OurStories.cz ~ naše povídky - Povídky » Na pokračování » FanFiction Harry Potter » HP: New Generation - Kapitola 18

19.09.2021 (17:00) • sisa118 • Povídky » Na pokračování » FanFiction Harry Potter • komentováno 4× • zobrazeno 611×

Kapitola 18

Kosa, kosa, kosa! To nemôžu zakúriť? Jasné, že nie. Treba šetriť! Ale to, že mne idú odpadnúť uši, to nikoho netrápi, že? 

S koncom novembra hrad zaplavili také mrazy, že aj krátka prechádzka po nádvorí takmer človeka stála uši a nos... prípadne aj prsty, ak ste nemali rukavice. A presne v takomto hroznom počasí sa mal konať posledný zápas tohto roka Slizolin versus Bystrohlav.

Škola zívala prázdnotou. Bolo to až neprirodzené, ale tiež nič neočakávané. Keď sa hrá, decká sa nahrnú na štadión a ja som ako inak výnimka potvrdzujúca pravidlo. Metlobal ma nikdy nelákal a teraz to nemienim meniť. Aj tak je už teraz jasné, že Chrabromil vyhrá. Všetko tomu nasvedčovalo. Slizolin sme porazili 220:60 a druhý zápas sezóny Bystrohlav versus Biflomor skončil víťazstvom Bystrohlavu 280:70. Tento rok sme mali jednoducho najlepší tým, čo je z veľmi veľkej časti zásluha práve Pottera, ale pred ním to nahlas nikdy nepoviem.

S bifľami naukladanými v kapse, ale aj na rukách som blúdila spletitými chodbami hradu – smer klubovňa, ale keď som k nej dorazila – už som stála takmer pri Tučnej pani – sa spoza mňa ozval detský hlas.

„Howellová?“ zatiahlo malé dievča, myslím, že chodí do prváku. Otočila som sa k nej a len tak-tak to ustála bez pádu. Tie knihy boli vážne ťažké.

„Áno?“ zatiahla som a ona si znechutene odfrkla.

„Malfoy ti odkazuje, že ťa čaká v sieni slávy,“ odovzdala odkaz, ale už len podľa opovrhnutia, ktoré jej sálalo z očí som vedela, ako je jej to proti srsti. Má smolu, je mi to totálne jedno. Nepotrebovala som podporu nejakej malej soplane.

„Dobre, fajn, dík...“ zatiahla som a opäť sa otočila späť k Tučnej pani, ale tá krpaňa ešte neskončila.

„Zradkyňa!“ obvinila ma a prisahám vačku, keby som neniesla takú ťarchu, ukázala by som jej fakera. No teraz som si musela vystačiť len s jazykom.

„Staraj sa o seba,“ odsekla som jej, načo odula spodnú pery a odpochodovala preč.

„Felix Memoria,“ zatiahla som heslo a Tučná pani ma výnimočne bez rečí vpustila dnu. Žeby som aj tej už liezla na nervy? Klubovňa rovnako ako hrad zívala prázdnotou, ale podľa toho, že ma Malfoy už čakal, mi bolo jasné, že dlho nebude. Malfoy bol totižto kapitán slizolinského týmu. Takže keď má čas on, zápas sa musel skončiť. Nemala som veľa času. Teda nie, ak som sa chcela vyhnúť najväčšiemu návalu. Vybehla som do izby, odložila knihy, ale keď som sa vrátila, už bolo neskoro. 

Portál sa práve otváral a dnu púšťal tú poslednú osobu, ktorú som chcela vidieť – Pottera. Oči sa nám na sekundu stretli a ja som pochopila, že už to vie. Zamračil sa a ruky si skrížil na hrudi. Ešte stále na sebe mal zimný kabát a podľa bieleho poprašku mi doplo, že vonku snežilo. Krása.

„Kam ideš?“ zavrčal, keď som ho míňala.

„Preč,“ odbila som ho, ale on sa len tak ľahko nevzdal. Chytil ma za rameno a mne od chladu, čo mu sálal z rúch, naskočili zimomriavky. Brrr.

Šklbla som rukou, ale on ju držal pevne. Nepustil ma a ak by som sa o oslobodenie pokúšala aj naďalej, len by som si tým narobila modriny.

„Pusti ma!“ precedila som pomedzi zuby, ale on na moje požiadavky z výšky kašľal a stále ma držal ako vo zveráku.

„Kam ideš?“

„Čo je teba do toho?“

„Ideš za Malfoyom?!“ zúril. Tento rozhovor mi vážne nebol príjemný. Nie, keď sa klubovňa napĺňala až neprirodzene rýchlo.

„Teba to nemá čo zaujímať!“

„Má!“

„To rozhodne,“ odfrkla som sarkasticky.

„Nepôjdeš za ním!“ vyhrážal sa.

„Zabráň mi v tom!“ provokovala som.

„Pri Merlinovi, to ste zas v sebe?“ ozvalo sa zozadu a o niečo neskôr sa spoza neho vynorila Molly. Netvárila sa zrovna nadšene. Malo to však aspoň jednu kladnú stránku – pustil ma.

„On je na vine,“ bonzla som ho bez výčitiek.

„James!“ zvolala obviňujúco, ale on sa tak ľahko nedal.

„Ide za Malfoyom!“ zúril.

„Jack!“ tak a teraz som to bola ja, kto si odniesol jej obviňujúci pohľad.

„Môžem si robiť, čo chcem!“ Akosi rýchlo sa tu menia role... ach jo.

„Pri Merlinovi, Jack, ale Malfoy?! Sľúbila si mi, že s tým prestaneš!“ blafovala, ale ja som jej nenaletela.

„Nič také som nikdy nepovedala!“ vyviedla som ju z omylu a jej kyslí ksichtík mi to potvrdil.

„Vieš, že ho nenávidím!“ zafňukala.

„Hej, viem,“ prikývla som a ona ťažko vzdychla.

„A aj tak pôjdeš.“ Nepýtala sa, len stroho konštatovala.

„Pôjdem.“

Naštvala som ju. Bolo mi to jasné, ale odmietala som to vziať späť. Nemohla som. Bola som si istá, že keby vedela, čo mi jej drahocenný bratranec urobil, urobila by to isté.

„Nie, nepôjdeš“!“ vložil sa do toho on.

„Vieš, niekedy mám vážne obrovskú chuť vylepšiť ti päsťou fasádu!“ zavrčala som, ale on to nebral na vedomie. Opäť sa po mne natiahol, ale tento krát som bola rýchlejšia. Vyhla som sa a posunula sa bližšie k podchodu.

„Nepôjdeš!“ zvolal tónom, ktorý nepripúšťal námietky a prudko mávol rukou. K dokonalosti jeho výstupu chýbal už len vztýčený ukazovák.

„Tak-sa-pozeraj!“ vysmiala som ho a otočila sa v portrétu Tučnej pani.

„Howellová!“ zahrmel, ale ja som ho ignorovala. Pretĺkala som sa pomedzi tých nešťastníkov, čo stáli v tuneli a neštítila sa od zlosti používať aj lakte. Ľudia ochkali a kliali, no mňa nezastavili. Mala som tú výhodu, že som bola oveľa menšia ako on. Zúril, ale nemal šancu prepchať sa cez ten dav rovnako rýchlo ako ja.

Keď sa okolo mňa vytvorilo aspoň trocha životného priestoru, rozbehla som sa. Bože, bol to taký dobrý pocit! Vyhrala som. Nemal šancu sa ku mne dostať skôr, ako sa ja dostanem k Malfoyovi! Ale čo, srať na Malfoyoa, podstatné je, že som ho naštvala tak, až bol od zlosti celý červený! Videla som to! Jeho oči... boli až desivé, ale presne také majú byť! Naštvané, zúfalé a porazené.

Trielila som chladnými chodbami a užívala si každú chvíľu toho slastného pocitu, keď v tom... skončil rovnako rýchlo ako nastal.

Tie ruky sa vynorili odnikiaľ! Prisahám! V jednej chvíli som bežala a v druhej som zúfalo plávala vzduchom. Chytil ma okolo pása a zodvihol do vzduchu – čo pri jeho výške a sile skutočne nebol problém. Skríkla som od prekvapenie a zúfalo sa snažila zamerať na nejaký pevný bod.

„Mám ťa,“ povedal len, ale mňa tie slová rozpálili do biela! To mi nemôže aspoň na chvíľu dopriať víťazstvo? Musí vždy pokaziť? On? Áno!

„Daj ma dolu!“ zajačala som, ale žeby ho to zaujímalo? Nie, ešte horšie. Ten idiot si ma prehodil cez plece ako vrece zemiakov a vydal sa k najbližším dverám. Zhupol sa mi žalúdok a v jednej chvíli som si bola vážne istá, že mu tie rifle ošablím, ale udržala som sa.

Ruka mi vystrelila na zadok - k vrecku s prútikom, ale mala som smolu. Nebol tam.

„Prútik!“ zavrčala som, ale on sa len zlovestne zasmial.

„Dostaneš ho, až sa porozprávame,“ povedal jednoducho, začo som ho uštipla do zadku. Ticho zavrčal, ale neprestával kráčať. Uštipla som ho znova a tento krát mi to opätoval rovnakou mincou.

„Au!“

„Poštíp ma a ja ti to vrátim,“ sľuboval. Verila som mu. Cs, a preto som sa uchýlila k niečomu inému. Zaťatými päsťami som mu vrazila do chrbta. Opäť zavrčal a aj toto mi opätoval, len trocha inak. Jeho veľká dlaň mi pristála na zadku až to zaštípalo.

„Kreténsky, idiotský, retardovaný, zbastardený, namyslený, odor...“

„Viem, viem, som idiot, kretén, debil, retard a kopec iného,“ prikyvoval stoicky.

„Aspoň si to priznáš!“ odsekla som a opäť sa pokúsila oslobodiť. Divné, tento krát mi v tom nebránil... alebo to bolo tým, že už sme boli v učebni a on potreboval zavrieť dvere – či skôr zamknúť? Skĺzla som mu z ramena a bez varovania sa naňho vrhla skôr, ako dvere začaroval. Podtrhla som mu nohy a on sa prevážil vzad. No jasné že nepadol ako pravý gentleman. Nie… on musel strhnúť aj mňa. Spomedzi pier sa mi vydral ďalší prekvapený výkrik a ten ukončilo ťažké dopadnutie. Zabručala som a nebola som jediná. Ja som aspoň padla naňho. No aj tak to nebolo nič príjemné – hlavne byť na ňom tamto nacapená! Zaprela som sa do zeme, že sa aspoň posadím, ale on? Nie, aj toto mi musel prekaziť. Pretočil nás a odrazu som bola pod ním.

„Kurva, Potter!“ zavrčala som a potiahla ho zozadu za vlasy. Nepomohlo. Stále na mne ležal a bol neskutočne ťažký! „Mal by si zhodiť!“ odporučila som mu a keď sa stále nehýbal, vážne pridusene som dodala: „Dusíš ma!“

To ho prebralo. Nadvihol sa, ale len tak, aby som sa mohla nadýchnuť.

„Sorry,“ zatiahol jednoducho a ja som si až v tej chvíli uvedomila niečo, čo mi vohnalo červeň do líc. Jeho tvár... bola tak nepríjemne blízko! Opäť som ho potiahla za vlasy, no moc mi to nepomohlo, práve naopak. Bolestivo sa zaškeril a posadil sa na mne... no mne to bolo prd platné. Jedna z jeho rúk zablúdila do vlasov, kde pevne zovrela tú moju a prinútila ju pustiť ich. O chvíľu na to, po krátkom boji, mi ruky prišpendlil nad hlavou. Trhala som nimi, ale bolo to ako ísť proti hore. Nepohla sa. Hľadel na mňa a po hneve neostalo ani stopy. Vyparil sa nahradilo ho... niečo. A to niečo ma skutočne desilo.

„Pusti ma!“ zvolala som dnes už háda po tisíci krát, ale on sa k tou nemal. Držal a tá jeho metlobalom otrieskaná huba sa naklonil o čosi bližšie. Vydesene som vytreštila oči a priškrtene zvolala: „Čo... Čo to robíš?!!“ nechápala som.

„Skúšam šťastie...“ zatiahol takmer nečujne a prekonal tých posledných pár centimetrov, čo nás delilo… keď v tom sa dvere učebne roztvorili a dnu vpadol... ani neviem kto. Nevidela som ho cez jeho tlsté sklo, ale on áno. Otočil hlavu k nezvanému (teda podľa neho nezvanému, podľa mňa bola tá osoba tak vítaná, až som jej zato chcela kúpiť ruže) návštevníkovi a ten sa s rýchlim porúčaní podral kade ľahšie. Chcela som ho zavolať späť, ale to už sa za ním zabuchli dvere. Bol preč! A ja som využila moment prekvapenia! Napla som sa a vymenila polohy. Teraz bol on ten dole a ja tá hore. Zabručal, ale to už moja päsť vyrazila na stretnutie s jeho lícnou kosťou. Omráčila som ho, ale nie dosť. Zatiaľ čo on dezorientovane stonal, ja som sa mu pratala z dosahu. Ešte stále som bola mimo z toho, o čo sa pokúsil... nie, to sa mi muselo zdať... nie, to nie je možné! Istotne sa len... ja neviem čo, ale hento NIE JE možné! Jednoducho nie! Nie!! NIE!!!

S vrčaním si pretrel tvár a posadil sa.

Ou, až teraz mi došla jedna podstatná maličkosť! Ešte stále má môj prútik. Ale čo... kúpim si nový! Bez váhania so sa rozbehla ku dverám. Prudko som ich otvorila a vpadla na prázdnu chodbu. Aspoň v tomto sa nado mnou svet zľutoval. Hnala som sa Rokfortským labyrintom so slzami na krajíčku a nedokázala sa zastaviť. Nešlo to!

Bolo to príliš desivé! Tá predstava bola neskutočná... nemožná! Nešlo to! Jednoducho nie...

Ja... to sa nestalo! Nemohlo! Nie!!!

Samú seba som presvedčila o tom, že to čo bolo... bolo niečo iné! Istotne ma nechcel... nie... nemôžem nato ani pomyslieť! Nie! Nestalo sa to! Nemohlo! On... Nikdy! To je nemožné! Nenávidí ma! Ja nenávidí jeho! Tak to má byť! Tak je to správne! Nič sa na tom nezmení! Je to tak... len tak... musí byť!

Trvalo mi ešte dlho, než som samú seba skutočne presvedčila a na potvrdenie svojho presvedčenia som sa rozhodla pokračovať v tom, čo som mala pôvodne v pláne.

Vyhľadať Malfoya – zničiť Pottera!

Jop, presne to urobím! Svet sa vráti do svojich zabehnutých koľají! Áno, presne tak to bude! Nie inak, len tak!

Keď som došla do Siene slávy moje zdesenie sa pretavilo v žeravý hnev. Malfoy len zvedavo nadvihol obočie, ale preventívne mlčal a dobre robil.

„Tak, prečo som musela tak súrne prísť?“ zavrčala som uštipačne ale on moju do očí bijúcu náladu ignoroval a odvetil, akoby nič.

„Potter,“ povedal jednoducho, ale mňa už neoserie. Posledné týždne mi nesľubuje nič iné len Potterovu hlavu a čuduj sa svete, ešte stále ju nemám!

„Vážne? A čo to bude teraz? Mám mu pod vankúš strčiť Pichľavice?“ No... to nie je zlý nápad. Istotne je lepší než všetky, čo doteraz vymyslel on.

„Detinské,“ zamietol povrchne a vykročil k regálom s trofejami. „Mám lepší nápad.“

„Počúvam!“ Postavila som sa vedľa neho a sledovala jeho pohľad. Metlobal? Že ma to nenapadlo skôr!

„Nie!“ zavrčala som zúrivo. „Nepomôžem ti vyhrať metlobalový pohár!“ štekala som, ale on nad tým len mávol rukou.

„O to ťa ani nežiadam. Nie, ja chcem, aby si ty hrala metlobal!“ vyhlásil čím ma – nepopieram – poriadne vykoľajil.

„Ja...“ zajachtala som. „Hrať metlobal?“

Prudko sa ku mne obrátil a veľmi vážne prikývol.

„Nie! Nikdy! Nehrám metlobal! To skôr pobozkám Tessu Abbottovú! Nikdy nebudem počúvať Pottera!!!“ odmietla som kategoricky. Mierne sa zamračil, ale nenechal si to vyhovoriť. Jeho nechutne svetlé oči sa zakvačili do mojich a odmietali pustiť.

„O to tu práve ide! O jeho príkazy! Nechcem po tebe, aby si mi prezradila ich taktiku - aj tak by mi to k ničomu nebolo. Náš zápas je už dávno pasé, ale ide tu o Potterovu lásku k metlobalu! O tú prestíž, ktorú ako kapitán družstva má! Dokáž, že si v ňom lepšia ako on. Ver mi, to nerozdýcha. Poraz ho! Zraz mu tú korunu z hlavy a tým zasiahni jeho najväčšiu slabinu. Jeho ješitnosť, Achillovu pätu!“

Nepopieram, to čo vravel, dávalo zmysel. Potter a metlobal? Už od druháku sa naparuje, že je najlepší. Neporaziteľný. Že naň nik nemá! Ale keby sa ukázalo, že je v ňom niekto ešte lepší... to by bol teda úder! Nie, niečo také len tak nerozchodí... ale ako to dokázať?

„Predstav si, žeby si ignorovala jeho príkazy a dokázala, že tvoja stratégia je oveľa lepšia ako jeho!? Zamysli sa nad tým. Nič mu neublíži väčšmi, ako zdemolovanie tej smiešnej legendy o jeho neporaziteľnosti!“ nástojil Malfoy a skutočne mi pripomínal toho hada, čo Evu nahuckal na prvotný hriech. Bolo to veľmi, ale veľmi lákavé... lenže, neverila som ani Malfoyovi a ani sama sebe. Som lepšia ako Potter? Dokázala by som ho poraziť? Som až taká dobrá? Rada by som povedala, že som... ale... Kruci! Ako ja moc nenávidím to slovíčko „ale“!!! Vedela som, ako odpoviem. Nedalo sa inak. Hada neposlúchnete...

„Nie.“

Malfoy prekvapene zamrkal. Nechápal. Koniec koncov ani nemusí.

„Prečo? Je to dokonalé! Nič mu nezrazí...“

„Nie,“ zopakovala som pevne.

„Howelová, to je...“

„Nie je nie, Malfoy. Nebudem hrať metlobal!“

„Prečo? Si v ňom dobrá!“

„Nikdy som ho nehrala, tak ako to môžeš vedieť?!“

„Hrala. Pred rokom a čosi... S Weasleyovými!“ zavrčal. Odkiaľ to kruci vie? Nie, to nechcem vedieť. Znamenalo by to ďalšie otázky bez odpovedí.

„Nie,“ zopakovala som definitívne a o krok cúvla. „Vymysli niečo poriadne, inak ma neotravuj!“ A ja sa zatiaľ vrátim k Pichľavkám. U tých mám aspoň zaručený výsledok. A presne tak sa aj stalo.

Hodiny nad dverami v dievčenskej spálni odbíjali jednu v noci, keď sa chrabromilskou vežou rozniesol jeho zúrivý rev volajúci moje meno. Moje spolubývajúce vydesene vystrelili do sedu a rozospato sa obzerali okolo seba. Hľadali pôvodcu toho levieho revu, ale nič nenachádzali. Keď im to došlo, ich popudené opuchnuté pohľady sa otočili na mňa a čo ja nato?

No... len som sa ešte pohodlnejšie zachumlala do vyhriatych perím a so spokojným úsmevom na perách zavrela oči. Zaspávala som pri rajskej hudbe spievajúcej o jeho bolesti a nepohodlí!

Krása.

Autor: sisa118 (Shrnutí povídek), v rubrice: Povídky » Na pokračování » FanFiction Harry Potter

Sdílet

Diskuse pro článek HP: New Generation - Kapitola 18: