OurStories.cz ~ naše povídky - Povídky » Jednodílné » FanFiction ostatní » Na rozlúčku

21.05.2012 (15:00) • Damonika • Povídky » Jednodílné » FanFiction ostatní • komentováno 5× • zobrazeno 2178×

„Annabeth!“ zakričal.

„Psst!“ Rozbehla som sa k nemu a priložila mu ruku na ústa. Potom som ho stiahla za jeden z tých veľkých bronzových kotlov.

„Chceš, aby nás zabili?“ šepla som k nemu. Začal jednou rukou šmátrať vo vzduchu, až mi nahmatal šilt a stiahol ho dolu. Mal taký divný výraz, tak som sa musela spýtať:

„Percy, čo sa deje?“ Mračila som sa.

„Budeme mať spoločnosť!“ Rýchlo mi vyrozprával o nejakej inštruktáži.

„Takže sú to oni. Telchinovia. Mohla som to viedieť! A vyrábajú... Pozrime sa.“ Kývla som hlavou. Otočili sme sa a opatrne vykukli spoza kotla. Stáli tam štyria dospelí mohutní telchinovia. Percy sa ma spýtal, o čom to hovoria. Ako vždycky... Typické. Rýchlo som mu vysvetlila, že telchnovia zradili bohov a že ich Zeus vyhnal do Tartaru. Chvíľu nad tým rozmýšľal, ale na to nebol čas. Mali by sme rýchlo vypadnúť a oznámiť Hefaistovi kto, alebo skôr čo, je v jeho kovárňach.

„Musíme sa dostať von-“ A len čo som to dopovedala, rozleteli sa dvere a na plošinku sa dostala asi tá trieda telchinov, o ktorej hovoril Percy. Zase som zaliezla za kotol a vyplašene pozerala pre seba. I keď boli nemotorní, mladí a dokonca zakopávali sami o seba, bolo ich na nás jednoducho priveľa. Percy sa otočil ku mne.

„Nasaď si tú svoju šiltovku,“ nariadil mi, „a vypadni odtiaľto!“

„Čo? Nie! Ja ťa tu nenechám!“ rozhodila som rukami. To chce proti nim bojovať sám?

„Mám plán. Zabavím ich. Skús toho kovového pavúka, možno ťa zavedie späť k Hefaistovi. Musíš mu povedať, čo sa tu deje.“ Stále som na neho neveriacky hľadela. To predsa nemôže myslieť vážne! A poznala som ho. Jeho chaluhový mozoček by za tak krátku dobu plán nevymyslel. Aj tak si však stál za svojím. Naštvala som sa. Bol taký tvrdohlavý!

Presne ako ja, uvedomila som si vzápätí.

„Ale veď oni ťa zabijú!“

„Ja to zvládnem. Okrem toho, inú možnosť nemáme.“ Na svoju obhajobu, spravila som to, čo mi v danej situácii napadlo ako prvé. Naklonila som sa k nemu a dala mu pusu. Nič extra, poviem vám - bohviečo to nebolo. No ešte vždy lepšie ako nič. Cítila som potrebu to urobiť. Dobrovoľne ide na smrť a je vôbec otázne, či to prežijem i ja. Aj keď sa o to urputne snaží.

Pretože ešte vždy som mala na pamäti predchádzajúce leto, keď odmietal veriť tomu, že by som mohla byt mŕtva a to, ako sa ma snažil zachrániť. A ako ma aj zachránil. A teraz to robí znovu. Odtiahla som sa od neho.

„Daj na seba pozor, chaluhový mozoček,“ upozornila som ho. Znovu naštvaná tou jeho tvrdohlavosťou a tým, že sa vážne chystám odísť, som si nasadila na hlavu moju čiapku Yankeeov. Zmizla som. Nie však úplne. Len pred jeho očami. Stále tam kvočal a zmätene pozeral pred seba. Nahlas by som to asi nikdy nepriznala, veď aj teraz, pre seba mi to robí značný problém, ale musela som uznať, bol strašne zlatý. Prenikavé zelenomodré oči mu svietili na tmavej tvári umazanej od popola. Trochu sa mračil a obočie sa mu tak skoro spojilo. A pery ešte stále jemne našpúlené, ktoré sa ani nepohli, odkedy som mu dala pusu. A vlasy mal vzadu zľahka rozstrapatené, ako sa hlavou opieral o bok toho kotla.

Možno by tam sedel a čakal do budúceho leta a ja hypnotizovala jeho oči, keby sa neozval zvuk prichádzajúcich telchinov. Spamätali sme sa. Uchopil svoj meč Anaklusmos a pripravil sa zaútočiť. Presne vtedy, keď sa zdvihol a vybral priamo oproti nim, ja som sa vybrala opačným smerom, preč od nich - k východu zo sopky. Ešte som sa otočila a uvidela, ako na Percyho útočia telchini. A objavila sa aj ďalšia skupinka morských príšer. Utekala som najrýchlejšie, ako som mohla. Vytiahla som z tašky toho odporného pavúka. Celý ostrov sa otriasal a zhora na mňa padali kamienky. Hrozilo, že sa to čochvíľa všetko zosype. Konečne som zbadala svetlo. Trochu ma zaštípali oči, museli sa prispôsobiť dávke toľkého slnečného svetla po tmavej sopke, kde som pred chvíľou bola. Vyšla som von, ale pavúk nespomaľoval – práve naopak. Tak som sa ďalej hnala za ním. Zrazu to za mnou zadunelo. Vchod sa zasypal. Celá sopka zaburácala, až napokon explodovala. Všade boli oblaky popola, kamene a ...voda? Veľmi ma to však netrápilo. Ja už som bola celkom ďaleko a ako-tak v bezpečí, zatiaľ čo Percy zostal vnútri Sopky sv. Heleny, uväznený spolu s desiatkami telchinov, ktorá práve vybuchla. Spolu s Percym. Percy...

Do očí sa mi drali slzy, ale snažila som sa ich zdržať. Teraz musím nasledovať toho príšerného pavúka, ktorý sa mi stratil z dohľadu, a povedať, čo sa stalo Hefaistovi. Tak ako chcel Percy. No jednu slzu som už aj tak nezastavila.

Autor: Damonika (Shrnutí povídek), v rubrice: Povídky » Jednodílné » FanFiction ostatní

Sdílet

Diskuse pro článek Na rozlúčku: