Mne jeden trest stačí! • OurStories.cz ~ naše povídky

Krátka jednorázovka na Záškodníkov. Také viac menej o ničom, berte to s rezervou!
McGonagallová dala naším štyrom miláčikom trest. Vybrali si ho však v správnu chvíľu, keďže bol práve spln. Remusa ospravedlnili, ale čo ostatní? Nechajú priateľa samého?
Príjemné čítanie!! Komenty by potešili!

28.06.2012 (10:00) • Damonika • Povídky » Jednodílné » FanFiction ostatní • komentováno 2× • zobrazeno 1618×

Bežali sme naprieč areálu a zastavili čo najbližšie, ale stále z dosahu nebezpečných konárov. Oprel som sa rukami o kolená, dychčal, a v hrdle cítil, ako by mi tam napchali šmirgľový papier. Nič sme nemuseli povedať - a to by mi v mojom momentálnom stave hrdlo ani nedovolilo - už sme ostali len dvaja. Poobzeral som sa, a našiel malú guču, nie väčšiu od ostatných kameňov - ale na rozdiel od nich bola hnedá - ako trieli smerom ku kmeňu. Tam Červíček narazil do hrče, pri vchode do vŕby. Pozrel som vedľa na svojho najlep... teda, jedného zo svojich najlepších priateľov a keď konáre vŕby, akoby zamrzli a už sa nekývali pod náporom vetru, bolo to znamenie, že už môžeme ísť. Po ceste - na beh som už fakt nemal sily - sa môj priateľ vyparil a tak som k vŕbe kráčal po boku obrovského čierneho psa, ktorý bol vysoký asi až po moje lakte. Ja som však naďalej musel kráčať vo svojom čiernom habite, ktorý inak zdobil len znak chrabromilskej fakulty a post kapitána chrabromilského metlobalového družstva. Pes zmizol predo mnou a ja som sa musel trochu prikrčiť, aby som sa ta dostal.

No dobre... trochu viac prikrčiť. Predsa len to už nie je tak ľahké ako kedysi. Ale neviem si predstaviť ako by sa tadiaľ teperil jeleň. Keď som sa pretlačil cez úzky tunel, nemal som však ani čas si slastne ponaťahovať si stuhnutý krk, či ramená. I cez pozatĺkané okná sme dopadalo trochu mesačného svetla a tak som celkom dobre videl izbu - dosť starú izbu, ktorá si toho dosť vytrpela, s mizerným nábytkom - aj zviera predo mnou. Zmeravel som.

To mám za to, že sme prišli neskoro! Doteraz som nevedel uveriť, že McGonagallová svojej vlastnej fakulte strhla toľko bodov, hlave za takú maličkosť! Nielenže sme museli ručne! poumývať a vyčistiť zaplavené záchody, ešte máme aj trest a to práve dnes. Samozrejme Remusa ospravedlnili, pretože musel odísť, vraj z rodinných dôvodov. Pche!

Stojí práve predo mnou!

Môj kamarát na mňa cenil obrovské tesáky, až mu po nich sliny kvapkali na podlahu. Sivý mohutný vlkolak chrapľavo zavrčal, trošku sa prikrčil a chystal sa do skoku, keď na neho skočil Tichošlap a spolu sa odkotúľali k druhej strane izby.

To mi dalo aspoň trochu času. A to mi stačilo.

Sústredil som sa a vyprázdnil si myseľ. Predstavoval som si tam len obrovského jeleňa. Predstavil som si chvíle, keď som svojich priateľov sprevádzal po Rokville. A keď sme v zime po snehu za sebou nechávali len troje laby rôznej veľkosti – tie najmenšie nebolo ani vidieť – a jedny kopytá...

Reakcia bola okamžitá. Už som na sebe nemal habit Rokfortskej školy - Mal som srsť a kopytá, ktoré nervózne klopkali o drevenú doškriabanú dlážku Škriekajúcej búdy.

Mal som lepší zrak (našťastie! predstava seba teraz s okuliarmi sa mi zdala smiešna), mal som lepší čuch a.... mal som chuť na trochu trávy. A i keď mi hlavu ťažili parohy, ktoré sa skoro dotýkali stropu, malo to niečo do seba. Bol to parádny pocit. Uvoľňujúci. Ale hlavne mu nepodľahnúť!

Minulý rok, keď sa už ostatný premenili zo svojej zvieracej podoby, zízali na mňa výrazom: čo to, sakra, robíš?, keď som si ďalej ako jeleň, obžieral okolité stromy.

Pri spomienke na to sa mi rehocú doteraz, ale Tichošľap mi nemá čo vyčítať.

V posledný spln minulého šiesteho ročníku, v Rokville zbadal mačku, začal ju ozlomkrky naháňať a hľadali sme ho potom po celej dedine. Nakoniec sme ho našli v parku, zúrivo štekať na strom, zatiaľ čo si ryšavá mačka lebedila vysoko na konári, očividne spokojná sama zo sebou.

No.... trošku som si zaspomínal, ale dovoliť som si to mohol. Námesačník, ktorý ma trochu očuchal, ma spoznal a tak už na mňa neútočil. Ako človeka ma vo svojej druhej podobe videl naposledy v štvrtom ročníku (čo bolo vlastne prvý raz) a ja som vtedy - teraz už márne – dúfal, že to bolo naposledy. Ale čo! Šťastie nemôžem úplne mať vo všetkom, že?

Zacítil som niečo na chrbte – Červíček sa mi uvelebil na chrbte. Námesačník už nezúril, ale šúchal labami o podlahu. Potreboval ísť von. Vyvenčiť a zmierniť energiu a adrenalín.

Tichošľap si to zrejme tiež uvedomil, tak sa otočil, teraz sa mu už chvost od vzrušenia krútil z jednej strany na druhú, vstal na zadné a prednými labami sa zaprel o rúčku ďalších dverí. Dverí, za ktorými sa nachádzal Rokville.

Dverí, za ktorými ich čakalo ďalšie dobrodružstvo.

Autor: Damonika (Shrnutí povídek), v rubrice: Povídky » Jednodílné » FanFiction ostatní