HP: New Generation - Kapitola 17 • OurStories.cz ~ naše povídky

Nečakaný spojenec

18.09.2021 (16:00) • sisa118 • Povídky » Na pokračování » FanFiction Harry Potter • komentováno 2× • zobrazeno 510×

Kapitola 17

Znechutene som vytiahla vreckovku a utrela si ňou červený nos. Presne tak, pre mňa sa zima zaručene spája so slovíčkom chrípka. Už je to týždeň čo som opustila priestory nemocničného krídla, v ktorom ma madam madam O’neillová držala neuveriteľných päť dní! Presne celých a poctivo odsedených päť dní! Odmietala ma pustiť skôr kvôli „ešte jednému testu“, z ktorého sa nakoniec stalo asi dvadsať! Moja ponorková choroba bola taká vážna, že som veľmi úporne vymýšľala plán úniku – ktorý zahŕňal aj krajnú možnosť, a to zbesilú zdrhačku z Rokfortu! Našťastie k jeho realizácii nedošlo. Tak po prvé, bol to vážne veľmi chabý plán a po druhé, Potter by z toho vyšiel nechutne lacno. Zaprisahala som sa, že mu z jeho posledného roku na Rokforte urobím prvotriedne peklo! A svoju prísahu mieniť dotiahnuť do úspešného konca, nech ma to stojí čokoľvek. Mala som niekoľko dlhých nudných dní na jej vymýšľanie. Pri Merlinovi, mám v hlave toľko scenárov, až pochybujem, že ich všetky stihnem zrealizovať!

Hrubý lem čierneho hábitu som si pritiahla bližšie k telu a v duchu odpočítava posledné kroky, ktoré ma delili od učebne Obrany.

Ach konečne!

Prekročila som prah skoro prázdnej učebne a zasadla na svoje miesto úplne vzadu. Zabrala som ho ešte na začiatku roka a za jeho udržanie som tvrdo bojovala! Vždy som tu bola medzi prvými, aby mi ho nik neobsadil… Teda niežeby sa potom na hlavu dotyčného nezosypal môj hnev.

Kapsu som hodila na stoličku vedľa – ktorá bola ako inak prázdna. Nik nemal tú odvahu posadiť sa ku mne... nie, klamem. Všetci (okrem mňa) mali kamoša, s ktorým by sa delili o druhú polovičku lavice. Nevadilo mi to. Ani najmenej. Mala som pokoj, nik do mňa nedrgal lakťom, nekopal pod lavicou a ani odo mňa nevyžadoval účasť na nejakom priblblom rozhovore. Čo viac si môžem priať? Iba ak, aby to tak aj naďalej ostalo.

Vytiahla som hrubú byfľu s nápisom Obrana proti čiernej mágií pre MLOK a roztvorila ju na príslušnej stránke č. 237. Pohľadom som prebehla po titulke a pretočila oči. Problematika temných bytostí. Neoriginálnejšie to nešlo? Ten kto túto učebnicu písal – teda moment – tí ktorí ju písali, lebo na titulke stálo L. Tirovská a spol., museli kategoricky odmietať akékoľvek zásady záživného písania! Tá kniha je stelesnením nudy a stereotypu. A čo je najhoršie, pchajú tam toľko latinských, gréckych a hebrejských názvov, až mi z toho ide prasknúť hlava! Ale dosť sťažovania. Aspoň na teraz, lebo keď sa to všetko budem musieť naučiť na skúšky, asi ma porazí.

Učebňa sa pomaly začínala plniť. Moji spolužiaci obsadzovali jedno miesto za druhým tak ako obvykle, ale jeden z nich vybočil z radu. Prekvapene som zažmurkala, keď sa jeho čistokrvná prdel usadila veľa mňa. Moment čo?

„Ehm, nepomýlil si si miesto?“ zatiahla som kyslo, ale on sa nikam nechystal.

„Nie, som tu správne,“ povedal jednoducho a čakal na začiatok hodiny. Jemu to asi vážne nedochádza, čo?

„Toto je moje miesto,“ zavrčala som na slizolinského princa, ale ten ma mal totálne v paži.

„Kúpila si si ho?“ podpichol ma.

„Nie ale obsadila som si ho na začiatku roka!“ zavrčala som. Nemala som ho zrovna v láske, ale ak mám byť úprimná, moje city k nemu boli doslova žeravé, ak ich mám porovnávať s tými arktickými teplotami, ktoré som v srdci chovala výhradne pre Pottera.

Prikývol a potom sa jeho sivý pohľad obrátil na mňa.

„Prímerie?“ navrhol a teraz som už bola totálne v... istej temnej časti ľudského tela. Kruci, to mu preplo? On sa nebaví s Chrabromilčanmi... a keď už sme u toho, tak ani ja sa nebavím so Slizolinčanmi.

„Malfoy, je mi úprimne jedno, čo berieš... ale toto je príliš aj na teba, nemyslíš?“ vysmiala som ho, načo sa nepríjemne zamračil.

„Tak po prvé,“ zavrčal, „nič neberiem a po druhé, uvažuj.“ Dramatická pauza. „Máme spoločného nepriateľa.“

Aha...

„A?“ nechápala som... aj keď okrajovo mi dopínalo, kam tým smeruje. No... možno...

„A... ty nenávidíš Pottera, ja nenávidím Pottera. To z nás robí spojencov.“

„Nenávidím tiež Slizolinčanov,“ pripomenula som mu, ale jeho to očividne moc netrápilo, lebo jeden z tých jeho večne smutných kútikov vyletel niekam do nebies.

„Viac ako Pottera?“ podpichol ma a výraz v mojej tvári ma musel prezradiť, lebo z otočky dodal: „No vidíš. Pottera nenávidíš viac,“ nepýtal sa, len stroho konštatoval a ja som musela uznať, že má pravdu. No aj tak som mu neverila.

„Malfoy…“ Ťažký povzdych. „To nepopieram, ale stále si Slizolinčan a ja Chrabromilčanka. My nedokážeme spolupracovať.“

„Tak sa teda spýtam inak…“ vyhlásil, načo nasledovala dramatická pauza. „Chceš, aby Potter padol na hubu?“ No, tak to bola veľmi priama otázka. Naňho až moc priama.

„Len máločo chcem viac,“ priznala som.

„Tak si predstav, čo všetko by sme mohli dosiahnuť, keby sme spolupracovali.“

Hlavou mi preleteli všetky tie plány pomsty... ale aj tak. Neverila som mu. Bolo za tým viac, ako len túžba dostať Pottera. Keby to bolo len o tom, navrhol by to už dávno.

„A prečo by si to robil?“ zatiahla som obozretne. „Je v tom viac...“ Čakala som, že bude namietať, zapierať a klamať až sa budú Rokfortské zasnežené hory zelenať, ale opak bol pravdou. Prikývol.

„Je.“

„Čo?“ chcela som vedieť, ale ten odmeraný pohľad mi hovoril, že tu som narazila na veľmi pevný kameň.

„To nemusíš vedieť,“ povedal jednoducho. „Každý máme svoje dôvody, prečo ho dostať z jeho nebeských výšin.“

No, musela som uznať, že má pravdu, ale to neznamená, žeby sa mi to páčilo. Nespokojne som mľaskla a skusla si spodnú peru.

„Neverím ti, Malfoy,“ povedala som jednoducho. „Pri najbližšej príležitosti mi vrazíš dýku do chrbta.“

„A ty nie?“ otočil to proti mne. Ups, bod preňho. Neodpovedala som a on si moje mlčanie vyložil správne.

„Vidíš. Je to jednoduché. Budeme spolupracovať iba v tejto jedinej konkrétnej oblasti,“ zdôraznil šeptom, lebo trieda sa už vážne začala napĺňať. „Budeme si navzájom prospešní. Žiadne dlhy, žiadne nároky, len výhodný obchod.“ Bola to príliš lákavá dohoda, aby som na ňu nepristúpila. Ale aj tak – spolupracovať s Malfoyom? To vážne? Prečo mi z toho naskakujú zimomriavky? Ale išlo by o Pottera! O moju vysnívanú pomstu! No neber to! Kto na tejto škole toho hajzla nenávidí skoro tak ako ja? Jedine Malfoy!

Zvraštila som obočie od toho, ako úporne som premýšľala a on ma po celú tú dobu pozorne sledoval. Jeho tvár bola pokojná, ale v tých až nechutne pravidelných rysoch bolo badateľné napätie. Záležalo mu na mojej odpovedi. Vážne by ma zaujímalo, prečo. Prečo teraz? Prečo nie skôr? Ale na druhú stranu... prečo to neskúsiť? Čo by ma to mohlo stáť? No tak dobre, môže ma to stáť veľa, ale risk je zisk, nie? Lenže si tým nie som až taká istá! Ale... Potter! Ide tu o Pottera! To nemôžem odmietnuť... je to príliš lákavé.

Zaťala som zuby a prižmúrila oči. Skenovala som každučký jeden detail jeho tváre, jeho postoja, jeho nádychy a výdychy... no nenachádzala som nič iné, než to, čo som už našla. Bás sa ako odpoviem. Záležalo mu na tom. Potreboval ma! A to rozhodlo. Keď ma potrebuje, možno by sme dokázali spolupracovať. Nech už má v pláne čokoľvek, musí to byť veľké.

„Čo plánuješ?“ spýtala som sa nepriamo a on sa usmial spôsobom, akoby mu zo srdca spadol tonový kameň.

„Zvrhnúť kráľa?“ povedal jednoducho, takmer pobavene, načo som pretočila panenkami.

„To aj ja, ale čo konkrétne?“

„Dozvieš sa, ale nie tu,“ zatiahol a pohľadom prebehol po príliš plnej miestnosti. Jop, fajn, tu nie.

„Kedy?“

„Čo robíš po večeri?“

„Esej na tvory,“ odvetila som, ale on nad tým len mávol rukou.

„Učebňa na prvom poschodí...“ šepol a naklonil sa ešte bližšie. Jeho pery sa takmer obtierali o moje ucho, keď hovoril: „O pol ôsmej a príď sama.“

Moje obočie vyletelo niekam do nebies.

„Koho iného by som mala brať?“ nechápala som, ale nato mi už neodpovedal.

„Malfoy!“ zahrmel známy hlas za našimi chrbtami. Bol taký hlasný, až som sebou vydesene trhla. Keď som sa ako tak spamätala, naštvano som sa otočila za majiteľom toho nepríjemného barytónu a zúrivo zhučala:

„Kurva, Potter, nerev tak! Buchne mi z teba hlava!“ Žeby ma počúval? Jasné, že nie!

„Vypadni od nej!“ pokračoval vo výstupe, ale mal smolu. Ešte stále som tu aj ja!

„Prečo by mal?“ štekla som a jeho hnedé oči zablúdili na moju naštvanú tvár.

„Je to Slizolinčan!“ odsekol a potom sa jeho pozornosť opäť zamerala na osobu veľa mňa.

„A?“

„A? Nebude sedieť vedľa teba!“ odpovedal, ale jeho pohľad bol stále upriamený na Malfoya.

„O tom ty nerozhoduješ!“

„Ale áno! Som...“

„Nikto!“ dopovedala som zaňho. Tvárou mu prebehol nahnevaný tieň, ale na mňa nemal. „Ty si ten posledný, kto by sa mal starať do toho, kto vedľa mňa sedí!“

„Je mi jedno, kto pri tebe sedí!“ odbil ma. „Ale on to nebude!“

„On to bude!“ vyhlásila som z trucu. Pozrel na mňa, akoby ma uvidel po prvý krát. Triedou to šumelo a jediný, kto si tohto divadla skutočne užíval bol sám Malfoy. Divné, zrovna teraz mi to bolo jedno... dokonca ma to tešilo, lebo keď je Malfoy spokojný priamoúmerne tomu je Potter nespokojný! Jednoduchá rovnica. V jednoduchosti je krása, nie?

„Ty chceš, aby vedľa teba sedel?!“ neveril vlastným slovám. Nie, nechcela som to, ale keďže som videla, ako moc ho to vytáča, prikývla som.

„Inak by tu nesedel.“

Ouu, ten jeho výraz skutočne zato stál. Ako keď decku povite, že mu umrelo domáce zvieratko. Bol to ten najkrajší pohľad za posledné týždne! Takto by sa mal tváriť častejšie. Už-už otváral ústa, že začne namietať, ale prerušil ho profesorov príchod. Edwin Smith bol vysoký, opálený a plavovlasý. Pre mnohé baby prototyp dokonalého chlapa. Navyše Chrabromilčan a bývalý profesionálny lovec príšer. Pre mňa? No, lovil príšery a ja príšery milujem... asi toľko k tomu.

„James?“ zatiahol a ostrým pohľadom prešiel po mojom novom „spolubojovníkovi“. „Čo sa deje?“

Potter naňho uprel naštvaný pohľad a takmer besným tónom vyhlásil:

„Malfoy otravuje Hovelowú!“ bonzol, ale ja som si to nenechala len tak ľúbiť.

„Nie neotravuje!“ zastala som sa Malfoya. Divné, práve toto je jedna z vecí, o ktorej som si myslela, že ju nikdy v živote neurobím. Hm, ako sa tie názory a domnienky rýchlo menia...

Profesorovo obočie vyletelo niekam do nebies. Jeho jasné oči kmitali medzi našimi tvárami a nakoniec to bol on, kto si tú svoju unavene pretrel.

„Malfoy, vráť sa na svoje miesto,“ rozkázal mu, čo ma prvotriedne dopálilo!

„Prečo?!“ zvolala som nakrknuto. „On neurobil nič zlé! To Potter začal ziapať ako hysterická ženská!“

A ďalší ťažký povzdych profesora Smitha.

„James?“ zatiahol nemú otázku a oslovený pevne prikývol. Profesorov kukuč sa opäť obrátil na mňa a ja som vedela, že som prehrala... ale nevzdám sa tak ľahko.

„Malfoy, na miesto, Howelová tiež. Odvrávajte a pôjdete ku riaditeľke,“ vyhrážal sa. Myslel si, že ma dostal, ale mal smolu.

„Prečo?“ zopakovala som s poriadnou dávkou sarkazmu. Ak ma chce poslať za McGonagalovou, fajn, ale teraz chcem počuť odpoveď!

Smith bol minimálne o hlavu vyšší ako ja a raz taký široký. Vystrel sa v celej svojej výške a skrížil si ruky na hrudi, no mňa aj tak nezastrašil. Otec je ešte vyšší a to nehovorím o veľkosti drakov! Nesiem sa báť! Strach by ma pri mojej vysnenej práci mohol zabiť! Ale na druhú stranu aj jeho prílišná absencia...

Hľadela som naňho s pevným odhodlaním. Neustúpim! Kričala každičká bunka môjho tela.

„Howellová, vráť sa na miesto!“ rozkázal.

„Chcem, aby Malfoy sedel veľa mňa!“

„Nie!“ vyhlásil tónom, ktorý nepripúšťal námietky. Smola dostane ich.

„Prečo?!“

Konečne pochopil, že mi buď bude musieť odpovedať, alebo ma poslať do riaditeľne. No odpoveď nepriletela od neho, ale od toho kreténskeho idiota.

„Je to Malfoy! Slizolinčan!“ zhučal po mne Potter a ja som len tak-tak ovládla veľmi silné nutkanie ukázať mu fakera. Of, vážne, bolo to tesné.

„No a?“ A toto je presne ďalšia vec, ktorú som si myslela, že nikdy v živote nepoviem.

„No a?!“ neveril vlastným ušiam. „NO A?! Jeho foter je Smrťožrút! Pokúsil sa odkrágľovať môjho otca a strýka!“ Div mu od hnevu nepraskla lebka.

„A? On Smrťožrút nie je!“

„Je to Slizolinčan!“ zopakoval. „Jeho foter je Smrťožrút!“

„Aha, takže každý kto je Slizolinčan je Smrťožrút!? A jeho fortovci sú Smrťožrúti?“ zlostila som sa.

„JE!“ zhúkol po mne, akoby mi to nedochádzalo. Heh, a mám ťa!

„Takže to znamená, že tvoj foter je Smrťožrút, lebo Al je v Slizoline!“ A je to tu. Onemel! Bolo vidieť, že chce niečo povedať, ale nemohol. Naprázdno otváral ústa ako ryba na suchu, ale mlčal. Buď by vyvrátil vlastné tvrdenia, alebo by potvrdil moju pravdu... ale vlastne tú potvrdí tak či tak. Nakoniec sa zohol na „originálne“:

„To je niečo iné...“

„Jasné...“ zatiahla som sarkasticky, a to bolo naňho priveľa. Buchol.

„Nebudeš vedľa neho sedieť!“ vrátil sa k pôvodnej téme s ešte väčším nasadením.

„To si nemyslím,“ vysmiala som ho, čo ho dostávalo do červených čísel.

„Ja...“ začal, ale oboch nás prerušil profesorov podráždený hlas:

„Dosť!“ zahrmel a my sme zmĺkli. V triede by ste počuli spadnúť aj ten najtenší špendlík. „Ak sa chcete hádať, choďte za riaditeľkou, ja vás tu počúvať nebudem! Mám tu viesť hodinu, nie robiť rozhodcu medzi vami dvoma!“ Bol vážne naštvaný. „Takže?“ chcel odpoveď. James porazenecky prikývol, ale ja som vždy trela nedostatkom pudu sebazáchovy.

„Ale Malfoy...“

„Povedal som, Howelová! Buď si sadnite, alebo choďte za profesorkou McGonagalovou! S Malfoyom sedieť nebudete!“

Jop, stále mi to nestačilo. Už-už som otvárala ústa, že budem namietať, ale vtom sa mi okolo zápästia obtočili dlhé a ľadové prsty. Prešiel mi palcom po chrbte dlane – fuu, prisahám vačku, takto ma už dávno nenapínalo – a tlmene mi šepol pri uchu.

„To je v pohode, Jack.“ Nič viac nepovedal ale jeho ruka z mojej tak rýchlo nemienila zmiznúť. Toto vážne preháňa. Zúrivo som ju vytrhla z jeho jemného zovretia. Moje pery sa už chystali vychrliť naňho tie slová „Ak sa ma ešte raz dotkneš, odtrhnem ti ruku“ a „Kurva, pre teba nie som žiadna „Jack“!“, no nič z toho sa nestalo. Usmial sa na mňa takým nevinným a pekným úsmevom, že som na moment vážne stratila reč. Krucinál, čo ho to chytilo? No než som sa ho to stihla opýtať, otočil sa mi chrbtom a vrátil sa späť na miesto. Hm, tak toľko k tomu.

„Howelová, sadnúť!“ rozkázal mi veliteľským tónom Smith a ja som tento krát počúvla. No ešte predtým, než som tak urobila, som sa nepríjemne striasla. Blee! Fuuj! Malfoyove pracky sa ma dotýkali! Bleeee!!!

Zasadla som na miesto a hodina sa mohla konečne začať. Nebudem klamať, na konci som nemala ani najmenšieho tucha, o čom bola. Ale komu to vadí? Problematiku temných bytostí ovládam na výbornú, tak prečo sa obťažovať. Celú tú dobu som bola myšlienkami niekde úplne inde. Spočiatku pri Malfoyovi, ale nakoniec som aj tak zakotvila v prístave zvanom „Moja osobná vendeta“ a o koľko lepšia bude, keď na nej budem spolupracovať s Malfoyom! Od nadšenia som si div hneď na hodine nezačala mydliť ruky a diabolsky sa pochechtávať. Heh, ale čo nebolo na dvojhodinovke, bolo po nej.

Prechádzala som chodbami a potmehúdsky sa škerila, keď v tom ma zozadu popadla niečia ruka a stiahla bokom do prázdnej učebne. O ou, toto nebude dobré.

„Ehm, prepáč Molly, ale mám sa stretnúť s...“

„Nevyhováraj sa!“ okríkla ma ako neposlušné decko, ale fajn, mala pravdu. Máme stredu po piatej hodine, čo znamená, že dnes mám už padla. A to som si myslela, aký krásny to dnes bude deň... prežitý mimo stien nemocničného krídla... ale hup, Potter musel dosrať aj to. „Čo máš s Malfoyom?“ vybalila na mňa bez okolkov.

Skrížila som si ruky na prsiach a pokrútila hlavou.

„Nič...“

„Neklam!“ skríkla takmer v afekte. „James mi všetko povedal!“

„Tak ten podlý...“

„Ale kušuj, Jack, ak by mi to nepovedal on, tak niekto iný určite áno! Na škole sa o ničom inom nehovorí!“ Moje obočie vyletelo niekam do nebies. Tak o tom vie už celá škola? Hm, vlastne ani sa nečudujem. „Tak, čo je medzi tebou a ním?!“ trvala na odpovedi. Ťažko som vzdychla a pozrela jej priamo do očí.

„Keď ti poviem, že nič, uveríš mi?“ zatiahla som smutne. Neodpovedala ihneď - to je dobré znamenie. Veľmi dobré. Uvažovala a keď uvažuje je s ňou rozumná reč.

„Vysvetli mi to!“ vyzvala ma a ja som prikývla. Je to predsa Molly, aj keď som na ňu nahnevaná, stále je ako moja sestra! Navyše, tie dva týždne v nemocničnom krídle boli aspoň k niečomu dobré. Zažehnali sme všetky naše nezhody a zasa sme to boli my – dve šialené trdlá, ktoré by jedno pre druhé urobilo všetko na svete. Priznala som, že mala pravdu ohľadom toho zradcovského idiota a ona sa zas prestala snažiť udobriť ma s jej bratrancom. Ale teraz tu máme ďalšiu hádku a ja nechcem, aby nás postavila proti sebe, ako tie predchádzajúce.

„Nenávidím Pottera,“ povedala som jednoducho. „Malfoy nenávidí Pottera... no to z nás robí prirodzených spojencov.“ Zamrkala a potom na mňa vyvalila tie jej veľké nádherné očiská a zvolala:

„Tak o toto ide!?“

„Hej.“

„O nič viac??“ overovala si a div sa pri tom nesmiala. Nechápala som. Čo čakala? Atentát na samotného ministra kúziel?

„Má ísť o viac?“ zatiahla som dezorientovane. Myslela som si, že sa bude hnevať... divné.

„Tak… ujasnime si to...“ začala. „Ty a Malfoy ste sa spikli, aby ste dostali Jamesa?“

„Dostali je dosť slabé slovo,“ zatiahla som mierne. „Skôr... hm, zničili? Vymazali z povrchu zemského?“ lamentovala som, ale ona nad tým len mávla rukou pokračovala:

„Takže s ním nechodíš?“

Tak a teraz som to bola ja, koho kukadlá sa takmer rozkotúľali po podlahe.

„Čo?!!!“ vyprskla som a div sa nezadusila.

„No... nechodíte spolu? Žiadna tajná láska? Žiadny Rómeo a Júlia? Nečakáte spolu dieťa?“ To posledné musel byť vtip, inak by som vážne začala pochybovať o jej zdravom rozume.

„NIE!“ skríkla som znechutene. „Jasné, že nie! Pri Merlinovi, vieš si ma predstaviť s Malfoyom? Ja a on? Nemožné!... Neprirodzené! Je to Slizolinčan!“

„Ale dnes si ho obhajovala,“ pripomenula mi a tentokrát som to bola, kto nad tým len mávol rukou.

„Jasné, že obhajovala! S Potterom by som sa hádala aj o to, že tráva je modrá, ak by on tvrdil, že je zelená!“

Molly sa ticho uchechtal a uvoľnene zatiahla:

„Obávam sa, že presne to si myslí... takže, ideš sa s ním hádať o modrej tráve?“

Pretočila som panenky a pokrútila hlavou.

„Vieš, ako som to myslela.“

„Našťastie viem,“ prikývla a prešla pár krokov, aby sa zadkom mohla oprieť o zaprášenú lavicu. „Bože ani nevieš, aká som rada, že s ním nechodíš,“ vydýchla a jej oči sa nesmelo zahľadeli do mojich. „Neviem, akoby som sa s tým zžila... keby si... pri Merlinovi, už len tá predstava mi je proti srsti.“

„Molly, so všetkou vážnosťou ťa ubezpečujem, že mňa a Malfoya spája čisto iba túžba nadobro zničiť tvojho bratranca,“ uistila som ju, načo porazenecky zavzdychala.

„A od tej ťa asi neodhovorím?“ skúsila to, ale zbytočne.

„Nie.“

„Myslela som si...“ Dramatická pauza. „Jack, ale jedno mi musíš sľúbiť.“ Odmlčala sa a ja som opäť čakala. „Ak sa niečo medzi tebou a ním...“

„To nie je možné...“ začala som namietať, ale ona pokračovala:

„Nie, počúvaj ma! Ak bude medzi tebou a ním... niečo, povedz mi to, dobre? Chcem sa to dozvedieť od teba, nie od Jamesa alebo niekoho iného, áno?“ nástojila na odpovedi a ja som jej ju s čistým svedomím mohla dať.

„Na dračie gule a ohnivé pole, prisahám, že ti o tom – aj keď je to totálne nemožné – poviem!“

Autor: sisa118 (Shrnutí povídek), v rubrice: Povídky » Na pokračování » FanFiction Harry Potter