Viac ako priateľstvo, menej ako láska

Ona je šedou myškou, ktorá nikdy nezažila žiadny vzťah, pretože verí v lásku na prvý pohľad. On je uznávaná celosvetová spevácka hviezda a rozhodne netrpí o núdzu žien. Fanúšičky sa mu pri každej príležitosti pchajú do postele. Užíva si svoj život plnými dúškami s priateľmi, kapelou a priateľkou napriek tomu, že nikdy neveril na slovo - Láska.
Stella a Tom.
Dvaja odlišní ľudia pochádzajúci z odlišných svetov. Ako si k sebe vôbec nájdu cestu? Môže medzi týmito protikladmi vzplanúť láska? Alebo to zostane stáť niekde uprostred? Bude Tom ochotný opustiť dlhoročnú priateľku a Stella pokúsiť akceptovať to čím je, a tak vstúpiť do sveta plného smotánky, ktorý je pre ňu zároveň úplne cudzí?

14.04.2019 (12:00) • MimaHale • Povídky » Na pokračování » Ostatní FanFiction • komentováno 0× • zobrazeno 1027×

Prológ

Už odmalička som verila na lásku na prvý pohľad.

Na „poplašné" signály ako nepríjemné chvenie v žalúdku, poletujúce motýle v podbrušku alebo bijúce srdce, ktoré tĺklo šialenou rýchlosťou.

A zatiaľ čo moje rovesníčky boli zaľúbené a prežívali prvé okamihy lásky, ja som sa o to delila spolu s hrdinami z mojich obľúbených kníh.

Moja jediná najlepšia kamarátka Emma mi vždy zdôrazňovala, že keď neprestanem snívať s otvorenými očami a trochu sa neposnažím roztiahnuť „loviace“ siete, nájdem si priateľa až na dôchodku.

Vždy som sa musela smiať jej frázam.

Bola tak veľmi vtipná a o núdzu chalanov rozhodne netrpela.

Možno, keby som sa riadila (ako to ona vraví) jej radami nad zlato a trošku posnažila chodiť viac medzi ľudí, bolo by to jednoduchšie. Problém bol v tom, že som sa nechcela sklamať. Nechcela som nájsť vzťah len na pár mesiacov, ale na celý život. Asi by ma mnohí pri tejto myšlienke vysmiali, ale ja som verila, že princ na bielom koni ma niekde tam vo svete čaká. A že keď ho nájdem, budeme to cítiť obaja. A akákoľvek prekážka nás bude čakať, obaja jej budeme čeliť spoločnými silami a nakoniec ju aj porazíme.

1. kapitola – Plány na leto

Vošla som do prázdnej triedy a namierila si to rovno k miestu pri katedre. Sedávam tam spolu s mojou najlepšou kamarátkou a zároveň spolusediacou Emmou už tretí rok. Vlastne od začiatku ako sme začali chodiť na gymnázium. Niekto by sa možno pozastavil prečo práve tam ako pár mojích múdrych spolužiakov. Niekto by ma dokonca označil slovom bifloška.

Aby ste ma chápali, nebola som žiadnou bifloškou, ale na druhej strane som zbožňovala výklady učiteľov. Bažila som po nových informáciách. Či už z rozprávania alebo z kníh. Nemala som veľmi rada ľudí, ktorí zbytočne na hodinách vyrušovali. Z toho som nemala nič a zbytočne som sa nudila. Ale takisto som nebola ten typ človeka, ktorý potreboval nad knihami presedieť od rána do večera. Rada som sa bavila. Aj, keď každý si pod slovom zábava predstavoval niečo iné.

Pre mňa to boli prechádzky, posedenia v čajovni či v kaviarni, a pri tom byť zahĺbená v príbehoch od mojich obľúbených autorov. Svoj voľný čas som delila medzi ne a Emmu, ktorá bola presný opak mňa. Nemala problémy s učením rovnako ako ja, ale veľmi rada chodila po baroch či diskotékach so svojou menšou partiou, do ktorej sa mi patriť rozhodne nežiadalo. Hoci to neboli zlí ľudia (raz som mala tú česť, keď mi ich Emma „nečakane" predstavila), ale pitie mi takisto nevoňalo. Neviem, či som čudná. Mne sa zdá, že nie. Iba rada snívam s otvorenými očami. Mám veľkú fantáziu a priala by som si, aby sa pár želaní stalo aj skutočnými.

Keď som si konečne z tašky vytiahla veci na biológiu, ktorú sme mali ako prvú, zazvonilo. V triede stále nebolo živého ducha, ale nečudovala som sa. Každý takmer chodil na minútu presne.

Utorky sme vždy začínali až okolo deviatej. Tí, ktorí boli z mesta, ako väčšina spolužiakov, si nelámali hlavy nad tým, že prídu päť minút pred zvonením. Ale ja, ktorá to mala skoro dvadsať minút cesty autobusom a na dedine, v ktorej hromadná doprava jazdila len zriedka, inú možnosť nemala. Ibaže mne to vôbec nevadilo. Mala som tu pokoj a mohla som využiť voľný čas naplno čítaním. Nachvíľočku sa odobrať z reality do môjho sveta. Sveta, kde nebolo veľa pravidiel. Sveta, v ktorom som sa naozaj cítila doma.

Vtom som prešla prstami po staroružovom tvrdom obale knihy Pýchy a predsudku. Koľko som z nej čítala? Minimálne stokrát. A toľkokrát si predstavovala a prežívala postavu mojej obľúbenej hrdinky Elizabeth Bennetovej. Fascinovala ma jej povaha. Nebojácnosť, odhodlanosť a úprimnosť. Hoci si matku vážila, nebála sa jej vzoprieť. Povedať si svoj názor. Nebála sa povedať Darcymu nie na ponuku sobáša, i keď nakoniec spolu zostali.

Veľmi som si priala byť ako ona. Možno mať dokonca jej život. Aké by to bolo žiť v 18. storočí? Žiadna moderná technika. Žiadne hádky, nenávisť a nevraživosť ako v dnešnom svete. Iba láska a pokoj. Ktovie, možno moja duša pochádza z iného storočia. Reinkarnovala sa do tohto tela s cieľom zažiť nejaké dobrodružstvo. Splniť si túžbu, ktorá sa nenaplnila. Síce neverím na prevtelenie.Ani som sa nikdy tým veľmi nezaoberala. Tieto slová mi veľakrát prízvukovala Emma. Nechápala ako je možné, že nedržím krok s dobou. Prečo nechodím po baroch. Prečo si neužívam plnými dúškami život. Sama som nevedela odpovede na jej otázky. Každý mal rád niečo iné. A ja som dávala prednosť pred pokojom ako akčnosťou.

Na druhej strane som si priala mať muža ako je Darcy. Z vonka by pôsobil drsne. Ženy by sa len veľmi ťažko vedeli prebojovať do jeho srdca. A keď by tá pravá zdolala všetky prekážky, dozvedela by sa, aké má milujúce srdce a ochranárske sklony. Cenil by si ju nadovšetko a nikomu by nedovolil, aby jej ublížil. Mal by s ňou veľa spoločného. Dopĺňali by sa po každej jednej stránke. V názoroch na život, či na niečo obyčajné ako výber filmu. Priala by si, aby ju vyslobodil zo sveta v ktorom žije. V ktorom sa necíti úplne slobodná. V ktorom necíti, že je sama sebou.

„Vieš čo neznášam?" vyrušil ma niečí hlas, až som takmer nadskočila. Buchnutie batoha na stôl ma úplne prebral naspäť do reality.

„.. že ma vôbec nepočúvaš. Snažím sa ti povedať niečo dôležité a ty si zas nachádzaš vo svete Stella world. Fakt by si s tým snívaním mala prestať, ešte prespíš dobu," zavtipkovala Emma a konečne si sadla na stoličku vedľa mňa.

„Tak, čo bolo také súrne?" spýtala, a popritom ignorovala poznámku, ktorú mi venovala. Knihu som medzitým odložila a sústredila svoju pozornosť úplne na ňu.

Keď som si ju premerala zblízka, všimla som si, že má veľmi pekné črty tváre. Nebola veľmi vysoká, ale na svojej postave si dala záležať. Vždy sa stravovala zdravo. Vymýšľala vlastné recepty. Vyhýbala sa sladkostiam, pretože ako to ona vždy vravela, boli to svinstvá, ktoré zbytočne kazili zuby. Ale čo sa mi na nej najviac páčilo bola farba očí. Krásne, veľké modré oči ako nebo. Vedela nimi dokonale ozbrojiť chalana a chytiť do svojich chápadiel. Stačil jediný nevinný pohľad. Vždy vedela presne ako na nich a núdzou rozhodne netrpela. Nuž, viac ako mesiac jej vzťah rozhodne nevydržal. Často som sa čudovala, prečo to robí. Prečo chce mať na každý prst desať „obetí", keď ich aj tak pustí k vode? Ako ju môže baviť mať toľko vzťahov naraz? Nieže by som jej závidela. To určite nie. Ja som čakala na toho pravého. Pri ktorom sa mi zastaví dych, roztrasú kolená a rozbúši srdce ako zvon. Zatiaľ sa mi nič také nestalo a bola som rada. Cítila som, že všetko má svoj čas a keď to raz príde bude to jedinečné a navždy

„Stella, myslím to vážne, už s tým prestaň! Vieš, aké je to trápne, keď ti človek niečo vraví a ty ho vôbec nepočúvaš? Pripadám si ako cvok!"

Nahnevane pokrčila obočie a na tvári jej bolo vidieť, že sa hnevá.

„Prepáč, len som sa nachvíľku zamyslela," povzdychla som si a prstami si pretrela oči.

„Nad čím? Vymysleným svetom, ktorý nikdy neprežiješ? Už si konečne zapamätaj, že toto je realita. Tam niekde ťa nečaká princ na bielom koni, ktorý ťa vyslobodí zo zámku pred zlou kráľovnou. Život ti prebehne cez prsty ani sa nenazdáš a bude z teba starenka na dôchodku. Kedy chceš prosím ťa žiť? Máš osemnásť rokov, Stella. Je najvyšší čas, aby si vzala život do svojich rúk a skúsila si niekoho nájsť. Spraviť nejakú nezabudnuteľnú hlúposť. Teraz, pokým je čas a môžeme si dovoliť robiť chyby. Vieš koľko chalanov sa za tebou pozerá? Koľkí by chceli ísť aspoň s tebou na rande? Ale ty, samozrejme, že nie. Pretože sa nechceš sklamať. Pretože si myslíš, že určite na prvýkrát stretneš pravú lásku. Ale poviem ti novinku. Sklamanie k životu patrí. Nie byť stále zavretá v knihách, ktoré ti nedajú vôbec nič. To život. Práve ten ťa môže naučiť veľa. Zdolať problémy, prekážky a rôzne iné veci. Konečne by si mala vyliezť z tej svojej ulity a správať sa ako teenager svojho veku," dopovedala svoj monológ a pohľadom ma priamo prebodala.

Akoby sa snažila mi všetky veci telepaticky vsunúť do hlavy.

Jej slová sa ma na jednu stranu dotkli. Cenila som si jej priamočiarosť, ale niekedy človeka vôbec nešetrila. Všetko mu vmietla rovno do očí.

Niekedy som ju zato obdivovala, pretože mne to robilo problém. Nedokázala som byť taká hrubá. Na druhú stranu boli to slová pravdy. Možno práve život ju vedel naučiť byť ostrieľanejšou a viac samostatnejšou. Možno by som sa naozaj mala trochu zmeniť a začať si užívať. Ale spôsob akým balila chalanov sa mi nepáčil a rozhodne som to nemienila od nej uchytiť.

„Asi máš pravdu," povedala som po dlhšom váhaní a zahryzla si do spodnej pery. Treba niečo prežiť, nielen snívať.

Chvíľku na mňa hľadela akoby som jej práve strelila facku. Zrejme nečakala, že jej dám za pravdu, pretože zvyčajne sa naše rozhovory podobného typu skončili hádkou a niekoľkodňovým nerozprávaním.

„Tak čo by si povedala, keby sme leteli cez veľké prázdniny do Ameriky?" zaskočila ma otázkou, na ktorú čakala odpoveď.

Moje staré ja sa ihneď vzoprelo a začalo vo mne protestovať. Kam by si chcela ísť? Do štátu, v ktorom si nikdy nebola. A čo tam budeš robiť? Chceš, aby sa ti tam niečo stalo? Nevidíš tie správy zo sveta, aké zlo tam panuje? Ani brigádu nemáš vybavenú. Prísť do cudzieho štátu, kde nemáš absolútne nič. Ani bývanie. Bola by si veľký blázon! A to nech ti ani nenapadne. Okrem toho vieš, že ti to matka nikdy nedovolí. Drží ťa nakrátko a keď ju nechceš mať na svedomí, aby sa jej niečo stalo, zostaneš pekne doma. Poslušná dcérenka zahĺbená v knihách.

Nové ja, ktoré som vždy ignorovala mi dalo jednoznačnú odpoveď. Choď a konečne si uži nejaké dobrodružstvo ako mladé dievča. Zaslúžiš si to! A ja som po prvýkrát dala naňho.

Zhlboka som sa nadýchla a prikývla. „Dobre, platí, pôjdeme spolu a poriadne si to užijeme!"

* * *

Ahojte, čitatelia!
Po dlhšej odmlke som sa rozhodla sem znovu zaregistrovať a vyskúšať pridávať poviedky.
V hlave mám nápadov naozaj mnoho. Niekedy je však ťažké dať na papier myšlienky.

Jednou z mojich nových ochutnávok je príbeh obyčajného dievčaťa - teenagerky Stely a uznávanej, celosvetovej speváckej hviezdy - Tomovi Kaulitzovi.

Netuším či je tu niekto fanúšikom skupiny Tokio Hotel.
Tento príbeh som začala písať pred niekoľkými rokmi.
Žiaľ, iba pár častí sa zachovalo, ale moje myšlienkové pochody sa natoľko obnovili, že sa mi žiada poviedku dokončiť.
Mám celkovo premyslený dej, ale nikdy neviem či neodbočím zo svojej cesty a dej neskončí úplne inak. :)
Každopádne, dúfam, že vás to aspoň trošku bude baviť.

Prajem príjemné čítanie.
Vaša Miriam ♥

Autor: MimaHale, v rubrice: Povídky » Na pokračování » Ostatní FanFiction