OurStories.cz ~ naše povídky - Povídky » Na pokračování » Ostatní FanFiction » Úlomky zrady - 16.

05.09.2013 (17:00) • mima33 • Povídky » Na pokračování » Ostatní FanFiction • komentováno 12× • zobrazeno 2440×

16.

„Blázon je ten, kto nedokáže skryť svoju múdrosť.“

- Benjamin Franklin

„Prosím!“ zasyčal som, keď Dumbledore ani po niekoľkých minútach, ktoré mi skôr pripadali ako hodiny, nesklonil prútik a neprestal ma mučiť.

„Zaujímalo ťa vôbec, že mi tým ničíš celý môj život? Zaujímalo ťa, ako tým môžem utrpieť?“ vyhŕkol a urobil zopár krokov ku mne.

Ja som ležal na zemi, sťažka som oddychoval a všetko sa so mnou točilo. Mal som pocit, akoby som sa zamotal do konárov Zúrivej vŕby a tá so mnou teraz zametala celý školský areál. V hlave mi hučalo a v celom tele mi pulzovalo.

„Odpovedz mi!“ prikázal rázne bývalý riaditeľ a sklonil sa nado mňa.

Pootvoril som ústa a chcel som odpovedať, ale šialene som sa rozkašľal a keď sa to ako-tak upokojilo, všimol som si, že na ruke mám krv.

„Ten pocit viny ma už nikdy neopustí!“ zamrmlal som chrapľavo a bolo to celkom úprimné.

Ak som niečo niekedy ľutoval, tak to bol fakt, že som ublížil mužovi, ktorý mi predtým pomohol a zachránil ma.

Bol som jeho dlžníkom, no i tak som sa rozhodol, že on sa stane obeťou, ktorú treba vymeniť za pokoj na svete, ktorý aj tak stál za veľké nič.

„Vieš, že ma to teší?!“ skonštatoval a teraz už naozaj pripomínal blázna.

Snažil som sa v ňom hľadať niečo zo starého Dumbledora, ale nedarilo sa mi. V Hermione stále zostalo čo-to zo ženy, ktorou bývala. Aspoň malá iskierka, ktorá na mňa kričala, že to je presne tá žena, pre ktorú by som bez rozmýšľania obetoval aj vlastný život. Aj celý svet.

Ale v Dumbledorovi nezostalo nič. Jeho oči som poznal a ich farba sa nijako nezmenila, ale ten lesk, ktorý sa v nich predtým ukrýval bol preč a nahradila ho nová emócia, ktorú starostlivo ukrýval. V jeho tvári sa pri pohľade na mňa mihlo čosi, čo ma donútilo sa začať báť.

Ak som sa totiž doteraz nebál, momentálne som bláznil od strachu a vedel som, že ma čaká niečo veľmi zlé. Dokonca mi prebleslo mysľou, že o malú chvíľku sa stretnem s mojím otcom.

„Ty si totiž nezaslúžiš nič, čo by len vzdialene pripomínalo vykúpenie! Ak trpím ja, mal by si aj ty!“ povedal a znel pri tom úplne pokojne, až mi to vyvolalo nepríjemný pocit v žalúdku.

Nadobudol som pocit, že sa povraciam a tak som sa pokúšal to nejako predýchať a potlačiť ten nepríjemný pocit. Dumbledore ma len pozoroval, no vyzeral pri tom nezaujato a keď sa mi konečne podarilo upokojiť, zhlboka som nasal do pľúc vzduch a keď som ho po niekoľkých sekundách vypustil, pozrel som na šedivejúceho starca.

„Toto nie ste vy,“ skonštatoval som a Dumbledore zaklonil hlavu s úžasom v očiach.

„Máš pravdu,“ pritakal a na dôvažok ešte prikývol. „Neviem, aký som býval predtým a tak nemôžem hodnotiť. Vieš aké to je žiť niekoľko desiatok rokov v blázinci, zavretý medzi štyrmi stenami a jediný koho stretávaš sú dvaja liečitelia, ktorí ťa nemajú za nič iné, len za kus handry?“ spýtal sa, no zrejme to myslel ako rečnícku otázku, tak som si zahryzol do jazyka a nepovedal som vôbec nič.

Dumbledora to očividne poriadne vytočilo, lebo jeho tvár sa zachmúrila a prešiel o kus ku mne. „Jasné, že nevieš. Ty si tak žiť nemusel!“ zvolal a namieril na mňa prútik.

„Ten nie je váš!“ prehodil som a hlavou som kývol k prútiku, ktorý pevne zvieral v ruke.

Potreboval som len jediné – odvrátiť jeho pozornosť, kým na niečo prídem. Teda... ak na niečo prídem.

Dumbledore skrivil tvár a zaujato pozrel na prútik. „Ukradol som ho liečiteľovi!“ odvetil len a mykol plecom.

„Ale veď...“ Chcel som protestovať a zdržiavať ho, kým sa bude dať, ale prerušil ma a nedal mi ani najmenšiu možnosť niečo povedať.

„Nemám ti čo vysvetľovať. Možno som blázon, možno naozaj patrím na psychiatriu, ale nie som hlúpy! Na to, aby nejaké kúzlo fungovalo na sto percent, musíš to tak naozaj chcieť,“ zarazil sa a prebodol ma ľadovým pohľadom, ktorý mi vyvolal zimomriavky po celom tele, až som sa striasol. „Povedz mi, Draco Malfoy, chcel si mi naozaj ublížiť?“ spýtal sa.

Pozeral som na neho a pripadal som si stratený a sám. Samozrejme, že som mu ublížiť nechcel. Či sa mi to páči alebo nie, toho chlapa som mal rád, aj keď by som to možno nahlas nikdy nepriznal.

„Nie, nikdy som vám nechcel ublížiť,“ vykoktal som a z oka mi vytiekla jedna jediná, osamelá slza.

Dumbledore sa víťazoslávne usmial a prikývol. „A preto to kúzlo nefungovalo tak, ako malo. Je to ako s Avadou, ak niekoho chceš zabiť, musíš si tým byť stopercentne istý, inak mu len trochu ublížiš. Ty si mi vymazal spomienky, ale niečo vo mne predsa zostalo. Časom sa mi všetko začalo vracať, aj keď nikdy to neboli podstatné veci. Spomínal som si na zaklínadlá, na veci, ktoré som sa učil v škole, ale to hlavné, kto som a odkiaľ som prišiel, sa mojej mysli vždy vyhýbalo,“ povedal a zahľadel sa kamsi pred seba. „A tiež som si spomenul na to, že pokiaľ násilím odcudzíš prútik, jeho lojalita prejde na teba. Je to tak?“

Bolo mi jasné, že chce odo mňa odpoveď a tak som len prikývol, ale neodvážil som sa nič povedať.

„A tak som ho vzal a ušiel. Ušiel som, aby som ťa našiel, lebo tvoja tvár ma desí a straší zakaždým, keď zavriem oči!“ vyšplechol a znova na mňa namieril prútik.

„Pán profesor, nerobte to,“ zaprosil som a nemotorne som sa vytiahol do polo sedu. „Vy predsa nie ste zlý!“ Celý čas som mu hľadel do tváre a snažil som sa ani nežmurkať.

Dumbledore si odfrkol a sarkasticky sa zachichotal. „A ty zlý si?“ kontroval a keď som zahanbene sklopil pohľad k zemi, rozrehotal sa. „No vidíš! Tak mi prestaň hrať konečne na city a rozlúč sa so svojím životom! Zaprisahal som sa, že mi zaplatíš za to, čo si urobil a tá chvíľa práve nastala!“

Telom mi prebehol akýsi elektrický výboj a dostal som chuť bojovať. Nemôžem sa len tak vzdať, nie po tom všetkom. Nie, keď mám Hermionu na dosah.

„A čo tým vyriešite?“ vyhŕkol som okamžite a Dumbledore sa zarazil.

„Ako to myslíš?“ nechápal.

„Zabijete ma a potom čo? Myslíte, že vám to vráti spomienky? Alebo starý život? To ste na omyle, akurát si tým zaistíte jednosmerný lístok do Azkabanu!“ hovoril som dychtivo a rýchlo. Musel som využiť jeho zaváhanie.

Ja viem, že v ňom stále je dobro a láskavosť. Len je skryté pod povrchom a prevláda nad ním hnev a možno aj nenávisť. Nenávisť smerovaná na moju osobu.

„Musím uznať, že na to ideš dobre,“ pochválil ma a znova sklopil prútik. Na tvári sa mu roztiahol pobavený úsmev. „Ja na tvojom mieste by som volil rovnaké slová!“ dodal ešte a čupol si predo mňa. „Máš rodinu?“

Len som prikývol a pokúšal som sa zadržať slzy. Neboli to slzy ako také. Skôr to boli slzy spôsobené hnevom. Hnevom, ktorý som namieril sám na seba.

Keď som takto videl Dumbledora, odrazu mi všetko pripadalo nezmyselné a ja som si nedokázal nezazlievať, že som pripravil svet o kúzelníka, akým bol tento muž.

O chlapa, ktorý za svoj život dokázal tak veľa vecí, že iný by to neurobili ani za štyri prežité životy. Možno nebol dokonalý, možno prahol po moci, možno zanevrel na svoju rodinu, možno bol niekde vo vnútri zbabelcom, ale i tak bol lepším človekom, akým ja kedy môžem byť.

„A myslíš si, že im budeš chýbať?“ položil mi ďalšiu otázku a po celý čas na mňa zaujato pozeral.

„Myslím, že áno,“ odpovedal som roztraseným hlasom.

„Ale aj ja som mal rodinu, však?“ prehodil nezaujato a zaklonil hlavu do boku.

„Nikdy ste o nich nehovorili. Vaša sestra zomrela a s vaším bratom... povedzme, že ste nemali najlepšie vzťahy,“ odpovedal som.

O jeho rodine som vedel len vďaka Andromede, ktorá mi ten príbeh rozprávala, keď som k nim ušiel z Manoru. Vtedy mi to prišlo nezmyselné, lebo som si nedokázal predstaviť, že niekto, kto nehovorí o inom ako o láske, by dokázal zanevrieť na svojich blízkych. Ale keď som si uvedomil, že Dumbledore ich nikdy ani len nespomenul, uznal som, že to je pravda.

Ale každý máme predsa nejakú svoju temnú stránku, s ktorou nemôžeme alebo nechceme bojovať. Toto bola tá Dumbledorova.

„Nespomínam si na nich. Raz prišiel nejaký muž, tvrdil, že je môj brat, ale ja som ho odmietol a odvtedy sa neukázal. Nikdy viac. A ja som za to rád,“ povedal a znel pri tom úprimne. „Ale bolo to už veľmi dávno,“ dodal, stále stratený vo svojich myšlienkach.

Odrazu pokrútil hlavou a razom akoby sa spamätal, na mňa namieril prútik.

Pri Salazarovi, on je naozaj odhodlaný ma zabiť. Som neozbrojený, lebo mi ukradol prútik. Pred chvíľou ma mučil a bolesť z toho ešte stále nevyprchala. Čo mám teda robiť? Pobiť sa s ním? Už len tá myšlienka znie komicky a absolútne hrozne.

Potrebujem pomoc, prebehlo mi mysľou. Vedel som, že ak niečo neurobím, zabije ma. Ale ja mu nemôžem ublížiť. Ja už nechcem ublížiť nikomu.

A už vonkoncom nie mužovi, ktorému som zničil život. Veď len kvôli mne je v stave, v ktorom je. Je len moja chyba, že tu teraz na mňa mieri prútik a chystá sa použiť Avadu alebo inú neodpustiteľnú kliatbu.

Rozhliadol som sa dookola, ale nerozpoznával som to tu. Boli sme v akejsi... asi pivnici? Boli tu jedny dvere a zamrežované okno. Vôbec nič, čo by mi mohlo pomôcť.

Sakra, ak sa nestane zázrak, o chvíľu bude po mne, behalo mi po rozume a vďaka tým myšlienkam som vydesil sám seba ešte viac.

Dumbledore niečo hovoril, ale veľmi som ho nepočúval. Sústredil som sa na vymýšľanie nejakého plánu, ktorú ma vytiahne z tejto kaše.

Prežil som Voldemorta, cestovanie v čase a mnoho iných katastrof a teraz takto jednoducho a úboho umriem?

Bol som tak pohrúžený do svojich myšlienok, že som Dumbledorov výkrik začul akoby z diaľky.

Crucio, ozvalo sa mi v hlave a celým telom mi prebehla bolesť.

Crucio som už predsa prežil. Môj otec ho na mne aplikoval kedykoľvek sa mu zapáčilo a preto som sa obrnil, ako som to robieval voľakedy a ani za nič som nevypustil z úst výkrik, ktorý sa stoj čo stoj chcel predrať na povrch a drvil mi pľúca a aj krk.

Prehol som sa a ruky som zaťal do pästí. Ak som si myslel, že ma len tak zabije, bol som totálny magor. Ale ani ma nenapadlo, že z Dumbledora sa stal za ten čas posadnutý sadista.

Na sekundu tá bolesť ustúpila a keď som vydýchol, aby som sa uvoľnil, znova naplno udrela. Zazdalo sa mi, že Dumbledore mi niečo vraví, ale ani za nič som sa nedokázal prinútiť, aby som počúval.

Čím dlhšie ma mučil, tým neznesiteľnejšie to bolo. Akoby kliatba naberala na intenzite a ja som sa po dlhom čase, pripadalo mi to ako celé roky, nedokázal viac ovládať a z hrdla sa mi vydral bolestivý výkrik, ktorý sa doslova zarezal do mojich uší.

Nevnímal som nič okrem bolesti a svojich stonov, takže mi takmer ušlo, keď kliatba ustúpila a ja som zostal nehybne ležať na zemi.

Teraz zomriem, napadlo mi a tak som sa prinútil nemyslieť a zameral som sa na svetlo na konci môjho pomyselného tunela.

Predstavil som si Hermionu, ako sa na mňa usmieva a dokonca som myslel aj na Liama, ktorého som nesmierne miloval.

Jediné, čo mi zostalo, bolo dúfať, že sa už budú mať len dobre.

Autor: mima33 (Shrnutí povídek), v rubrice: Povídky » Na pokračování » Ostatní FanFiction

Sdílet

Diskuse pro článek Úlomky zrady - 16.: