OurStories.cz ~ naše povídky - Povídky » Na pokračování » Ostatní FanFiction » Úlomky zrady - 15.

02.09.2013 (21:00) • mima33 • Povídky » Na pokračování » Ostatní FanFiction • komentováno 13× • zobrazeno 2546×

Páni, už znova som sa umiestnila? Ani neviete, ako ma to prekvapilo a zároveň nesmierne potešilo. Som Vám vďačná za každý jeden Váš hlas, ktorý ste premrhali na mňa. Ani neviete, ako veľmi si toho vážim.

Ďakujem! :)

15.

„Človek sa mýli v rozhodujúcich veciach svojho života buď vždy alebo nikdy.“

- Waldemar Bonsels

Hľadel som do tváre muža, o ktorom som vedel, že len kvôli mne, je celý jeho život v keli a zničený. Ako som len mohol s touto predstavou tak dlho žiť? Ako som mohol prinútiť sám seba, aby som na to nemyslel? Som bezcitný idiot, ešte horší, ako sám Pán zla.

Dumbledore vyzeral inak. Jeho dlhé striebristé vlasy, na ktoré som sa pamätal boli preč a vystriedali ich krátke, šedivé vlásky, ktoré na prvý pohľad pripomínali skôr chumáče.

Aj jeho majestátna brada kamsi zmizla a miesto toho na jeho tvári vyrástlo strnisko, ktoré bolo zanedbané a dodávalo tomuto bývalému Majstrovi čar a kúziel na vzhľade blázna.

Akosi automaticky som sa prikrčil a siahol som dozadu na rifle, kde som nosil prútik. Ale on tam nebol a preto ma vôbec neprekvapilo, keď si Dumbledore odkašľal a chrapľavým a zároveň trasľavým hlasom prehovoril:

„Nie je tam!“ Vzápätí na to ukázal na prútik vo svojej ruke. Lepšie som sa prizrel a uvedomil si, že to je ten môj.

„Nerozumiem, čo sa deje,“ zabľabotal som a pokúšal som sa upokojiť svoje splašené, napoly strachom šialené srdce, ktoré sa v tejto chvíli chcelo predrať von z mojej hrude.

Dumbledore si odfrkol a prešiel o kúsok ku mne. Keď zastal, povrchne si ma obzeral a hodnotil ma ako nejaký kus dobytka.

Jeho oči mali stále rovnakú farbu, ale skrývali sa za obyčajnými okuliarmi, nie pol mesiačikovými a nevyžarovala z nich tá múdrosť a iskra. Miesto toho som v nich zahliadol úplný des a hrôzu. Možno aj trošku hnevu, ale ten sa skrýval kdesi v kútiku a momentálne jeho tvár a aj oči odrážali len neistotu a zvedavosť.

„Si taký iný,“ zašomral bývalý riaditeľ a ešte o krôčik pristúpil.

Ja som sa automaticky mykol a šuchol sa ďalej od môjho niekdajšieho profesora.

„Si to naozaj ty?“ spýtal sa odrazu a vyzeral tak stratene, až som nadobudol pocit, že je úplne neškodný.

„Nerozumiem vám,“ odvetil som a bola to pravda. Veď predsa nie je možné, aby si na to spomínal.

Dumbledore na mňa len hľadel a nič viac nevravel. Akoby sa úplne stratil vo svojich úvahách a možno ani nie. Možno sa z neho za všetky tie roky na psychiatrii stal blázon alebo si len nahovoril, že bláznom je. Človek si dokáže vsugerovať všelijaké veci.

Už som pomaly strácal nervy a aj poslednú štipku rozvahy. Dumbledore na mňa len pozeral a nič nevravel, akoby ani neregistroval, že sme tu spolu. Pripadalo mi to, že ma vôbec nevníma a tak som vstal a vykročil neistým krokom smerom k nemu. Chcel som si vziať späť svoj prútik, no ako náhle som vykročil, Dumbledore sa spamätal a namieril ho na mňa.

Keď som sa lepšie prizrel, zistil som, že to je cudzí prútik a ten môj zviera v druhej ruke. Pochybujem, že bol Dumbledorov, najpravdepodobnejšie je, že ho niekde ukradol.

„Nehýb sa!“ prikázal mi rozhodne a prútik sa mu v ruke ani raz nezatriasol. Odrazu vyzeral úplne normálne, akoby z neho všetky pochybnosti razom vyplávali.

„Čo odo mňa chcete?“ spýtal som sa a zodvihol som ruky na znak, že nemám v pláne útočiť.

Dumbledore zvraštil čelo a vyzeralo to, že úpenlivo premýšľa nad odpoveďou. Ja som sa zasa snažil trpezlivo čakať a nerobiť nič unáhlené.

„Chcem počuť pravdu!“ odvetil napokon a prebodol ma modrým pohľadom.

Nadvihol som obočie a pokúsil som sa tváriť čo najnechápavejšie. „Ja vám naozaj nerozumiem!“ povedal som a veľmi som sa nemusel snažiť o zúfalý tón.

Dumbledore sa ironicky uškrnul a urobil krok smerom ku mne. „Neviem prečo, ale dlhé, dlhé noci som prebdel s obrazom tvojej tváre pred mojimi očami. Naozaj som to pokladal za znak šialenstva, ale potom mi niečo došlo!“ zarazil sa a na sekundu stíchol. „Ja nie som blázon. Nechápem, prečo si to ľudia myslia, ale na mne nie je nič choré!“ dodal a znel zúfalo.

Oblial ma pocit nevýslovnej ľútosti a zahanbenia. Ako som mohol zničiť jeho život?
Nemal som na výber! Buď on alebo milióny iných ľudí. Každá vojna vyžaduje obete, vrieskal som po sebe v mysli a snažil sa nahovoriť sám sebe, že to čo som urobil, bolo správne.

Zničil som život Dumbledora, ale zachránil životy miliónov iných ľudí.

Ach, pri Salazarovi, na čo sa to hrám? Som úbožiak, ktorý nič lepšie nevymyslel, tak zničil Rokfortského riaditeľa, napadlo mi a pri tej myšlienke som sa zahanbene prikrčil.

Moje svedomie má pravdu a ja nie som nič, než chudák. Načo to všetko bolo dobré? Aj tak sa nič nezmenilo a Temný pán možno nikdy nejestvoval, ale tento svet stojí za dve veci.

Dumbledore je blázon, môj otec je mŕtvy, teta Bella je presne tou ženou, akou bývala za dôb Voldemorta a hnije v base, moja mama je vydatá za psychotického debila a môj braček je kriminálnik a dement.

Ale čo je najdôležitejšie, nikdy som nezískal to, prečo som sa rozhodol všetko zničiť a riskovať život každého jedinca na planéte, vrátane svojho. Nezískal som Hermionu.

„Prečo to vravíte mne?“ pošepol som a za Dumbledorom na stene som si našiel puklinu, z ktorej som nespúšťal pohľad.

Možno nám nie je súdené byť spolu a všetko čo som robil, bolo úplne zbytočné. Ale teraz už môže byť moja! ozvalo sa niekde vzadu v mojej hlave a ja som si spomenul na sľub, že jej pomôžem.

Ona nechce byť s Duncanom. Ona s ním nie je šťastná, pretože jediná osoba, ktorá ju môže šťastnou urobiť som ja. Ak to teraz vzdám, Dumbledorov život som obetoval zbytočne.

„Povedz mi!“ začal nezaujato, „prečo, keď som pred pár dňami uvidel tvoju fotku v Dennom Prorokovi, tak som vedel, že ťa poznám? Nedokážem si spomenúť takmer na nič, ale tvoja tvár akoby uviazla v mojej hlave a odmieta ju opustiť. Trvá to už tak veľmi dlho,“ hovoril a znel pri tom frustrovane.

Zahryzol som si do pery a rýchlo premýšľal o tom, čo asi budem robiť. Nemôžem mu ublížiť ešte viac. Čo ak by som mu pre zmenu ponúkol pomoc? Prijal by ju alebo by ma vysmial?

„Neviem, prečo to tak je,“ zaklamal som rýchlo, „ale chcem, aby ste vedeli, že vám pomôžem. Ak mi to dovolíte!“

Dumbledore prekvapene zamrkal a potom sa usmial. Nebol to však milý a úprimný úsmev, ale falošný a hraný. „Ale čo nepovieš,“ zatiahol. „Tak najskôr ma zničíš a potom mi chceš pomáhať?“ spýtal sa a z jeho hlasu bol cítiť sarkazmus.

Zhlboka som sa nadýchol a snažil sa prísť na spôsob, ako ho presvedčiť, že ja som mu nič neurobil. Aj keď bol opak pravdou a mňa ten fakt zvnútra ničil.

„Pozrite,“ prehodil som opatrne a zahľadel sa do modrých očí muža, ktorého som pripravil o všetko. „Ja som vám nijako neublížil, ale to mi nebráni v tom, aby som vám podal pomocnú ruku, keď to potrebujete,“ hovoril som pološeptom a Dumbledore sa pološialene uškŕňal.

„Chlapče, chlapče,“ zašomral si sám pre seba a pokrútil hlavou. „Spomínam si na deň, keď som ťa stretol. Neviem, čo bolo predtým, ani kedy som ťa stretol a ani čo tomu predchádzalo, ale viem, že po tom momente sa všetko v mojom svete obrátilo naruby a ja som sa stal týmto!“ zvreskol a ukázal na svoje oblečenie.

Zodraté nohavice, ortopedické topánky a sivý vyťahaný sveter. Hneď ako som sa zameral na jeho zovňajšok som si spomenul, ako majestátne, dôležito a múdro pôsobil vo svojich habitoch a aký vševediaci bol jeho pohľad.

Stisol som oči, aby som zabránil slzám vydrať sa na povrch a v duchu som chlácholil sám seba, no vôbec mi to nepomáhalo.

„Čo je? To vyzerám tak hrozne?“ podotkol Dumbledore a znel mierne ublížene.

V jeho postoji bolo čosi, čo ma nútilo sa pred ním krčiť a cítiť k nemu strach, ktorý bol zrejme v tomto momente oprávnený.

„Povedz mi pravdu!“ prikázal a ja som už-už chcel vykoktať, že neviem o čom to hovorí, keď ma odrazu zrazilo na kolená a nemohol som sa nadýchnuť.

Okolo tela sa mi omotali povrazy a čím viac som sa hýbal, tým viac sa okolo mňa sťahovali a oberali ma o dych. Nekontrolovateľne som sa rozkašľal a snažil sa ovládnuť svoje telo, ktoré sa neprestajne mykalo, no akosi som stratil kontrolu nad samým sebou.

Tak rýchlo, ako to začalo, to aj skončilo.

„Stačilo?“ spýtal s Dumbledore a prekrivkal ku mne.

Až teraz som si všimol, že má zranená nohu. „Čo sa vám stalo?“ zachrapčal som a nemotorne sa pozviechal do sedu.

„Keď som na teba v Šikmej uličke zaútočil, nejako som to nedomyslel!“ odvetil prosto a ledabolo mykol plecom.

„To ste boli vy?“ prekvapilo ma to. Myslel som, že to bol Duncan.

„A kto iný? Alebo si zničil životy viacerých?“ so záujmom sa spýtal a obzeral si ma zhnuseným pohľadom.

„Ja som nijaké životy nezničil! Ja som ich zachránil!“ vyletel som neuvážene a stále lapajúc po dychu som sa rozkričal.

Dumbledore prekvapene vyvalil oči a a zarazil sa. „Ako?“

„Vy si na to nespomínate, ale ja áno. Práve ste boli odhodlaný prijať na Rokfort najväčšieho čierneho mága všetkých čias. Musel som to nejako zastaviť. Musel som zachrániť svet, inak by sme všetci pomreli a svet by ovládli Smrťožrúti!“ Ani neviem prečo som sa rozhodol mu to všetko vešať na nos. Odrazu sa to zo mňa vyvalilo a nedokázal som to zastaviť. Už dávno som o tom nehovoril, naposledy s Pansy a z ničoho nič, keď to zo mňa vychádzalo, som sa cítil živo.

„Nerozumiem!“ zahabkal Dumbledore a zneistel.

„A čomu? Je to veľmi jednoduché! Mysleli ste na seba, záchranu sveta pred Voldemortom ste hodili na plecia teenagera, ktorý vyrastal bez rodiny a bol nevýslovne tupý!“ povedal som, keď som si spomenul na Pottera, ktorého som voľakedy poznal. „A čo ste robili vy? Vôbec nič!“ Dobre, možno to nebola pravda, ale ten nával hnevu, ktorý sa mi navalil do žíl bol enormný a ja som sa cítil ako sopka, desať sekúnd pred explóziou. „Mal som len sedemnásť a vy ste mi dovolili zahrávať sa s časom. Vedeli ste, že som zmenil minulosť a nič ste neurobili. Nechali ste ma, aby som všetko pokašľal a prizerali ste sa tomu, ako sa svet ženie do záhuby. Musel som to zastaviť!“ Uvedomil som si, že plačem a že hlas sa mi nebezpečne láme.

Dumbledore na mňa len pozeral a pripadal mi neisto a veľmi nesvoj. Možno nebolo odo mňa fér zo všetkého ho obviniť, ale ako to už býva, človek potrebuje vinníka a ja som si jedného našiel. Som sebec? Áno, som.

Snažím sa ospravedlniť niečo, čo sa v skutočnosti ospravedlniť nedá a sám seba presviedčam, že to také hrozné nie je.

„Čo si mi urobil?“ spýtal sa po chvíli Dumbledore a sklonil prútik.

„Vymazal som vám pamäť!“ odvetil som zostra. „Chcete vedieť, kto ste boli predtým?“ opýtal som sa skôr, ako Dumbledore stihol nejako zareagovať.

Ten len prikývol a rezignovane na mňa pozeral.

„Boli ste jediný čarodejník, ktorého sa Temný pán bál. Boli ste jediný čarodejník, ktorý dokázal zachrániť svet, ale vy ste to neurobili. Boli ste najväčší kúzelník, aký chodil po tejto zemi a ja som si nikdy neodpustil čo som vám urobil. Boli ste čarodejník, ktorý bol všeobecne uznávaný a zároveň nenávidený pretože ste verili, že v každom je niečo dobré a verili ste, že láska je to jediné, čo človeku môže pomôcť. Ale sakramentsky ste sa v tom zmýlili, pán profesor,“ dokončil som a zhlboka som si povzdychol.

Dumbledore po celý čas pozeral do zeme a akoby pomaly vstrebával, čo som mu vlastne povedal. Akoby sa v ňom všetko bilo a on nedokázal uniesť, čo sa práve dozvedel.

„Pán profesor?“ spýtal sa a pohliadol na mňa.

„Áno, boli ste Rokfortským riaditeľom!“ povedal som čo najpokojnejšie, aj keď to vo mne všetko vrelo a Dumbledore sa hystericky rozosmial.

„Ty mi chceš povedať, že si vlastne zničil celý môj život?“ Zakončil to otáznikom, ale znelo to skôr ako úvaha.

Nerozumel som, kam mieri a chcel som sa obhájiť, ale vtedy ma zasiahlo ďalšie kúzlo.

Neviem prečo, ale mám z tej kapitoly hrozne zvláštny pocit. Akoby som to opísala úplne zle. Prosím, neukameňujte ma. :)

V ďalšej kapitole bude znova Dracov pohľad.

Mimi :)

Autor: mima33 (Shrnutí povídek), v rubrice: Povídky » Na pokračování » Ostatní FanFiction

Sdílet

Diskuse pro článek Úlomky zrady - 15.: