Záchranný šíp - 2. kapitola • OurStories.cz ~ naše povídky

2. kapitola - o dosť akčnejšia, ako ostatné. Felicity sa snaží udržať si miesto a zapôsobiť na svojho šéfa, ten si ale na ňu vymyslí obed s iným vedúcim IT oddelenia v Seattli. Ako to celé dopadne? A aký bude dojem? Príjemné čítanie! Vaša Beth :)

24.04.2014 (12:00) • Bethany • Povídky » Na pokračování » Ostatní FanFiction • komentováno 1× • zobrazeno 1670×

2. kapitola - Slza smrti

"Vrahovia sú ľudia bez života, práve preto ho berú druhým."

Stála som v priestrannej knižnici a ako mi moja výška dovoľovala, načahovala som sa za knihami. Neznamenalo to, že môj šéf mi dával málo práce, práveže som bývala v práci až do večera, ale keďže som si ešte nestihla nájsť vhodných priateľov, nič lepšie, ako knihy mi nenapadalo. Postavila som sa späť na päty a pozrela na titul knihy. „Oslepená prácou“ – to bude niečo pre mňa.

Bola nedeľa večer a ja som u Olivera Queena pracovala plné štyri dni. Od našej „malej“ nezhody som sa snažila splniť všetko, čo potreboval dvestopercentne a jeho krátky úsmev mi nasvedčoval, že zatiaľ sa mi to skvele darilo. S matkou som to všetko urovnala, ale čo sa týkalo Mathewa, nič sa nezmenilo a to ma trápilo najviac.

Vojdem do svojho priestranného bytu, ktorý mi platí Oliver Queen. Som tu už niekoľko dní, ale stále si neviem na toľko luxusu zvyknúť. U nás doma v Oregone sme sa všetkého luxusu a prepychu vzdali v prospech Mathewovej liečby. A aj tak sa stále nič nemení. Aj keď niekedy som tomu rada, lebo jeho stav sa môže zmeniť aj smerom nadol...

Keď si ľahnem do postele a zatvorím oči, moja posledná myšlienka patrí Mathewovi, môjmu bratovi.

Ráno je, ako vždy, vo firme dosť chaotické, všetci pobehujú ako splašení a nehľadia na ľudí okolo seba. Za tie štyri dni som sa ešte stále nenaučila behať v tomto šialenom dave, takže niet divu, že každý deň sú moje lodičky špinavé od cudzích stupancov.

Hore v najvyššej kancelárii je ticho, vždy sem prídem ako prvá. Občas ma to trochu prekvapí, ale ak Oliver Queen toleruje nedochvílnosť svojich hlavných zamestnancov, je to jeho problém. Keď prídem do svojej kancelárie, čaká ma veľmi príjemné prekvapenie. Na mieste, kde predtým stáli staré rachotinky, vyzerajúce ako počítače, sa vynímal jeden z najnovších počítačových systémov, ktorý mal zabudované programy a mašinky, ktoré pre chod firmy ani nie sú nutné. Na stole leží biely papier, roztvorím ho.

„Za vašu ťažkú prácu, dokonale vykonanú, O.Q.“

Ihneď sa rozosmejem o niečo hlasnejšie ako by som mala a s neskrývaným nadšením zapínam ten úchvatný stroj. Je naozaj perfektný a tá rýchlosť štartovania sa oproti tým starým chudinkám nedá porovnať. Rýchlo sa posadím za stôl a vyskúšam snáď všetky možné vymoženosti tohto mechanického obra. Som tak zahrúžená do nového počítača, že ma prekvapí až tiché zaklopanie na dvere. Medzi nimi stojí, vždy perfektne upravený, ŠÉF.

„Dúfam, že tento počítač je hodný vašich schopností.“ Neprehodí to vôbec sarkasticky, ale úplne vážne. Očividne videl, ako veľmi ma hneval ten predtým... Alebo mu skôr ide o môj ešte vyšší výkon.

„Ani ten predtým nebol najhorší, ale naozaj vám veľmi ďakujem, to nemuselo byť,“ pousmejem sa smerom k počítaču. Som potešená tým, koľko peňazí do mňa dokázal šéf investovať.

„Ale muselo, Felicity, ste naozaj pozoruhodná mladá žena... V tak útlom veku som ešte nevidel šikovnejšieho a pracovitejšieho človeka a to nehovorím o vašich ďalších pozitívach.“ Tieto slová ma donútia pozerať sa hodnú chvíľu na špičky svojich lodičiek a cítiť krv, ktorá sa mi hrnie do tváre. Toľko chvály som snáď ešte od nikoho nedostala. Nastane ticha chvíľa a ja sa rozhodnem ju ukončiť, pomerne nečakane.

„Som rada, že ma považujete za tak pre vás potrebnú... Teda, myslím to tak, že rada s vami pracujem, teda pre vás pracujem,“ dokončím koktavo a skloním hlavu, ako je najviac možné. Čo všetko ešte šéfovi poviem?

„Ale áno, ste potrebná. Dúfam, že takéto nadšenie vám vydrží čo najdlhšie.“

Len nemo prikývnem a letmo pozriem na Olivera Queena. Týči sa v tých dverách pyšne a vôbec nevyzerá, žeby ho naša komunikácia nejako vyviedla z miery. Zato moja noha už nepokojne poklopkáva na mieste a privádza ma ešte do väčšej nervozity. Šéf sa potichu vytratí do svojej kancelárie, síce je to len pár metrov od mojej a výhľad mám do nej dokonalý cez presklennú stenu, aj tak mi z ramien spadne ťažoba jeho komplimentov.

Doobedie prejde neuveriteľne rýchlo. Jediné, čo ma vyruší z pracovania, je návšteva Johna Digglea.

„Pán Queen vás chce vidieť,“ povie stručne a podrží mi dvere od kancelárie. Pomaly vstanem, upravím si šaty červenej farby a so zatajeným dychom pokračujem za Johnom. Queen sedí za stolom a vyzerá, že nad niečím ťažko rozmýšľa. Svaly má ako vždy napäté, akoby niečo očakával.

„Slečna Smoaková, potreboval by som od vás jednu vec. Na obed sem príde pán Northon, vedúci IT oddelenia v Seattli. Mám sa s ním stretnúť a prekonzultovať stratégiu pre ďalší, pozitívny vývin firmy. Ale ako dobre viete, na počítače mám vás. Takže sa ku nám pridáte na obed, ak teda súhlasíte,“ dopovie, nie ani otázku, skôr vetu, ktorá ostane visieť vo vzduchu. Obed, s Queenom a nejakým iným dôležitým chlapíkom, nemôžem odmietnuť.

„Isteže, čokoľvek, pán Queen... Teda, nie úplne čokoľvek, ale obed by bol super,“ táram a táram a červenám sa čoraz viacej. Ale aspoň som pobavila Johna Digglea a Queena. Ich jemné úsmevy na perách mi napovedajú, ako veľmi som ich zabavila.

„Môžeme ísť o desať minút?“ spytuje sa ešte nakoniec Queen a ja len radšej nemo prikývnem.

Reštaurácia sa nachádza neďaleko firmy. Pán Northon je zavalitý chlap v stredným rokoch s miernou plešinou na temene hlavy. Vyzerá byť študovaný, ale teória nie je všetko. John Diggle nám robí osobnú ochranku, ale vo vnútri si prisadne ku nášmu stolu, asi je medzi ním a Queenom niečo viac ako len pracovný vzťah. Alebo je jednoducho Queen tak skvelý zamestnávateľ, že mu nevadí jesť za jedným stolom so svojím šoférom a ochrancom.

„Pán Northon, toto je slečna Felicity Smoaková, vedúca IT oddelenia tu v Starling city. Prizval som ju k obedu, aby sa nám lepšie diskutovala situácia a plány, ktoré budeme rozoberať,“ Queen ma predstavil a Northon ďalej nečakal.

Vychŕlil na mňa kvantum informácií, až som sa musela pousmiať. Videla som, ako napäto očakáva, John aj Oliver, moju reakciu, a tak som dala do toho všetko a rýchlo oponovala Northonovi vo faktoch, o ktorých si myslel, že sú podložené. Celá naša konverzácia bola skôr boj o to, kto v Queenových očiach vyjde ako víťaz. Ani som poriadne nevnímala, keď som jedla úžasný šalát s lososom.

Premýšľala som nad tým, ako ďalej dokázať šéfovi, že som hodná postu, ktorý mi pridelil. Musela som ale uznať, že som sa podozvedala pár vecí, ktoré som naozaj nevedela, ale nedala som to na sebe znať. Spoločne sme dojedli a spoločne sme vychádzali z reštaurácie. Pri odchode do mňa jemne John Diggle šťuchol a zašepkal mi slová chvály, ktoré neskutočne potešili moje ego.

Keď sme vyšli von na chodník, bolo krásne slnečné počasie, na Starling City tak nezvyčajné. Northon sa ku mne otočil a počastoval ma ešte pár faktami, aby tak zavŕšil náš tichý boj, ale mne to už bolo jedno, aj tak som sama nad sebou vyhrala a mierny Queenov úsmev ma v tom udržoval. Northon sa nadýchol, aby znovu oponoval mojej odpovedi, ale zabránila mu v tom presne mierená guľka do hlavy.

Všetko sa zomlelo tak rýchlo. Pocítila som ešte teplú krv, ktorá z Northona dopadla na moju tvár. Ihneď som bola niekým strhnutá k zemi, počujem len ľudský krik a cítim pevné paže, ktoré si ma tlačia za chrbát. Započujem druhý výstrel, ale tento je naozaj blízko. Až po chvíli sa sústredím na situáciu, v ktorej sa práve nachádzam. Za svoje mohutné telo si ma schováva Oliver Queen a John Diggle stoji pred ním a mieri zbraňou niekam do diaľky. S mojimi dioptriami absolútne nevidím, na aký cieľ mieri. Až po chvíli mi dojde, že to John druhýkrát vystrelil a že možno útočník leží v kaluži vlastnej krvi.

Northon leží nehybne neďaleko mňa. Neváham, že nie je mŕtvy. Je, je úplne mŕtvy. Strach v jeho tvári ma donúti sa pozrieť späť na Johna Digglea, ale to už stojím na nohách a niekto ma rýchlo ťahá preč. Ani neviem kedy, podarí sa mi vyzuť si lodičky a rýchlo naboso bežím, vedená Oliverom Queenom. Pribehneme k jeho autu a uvidím Digglea, ako nás kryje a pomaly postupuje tiež k autu. Queen rýchlym pohybom otvára zadné dvere a sám ma súka dnu. Až vo vnútri auta si uvedomím, že moja tvár je celá od Northonovej krvi, rýchlo si ju začnem stierať. Nerobím to opatrne, ale zúrivo, nehľadiac na to, či sa poškriabem. Queen už sedí vedľa mňa a rýchlo rozpráva na Johna, ktorý si sadá za volant a nervózne štartuje auto.

„Ste v poriadku, Felicity?“ spytuje sa Queen, pritom ma kŕčovito drží za lakte, aby sa mi mohol pozerať do tváre. Jediné, čo tam môže vidieť, je panika, stres, strach a prekvapenie.

„Ja neviem a vy ste? A pán Diggle?“ vydám zo seba po dlhej pauze.

Diggle neodpovedá, ale rýchlo sa rúti ulicami. Vyzerá byť okej. Pri pohľade na Queena už si nie som tak istá. Okrem rozzúrenia vpísaného v tvári, mu po čele steká úzky prameň krvi. Ani nestíham rozmýšľať, vyzliekam si sako a prikladám ho na Queenové čelo. Ani som si neuvedomila, že Diggle ho v prvej chvíli stiahol na zem a asi si pri tom udrel hlavu. Prekvapené oči Queena sa sústredia na moju tvár, ale ja sa nimi nedám vyrušiť. Sústavne mu tlačím sako na ranu.

Pán Diggle zastaví až pred honosným domom. Som tu síce krátko a Queenov dom som ešte nevidela, ale verím tomu, že je to práve on. Vysoké stĺpy ako z čias Atén nás vítajú počas vjazdu cez bránu. Príchodová cesta k domu nie je dlhá, ale za to neuveriteľne upravená. Dom má viditeľne niekoľko poschodí a určite mnoho, mnoho izieb. Pán Diggle zastaví kúsok pred hlavnými dverami.

„Felicity, kde máte topánky?“ spytuje sa prekvapene Queen pri pohľade na moje nohy s roztrhanými silonkami.

„Ja neviem,“ odpoviem ešte stále roztrasene a svoj pohľad stočím na svoje nohy s kvapkami krvi, možno Northonovej a možno mojej.

Šok ma tak otupil, že vôbec nič necítim a tak ostanem sedieť a len hľadím na svoje nohy. Keď mi niekto otvorí dvere, mierne sa zľaknem, ale je to len Queen. Naťahuje ku mne dlhé svalnaté ruky a ja ani neviem, ako do nich zapadnem.

„To nebolo nutné, prešla by som to aj naboso,“ hovorím Queenovi do hrude, ale ten ma len pevnejšie zovrie a zavrtí mierne hlavou. John Diggle nám už drží otvorené dvere, aby sme sa čo najrýchlejšie dostali dnu. Až tam ma Queen opatrne položí na zem a hneď zavelí Johnovi, aby mi zohnal nejaké topánky.

„Toto je váš dom?“ prehovorím po chvíli a pokúsim sa celú predošlú kapitolu zabíjania vtesnať niekam do tmavej komory. Ale neúspešne. Ruky si omotám okolo tela a skúsim sa usmiať na Olivera.

„Áno, aj som zabudol, že vy ste tu ešte nebola. Aj by som vám povedal vitajte, ale asi v tejto situácii je to nevhodné.“ Pokrčí mierne plecami a urobí mierny krok ku mne. Ťažkú ruku mi položí na rameno a zvážnie.

„Felicity, je mi to tak ľúto,“ hlesne a zapozerá sa mi do tváre. Môj dobre stavaný múr zadržiavajúci hrôzu a strach z predošlého zabíjania sa zrúti a oči sa mi naplnia ťažkými slzami, plnými ľútosti. Notrhon mal isto rodinu, možno deti a možno len ženu, ale aj tak. Isto bol pre mnoho ľudí dôležitý... Niektorí ľudia sú monštrá.

„Felicity,“ šepne Queen úplne ticho a jeho ťažká ruka mi mierne pohladí rameno. Pevne stisnem pery k sebe, pustím jednu jedinú slzu cez okraj oka a zavrtím hlavou.

„To bude v pohode... Ja budem v pohode.“ Chrbtom dlane si zotriem tú jedinú slzu ľútosti nad Northonom a sťažka sa nadýchnem. Musím byť silná, ukázať Queenovi, že takéto veci zvládnem. Robím pre Olivera Queena, vplyvného človeka, mala som predpokladať, že sa možno niečo takéto stane. Ale nepredpokladalo som, že tak skoro.

Pán Diggle mi donesie topánky, a tak naruší náš tichý rozhovor. S Queenom aj s Digglom sa presunieme do obývačky. Ani si neuvedomujem všetky udalosti, ako Diggle volá policajtom a Queen zase svojej rodine, ako prídu do sídla Queenovcov policajti, ako nás vypočúvajú, ako hovoria o mŕtvom chudákovi Northonovi. Ťažko odpovedám na ich otázky, ale Queenova a Digglova úprimnosť ma drží v realite bez sĺz. Keď policajti odídu, Queen ku mne pristúpi a kľakne si predo mňa. Na čele má prilepený veľký leukoplast, ani som si neuvedomila, kedy tu bol doktor.

„Felicity, chcem, aby ste túto noc prespali tu u nás, aj s pánom Diggleom. Dom bude počas celého dňa strážený.“

„Ale to nie je potrebné, ja môžem ísť pokojne domov,“ oponujem ihneď, aj keď vo vnútri cítim neprekonateľný strach z nadchádzajúcej noci, strávenej v mojom byte osamote.

„Trvám na tom, Felicity, ste môj zamestnanec, musím vedieť, že vám nič nehrozí.“ Hovorí to až neuveriteľne vážne a odhodlane, ako by mu naozaj na mojom živote záležalo. Nakoniec mierne prikývnem a z Queena ako keby opadla ťažoba môjho prvého odmietnutia. Znovu mi položí ruku na plece a priamo sa mi zapozerá do očí.

„Všetko bude v poriadku a vy v bezpečí, Felicity, sľubujem.“ V jeho tvári je tak neskutočná istota, až mu naozaj uverím. Prikývnem a moje vnútro sa zázračne upokojí. Tento deň bol jeden z najdlhších a najprekvapivejších v mojom živote a ja som ho prežila s mojím šéfom, Oliverom Queenom.

Pardon za ten dlhší výpadok, ale boli sviatky, takže som vôbec nič nenapísala, až teraz. Malo by to ísť teraz viac zhurta, tak dúfam, že sa to začne páčiť aj viarerým čitateľom. Ďakujem veľmi pekne aj za prečítanie a aj za komentár, neskutočne si toho vážim! :)

A aby ste videli, ako vyzerajú hlavné postavy, prikladám obrázok. :)

arrow team