OurStories.cz ~ naše povídky - Povídky » Na pokračování » FanFiction Harry Potter » HP: New Generation – kapitola 1

04.03.2017 (10:00) • sisa118 • Povídky » Na pokračování » FanFiction Harry Potter • komentováno 2× • zobrazeno 1797×

Tak, toto je môj nový príbeh zo sveta HP. Hlavnú úlohu tu hrajú, ako inak, Jack a James (Harryho najstarší syn). Plus, jasné že sa tu budú vyskytovať (vo väčšej či menšej miere) aj ostatné deti našich hrdinov. Zatiaľ to zverejňujem len na skúšku, takže dajte vedieť či pokračovať, alebo to radšej nechať tak. Snáď sa bude páčiť. :D

Sisa118

Kapitola 1

No áno, a je to tu zas.

Aj vy máte niekedy pocit, že prvý september je ten najhroznejší deň zo všetkých? Ja hej. Bože, a teraz ďalších desať mesiacov vydržať tam – v tom cvokhause! Aaah! Prosím, tento rok nie!

Ťažko som si vzdychla a vykročila v ústrety môjmu osobnému peklu. Veľký kufor, ktorý som ťahala za sebou, bol olepený tak, že pôvodná čierna už ani nebola vidieť. No čo, mám rada muklovské kapely. To nie je trestné!

Vlastne, keď si to tak vezmem, tak ja milujem všetko muklovské. Pred takými dvadsiatimi rokmi boli ešte nudní, ale teraz? Kompy, sociálne site, smartfony a net! Bože, to my čarodejníci sme sto rokov za opicami! Niekedy mi hlava fakt neberie, ako sme mohli tak strašne zaostať!

Aby som ostala verná svojej závislosti, k veľkej červenej lokomotíve som si to mierila so smartfónom v ruke a slúchadlami v ušiach. Mala som dojem, akoby som opúšťala všetku civilizáciu a odchádzala do stredoveku. Veď si to predstavte! Do Vianoc bez netu!! Príšerné!!! Radšej by som chodila do normálnej muklovskej školy a čary sa učila doma, ale rodina? Bože, tá by to neprežila. Hlavne storočná matka môjho otca. Tá pochádza z čistokrvnej rodiny a moja závislosť na nečarodejníkoch sa jej priam hnusí. Ale nech sa dá vypchať, rachetla stará. Ale aby som proti svojej rodine nebola zas až tak predpojatá, nezhody mám len s madam „Som čistokrvná!“. Cs, akoby to niečo znamenalo. Len starí dementi sa držia čistej krvi. Ale inak je to v pohode. Starký z maminej strany je mukel, druhá babka pol-na-pol a druhý starký je desať rokov pod zemou. Chudák, ani sa mu nečudujem, veď kto by to s tou stigou vydržal? Ešte šťastie, že žije na druhom konci Anglicka. V opačnom prípade by ma už dávno eskortovali do Azkabanu. A moji rodičia?

Otec chráni draky v Rumusnku a mama? Tá ich chránila tiež.

Niekto ma potiahol za rameno, otočila som sa k nemu a do zorného poľa sa mi dostal vysmiaty ksichtík mojej milovanej babičky. Na sebe mala hnedé šaty s bielou zásterou, ktorá bola tak troška zašpinená od hliny. Vlastní kvetinárstvo na Šikmej a popravde, ešte nikdy som ju nevidela úplne čistú. Miluje herbológiu, len škoda, že ja som jej lásku nepodedila, ale zato som po nej zdedila hnedé oči a divoký rovnako farebný výbuch na hlave.

Vedľa nej sa postavil starký. Prevyšoval ju o dobrú hlavu, no na rozdiel od nej mal na sebe sviatočnú košeľu a nohavice s pukmi. Ruky zastrčené vo vreckách skrývali dôkazy o jeho živobytí. Prečo? Ten motorový olej sa mu zažral hlboko pod kožu, takže aj keď si ich drhne solvinou, aj tak vyzerajú špinavé. Je to automechanik.

„Jack, buď dobrá...“ prosila ma starká a silno ma objala, „... a uč sa!“

„Jasné, babi,“ zatiahla som povznesene. Inak, jop, to je moje meno, Jack Howell, teda Jacqueline Editte Howell. Ale nenávidím, keď ma volajú Jacqueline. Som Jack a bodka. Ako tak ešte znesiem Jacky, ale aj to len vo výnimočných prípadoch.

Báby ma spražila nahnevaným pohľadom a zatiahla za kábel od sluchátiek.

„A vytiahni si to z uší, keď sa s tebou bavím! Je to neslušné!“ kárala ma.

„Jasné, jasné,“ pritakala som trpezlivo. Bože, to že ich mám v ušiach ešte neznamená, že nepočúvam... aj keď väčšinou?

„Neprevracaj očami, Jack!“ zavrčala a ja som nahodila ksichtík dokonalého pokánia.

„Prepáč.“

Pobavene pokrútila hlavou a postrapatila mi do polky chrbta dlhé, hnedé vlasy – čo bolo obdivuhodné, keďže bola oveľa nižšia ako ja a to sa moja skromná výška pohybuje len okolo stošesťdesiat päť centimetrov.

„Uč sa, nebi sa a počúvaj!“ kázala a ja som stoicky prikyvovala. Marcus Aurelius by bol na mňa hrdý.

„Jasné, báby. Budem...“

„To hovoríš každý rok!“

„Hovorím...“

„A nikdy to nesplníš!“

„Ja nemôžem za to, že mám debilných spolužiakov!“ Hlavne jedného konkrétneho.

„Keby si sa viac snažila...“

„Keby sa viac snažili oni!“

„No tak, nehádajte sa,“ uťal hádku ešte v počiatkoch môj hrdina.

„Jasné, starký!“ zasalutovala som s úsmevom na perách. Lokomotíva varovne zapískala. Ups, čas sa kráti... čo keby som tento rozhovor trocha pretiahla? Možno, ak by vlak odišiel... Smola. Starká horlivo zalomila rukami a opäť ma silno objala.

„Budeš mi chýbať, anjelik!“ zatiahla plačlivo. Keď uvoľnila zovretie jej miesto si nárokoval starký. Aj ten ma mohutne objal a šepol mi do vlasov tak, aby to starká nepočula:

„Len mu pekne nakop prdel...“ Spiklenecky na mňa žmurkol. Vážne som prikývla.

„Nakopem!“

„Bež, inak nestihneš,“ vyháňala ma báby a ja som si neodpustila:

„A vadilo by to?“ Odpoveďou mi bol jej nesúhlasný pohľad. Pokrčila som plecami a pohla sa k vagónom. Ach jo, to bude zas rok. Ešte šťastie, že posledný.

„Pomôžem ti,“ ozval sa starký a spoločnými silami sme veľké všefarebné monštrum vytrepali po schodoch. Potom mi starká ešte podala veľký pletený košík, z ktorého sa zvalo hysterické zaprskanie.

„No tak, Buzz, pokoj,“ upokojovala som veľkú Mainskú mývaliu mačku. Aj vám to meno niečo pripomína? Presne tak, pomenovala som ho po hlavnej postavičke z rozprávky Toy story. Neviem prečo, ale Buzza Lightyeara mi príšerne pripomínal. Asi to bude jeho očami. Má ich jedovato zelené, presne tak, ako Buzzov... Skafander? Brnenie? Neviem. A možno to bude aj tým, že v dobe, keď som ho dostala, som na Toy story letela. No tak, mala som osem! Bola som ešte decko.

Stála som pri okne. Kufor sa mi opieral o nohu a košík som mala zavesený na ruke, ale aj tak sa mi darilo veľmi úspešne kývať. Tvár mi zdobil široký úsmev, aj keď som sa rozhodne nemala na čo tešiť... iba ak na kamošov. Ale aj tak, opúšťam modernú civilizáciu! Pomóóóc!

Keď mi stanica King Cross zmizla z dohľadu, rozhodla som sa, že je tá pravá chvíľa na vyhľadanie miesta na sedenie. Fučala som ako ťažný kôň a pohľadom zabíjala každého, kto sa mi postavil do cesty. Prešla som dva vagóny, než som konečne našla niečo voľné. Aleluja! Oslavujme. Pri veľkom Merlinovi, ešte meter s týmto kolosom a prišla by som o nohy. Som síce chudá, ale moja kondička je na tom otrasne. Kto by sa čudoval, keď moja jediná fyzická činnosť spočíva v sedení za kompom alebo ležaní na posteli s balíčkom cookies.

Väčšina mojich spolužiakov plánuje po Rokforte čarodejnícke štúdia na Univerzite Merlina Radcu. Buď na liečiteľskej katedre, alebo tiež Wizengamotské štúdia, či Gingottské. Zopár šialencov dokonca AP – aurorský program na Aurorskej akadémii, ale ja? Ja sa chcem dať na magickú veterinu a prípadne aj tú muklovskú. Možno sa to nezdá, ale milujem draky! Hm, a presne o tom svedčí aj moje triko. Je čierne s krátkym rukávom a lieta na ňom Uhorský Chvostorožec. Očarované. Dráčik dokonca chrlí oheň... teda ak sa mu chce. Pod ním mám rovnako farebné ošúchané šortky a číny. V mojej skrini by ste asi len ťažko hľadali iné farby ako len paletu nočnej oblohy.

S ťažkým výdychom som sa zvalila na červené sedadlo a zničene lapala po dychu. Budem so sebou musieť niečo robiť! Po pár minútach, kedy som len zničene odpočívala, som sa opäť postavila na nohy a pohľadom hodným Sherlocka som preskenovala kufor. A teraz, babo, raď, ako ho tam hore vytrepať?! Nič? Žiadna rada? Som na tom podobne.

No, nakoniec som sa rozhodla, že to spravím starým dobrým spôsobom. Budem sa naťahovať až ma sekne v boku, kufor mi pripučí nohu, ja vysoko zvresknem, zvalím sa späť na sedačku a budem si nadávať, že som to nenechala tak. Hm. Už to poznám. Stane sa to každý rok a tento nebol výnimkou.

Zatiaľ čo ja som sa ľutovala a z jazyka sa mi rinuli všetky dostupné nadávky, dvere kupé sa roztvorili a moje ušné bubienky schytali neférovú dávku kreténskeho smiechu.

„Každý rok to isté,“ vysmieval sa mi najväčší kretén na škole. Skúste trikrát hádať ktorý!? Zodvihla som uplakané oči a môj pohľad sa stretol s párom škoricových. Zhlboka som sa nadýchla a v duchu sa presviedčala, že nechcem skončiť v Azkabane.

„Potter! Vypadni!“ štekla som, ale on ma prvotriedne ignoroval.

Namiesto toho, aby svoj výsostný zadok odpratal z môjho dosahu, sa nahrnul dnu a v závese za ním aj jeho trojčlenná partia idiotov. Čo mali spoločné? Teda okrem IQ kúpacieho koníka? Každý z nich patril do chrabromilského metlobalového týmu. Verte mi, keď niekto povie, že športovci sú vymleté hlavy, hovorí stopercentnú pravdu! A je jasné, že najvymetenejšiu má práve kapitán!

„Smola, Jacky, inde je obsadené,“ odbil ma. „Ale ak chceš vypadnúť, ja ti v tom brániť nebudem,“ odbil ma. Wrr, len aby som mu ja neprerazila ten jeho patricijský nos!

„Nevolaj ma Jacky!“ štekla som.

„Vážne?“ zasmial sa. Tento rozhovor/hádku spolu vedieme každý rok. „Smola Ja-cky.“

„Fajn, Po-tty. Ako chceš...“

„Nevolaj ma Potty!“ štekol tentokrát on a ja som sa víťazne uškrnula. 

„Vážne?“

„Howellová!“ zavrčal moje priezvisko, ale ja som sa nenechala zastrašiť.

„Áno, Potty?“

„Howellová!!!“

„Chceš niečo?“

„Aby si...“

„Bože, zas ste v sebe!?“ ozvalo sa odo dverí, v ktorých sa ako zjavenie objavila moja najlepšia kamarátka.

„Molly!“ zvolala som takmer plačlivo. Keď je tu ona, metla bez mozgu si dá voraz! Objala ma. Ja sama by som sa k objatiu pred kartelom idiotov nikdy nedokopala, ale Molly Weasleyová je iná. Objala ma a jej stisk mi drvil kosti. Pri veľkom Merlinovi, kde tú silu berie? Veď je menšia ako ja.

„Jack, tak si mi chýbala!“ zafňukala a ja som mala sto chutí urobiť to isté.

Žijem v malom mestečku asi štyridsať kilometrov pod Edinburgom a ona? Ona v Londýne. Cez prázdniny sa nevídame často. Navyše, ja som značnú časť v Rumunsku... takže aj preto. Za ňou vo dverách postával môj ďalší kamarát – John Mett. Oproti idiotom vyzeral ako škôlkar. Čiernovlasý, tmavooký, malý (len čosi cez stosedemdesiat centimetrov), chudý a na očiach mal obrovské dioptrie, vďaka ktorým vyzeral ako návšteva z Marsu. Ale bol to génius... len škoda, že chodil do Bystrohlavu. Mohli sme sa stretávať len mimo klubovní.

„Nechápem, ako sa s ňou môžeš baviť,“ zavrčal kapitán na svoju sestrenicu.

„Ty si ešte stále tu?“ odsekla som a on si skrížil ruky na hrudi.

„Som a nikam nejdem,“ vyhlásil.

„Vážne?“ zatiahla som a môj tón neveštil nič dobré.

„Vážne.“

„Fajn.“ V sekunde som tasila prútik. Možno milujem muklov, ale v čarodejníckych súbojoch som dobrá. Chcem pracovať s drakmi, musím byť! No skôr, ako som stihla čokoľvek vyšteknúť, mi Mollyna ruka zovrela zápästie. Upreli sa na mňa jej veľké hnedé oči a ja som bola v koncoch.

„No tak, Jack, tento rok nie,“ prosila. Ticho som zavrčala. Pripravila ma o moment prekvapenia a Potter tasil tiež. Hodila som po ňom rýchlym znechuteným pohľadom a potom prútik vopchala do vrecka. Teraz mi bol aj tak na dve veci.

Na Potterovej tvári sa rozprestrel výraz spokojného idiota. Ešte si nevyhral, magore! Ani náhodou. Škodoradostne som sa usmiala a otočila sa na opätku. Zohla som sa a nastavila mu výhľad z prvej rady na môj zadok v šortkách. Ticho potiahol vzdych. Po tých rokoch presne viem, čo naňho platí! Áno, je neférové takto využívať jeho dvadsaťštyri hodinovú nadržanosť, ale čo, nemám prečo hrať fér! Heh. Náhlivými pohybmi som odistila vrch košíka a Buzz vyletel von ako neriadená strela ruskej výroby... a skúste hádať, kam si to jeho krvilačné pazúriky namierili? Áno, presne tak, na Potterov ksicht!

Ten bolestivo zreval a snažil sa kocúra udržať od seba čo najďalej. Veľmi sa mu to nedarilo. Ani sa načudujem. Buzz ho skutočne a nefalšovane nenávidí. Ešte v prvom ročníku mu ten metlobalom otrieskaný mozog zlomil chvost. Tvrdil, že to bola nehoda, ale vysvetlite to môjmu tvrdohlavému kocúrikovi – navyše, keď ani ja sama tomu neverím! Potter je jednoducho kretén toho najťažšieho kalibru!

„Kruci! Howellová, daj to dole! Prekliata mačka!“ štekal, zatiaľ čo mu Buzz driapal po rukách v snahe dostať sa k tvári.

„Kocúr, Potty, kocúr. Nie mačka,“ napomenula som ho trpezlivo a fakt som nemala k tomu, aby som mu pomohla. A nebola som jediná. Jeho verní priatelia tiež nevedeli, čo robiť. Vždy, keď sa za Buzzom natiahli, si ich ruky odniesli odpovedajúcu dávku škrabancov. Jediná Molly sa rozhodla tvrdo zasiahnuť.

Natiahla sa, chytila Buzza a odtiahla ho. Škoda. Potom sa jej nasratý výraz otočil ku mne. Ruky mala natiahnuté pred sebou, akoby držala dieťa, ktoré si práve nakadilo do plienok. Potter zúrivo funel, ale ja som ho ignorovala... aj keď, ten jeho nasratý výraz za to fakt stál!

Oči sa mi vpili do nádherných zelených a môj kocúrik ticho mňaukol. Ouu, bol taký zlatý. Zobrala som si ho a jeho chlpatá hlavička sa mi usídlila na pleci. Ticho a pokojne začal vrnieť a ja som div od spokojnosti nevrnela spolu s ním.

„Dobrý kocúrik. Panička je na teba hrdá,“ zatiahla som láskyplne, za čo ma Potter išiel zabiť pohľadom.

„Dobrý!? Kocúrik?! To je splodenec pekiel!“ zhúkol a ja som ho obdarila podráždením pohľadom.

„Splodenec pekiel? To hovoríš o sebe?! Dovoľ mi pripomenúť ti, že si mu zlomil chvost!“ štekla som.

„Už som ti povedal – bola to nehoda!“ bránil sa.

„A ja som ti povedala, že ti ani jeden z nás neverí!“

„Kruci! To si fakt myslíš, že by som to urobil naschvál?!“ zreval. A aká bola odpoveď?

„Jop, presne to si myslím!“

„Si trafená, Howellová, vieš to?“

„Hm, už nejaký ten piatok. Ale radšej budem trafená, ako zákerná sviňa!“ opätovala som. Potter naprázdno otvoril ústa. Chvíľu hral rybu, ruka mu neovládateľne vystrelila do vlasov a potom len porazenecky pokrútil hlavou a zahlásil:

„Chalani, poďme. Toto mi za to nestojí.“

Ticho som odfrkla a aj s Buzzom sa zvalila na sedadlo vedľa okna. Ignorovala som Mollyn naštvaný pohľad. Ak by som to neurobila, zvozila by ma pod holú zem.

Potter nasrato vypochodoval z kupé a naštvane za sebou zatresol dvere. Osameli sme.

Cs, fakt nechápem, ako môže mať toho kreténa rada!

Autor: sisa118 (Shrnutí povídek), v rubrice: Povídky » Na pokračování » FanFiction Harry Potter

Sdílet

Diskuse pro článek HP: New Generation – kapitola 1: