OurStories.cz ~ naše povídky - Povídky » Jednodílné » FanFiction ostatní » Spútaná

02.08.2013 (12:00) • Perla • Povídky » Jednodílné » FanFiction ostatní • komentováno 3× • zobrazeno 2267×

Spútaná

Sedela som v aute spolu s Tylerom a uháňali sme čo najďalej od školy, kde sa práve snažili navzájom pozabíjať Pôvodný so Salvatorovcami. Nevedela som či to zvládnu, ale nechcela som tam ostávať, nakoľko Klaus bol úplne ako zmyslov zbavený z predstavy, že tentoraz oživili jeho mamu. V istom zmysle som ho aj chápala. Tiež by som sa necítila dvakrát príjemne, keby ma chceli zabiť obaja rodičia.

„Myslíš, že sa nám to podarí?“ pochybovala som pozerajúc sa na vzďaľujúci obrys školy.

„Musí. Nedovolím, aby sa ten sviniar k tebe ešte raz priblížil!“ precedil pomedzi zuby a ja som len odvrátila zrak.

Tyler jednal príliš prehnane. Veď mal vedieť, že by som nedovolila, aby ma Klaus pobozkal. Lenže jasné, keďže som človek, myslí si, že nemôžem byť taká silná ako ktokoľvek z nich. Ale nemusí to byť predsa fyzická sila, čo ma robí silnou, nie?

Odrazu som ale niečo ucítila.

„Tyler...“ začala som pomaly, no bolo mi jasné, že aj on to cíti. A dosť jasne.

Vtom začal predok auta horieť a ja som vykríkla.

„Tyler!“ zapišťala som a hybrid stočil volant, aby sme zišli z cesty. Nevšimol si ale obrovský dub, ktorý sa odnikiaľ vynoril pred nami a preto sa mu už nestihol vyhnúť. Narazili sme a Tyler vyletel z auta. Ja, keďže som bola pripútaná, som ostala v aute, no silno som si trepla hlavu o okno a cítila som, ako ma premáhajú mrákoty. Nechcela som sa im poddať, ale nedokázala som pridlho vzdorovať. Posledné, čo som videla bolo, ako zo seba Tyler vytiahol konár, čo so doňho zabodol. Potom prišla len tma a bolesť...

Prebudila som sa, ani netuším kde a potom odrazu prišiel šok. Nebola to nemocnica ani môj dom. Prudko som sa posadila a pozrela sa všade navôkol. Ležala som v niečej izbe, ale nie mojej. Rýchlo som vstala, ale z tak rýchleho pohybu sa mi akurát zakrútila hlava a zahmlilo pred očami. Bol to otrasný pocit, ktorý ma donútil si aspoň na chvíľu sadnúť.

Pár krát som zaklipkala očami a snažila sa upokojiť. V hlave sa mi začali vynárať otázky typu: Kde je Tyler? Je mu niečo? Čo sa stalo v škole?

Znova som sa postavila a obula si topánky, ktoré som mala položené hneď pri posteli. Dosť na počudovanie bola j fakt, že pravú stranu šiat som mala trocha od krvi a rameno tiež.

Vyšla som von z izby a prešla po chodbe k veľkému schodisku, ktoré viedlo na prízemie. Odrazu som presne vedela, kde som.

V Klausovom dome!

Zatajila som dych a pomaly zišla dole. Obzerala som sa všade okolo seba, ale nikde nikoho nebolo. Ako som sa sem dostala?

„Dobré ráno, láska,“ ozvalo sa spoza mňa a ja som od ľaku až poskočila.

Obrátila som sa ku Klausovi a sledovala jeho pobavený výraz.

„Klaus!“ vydýchla som a snažila sa, aby sa mi tep čím skôr spomalil. Z toho chlapa ma raz porazí. „Ako... ako som sa sem dostala?“

Pôvodný si založil ruky na hrudi a ani raz zo mňa nespustil pohľad.

„No bocian to asi nebol. Čo myslíš?“ Nadvihol obočie, no ja som na neho len zagánila.

„Ale... prečo? Ako si sa tam vlastne dostal? A čo Tyler?“ vytrieštila som oči. „Čo si mu urobil?“ vyštekla som podráždene.

Dvihol ruky v obrannom geste a pristúpil bližšie. To som ale ja ustúpila.

„Neboj sa, žije. Zatiaľ. Na tvojom mieste by som sa bál o seba,“ poradil mi.

„Vážne?“ hodila som na neho grimasu, ale keď som si udrela hlavu o stenu a prišla som na to, že nemám viac kam cúvnuť, došlo mi, o čom hovoril.

„Takže si ma uniesol?“ zmenila som tému.

„Ja? Nie. Ja som ťa zachránil. Nemáš začo.“

Prižmúrila som oči.

„O čom to hovoríš?“

Odrazu bol predo mnou tak blízko, že sa naše telá skoro dotýkali.

„Bola si zranená. Rozbila si si hlavu. Musel som ti dať svoju krv,“ vysvetlil. Okamžite som spozornela. On... on mi dal svoju krv? Čože? Ale... prečo? Kto mu to dovolil?

„Ty si mi dal svoju krv?“ preglgla som.

„Inak by si zomrela,“ prikývol.

Zhlboka som sa nadýchla a odtlačila ho od seba. Nesnažil sa ma zadržať, ale rozhodne nebol nadšený.

„Kto ti to dovolil? Čo ak sa niečo stane?“ vyletela som na neho.

„Nič sa nestane, láska,“ uistil ma s úsmevom na tvári. „Dnes pobudneš ešte u mňa a potom, keď bude upíria krv preč, môžeš utekať za Tylerom,“ dodal a pri poslednom slove mu kútiky úst klesli.

Jasné, o jeho slabosti pre mňa som veľmi dobre vedela, síce som tomu vôbec nechápala. Môže mať každú, tak prečo ja? Pretože ja jediná mám dokonalého chlapca, ktorého sa nechcem vzdať a on v tom vidí výzvu?

„Tak na to zabudni!“ zarazila som ho okamžite a pokrútila nad tým hlavou. „Ja tu s tebou celý jeden deň nebudem!“

„Tak dosť!“ zvýšil hlas aj on. „Povedal som a mala by si byť rada, že ťa chcem ochrániť!“

„No jasne,“ odfrkla som. Na podpätku som sa otočila a mierila si to ku vchodovým dverám. Keď som ich ale otvorila, čakalo ma nepríjemné stretnutie. Predo mnou stála Rebekah s vystretou rukou. Očividne chcela vojsť dovnútra. Hneď, ako ma zbadala, tvár jej potemnela a vycerila na mňa zuby.

Očividne sa ešte nepreniesla cez to, že Klaus zachránil namiesto nej mňa, keďže ma zobrali preč tiež, nakoľko boli v tom, že mám o upíroch v meste tie najlepšie informácie a chceli ich zo mňa vypáčiť.

„Ty mrcha,“ zasyčala a skôr, než som stihla niečo urobiť ma chytila a ja som okrem Klausovho kriku počula krupnutie mojich väzov. Zomrela som.

Prudko som sa strhla a posadila sa. Sedela som na gauči a niekto mi držal ruku. Klaus. Okamžite som sa mu vytrhla a snažila sa pochopiť, čo sa stalo. Vonku už nesvietilo slnko, čo mi naznačovalo, že som pár hodín bola mimo. Ale prečo?

Keď ale do miestnosti vošla jedna blondína, všetky spomienky sa rázom vrátili a ja som vedela, čo sa deje. Do očí sa mi nahrnuli slzy a začala som prerývane dýchať.

„Čo... čo si to...“ nebola som schopná zo seba dostať ani jedinú súvislú vetu.

„To bude v poriadku,“ zašepkal Klaus chlácholivo.

Avšak ja som nechcela nikoho počúvať. Tobôž nie jeho. V sekunde som sa rozbehla k východu a než stihol niekto z nich niečo  urobiť, ja som bola preč. Netušila som, ako tá rýchlosť funguje, ale bolo mi to jedno. Nezastavovala som sa. Mierila som čo najďalej od tohto všetkého s nádejou, že je to len zlý sen a ja sa o chvíľu prebudím v nemocnici.

V škole sa konala nejaká slávnosť. Očividne ju včera dostatočne nerozhádzali. Pomaly som prešla zozadu dovnútra a odvšadiaľ som cítila akési pachy. Najprv som si myslela, že ide o kolínske, ale potom mi to došlo. Stačilo, keď som sa pozrela na Dylena, futbalistu, ktorému bolo dosť jasne vidieť žily.

Preglgla som a hneď som zamierila na záchody. Zamkla som automaticky za sebou dvere a rozplakala som sa. Čo sa to len so mnou deje? Ja to nechcem! Nechcem byť jedna z nich! Nemôžem byť!

„Caroline?“ prihovoril sa mi niekto.

Pozrela som sa a zbadala som Jennifer. Vyzerala ustarane, ale snažila sa to zakryť.

„Je ti niečo?“

Pokrútila som hlavou a snažila sa ju obísť. Ona sa mi ale postavila do cesty. Blondína, ktorá sa ma vždy snažila napodobňovať len pretočila očami a vrátila sa k svojej práci. Maľovala sa. Ako inak.

„Čo sa deje? Nebodaj ťa Tyler nechal?“ podpichla ma už akosi uvoľnene. Tá starosť odrazu niekam zmizla.

„Nie, toho sa báť nemusíš. A aj keby, určite by si nehľadal moju nepodarenú kópiu!“ odfrkla som a snažila sa si rýchlo utrieť tie slzy. Vybrala som sa k dverám, ale Jennifer mi zabrala cestu.

„Nepodarenú?“ Nadvihla spýtavo obočie. „To ty si tá nepodarená!“ okríkla ma.

„Nechaj ma na pokoji!“ oborila som sa na ňu, ale ona do mňa drgla a sotila ma na zem. Udrela som si hlavu, no behom sekundy som už znova bola na nohách.

„Uvedom sa!“ vyskočila som na ňu, no všetky moje zmysly a pocity boli ako zmyslov zbavené. Bolo mi jasné, že by som tak prudko nikdy nereagovala, ale ona... tak ma vytočila, až som nedokázala inak. Schytila som jej ruku, ktorou mi očividne chcela dať facku a stlačila som. Poriadne, až vykríkla od bolesti. To som ale nemohla dopustiť a tak som na ňu len pozrela so zlosťou v očiach.

„Nekrič!“ zasipela som a ona ako zázrakom počúvla.

Aj keď som videla, akú bolesť jej spôsobujem, nechcela som prestať. No potom som zacítila jej tep. Srdce, ktoré pumpovalo niečo také nádherne voňajúce, čo som chcela ochutnať. Vedela som, čo to bude znamenať, ale bolo mi to jedno. Ja som proste chcela!

Neviem ani ako, ale odrazu sa mi vysunuli tesáky a zaborila som jej ich do krku. V tú chvíľu už nezáležalo na ničom. Dosiahla som také opojenie, ako ešte nikdy predtým. Moje telo sa zvíjalo blahom a ja som nechcela, aby to niekedy utíchlo. No prišlo to a bezvládne telo spadlo vedľa mňa. Pocítila som nástup prudkej bolesti, ktorá však netrvala dlho.

Rýchlo som si utrela ústa a odtiahla Jennifer do kabínky. Nemala som čas premýšľať nad mojim skutkom a tak som len rýchlo vybehla dozadu do zadu na dvor, kde nikto nebol. Sadla som si na štadión a zložila si ruky do dlaní. Ako vo filme, v hlave sa mi premietli akési spomienky, na ktoré ma Damon donútil zabudnúť a znova som pocítila nával hnevu. Tentoraz som sa mu nechcela poddať, tak som len zatla päste a nechala voľný priechod slzám.

„Caroline?“ šepol niekto a jeho kroky sa ozvali tribúnou.

„Choď preč, Klaus,“ potiahla som nosom a otočila sa mu chrbtom.

„Ale no tak, láska,“ tíšil ma a pomaly sa ku mne blížil. Keďže mi došlo, že nič už nemá cenu, vzdala som to a nechala ho prisadnúť si ku mne.

„Čo sa stalo?“ vyzvedal sladko.

„Ja... zabila som ju. Nechcela som, ale... ona ma vyprovokovala...“ Klaus nečakal na nič a tuho ma objal. Za normálnych okolností by som sa možno odtiahla, ale teraz som ho nechala. Bolo mi príjemne.

„Už je dobre. Som tu a postarám sa o všetko,“ prisľúbil a ja som pocítila odrazu akýsi náhly pokoj a dôveru voči tomuto mužovi.

„Caroline?“ ozval sa odrazu niečí prekvapený hlas a hneď som sa strhla. Dole na trávniku stála Elena spoločne so Stefanom a vytriešťala na mňa oči.

Utrela som si slzy a zišla som k nej. Klaus mi bol hneď v pätách.

„Caroline... ty... ty si...“ začala koktavo, ale Klaus ju rukou umlčal.

„Áno, je,“ skočil jej do reči.

„Odkiaľ to vieš?“ nechápala som.

Najlepšia kamarátka na mňa pozrela, no v očiach mala slzy. Okamžite sa otočila k Stefanovi.

„Našla na záchodoch Jennifer,“ oznámil namiesto nej a tiež vyzeral dosť zarazene.

„Ako si mohla?“ dodala už pokojnejšie.

Keď sa na mňa dívala tak obviňujúco, myslela som, že horšie to už nikdy nebude.

„Ja... ja som nechela... Elena, prosím, ver mi.“

„Nemáš jej čo vysvetľovať. Ona to nechápe. Je len človek. Nevie, že každý upír raz zabije. Skôr či neskôr,“ obhajoval ma Klaus.

„Ako si jej to mohol urobiť?!“ osopila sa na neho a strelila mu facku.

„Nie, to nie on. To Rebekah,“ zastala som sa ho, netušiac prečo. „To ona ma zabila.“

„Láska, myslím, že by si si mala ísť oddýchnuť,“ prehovoril, keď sa Elena chystala k ďalšiemu monológu.

Pozrela som mu do očí a prikývla som.

„Nemôžem ísť domov. Mama by ma...“ Nedokázala som dokončiť. Čo by urobila? Najskôr by ma asi zabila už vo dverách.

„To je v poriadku,“ prikývol a začal ma od nich ťahať preč. Keď som sa za nimi ešte raz otočila, len na mňa vyvaľovali oči.

Sedela som v Klausovej izbe na posteli a objímala som si kolená. Všetky emócie vo mne akoby explodovali a spôsobili to, že som odrazu necítila dokopy nič. Akoby som bola prázdna. Tým, že som sa rozhodla pre Klausa, prišla som teraz o kamarátov?

„Cítiš sa už lepšie?“ spýtal sa ma, keď vošiel do izby. Pozrela som na neho cez závoj vlasov a snažila som sa o úsmev.

„Čo myslíš?“

Usmial sa a prešiel k šatníku. Otvoril ho a začal sa v ňom prehrabovať.

„Keďže som netušil, že budem mať návštevu...“ otočil sa na mňa. „Vadilo by ti len moje tričko? Pretože pochybujem, že budeš chcieť ísť za mojou sestrou...“

Pri tej zmienke som potichu zavrčala. V snahe nejako to uhrať som vyskočila z postele a prešla k nemu.

„Toto môže byť,“ usúdila som a vybrala si sama jedno z jeho tričiek. Samozrejme, že na mne to nevyzeralo tak dobre ako na ňom, ale čo už.

Caroline! Okríkla som sa v duchu. Ako na neho môžeš tak myslieť?!

Behom pár sekúnd, kým zavrel šatník som sa prezliekla. Veci som si položila na stoličku, ktorá bola pri stole a znova som sa usalašila na posteli.

„Caroline...“ prehovoril po chvíli. „Mali by sem sa porozprávať.“

„Aj ja si myslím,“ prikývla som a nechala ho, nech si sadne ku mne. Zadíval sa mi do očí.

„prosím, môžeš mi odpovedať úprimne?“ Na chvíľu sa odmlčal. „Cítila si ku mne niečo, keď si bola človek?“

Jeho otázka ma úplne zarazila. Nečakala som to. Prezrela som si, no nevyzeral, žeby srandoval.

„Jasné, že áno,“ pritakala som. „Nenávisť, hnev a také tie podobné veci,“ usmiala som sa.

Klaus len pokrútil hlavou, ale potom sa znova usmial.

„A čo cítiš teraz?“ zaujímalo ho.

„Čo by som mala cítiť?“ pokrčila som plecami.

„No...“ zakoktal sa. „Miluješ ma?“

Najprv som vytrieštila oči, no potom... Akoby som ho mohla nemilovať? Veď on jediný sa o mňa staral. Aj cez všetko, čo medzi nami bolo, staral sa o mňa aj keď som to nechcela.

„Aj keď nerada... áno,“ odvetila som a stisla som pery.

On zatajil dych. Nechápala som, na čo to chcel vedieť, keď ma ešte vždy nepobozkal. Asi je iný typ chlapa. Posadila som sa na kolená a pritiahla si k sebe jeho tvár. Spojila som naše pery v jemnom bozku, nakoľko som si nebola ničím istá. Keď sa ale neodtiahol, vložila som sa do toho viac. Lačne som dobíjala jeho pery.

Nakoniec sa ale odtiahol a pozrel na mňa so smútkom v očiach.

„Čo sa deje?“ nedochádzalo mi. „Nechcel si vari, aby som ťa milovala?“

„Nie takto,“ šepol slabo. „Caroline... ty si ku mne pripútaná,“ vysvetlil.

Nakrčila som obočie a ohrnula pery. Mávla som and tým len rukou.

„Netrep somariny a radšej ma pobozkaj,“ zahriakla som ho a tentoraz, keď sa naše pery spojili, tak skoro som ho nepustila. 

Autor: Perla (Shrnutí povídek), v rubrice: Povídky » Jednodílné » FanFiction ostatní

Sdílet

Diskuse pro článek Spútaná: