OurStories.cz ~ naše povídky - Povídky » Jednodílné » FanFiction ostatní » Nikdy na teba nezabudnem! 1/2

07.08.2012 (10:00) • Damonika • Povídky » Jednodílné » FanFiction ostatní • komentováno 3× • zobrazeno 2271×

Percy:

A je to tu. Až potom, čo som Reynu konečne presvedčil, a zaručil, že nikto z Grékov nechce na Tábor Jupiter zaútočiť a potom, čo ona presvedčila ostatných, som si naplno uvedomil, čo sa deje.

Mal som pocit, akoby som mal nohy z rôsolu. V hlave mi tepalo a myslím, že keby sa ma niekto spýtal, aký je dnes deň, nevedel by som mu odpovedať.

Po prvé z toho dôvodu, že môj hlas si pravdepodobne dal obedňajšiu prestávku a v ústach mi úplne vyschlo. A po druhé... v hlave som mal absolútne prázdno. Úplné okno. Myslel som len na jediné. Je Annabeth na tej lodi? Čaká tam na mňa, alebo to vzdala? Osem mesiacov je dlhá doba. Zmiznúť zo dňa na deň. Bez jedinej stopy. Čo ak ma aj hľadala a keď to k ničomu neviedlo, tak sa na to vykašľala? Budú ma ostatní chcieť znovu vidieť? Nebudú na mňa naštvaní?

Dúfal som, že sa nepovraciam, pretože žalúdok som mal ako na vode. No... hm... mal by som si nájsť iné prirovnanie, lebo vzhľadom na to, že som syn Poseidóna, boha mora, to znie trochu divne.

Na ramene som pocítil pevný stisk. Vedľa mňa stáli z jednej aj druhej strany moji noví priatelia.

„Dopadne to dobre, uvidíš,“ povedal Frank a Hazel sa na mňa povzbudzujúco usmiala. Museli si všimnúť, čo sa deje. Veď aby aj nie? Stál som ako skamenený a... poznali ma.

Pokúsil som sa usmiať, ale ani som sa nemusel pozrieť do zrkadla, aby som vedel, že sa mi to ani v najmenšom nepodarilo. Nechal som to teda tak a pripravoval sa na príchod mojich starých priateľov. Počul som – a teraz aj videl, že prichádzajú ma obrovskej bojovej lodi menom Argo II. Teraz som sa fakt nečudoval, prečo si Rimania mysleli, že na nich chcú zaútočiť – tá loď vyzerala hrôzostrašne. Nemal som ani potuchy, kde tú loď vzali, ale hádal som, že sa to onedlho dozviem. Ak sa niečo nepokazí, samozrejme.

Donútil som nohy k pohybu a snažil sa vyzerať uvoľnenejšie ako som sa cítil a šiel som dopredu k Reyne. Pokývla mi na pozdrav a tiež na mňa súcitne pozrela. Trocha ma to štvalo. To to na mne fakt až tak veľmi vidieť?

Lukostrelci na bránach si nastavili luky a napli tetivy, keď monštruózna loď zakotvila u brehu rieky. Nikto z nich však nezaútočil.

Obaja sme stáli v strede otvorenej brány a za nami horlivo diskutovali ostatní obyvatelia Tábora Jupiter.

Reyna vypla ramená a zdvihla hlavu hore práve vtedy, keď sa otvorili dvere lode. Z Argo II. ostražito vystúpil asi šestnásť ročný chlapec. Polokrvný mal krátko zastrihnuté blond vlasy, opálenú kožu, svalnaté telo a z diaľky sa trochu podobal na Luka. Hlavne s tou jazvou na perách. Oblečené mal tričko Tábora polokrvných a na krku náhrdelník s jediným hlineným korálikom, na ktorom bola nakreslená horiaca vojnová loď. Reynin pohľad sa okamžite prepol z bojovného režimu na nadšený. Vtedy som si uvedomil, kto ten chlap vlastne je.

„Jason?“ spýtala sa, keď bol bývalý praetor Tábora Jupiter už v dosluchu, takmer pri nás. Chlapec sa usmial, v elektricky modrých očiach, ktoré mi boli veľmi povedomé, ale teraz som ich nevedel zaradiť, sa mu veselo zalesklo a Reynu silno objal. Keď sa odtiahol, pohľad mu padol na mňa.

„Bolo načase, aby ste sa vy dvaja stretli,“ povedala Reyna s úsmevom na tvári.

„Jason Grace,“ oslovil som ho a natiahol ruku. „Počul som tu o tebe veľa.“

„Percy Jackson,“ odvetil Jason a potriasol mi rukou. „To isté platí pre teba. Naozaj si v Tábore polokrvných chýbal.“

„Ty rovnako,“ povedal som a strelil ďalší pohľad k lodi. Jason to zaregistroval a tiež pozrel na loď. Už som to nechcel naťahovať. Otočil som sa za seba.

„Rimania!“ vyhlásil som čo najhlasnejšie. Prestali sa baviť okamžite a ostalo hrobové ticho. Jason na mňa uznalo kývol. Usmial som sa a pokračoval. „Gréci k nám prišli v mieri. Netreba sa obávať! Jason Grace sa vrátil späť! Z Tábora polokrvných. Rovnako ako v Tábore Jupiter, aj v Tábore polokrvných žijú polobohovia a cvičia sa v boji. Jediný skutočný rozdiel medzi oboma tábormi je ten, že Gréci uznávajú staršie formy bohov.“

Všetci si medzi sebou začali nervózne šepkať.

„Ja viem,“ pokračoval Jason, rovnako hlasno, „že ste Grékov považovali za svojich nepriateľov. Ale to sa môže zmeniť. To sa má zmeniť. Ak máme zastaviť blížiacu sa hrozbu.“

„Hrozbu? Akú hrozbu?“ spýtal sa niekto.

„Gaea, alebo ako viete Terra, sa prebúdza z dlhého spánku. So svojimi synmi, obrami z priepasti Tartaru, plánujú zaútočiť na staré krajiny bohov. Myslím tým pôvodný Rím a Grécko a pôvodnú horu Olymp, poraziť bohov a prevziať vládu nad celou západnou civilizáciou a možno nad celým svetom,“ vysvetlil som.

„Našťastie,“ doplnil ma Jason, „patrónom Ríma je bohyňa Juno a pred niekoľkými mesiacmi ma poslala do Tábora polokrvných a Percyho do Tábora Jupiter s cieľom získať medzi sebou navzájom dôveru. Naučil som sa Grékom veriť a dúfam, že Percy sa naučil veriť vám. Oba tábory sa musia spojiť a cestovať do starých krajín a poraziť Terru a jej obrov raz a navždy.“ Usmial som sa. Jason mal v sebe tiež vrodený inštinkt vedenia.

„Všetci, ktorí súhlasia, aby tu Gréci zostali, nech zdvihnú ruku!“ Po Reyninom vyhlásení Rimania nadšene zdvíhali ruky. Brala to ako áno. „Ubytujeme u nás Grékov a budeme s nimi zaobchádzať, ako s našimi priateľmi. Predpokladám, že s nimi budete všetci jednať s rešpektom. A teraz pôjdeme osláviť príchod Grékov!“ Kývla na Jasona, ktorý letel napäť na loď. Doslova letel. Rozhliadol som sa a v diaľke videl rozzúreného Octávia, ako niečo hovorí Reyne. S ním ešte budú problémy, pomyslel som si.

Teraz som už tomu nevenoval toľkú pozornosť. Z lode totiž začali vystupovať moji priatelia. Za Jasonom som videl dvoch strapatých identických chlapcov, ktorí boli rozoznateľný asi len svojou výškou. Bratia Stohllovci sa rozhliadali okolo, že človek by si bol pomyslel, že sa im za chvíľu obom odšróbujú hlavy od krku.

Keď ma zbadali, pred veľkou masou Rimanov, uškrnuli sa od ucha k uchu a zamierili ku mne. Ja som im vyšiel naproti. Chcel som im podať ruku, ale oni si ma pritisli k sebe do objatia.

„Percy! Dúfali sme, že tu budeš! V tábore si dosť chýbal!“ povedal Connor Stohll, len čo ma pustil.

„Áno, bola celkom nuda, vlastne sa to tam pomaly nedalo vydržať,“ dokončil Travis Stohll a uškrnul sa na mňa. „Veď za chvíľu uvidíš, ako som to myslel.“

Nestihol som im na to nič odpovedať, lebo zmizli niekde za mnou. Išli sa zvítať s Rimanmi. Pristúpil som bližšie ku schodom, aby som videl na každého, kto vystúpi. Zvítal som sa s Katie Gardner, Jakom Masonom aj Willom Solaceom, ale ja som stále čakal na inú osobu. Možno v tej lodi ani nebola, pomyslel som si.

Ale nakoniec, po tej kope známych tvárí som konečne zahliadol tú, ktorú som chcel vidieť najviac.

Blondínka vystúpila z lode a veľkými šedými očami, ktoré tak pripomínali nebo tesne pred búrkou, sa rozhliadala okolo. Keď ma konečne zbadala, pohla sa dopredu, ale zarazila a zostala stáť. Len na mňa pozerala. Nie... prebodávala ma pohľadom. Nervózne som sa otriasol, ale tiež som z nej nevedel spustiť oči. Síce sa mi vrátili všetky spomienky, aj tie na ňu, ale v reáli bola ešte krajšia, ako som si pamätal. Nie, žeby sa nejako veľmi snažila, ale... Vlasy si pre tentokrát nechala voľne padať na pleciach. Oblečené mala obyčajné táborové tričko, na krku mala náhrdelník s hlinenými korálikmi a slabomodré krátke rifle stiahnuté tenkým strieborným opaskom v ktorého farbe mala aj baleríny. Namaľovaná nebola, ale ani to nepotrebovala. Ale všimol som si slabé kruhy pod očami, ktoré tam rozhodne predtým nemávala.

„Ahoj, Annabeth.“ Už som nevedel vydržať to napäté ticho. Šklbla so sebou a zamračila sa.

„Percy?“ spýtala sa, akoby si len teraz uvedomila, že tam stojím.

„Dlho sme sa nevideli.“ Fakt som nevedel, čo robiť. Chcel som, aby konečne aj ona niečo povedala. Hocičo! Aby som aspoň vedel, na čom som. Pohla sa mojím smerom. Z ničoho nič sa rozbehla ku mne a narazila do mňa plnou silou. Trmácal som sa dozadu, ale našťastie som včas našiel stratenú rovnováhu a nespadol aj s Annabeth na zem.

A potom som si už len užíval ten pocit, keď ma objímala okolo pása a hlavu mi zaborila do hrudi. Len tak... bez žiadneho pohybu sme tam stáli. Dobre som vedel, že ja by som nedokázal byť ten, kto tento okamih ukončí. A naozaj. Po dlhej chvíli sa Annabeth odtiahla, ale len tak, aby mohla zdvihnúť nohu a vraziť mi ju do brucha. Dosť tvrdo.

„Au!“ vykríkol som. Objal som si brucho oboma rukami a padol na kolená.

„Nerob sa, že ťa to bolí!“ vyštekla naštvane a založila si ruky na hrudi.

„Samozrejme, že to bolí!“ sykol som. Zarazila sa.

„Percy? Čo sa stalo s Achillovým prekliatím?“ spýtala sa popletene.

„Bolo to grécke prekliatie. S ním som nemohol vojsť na rímske územie.“ Bolo na nej vidieť, že to vysvetlenie jej nestačí, ale namiesto toho, aby sa ma pýtala na podrobnosti, mi radšej podala ruku.

„Prepáč. Mrzí ma to,“ ospravedlňovala sa.

„Hej, je to v pohode,“ odpovedal som popravde s úsmevom. Takú reakciu som naozaj nečakal, ale k Annabeth sa hodila viac. Je jej milšie niekoho radšej zbiť, keď ju nahnevá, ako trucovať. Som rád, že niektoré veci sa nikdy nezmenia.

„Musíš mi ale vysvetliť, čo sa tu celý čas dialo. Ja som... ehm... celý tábor ťa hľadal, ale ty si nikde nebol. Až potom...“ Nestihla viac povedať, lebo som ju prinútil k oveľa príjemnejšej veci, ako je rečnenie. Umlčal som svoju priateľku bozkom. Čiastočne preto, pretože som to chcel urobiť už dlhú dobu a pretože ma začalo to jej klábosenie obťažovať. Mal som pocit, že sa mi v hlave roztečie mozog. Ale to vždy, keď som sa bozkával s Annabeth. Keď sme sa odtiahli, aby sme sa nadýchli, povedal som jej do úst:

„Na nudné monológy bude čas neskôr.“ Za to som dostal ďalšiu ranu do ramena. Tentoraz už o poznanie slabšiu.

„Mlč už, Chaluhový mozoček!“ Usmial som sa pri tej prezývke. Áno, niektoré veci sa fakt nikdy nezmenia.

„Dobre, ty Chytráčka.“

Poviedka je jednorázová, rozdelená na dve časti. Druhá časť bude z pohľadu Annabeth. Dúfam, že sa vám kapitola páčila. :D :D :D

Autor: Damonika (Shrnutí povídek), v rubrice: Povídky » Jednodílné » FanFiction ostatní

Sdílet

Diskuse pro článek Nikdy na teba nezabudnem! 1/2: