OurStories.cz ~ naše povídky - Povídky » Jednodílné » FanFiction ostatní » Under the mask

02.11.2013 (15:00) • Perla • Povídky » Jednodílné » FanFiction ostatní • komentováno 2× • zobrazeno 2000×

Než si však prečítate poveidku, môžete si pozrieť aj AU video, ktoré som k tomu urobila. Nakoľko mi to však s týmto programom zatiaľ nejde, nie je to nič svetoborné. 

Under the mask

Utekala som. Čo najrýchlejšie som sa snažila utiecť blížiacej sa smrti. Vedela som, že je za mnou a že sa nevzdá. Na to bol až príliš poháňaný hnevom. A ja som to cítila a bála sa toho. Odrazu... akoby som nemala žiadnu moc. Jedinou mojou záchranou sa stala moja schopnosť rýchlo behať.

Vtom som sa ocitla na akejsi menšej čistinke, obklopená dvanástimi ľuďmi. Boli tam muži aj ženy, no nikto si ma nevšímal. Bola som pre nich vzduch. Nemohli ma vidieť, ale ja ich áno.

Bolo to pre mňa niečo nové. Nikdy som nemala takýto sen.

Prechádzala som sa okolo nich a oni ma nevideli. A ani ja som nevidela môjho prenasledovateľa. Až do chvíle, kým sa všetci nezvrtli na jednu stranu a ja s nimi. Vtedy som zbadala jeho tvár.

Skôr, ako ktokoľvek stihol niečo povedať, muž mu vyrval srdce z tela a pred ním padlo telo bez života. Žena skríkla a začal sa boj.

Keď som zbadala, ako muž pomocou meča odrezal tomu chlapovi hlavu, skríkla som a chcela im ísť pomôcť. No nemohla som. Nevideli ma. Preto jediné, čo mi ostávalo, bolo pozerať sa. Avšak keď ten bezcitný tvor vyrval žene srdce priamo z tela, kolená sa mi podlomili a zakryla som si oči.

Vtedy som sa spotená prebudila v posteli.

Posadila som sa a plytko som dýchala. Bolo to otrasné. Niečo také sa mi ešte nestalo. V živote som nemala takýto živý sen, kde by som sa naozaj ocitla. Musí to byť niečo silné. Niekto silný.

„Niečo zlé sa blíži,“ šepla som a viečka mi opadli. Poddala som sa temnote, ktorá si pre mňa dosť rýchlo prišla.

Asi po stý raz som hľadela do tváre muža, ktorého som videla v sne. Nakreslila som si ho behom pár minút a nedokázala som z neho spustiť zrak. Bolo mi jasné, že túto tvár si zapamätám do konca svojho života.

No ako som na neho hľadela, prišiel mi taký... povedomý. Nie, žeby sa na niekoho podobal, ale... bol naštvaný. Niečo ho rozzúrilo natoľko, že chcel odplatu. Podobne, ako mňa. Tiež by som sa chcela pomstiť všetkým tým čarodejniciam, ktoré mi urobili zo života toto!

Avšak tak, ako to urobil on, by som to neodkázala.

Prešla som k telu Pôvodného, ktorý bol uložený v rakve a vybrala som z neho dýku. Pozorne som sa na ňu zadívala a nechápala som, ako je možné, že len táto dýka ho dočasne zabije. Prečo?

Vtom som začula kroky vedúce zdola, tak som ho naspäť prebodla a postavila sa. To už bol Marcel v mojej izbe.

„Ahoj. Ešte stále sa ho pokúšaš zabiť?“

Nezaujato som prikývla a hoci mi v hlave vírilo množstvo iných myšlienok, snažila som sa ich aspoň na chvíľu potlačiť.

„Vieš, napadlo ma...“ začala som po chvíli. „Dnes sa v meste koná helloweenska party... a ja... no... myslela som... chcela by som tam ísť,“ dostala som zo seba a nádejne sa usmiala.

Upírova tvár sa zmenila na nečitateľnú a zhlboka sa nadýchol. Skôr, ako čokoľvek povedal, mi bola dosť dobre jasná jeho odpoveď.

„Davina, je to pre teba nebezpečné. Nie,“ rozhodol.

„Marcel, prosím!“ zaúpela som.

Musím tam ísť! Cítim, že ma tam môžu potrebovať. A prečo? Lebo... ten muž z mojich snov sa možno ukáže. A nutkanie vidieť ho je príliš silné na to, aby som mu odolala.

„Nie! A to je moje posledné slovo!“ zopakoval trocha hlasnejšie, až som spozornela.

„Fajn!“ precedila som pomedzi zuby. Presviedčať ho by bolo len stratou času.

Marcel sa zobral a bez ďalších slov odišiel. Ja som ešte hodnú chvíľu hľadela na dvere a len sťažka som dýchala. Mala som takú zlosť, ako nikdy. Ako si môže dovoliť tak mi rozkazovať?

Zabúda, čo vlastne dokážem.

Prešla som k plátnu a zahľadela sa na tvár muža, ktorý vyzeral strápene a zároveň naštvane. A nepochopene. Avšak to sa dnes zmení. Prídem na to, kto to je.

Opatrne som si nasadila na tvár veľkú modrú masku, z ktorej na  pravej strane vychádzali pávie perá a krásne ju zdobili. Vlasy som mala teda vyčesané do druhej strany a pery som si jemne namaľovala, snažiac sa pôsobiť staršie, aby ma nikto nespoznal. Na sebe som mala obyčajné modré šaty a netušila som, za koho som sa vlastne dnes vybrala.

Vošla som dovnútra, kde to skvelo žilo. Každý jeden mal na sebe kostým a vyzeralo to tu ako v dome hrôzy. Všade boli samé umelé pavučiny, roztrhané závesy a svetlo bolo stlmené. V strede miestnosti bolo pódium, kde hrala živá hudba a hneď vedľa nich bol bar. Vyzeralo to magicky. Konečne som bola medzi ľuďmi.  

Keď som sa ale posadila k jednému stolu a zadívala sa na dvere, dych sa mi zasekol v krku. Do podniku práve vošiel on. Ten, koho som videla vo svojom sne. Ten, ktorý bez milosti zabil toľkých, ale aj tak ho to šťastným neurobilo. Nemala som ale ani poňatia, kto by to mohol byť.

Až potom, keď sa vedľa neho vynorila známa blondína, ktorá sa na všetko dívala skúmavým pohľadom.

Bola to tá Pôvodná, Rebekah. 

Zaškrípala som zubami a potom mi došlo, kto ten muž bude. Určite to je Klaus. Marcelov stvoriteľ a brat Elijahu, ktorého chcem zabiť.

Uvedomila som si, že tomu teda rozhodne pomáhať nebudem! A chápať ho už rozhodne nie. Marcel mal očividne pravdu. Nemala som sem chodiť. Bola to jedna veľká chyba. 

Postavila som sa a chcela som prejsť popri ľuďoch von z klubu, pretože som nemala v pláne dívať sa na neho ani o sekundu dlhšie. Možno by sa mi to aj podarilo, kebyže doňho nenarazím.

„Prepáčte,“ pozrela som mu do očí a odrazu...

Cítila som všetko, čo on. Dokázala som cítiť toľkú bolesť, s ktorou každý deň bojuje. Akoby som s ním bola na pár sekúnd prepojená. A to mi zvysoka stačilo.

Odrazu začala hrať hudba a parket sa začal vyprázdňovať, nakoľko to bola pieseň pre nejaký latinskoamerický tanec.

Pôvodný sa usmial a vystrel ku mne ruku. Dvihla som k nemu zrak, neschopná slova. Akosi dokázal opantať všetky moje zmysly a jeho ruku som prijala.

Pesnička sa rozozvučala a mne po tele naskákali zimomriavky hneď, ako náhle ma chytil za pás a preniesol do stredu parketu. Začali sme tancovať, telo na telo a nič viac nebolo podstatné. Tancovali sme ruka v ruke, zmes flamenca, tanga a rumby a musela som uznať, aj keď nechcene, že mu to išlo výborne.

Klaus ma chytil za stehno a ja som sa zaklonila, rukou sa ho držiac za rameno. Druhou nohou som sa zachytila jeho stehna a ľudia nám začali tlieskať. Musela som sa nad tým usmiať a keď sme sa ocitli tvárou v tvár, aj on sa usmieval.

Keď pieseň dohrala, obaja sme na seba hľadeli a nezmohli sme sa ani na slovo. Všetci naokolo nám tlieskali.

„Ste výborná tanečnica,“ zašepkal do priestoru medzi nami a ja som cítila jeho dych na svojej koži.

„Ani vy nie ste práve najhorší,“ opätovala som mu a ešte stále som sa ani nepohla.

Pôvodný sa ku mne naklonil bližšie, ale zato opatrne. Srdce mi začalo divoko biť a on sa sám pre seba usmial.

Nádych. Výdych. Ovládanie.

Vtom som sa uvedomila a odtiahla sa od neho. Veď je to Pôvodný upír! V žiadnom prípade.

O krok som pred ním cúvla a on na mňa nechápavo pozrel.

„Ja... už musím ísť,“ hlesla som a rýchlo sa vmiesila do davu.

Prešla som cez nejakú tmavú chodbu a hľadala som východ. No tam som ho mohla hľadať zbytočne.

Vtom ma niekto chytil a zahryzol sa mi do krku. Zvýskla som a hneď od neho odskočila. Hľadela som do tváre nejakého vysmiateho človeka, ktorý prišiel v prestrojení za upíra. Do šľaka! Keby vedel, že upíri naozaj existujú, nerobil by si z toho srandu.

„Veselý Helloween, princezná,“ usmial sa na mňa a šiel svojou cestou.

Princezná? Pozrela som na seba a potom som si spomenula na klasického Disneyho. Mno... keby som bola blondína, možno by som naozaj vyzerala ako Popoluška.

Akosi sa mi nakoniec podarilo vyjsť von bez toho, aby ma našiel a utekala som naspäť tam, kde by som mala byť. Nemohla som si dovoliť, aby Marcel prišiel na to, že som bola von.

Nakoniec sa mi podarilo dôjsť do kostola a nikto tu nebol. Mala som šťastie. Pomaly som sa vydýchala a sadla si do jednej z lavíc. Nechcela som ísť ešte hore. Ešte nie.

Mlčky som hľadela pred seba a nevnímala som to, čo som videla. Skôr som sa zameriavala na niečo iné. Na spomienky. Na Klausa.

Vtom som začula akési kroky a prudko som sa postavila.

Pôvodný vošiel do kostola a ja som len zatajila dych.

„Ušla si mi,“ povedal viac osobnejšie.

„Je veľa hodín,“ vykoktala som sa prekvapene. Nečakala som ho tu.

„A preto si v kostole?“ zasmial sa sám pre seba a zložil si masku.

Hneď, ako som zbadala celú jeho tvár, telom mi prešla zvláštna vibrácia a ja som... chcela som sa ho dotknúť. Nedalo mi nemyslieť na moju kresbu, ktorá bola hore v izbe. A to, aký bol na nej smutný.

Prikročil pomaly ku mne a ja som od neho cúvla. Pôvodný nadvihol obočie a mierne sa usmial. Zastal a dvihol ruky nad hlavu.

„Ale no tak, nehryziem, láska,“ oznámil.

Kyslo som sa pri tej irónii usmiala.

„To mi nemusíš hovoriť,“ hrala som rovnako. „Ja viem, čo robíš.“

Na chvíľu pokrčil obočie a hľadal za tým svoj dvojzmysel.

„Čo tým myslíš?“

Pokrčila som plecami. Napínať ho bolo nádherné.

„Presne to, na čo myslíš.“

Klaus prikročil trocha bližšie, no teraz som už stála na mieste. Stál tesne predo mnou a dvihol ruku. Siahol po mojej maske a dal mi ju pomaly dole. Nechala som ho a naďalej na neho hľadela.

Keď zbadal moju tvár, na chvíľu zatajil dych. Očividne bol prekvapený. Asi ma nečakal na taký vek.

„Ty?“ šepol.

Tentoraz som tou nechápavou bola ja. Odkiaľ ma pozná? Videl ma už?

„Davina?“

Odstúpila som od neho a bez slova som na neho hľadela.

„Presne teba som dnes chcel,“ usmial sa pre seba. „A ako jednoducho som ťa našiel, že?“

Bojovne som vystrčila bradu a hľadela na neho.

„Čo chceš?!“ spýtala som sa odmerane.

„Nuž... kde by som mal začať?“ Klaus sa začal prechádzať a ruky si založil za chrbtom. Mierne ma to vyvádzalo z miery, no nedala som na sebe nič poznať.

„Ako prvé... chcem ti pomôcť,“ začal celkom milo. „Dnes som si všimol, že si veľa zábavy neužiješ. A takisto ma napadlo... že Marcel o tomto asi veľa nevie,“ pokračoval a ja som na sekundu ani nedýchala.

Tým som mu len dala za pravdu.

„Keby si sa pridala ku mne, dal by som ti slobodu. Vedel by som ťa aj ochrániť.“

„To určite,“ odfrkla som.

V sekunde stál predo mnou a hľadel mi priamo do očí.

„Alebo by mi stačilo prinútiť ťa k tomu, čo chcem,“ rozmýšľal. „Avšak... nebolo by lepšie, keby sa o tom dozvedel Marcel? Asi by ťa už nenechal len tak bez dozoru.“

„Chceš mu to povedať?“ nadvihla som obočie a prisunula sa k nemu ešte bližšie.

„Daj mi dôvod, aby som mlčal, láska,“ usmial sa.

Prižmúrila som oči. Tak ten si dovoľovať nebude. Odrazu som aj ja cítila, ako sa potí. Bolo mu horúco.

„Cítiš to?“

„Čo do čerta...“ zaklial a na chvíľu som teda prestala.

„Nezahrávaj sa so mnou. Mám v rukáve veľa trikov,“ žmurkla som na neho.

Klaus sa na mňa pozrel a urobil niečo, čo som vôbec nečakala.

Silno si ma k sebe pritiahol.

Jeho pery sa prisali na moje.

Túžba. Dravosť. Vášeň.

To bolo všetko, čo som dokázala cítiť. 

Dúfam, že sa vám to páčilo. Pôvodne to malo byť viac desivé, nakoľko som s touto poviedkou šla do jednej Haylloweenskej súťaže, ale akosi nevydalo. :) 

A nakoľko ma Davina v The Orignals uchvátila, chcela som skúsiť túto kombináciu, pretože Klaus.... on je taký skvelý, že sa hádam hodí všade. 

Autor: Perla (Shrnutí povídek), v rubrice: Povídky » Jednodílné » FanFiction ostatní

Sdílet

Diskuse pro článek Under the mask: