OurStories.cz ~ naše povídky - Povídky » Na pokračování » FanFiction Harry Potter » HP: New Generation - Kapitola 15

21.02.2021 (12:00) • sisa118 • Povídky » Na pokračování » FanFiction Harry Potter • komentováno 4× • zobrazeno 783×

Kapitola 15

„POTTER!“ zajačala som, no bezvýsledne. Už sa rozhodol. Jeho prútik stúpal hore. Podvedome som pred seba vystrela ruky. Chcela sa zachrániť pred jeho kúzlom, ale bolo to zbytočné! Ja... toto mu nikdy – NIKDY – neodpustím! Prisahám, urobím mu zo života peklo! Bude trpieť! Bude pykať! Ja... Ja...

„Aequo silentium...“ šepol a z konca jeho prútika vystrelil azúrový prúd svetla. Zasiahol ma priamo do vystretých dlaní a mojím telom preletel ako elektrický prúd. V hlave mi zneli Potterove slová! Príkaz, ktorý som nemohla porušiť aj keby som neviem ako moc chcela! Zväzoval ma. Zakazoval mi hovoriť o tom, čo sa tu stalo a aj o tom, čo viem o Goyelovi, Flintoi a MacMillanovi. Neponechával mi ani minimálny priestor na manévrovanie! Vyplnil všetky možné diery a mňa spútal imaginárnymi okovami!

Netrvalo to dlho. Pár sekúnd, možno ani to nie. Sekundu! Ale aj tak, následky boli ničivé – teda aspoň pre mňa. Moje telo, dobité z predchádzajúcich bojov, sa bezvládne zviezlo popri stene k zemi. Opierala som sa o ňu chrbtom a naprázdno otvárala vyprahnuté ústa. Akoby mi do nich niekto vysypal škoricu! Príšerný pocit! Z očí sa mi vydrali nové slzy a rozbrázdili špinavé líca.

„Jack?!“ volal Potter vydesene a pohol sa ku mne. Škrabalo ma v krku! Namáhavo som prehltla, ale bolesť sa ešte znásobila. Kľakol si predo mňa. Jeho ruky mi zovreli tvár... no len na moment. Surovo som ho od seba odstrčila. Dopadol na chrbát a ja som sa zatiaľ tackavo postavila. Jednou rukou som sa opierala o stenu a druhou si trela krk. Pomáhalo to a bolesť pomaly ustupovala až sa stratila úplne. Celú tú dobu som ho vraždila pohľadom. On mi pohľad opätoval, ale na rozdiel od môjho, bol ten jeho krotký ako baránok!

Zúrivo som si chrbtom ruky zotrela slzy! Prečo zas revem!? Je to také slabošské! Navyše, ukazovať slabosť pred nepriateľom je donebavolajúca hlúposť!

„Potter...“ zachrapčala som a nevedela, ako pokračovať! Pri Merlinovi, moju nenávisť nedokázali vyjadriť ani tie najhoršie slová, aké som poznala! Dokonca aj keby som doňho kopla, nebolo by to dosť! Ani jeho smrť by ma neuspokojila. To čo spravil MacMillan bolo... opäť mi dochádzajú slová! Hnusné? Odporné? Kruté? Ale toto bol dokonca nový level! Triasla som sa po celom tele. Neviem, či od hnevu, strachu alebo znechutenia – nad ním aj sebou. Pripadala som si... myslím, že znásilnená, to dokonale vystihuje! Znásilnil moju myseľ! Votrel sa na jediné miesto, kde som si vždy pripadala v bezpečí! Teraz? Teraz som si aj vo vlastnej hlave prišla cudzia! Ohrozená! Nechránená! Akoby už nebola moja... Akoby už nebola bezpečná! Myslím, že presne to sa dokonale zhoduje s pojmom znásilnenie! Chcelo sa mi vracať! A keď som si toto všetko uvedomila – že ma pripravil aj o ten posledný ostrovček bezpečia na tejto prekliatej škole – rozplakala som sa ako malá. Moje slzy by v pohode dokázali vytvoriť nové more! A ja? Namiesto toho, aby som sa bila! Aby som sa mu postavila a zmlátila ho za všetko, čo mi urobil, som sa rozbehla preč. Chcela som ujsť! Od neho – od školy – od sveta!

Ale ani to mi nedovolil! Počula som za sebou jeho volanie! Už len jeho hlas mi navodzoval stavy krátko pred obrátením žalúdka!

Bežala som najrýchlejšie ako som vládala. Kam? To som netušila. Jednoducho som zahýbala raz doprava, raz doľava a potom išla rovno. Ani neviem kedy, ale v jednom momente ma obklopili stromy.

Dnešok bol príliš náročný! Toľko vecí sa dostalo, že by to normálne mohli zapísať do Guinessovej knihy rekordov!

Najskôr list od tej starej semetriky, potom MacMillan a babi, akromantule a MacMillanova zrada a teraz toto?! Je vôbec možné, aby to priemerný človek mohol zvládnuť?! Nemyslím si! Bolo by príliš zlé, keby som sa jednoducho zrútila!? Bože, veď som len teenka! Nie som dospelá! Prečo nemôžem riešiť normálne teenegerské problémy tipu – môj chalan ma podvádza alebo čo si dnes oblečiem?! Možno preto, že ma to nikdy nelákalo?!

Opäť som padla. Bože! To dnešok nikdy neskončí? Strhla som si kožu z pišťali! To ktorý kretén sem dal ten koreň! Bolelo to ako šľak. Tichom Zakázaného lesa sa niesli moje vzlyky, fňukanie a ponosy na debilitu celého sveta!

Bože, bolelo to tak moc! Nedokázal som to zniesť. Vzlyky pomaly prerástli do jačania a nezastaviteľného plaču, až som sa zajakávala. Pritiahla som si kolená k hrudi a kašlala na bolesť. Už som jej cítila tak moc, že trocha viac ma nezabije.

Špina zo zeme sa mi lepila na tvár. V ústach som cítila hlinu. Neviem, ako dlho som tam ležala, ale nakoniec som plakať prestala. Nie preto, že by som sa upokojila, ale preto, že mi jednoducho došli sily aj na plač. Cítila som sa ako vyšťavený pomaranč, po ktorom dodatočne ešte prejde stádo slonov! Nevládala som sa pohnúť... a to bolo na tom to najhoršie. Cítila som ako mi mrznú prsty, uši a nos. Môj dych sa predo mnou zrážal do obláčiku pary. Kto by si pomyslel, že v októbri bude vonku taká zima! A kto vie? Možno to je práve preto, že som vonku ja! Aj Zakázaný les sa proti mne postavil! Vedela som, žeby som mala vstať a vrátiť sa do hradu... ale keď mne sa tak moc nechcelo! Tak dobre sa tu ležalo. V tichu a samote. Bez ľudí, ktorí by vás mohli zradiť...

Prisahám, za chvíľu sa postavím...

Za malý moment...

Len si trocha...

Pospím...

Sedela som na malej stoličke. Nohy mi lietali dopredu – dozadu a sledovala som, ako starký opravuje staručký Volkswagen. Mimovoľne som sa hrala s bielym čipkovým lemom zelených šiat a zvažovala či bude starká moc naštvaná pre tú škvrnu od oleja. Hádam nie... Na nohách som mala natiahnuté vysoké biele podkolienky a zelené sandále s motýlikmi. O pár minút som s ňou mala odísť do kvetinárstva, ktoré má na Šikmej uličke. Mala som to miesto rada. Bolo pekne farebné a plné života. Stále sa tam niečo dialo. Ale aj tak – dielňu som mala ešte radšej. Všetky tie kovové matice, skrutky, nástroje – to bolo skutočne krásne. Človek sa nemusel báť, že sa zašpiní, lebo to k tomu jednoducho patrilo. 

„Jacky!“ skríkla starká, keď ma uvidela. „Povedala som ti, že sem nemáš chodiť!“

„No tak, Marion,“ zatiahol starký. „Keď tu chce byť, tak prečo ju nenechať?“ namietal.

„Je to dievča! Mala by sa hrať s bábikami alebo so mnou aranžovať kvety! Nie behať okolo áut!“

„Bá-bííí, ale keď mňa kvety nebavia...“ zatiahla som znudene, načo sa starký pobavene uchechtol a jeho tvár sa opäť stratila v kufri auta.

„Jacky, ty... Pri Merlinovi! Pozri sa, čo si spravila so šatmi!“ bedákala. „Alfred! To si na ňu nemohol dať pozor!“

„Miláčik, sme v dielni. Ak tu nájdeš jediné čisté miesto, začnem tu stepovať a hrať gajdy zároveň!“ smial sa, ale ona bola čím ďalej tým viac rozzúrená.

„Jack, choď sa prezliecť! Hneď!“

„Ale bábii, veď v obchode sa aj tak ušpiním od hliny!“ namietala som, no stačil mi jej jediný naštvaný pohľad a bola som tam-tam.

Cs... akoby nestačilo mávnuť prútikom a škvrna by bola preč. Nie... Kdeže...

Moja izba bola veľká – teda na to, že som v nej žila sama. Steny boli modré a podlaha z bledého dreva. Na strope sa vznášali nadýchané obláčiky. Plávali z jednej strany na druhú a naspäť. Keď bola noc, tak zmizli a nadradila ich obloha plná hviezd.

Ako vždy, bol tu bodrel. Nič nebolo na svojom mieste, ale ja som sa v tom približne vedela orientovať. Nie ako starká... tá keď sem ráno prišla tak sa hnevala a prikázala mi to upratať... aj upracem... možno zajtra? Hm, ale ani pozajtra nie je zlý nápad!

Bábika Lulu sedela na písacom stole a na sebe mala navlečený alobalový skafander. Vedľa nej stálo malé žlté Porsche. Bledé drevo stola nebolo poriadne vidieť pod nánosmi papierov. Milovala som kreslenie... aj keď som v ňom nebola moc dobrá. Ale aspoň som sa snažila. Polovica nákresov zobrazovala mojich rodičov ako v Rumunsku naháňajú draky, druhá mňa v pretekárskych autách. Kde tu sa vyskytli aj plány domov či zajačích nôr. Milovala som rozprávkové knižky o zajacoch a myšiach! Hlavne ich zložité domčeky!

Podlaha bola zanesená malými buragami a bárbinami v pretekárskych oblečkoch. Vzduchom plachtilo presne sedem hračkárskych drakov. Pár z nich mi pristálo na pleci. Neboli o moc väčší než moja päsť, ale dvaja prerástli aj moju hlavu. O posteľ sa opieral veľký plyšový drak Frak! Meno dostal podľa jeho čierno bieleho sfarbenia, ktoré mi ten spoločenský oblek pripomínal.

Obliečky boli ako päsť na oko. Stačil mi jediný pohľad a bolo mi zle. Starká trvala na to, že v izbe musím mať niečo ružové... len nechápem, prečo to musela byť zrovna perina! Je to nefér, ale čo s tým narobím?

Bez rozmýšľania so na seba natiahla čierne tričko s krátkym rukávom a rifle. Viem, že po mne bude starká zazerať, ale koho to zaujíma? Neznášam šaty! Ak chcela, aby som si ich nechala, mala tú škvrnu odčarovať. Navyše, nohavice sú oooveľa pohodlnejšie a dá sa v nich behať! Čo viac si šesťročné dieťa môže priať?

O pár minút som už stepovala pred krbom v obývačke a starká sa objavila až o ďalších päť. Ako vždy aj teraz si okolo krku obtočila obrovský zelený šál so zlatými orientálnymi ornamentmi, ktorý jej pred rokmi darovala mama keď sa vrátila z Turecka.

Prestupovala som na mieste a nedočkavo čakala. Starká siahla po jednom z kvetináčov a do ruky nabrala za hrsť hop-šup prášku. S krátkym „tak poď“ sa postavila do krbu a ja som zaujala miesto vedľa nej. Chytila som sa jej dlhej sukne a ona sa na mňa veselo usmiala. Žeby sa preniesla aj cez moje „chlapčenské“ oblečenie? Asi.

„Easterovské bylinky!“ zvolala a v momente ma pohltili vysoké zeleno-fialové pramene. Nikdy som nechápala, prečo majú v každom krbe inú farbu. Zaujímalo ma to, ale nik mi na to nedokázal dať dostatočné odôvodnenie.

Okolo pása sa mi obmotalo imaginárne lano a ťahalo ma vpred. Netrvalo to dlho. O pár sekúnd som už stála v babkinom bylinárstve alias kvetinárstve.

Všade okolo mňa sa tiahli zástupy zelene. Bola na poličkách, na zemi, na stenách... dokonca aj na strope. Vždy som si tu pripadala ako v dažďovom pralese. Dokonca to tu aj po daždi voňalo! Vzduch bol vlhký a ťažký! Presýtený vôňami, ale nie nepríjemne. Práve naopak. Voňal ako starká! Po láske, domove a bezpečí!

Všade sa niečo hýbalo. Pohľadom som vyhľadala Dlhochvostku žravú a nepriateľsky ju pražila pohľadom! Tá chaluha dotieravá ma vždy chce uhryznúť! Za tie roky sa z toho stal náš každodenný rituál. Niekoľko krát som ju preto preventívne pretiahla metlou po hlave! Nepomohlo to... práve naopak. Nielenže sa naše vzájomné vzťahy ešte viac vyostrili, ale k tomu som dostala vynadané aj od starkej. Teda, niežeby ma to odradilo. Oči mi pre zmenu zablúdili k starej pretekárskej metle pri dverách. Kedysi patrila mame, ale teraz je dobrá akurát tak na zametanie... heh, alebo jazdenie po obchode – jasné, že iba vtedy, keď to starká nevidí!

Starká sa otočila ku mne a ako to už mala vo zvyku, pohladila ma po vlasoch a zatiahla:

„Jacky, poleješ mi Hviezdičky?“

Šťastne som sa usmiala. Hviezdičky sa pravdaže nevolali Hviezdičky, ale Flos nix , no povedzte to môjmu šesťročnému ja. Vždy mi pripomínali hviezdu oblohu. Listy mali tmavé ako atrament a malé kvietky na dlhých stonkách pripomínali súhvezdia.

Rozbehla som sa k pultu a z jeho útrob vytiahla veľkú krhlu. Bola takmer taká vysoká ako moje nohy a raz taká široká! Na niektorých miestach už začínala hrdzavieť, ale aj tak sme ju stále používali. Teda starká aj keď ja som nedokázala pochopiť prečo. Žeby zato mohol výjav jarnej záhradky, ktorý som na ňu pred rokmi nakreslila? Veď bol otrasný! Tá príšernosť skôr pripomínala neorganizovanú zmes zelenej, bielej a kde tu aj žltej, červenej a modrej! Ale s pôvodnou predlohou mala pramálo spoločné!

Napustila som ju vodou a potom ma čakala tá najhoršia časť! Dotrepať sa s ňou ku kvetom! Asi som tam nemala napúšťať toľko vody... alebo ešte lepšie... asi som mala konečne starkú poslúchnuť a použiť tú čo mi kúpila, ale ja som chcela dokázať, že som rovnako silná, ako „Dospeláci“!

Kládla som nohu pre nohu a nebezpečne sa pri tom knísala pod ťarchou vody. Trvalo mi to dlho, ale nakoniec som sa tam predsa len dostala. Pozrela som hore a znechutene si uvedomila, že budem potrebovať stolík, a preto som sa vrátila späť za pult a tú štreku absolvovala znova, len tento krát s drevenou príšerou, ktorá vážila len o čosi menej ako polevák!

Bola som zadýchaná, a to som ešte ani zďaleka neskončila. Postavila som sa stolík a naťahovala sa za krhlou, keď vtom mi do zadku uderilo niečo pevné! Zajačala som a divoko zamávala rukami, ako som sa snažila udržať rovnováhu. Prevážila som sa vpred a padala. V duchu som volala po zázraku, ale nijaký neprišiel. Rukou som zavadila o poličku a strhla ju so sebou. Bokom som narazila do krhly a pohmoždila si rebrá. Skríkla som. Voda sa rozliala po zemi a okolo mňa sa rozbíjali kvetináče! Všetky moje Hviezdičky boli zničené!

„Jack! Čo sa stalo!“ strachovala sa starká, ale ja som jej nevenovala pozornosť! Moje oči blúdili po tele vysokého chlapca približne v mojom veku. Na tvári mal výraz dokonalého prekvapenia. Jeho hnedé oči boli odrazu veľké ako podšálky. Hodnú chvíľu tam len tak stál a pohol sa až vo chvíli, keď dnu vstúpil vysoký muž... teda aspoň mne sa zdal byť vysoký! Chlapec sa k nemu trhnutím obrátil a vysokým hlasom zatiahol.

„Ja... nechcel som!“ zvolala vydesene. „Nevidel som!“

A mne až teraz doplo, čo ma to vlastne zasiahlo! Hviezdičky stáli hneď oproti dverám! Takže to on!

„Nemáš oči!?“ skríkla som po ňom a do ruky vzala korienky zničenej rastliny. Chcelo sa mi plakať! Pichlo ma v rebrách, ale nebrala som to na vedomie. Bolelo to, ale nie tak, ako zničené Hviezdičky! Boli to obľúbene kvety mojej mamy! Vždy keď príde domov, tak ich spoločne polievame! Ten idiot ich zničil!

Starká dorazila a keď uvidela ten neporiadok žalostne zalomila rukami.

„Jack, čo sa stalo? Si v poriadku?“ nechápala a jej oči vzápätí zablúdili k vysokému pánovi.

„Pán Potter...“ pozdravila, ale skrývala sa v tom otázka.

„Ja...“ začal ten chalan. „Je to moja vina... ale nechcel som! Prisahám!“

„James! Čo som ti hovoril o behaní!“ hneval sa asi jeho otec a chlapec nepekne sčervenal. Sklonil hlavu, ale starká sa ho zastala.

„Ale hádam sa až tak moc nestalo. To sa spravíme jedným kúzlom,“ upokojovala situáciu. „Že, Jack?“ obrátila sa na mňa, ale ak čakala kladnú odpoveď, tak sa veľmi mýlila!

„Idiot!“ štekla som nahnevane a jej obočie vyletelo niekam do nebies.

„Ako?“ nechápala. Asi si myslela, že prepočula, ale ja som ju rýchlo vyviedla z omylu.

„Je to idiot!“ zopakovala som a ukázala na inkriminovaného! Do vzduchu sa vznieslo niekoľko kvapiek vody z mojej premočenej ruky a zničené hlavy kvetov uvoľnili niekoľko lupeňov.

„Jack! To čo...“

„Zničil Hviezdičky! Má oči! Tak prečo ich nepoužíva!“ fňukala som a do očí sa mi natlačili prvé slzy. Potiahla som nosom a zamrkala, aby som tie potvory doliezané zahnala späť do slzných kanálikov. Moc sa mi to nedarilo.

„Nevidel som ťa!“ zvolala chalan na svoju obranu, ale to bolo to posledné, čo ma zaujímalo. Obrátila som sa na starkú a plačlivo zatiahla:

„Budú zdravé?“ chcela som vedieť a ona sa na mňa aj napriek môjmu zlému správaniu usmiala.

„Ale pravdaže budú, anjelik. Sme predsa čarodejky, nie?“ Prikývla som a ona vytiahla prútik. Niekoľko krát mávla. Po prvom kúzle sa poličky vrátili späť, po druhom sa kvetináče pozliepali a navrátili do pôvodného stavu a s nimi aj moje Hviezdičky. Po treťom som bola opäť suchá, ale v rebrách a stále trocha pichalo.

„Neublížila si si, keď si spadla?“ zopakoval starkinu otázku pán Potter, ale ja som statočne pokrútila hlavou.

Postavila som sa, oprášila si nohavice a znova sa obrátila na chalana. Nič som nehovorila, ale môj odutý ksichtík hovoril za všetko.

Rozhodil rukami a zúfalo zvolal:

„Nevidel som ťa!“

Opäť som ostala ticho, ale založila si ruky na prsiach.

„Prepáč!“ zatiahol, ale mnou nepohol.

„No tak, Jack, čo by si mala povedať?“ nabádala ma starká a ja som po nej hodila rýchlim tvrdohlavým pohľadom.

„Máš za čo!“ zvolala som a rozbehla sa do útrob kvetinárstva.

„Jack!!!“ zvolala bábi, ale ja som ju ignorovala. Bežala som až dokým sa predo mnou neobjavili schody na druhé poschodie – do starkinej pracovne. Sadla som si na najvyšší schod a objala si kolená rukami. Nechápala som, prečo by som to mala nechať len tak! Zničil mamine Hviezdičky! Zničil ich... aj keď nie natrvalo... ale podstatné je, že zničil!

Sedela som tam sama a ticho sa vyžívala vo vlastnej pravde. Chcela som takto ostať až do chvíle, než ma starká zavolá, že je čas ísť domov. Ale jasné, že sa tak nestalo.

Cez roh dnu nakukla jedna strapatá, tmavá štica a ja som zlostne zaťala zuby. O pár chvíľ sa postup zopakoval, ale tento krát chalan neostal len pri neškodnom nazeraní. To by som rada vedela, kto mu sem dovoliť ísť!?

Stavím všetky moje hračky, že bábi!

Stúpal po chodoch pomaly akoby sa bál, že by som mu mohla ublížiť – omyl! To on ublížil mne! Bok sa ešte stále ozýval! Dožadoval sa pozornosti, ale ja nie som slaboch! Nebudem utekať za bábi, aby mi pofúkala každé bebí. 

„Choď preč!“ vyzvala som ho zostra, ale on sa k odchodu nemal. Práve naopak. Aj keď sa na moment zastavil, nakoniec si predsa len prisadol ku mne. Odsunula som sa najďalej ako to len skromný priestor umožňoval. Ale povedzme si to na rovinu! Na metrovom schode toho miesta moc nie je. 

„Daj mi pokoj! Toto je moje miesto!“ zavrčala som, ale on to ignoroval. Nesmelo mňa kukol a okamžite sa zas pozrel pred seba. 

„Ja som ťa vážne nevidel...“ zašomral a natiahol ku mne ruku. Zaklipkala som viečkami a akosi mi stále unikala pointa! To ma chce vážne podplatiť tyčinkou od madam Larkinovej? Hm... 

Pozrela som sa naňho a jeho líca ešte stále horeli červeňou. Z ničoho nič mi ho prišlo ľúto. Čo ak to fakt neurobil naschvál? Ťažko som si povzdychla. Odpustiť? Neodpustiť? 

„Aby si vedel, stále si myslím, že si idiot, ale toto si vezmem!“ oznámila som mu a chňapla po čokoláde skôr, ako ju stihol stiahnuť z dosahu. Zručne som ju rozbalila a zahryzla sa. Hmm, mňam, sladké akoby liečilo moju bolesť v boku! 

Chalan sa na mňa široko usmial. Spražila som ho nesúhlasným kukučom a zatiahla: 

„Stále si idiot!“ 

„Ale odpustila si mi!“ vyhlásil istý si sám sebou. „Inak by si ju nepriala!“ 

Chvíľu som naň len tak hľadela a nakoniec s plnými ústami zatiahla : „Mysli si čo chceš.“ 

„Odpustila!“ potvrdil si spokojne. Potom ku mne natiahol ruku a veselo zahlásil : „James. James Potter.“ 

„James. James Bond, “ podpichla som ho, ale on nechápal. Nadvihla som obočie a spýtala sa osudovú otázku. „Ty nevieš, kto je James Bond?“ 

Nechápavo pokrútil hlavou. 

„Agent 007?“ skúsila som znova.

„Je to dvojitá nula? To má byť vtip?“ ujasňoval si a ja som si povzdychla. „Nie, nemá! Je to anglický tajný agent! To si nikdy nepočul o tajných agentoch?“ 

„Ale keď je tajný, akoto že o ňom vieš?“ lamentoval. 

„Je to postava z filmu! Ako Mulan, alebo Cheng!“ 

„Kto je Mulan a Cheng?“ 

„Bože, to sa nepozeráš na rozprávky?“ 

„James Bond je rozprávka?“ 

„Nie, film pre dospelých.“ 

„Ale my nie sme dospelí!“ 

„No a?“ 

„Tebe dovolia pozerať sa na filmy pre dospelých?“ chcel vedieť a bol tou myšlienkou viac ako fascinovaný! Šibalsky som sa usmiala a pokrútila hlavou. 

„Nie, ale pozerala som sa, keď to dávali v telke! Starkí o tom nevedeli, takže ak to na mňa kecneš...“ začala som a výhražne si udrela päsťou do dlane. Tyčinka zatiaľ bezpečne spočívala na mojich stehnách. 

„Nekecnem! Prisahám!“ vyhlásil a ja som po chvíli prikývla a začala mu rozprávať, čo som sa za tie dve hodiny mojej kriminálnej činnosti dozvedela... 

Autor: sisa118 (Shrnutí povídek), v rubrice: Povídky » Na pokračování » FanFiction Harry Potter

Sdílet

Diskuse pro článek HP: New Generation - Kapitola 15: