. Chcem aby bola šťastná, ale ona stále sníva o tebe. Ak bude v tvojej blízkosti, nikdy si nenájde normálneho partnera,“ povedal a uprene na mňa civel.

„Ako chceš!“ Mykol som ledabolo plecom a tiež som vstal.

Potter ku mne vystrel ruku a ja som ju bez váhania prijal. Potom sa otočil a odišiel preč. Chvíľu som pozoroval dvere za ktorými zmizol a potom si prehrabol rukou vlasy. Asi nie je až taký magor za akého som ho pokladal. Pravdepodobne som voči nemu len zaujatý a nedokážem sa toho zbaviť.

Moja malfoyovská pýcha utrpela, keď vtedy Potter odmietol byť mojím priateľom.

Ale to bolo v inom svete, ozvalo sa v mojej hlave.

Napokon som sa rozhodol, že bude lepšie, ak sa nejako zamestnám, keďže Miles nechce a očividne ani nepotrebuje moju pomoc. Premiestnil som sa do Šikmej uličky a rozhliadal sa po obchodíkoch.

Premýšľal som o darčeku pre Hermionu. Čo by sa jej mohlo páčiť? Knihy alebo nejaký šperk? Alebo žeby oboje?

V týchto veciach som na tom nebol bohvieako. Keď nad tým uvažujem, nikdy som žiadnej žene nekúpil darček. Možno by som si mal nechať poradiť od Pansy, ktovie kde je...

Hlavou mi lietalo milióny myšlienok, keď mnou odrazu ktosi mykol a ja som pocítil ten dobre známy, nepríjemný pocit. Pocit premiestňovania.

Keď som pristál na zemi, zapotácal som sa a stratil rovnováhu. Dopadol som na chrbát a udrel sa o kamennú podlahu. Poobzeral som sa dookola a uvedomil si, že som v akejsi pivnici. Bolo to tu špinavé a vzduch bol zatuchnutý.

Trochu som sa pozviechal a otočil sa na opačnú stranu, kde pri stene stál Albus Dumbledore.

A v ďalšej sa na Vás znova teší Hermiona.

Mimi :)

Autor: mima33 (Shrnutí povídek), v rubrice: Povídky » Na pokračování » Ostatní FanFiction

Sdílet

Diskuse pro článek Úlomky zrady - 13.: