OurStories.cz ~ naše povídky - Povídky » Na pokračování » FanFiction Harry Potter » HP: New Generation - Kapitola 5

03.04.2017 (13:00) • sisa118 • Povídky » Na pokračování » FanFiction Harry Potter • komentováno 4× • zobrazeno 1178×

P. S.: Viem, že to s pridávaním zase flákam, ale v škole máme frmol.

P. P. S.: Kapitolu venujem E.T., mime33, Trishi, Pioggii a Sime.

Príjemné čítanie. Snáď nesklame. :D

Kapitola 5

Ruku som mala ako v ohni. Tá prekliata zelená vec sa mi zahryzla do ľavého ramena a ja som bolestivo skríkla. Rose na mňa vytreštila jej veľké hnedé oči. Nechápala, čo sa stalo, ale ja som si to uvedomovala veľmi dobre. Malfoy niečo povedal. Čo? To som nevnímala, nezaujímalo ma to, ale Rose očividne hej. Obrátila sa k nemu, že mu niečo odsekne. V tej chvíli som po nej chcela šteknúť, nech to teraz nerieši, že Dlhochvostky sú slizké a stačí chvíľa a hnev rastliny sa prenesie na mňa, ale bolo príliš neskoro. Päť centimetrové tesáky sa mi zarývali do mäsa. Bolelo to, akoby vám niekto do otvorenej rany nalial alkohol. Všetko sa to zvrtlo tak rýchlo. V jednej chvíli oberám plody a v druhej vydesene trhám rukou, ale žeby to pomohlo? Ani najmenej. Zuby sa zarývajú ešte hlbšie a môj odpor mi rany akurát tak zhoršuje. Podvedome viem, že by som sa mala upokojiť, zastaviť a čakať na pomoc, ale nejaký hlboko zakorenený inštinkt mi hovorí, aby som zdrhala od nebezpečenstva!

Snažila som sa od tej veci odtiahnuť čo najďalej a z úst mi plynul súvislý prúd tých najhorších vulgarizmov, aké som poznala. Druhou rukou som siahla po záhradnej lopatke a zúrivo ňou tresla tú potvoru po hlave. Hrany kovu preťali jemnú zelenú membránu a rastlina o čosi uvoľnila stisk. Opakovala som intervenciu až do chvíle než mi zápästia nezovreli niečie prsty. Snažila som sa oslobodiť a vrátiť k pôvodnému plánu, ale to by sa mi druhá ruka toho kreténa nemohla obtočiť okolo drieku a neznehybniť ma ešte viac. Frustrovane som zafňukala. Zuby boli stále hlboko v mäse a bolesť sa zhoršovala. Jed sa mi dostal do krvného obehu a môj mozog prestával racionálne uvažovať. Pred očami sa mi roztočil divoký kolotoč hviezdičiek.

„James, drž ju!“ rozkázal niekto. Len okrajovo som vnímala, ako sa ďalší pár rúk natiahol k Dlhochvostke a pevne jej roztvoril krvilačnú papuľu. Keď zo mňa zuby vykĺzli, bolestivo som zalapala po dychu. Halucinácie začali naberať na intenzite. Z mne nepochopiteľného dôvodu okolo mňa krúžili jednorožce naháňajúce draky! Chápete to?! Jednorožce! Ja neznášam jednorožce!

Podlomili sa mi kolená a nebyť toho, kto ma držal, roztiahla by som sa na zemi v celej svojej dĺžke! Takto môj pád spomalil a ja som jemne dopadla na zadok. Môj zahmlený pohľad zablúdil k zranenej ruke. Opäť sa mi pred očami zhmotnil pár rúk, ktorý mi kúzlom rozstrihol habit a blúzku, pričom odhalil hnusné, cez celú ruku sa tiahnuce, zárezy. Zodvihol sa mi žalúdok. Krv mi zaplavila rameno a ja som nedokázala nájsť jeden centimeter štvorcový čistej kože! Všetko bolo rubínovočervené.

„Profesor, to nevyzerá dobre,“ poznamenal hlas, ktorý ma držal v sede. Trhla som sebou, keď na mňa jeden z jednorožcov spravil nečakaný nálet. Kruci, nech tie rohy strkajú niekam inam! Ja nechcem mať vypichnuté oko! Uši mi zahltil zvuk trhajúcej sa látky. Bolelo to, keď mi ranu škrtili. Opäť som zafňukala a snažila sa odtiahnuť, ale výsledok bol nulový.

„Jack, ak to nezaškrtíme, vykrvácaš!“ upozornil ma frustrovane hlas za mnou.

„Nevníma ťa, James. Jed sa rozšíril po tele.“

„Musíme ju dostať k O’neillovej!“ naliehal. „Odnesiem ju.“

„Dobre...“

Niekto vypol zvuk... hm a aj obraz. Zahltila ma temnota, v ktorej jedinými pohybujúcimi sa obrazmi boli prízraky jednorožcov. Útočili na mňa. Ich rohy sa mi zapichávali pod kožu! Chceli mi vypichnúť oči! Bránila som sa. Musela som sa zobudiť, ale ja som nechápala prečo spím. Veď na to, aby som zaliezla do postele bolo málo hodín! Horúčava z ramena sa mi preniesla do celého tela a ja som si pripadala ako v saune. Nebol to vyložene bolestivý pocit, ale bol nepríjemný. Aspoň že jednorožce zmizli a s nimi aj nepriestupná čierňava. Prudko som roztvorila oči a vystrelila do sedu. Teda, aspoň to malo moje telo v pláne, ale niečo ho pridržalo dole. Tlačilo ho na niečo hrboľaté a nepohodlné.

„Pán Potter, držte ju poriadne. Tá rana sa musí vyčistiť!“ zvolal prísny hlas.

„Horúce!“ zakňučala som a niečo mokré mi prešlo po čele.

„Pravdaže je vám horúco, slečna Howellová! Ten jed musí von.“

„Horúce!“ zopakovala som a trhla sebou.

„Pán Potter, nechajte tú hubku tak a držte ju poriadne. Ešte sme neskončili.“

Mučivé horúčavy pokračovali aspoň najbližších päť minút. Trhala som sebou a pripadala si, akoby som vypotila všetku vodu. Bože, ani by som sa nečudovala, keby som vyzerala ako kandizované ovocie! No malo to aj svoje výhody. Čím dlhšie som prežívala saunu, tým jasnejšie som myslela. Jednorožce zmizli úplne a s nimi aj ataky na moju osobu. Nakoniec som sa vyčerpane zvalila do perín, ale moje utrpenie ešte ani zďaleka nemalo skončiť.

„Pán Potter, prosím, pomôžte slečne Howellovej do sedu.“ Hm? Prečo? Jedna z jeho rúk mi objala plecia a druhá ma podoprela. Hlava mi klesla dopredu ako handrovej bábike.

„Kruci, dajte mi už pokoj!“ zavrčala som, ale žeby to aj splnili? Ani náhodou!

„Slečna Howellová. Zatiaľ som vám len zastavila krvácanie, ale rana sa musí zašiť.“

„Nechcem!“

„Nebojte sa, nebude to bolieť.“

„Dajte mi pokoj!“

„Príjemná, ako vždy,“ podotkol... Potter?! Moment, čo tu robí Potter?! Trhla som sebou. Odkedy tu je? Kruci! A prečo ma drží! Opäť som sebou trhla, ale on ma nepustil. Práve naopak, zovrel ma ešte pevnejšie.

„Bože, Jack, spolupracuj trocha!“ zatiahol trpiteľsky.

„Daj mi pokoj... a vypadni!“

„Ani ma nehne!“ Prečo v jeho hlase počujem pobavenie?! On sa na mne zabáva?! Hajzel jeden!

Niečo ma pichlo do ramena. Nebolelo to, ale cítila som to. Odtiahla som sa, ale nemala som kam. Narazila som do pevnej hrude toho kreténa. Pri veľkom Merlinovi, čím som si len toto zaslúžila? Veď som dobré dievča... teda väčšinou.

„No tak, slečna Howellová, netrhajte sebou,“ napomenula ma prísne madam O’neillová. Bola to staršia pani s prísne stiahnutými šedivo-hnedými vlasmi a očami farby zatiahnutej oblohy.

„Nech vypadne!“ štekla som a ona na moment onemela. Aj keď šila ďalej, očividne nechápala, kto má vypadnúť.

„Kto, slečna Howellová?“ zatiahla prekvapene, no ja som nebola tá, kto odpovedal.

„Ja,“ zatiahol Potter škrobene.

„Ale prečo? Slečna Howellová, uvedomujete si, že vás sem pán Potter priniesol? Nemali by ste mu skôr ďakovať?“

„Jemu a ďakovať? Nikdy!“

Madam O’neillová zarazene pokrútila hlavou, ale viac to nerozpitvávala. Šitie mala rýchlo za sebou a konečne mi dala pokoj. Teda až potom, čo do mňa naliala hektolitre nechutných gebuzín a elixír na spanie. Cítila som sa príšerne. Bolesť síce ustúpila, ale nahradila ju malátnosť a nechutná lepkavosť na koži. Fuj! Hnus! Z nôh som skopla baleríny a unavene sa zviezla do perín.

Bože, to bol ale prvý deň. Podľa madam tu mám zostať až do zajtrajšieho rána a ja som sa s ňou výnimočne nehádala. Predstava, že by som mala ísť ešte aj na vyučovanie, ma žrala... No ešte viac ma žrala jeho prítomnosť. Stál tam ako soľný stĺp a nemal sa k odchodu.

„Vypadni!“ zavrčala som. Posledné, čo som potrebovala bolo, aby ma videl v takomto žalostne slabom stave.

„To je mi ale vďaka,“ zatiahol sarkasticky. „Aspoň ďakujem môžeš povedať...“ ponosoval sa. Zaťala som zuby. Mal pravdu. Aspoň ďakujem... ale bože, keď je mi to tak strašne proti srsti! Nespokojne som ofrkla, ale tónom ostrým ako žiletka zatiahla:

„Ďakujem a teraz vypadni!“

Spokojne sa usmial, ale nevypadol. Nie to on nikdy! Žeby niekedy spravil niečo, čo som od neho chcela?! To armagedon je pravdepodobnejší!

„Nechce sa mi.“

Zavrčala som, ale nič nevravela. Bože, bola som taká unavená! Viečka odmietali ostať otvorené. Prešiel pár krokov a zvalil sa na stoličku vedľa postele.

„Krucinál, Potter, som unavená, vypadni!“

„Vypadnem, ale až keď zazvoní. Madam odo mňa chcela, aby som na teba dal pozor.“

„Nič také nevravela!“

„Videl som jej to na očiach,“ zatiahol nenútene.

„Jasné. A čo vidíš v tých mojich?“ štekla som podráždene.

„Túžbu, aby som ostal,“ vyhlásil namyslene.

„V tom prípade si slepý!“

„No tak, Jacky, len do prestávky, a potom vypadnem. Nechce sa mi vracať na hodinu,“ žobronil.

„Tak zalez niekam cestou,“ navrhla som.

„Človek by si fakt myslel, že budeš vďačnejšia potom, čo som si zachránil krk.“

„Nezachránil si mi krk!“ zavrčala som, ale sama som si tým nebola moc istá.

„Aha, takže to, že som ťa sem doniesol nič neznamená?“

„Malo by?“ odpovedala som otázkou. Tento rozhovor mi začínal byť nepríjemný. Začínala som sa cítiť, akoby som mu bola niečo dlžná a ja neznášam byť dlžníkom.

„Áno, malo!“ vyhlásil odhodlane a ja som radšej zbabelo zavrela oči, aby som sa naňho nemusela pozerať.

„Aha, takže teraz sa so mnou ani nebudeš rozprávať!“ štval sa.

„Nie, Potter! Nerozprávam sa s tebou už nejaký ten piatok, ale teraz mám k tomu vážne dobrý dôvod! Ksakru, som unavená a bolí ma aj rozprávať!“ klamala som... teda aspoň sčasti. Nič ma nebolelo, ale unavená som bola. Na chvíľu ostal ticho a tomto takmer nečuje zatiahol:

„Ja... prepáč.“

On sa mi ospravedlňuje?! Kruci, prečo mám z toho ešte horší pocit? Nie, nie je správne, aby sa mi ospravedlňoval! Je to... divné.

So zavretými očami som sa pretočila na nezranený bok, chrbtom k nemu. Ticho si povzdychol, ale ja som to počula. Bože, ak by som to nepovedala, pripadala by som si ako nevďačná sviňa... ale je to Potter! To predsa musí niečo znamenať! Či nie? Ale srať na to, nech to mám už z krku!

„Ďakujem,“ šepla som vážne. Bože, toľko sily ma stálo vysloviť toto jediné slovo. Fakt sa potrebujem vyspať! Spočiatku som si myslela, že to prepočul, ale mýlila som sa. Po chvíli rovnako ticho zatiahol:

„Nemáš za čo.“

Viac som už nevnímala. Prekliaty elixír spánku!

Keď som opäť nadobudla vedomie, slnko za vysokými nemocničnými oknami sfarbilo oblohu do oranžova a opisovalo poslednú etapu svojej cesty. Unavene som zaklipkala očami a prekvapene ich zaostrila na tváre okolo. Tak to oni ma zobudili! Ich rozhovor! Boli tu všetci. Molly sedela na stolične (tej istej čo predtým Potter) hneď pri posteli, John sa opieral o zábradlie pri mojich nohách. Rose sedela na druhej posteli spolu s Piyou a na moje obrovské prekvapenie tu bol aj Al. Opieral sa o stenu vedľa nočného stolíka a jeho smaragdové oči sa vpíjali do mojich. On si ako prvý uvedomil, že som hore. Milo sa na mňa usmial. Prisámvačku. Nie je možné, aby sa takýto úsmev rozprestrel na perách Slizolinčana... ale nie, je to možné. Al je toho žiarivým dôkazom.

„Zdravým, marod. Ako sa máme?“ zatiahol. Rada som ho opäť videla. Kvôli jeho podarenému bratovi sa stretávame len fakt výnimočné, ale aj tak ho rátam medzi to málo priateľov, čo mám.

„Akoby po mne prešlo stádo kentaurov... a... au... stelilo tak stovku šípov do pleca,“ priznala som a pokúsila sa posadiť, no to už ma Molly tlačila späť do vankúšov.

„To nech ti ani nenapadne! Musíš odpočívať! Madam O’neillová nás vyženie, ak nebudeš ležať!“

Bože, to sú všetky rokfortské sestričky takého gestapáčky!? Hm, asi hej.

„Je mi fajn, Molly... myslím,“ dodala som rozpačito, keď mi rukou prebehol bolestivý kŕč.

„Áno, to vidím,“ zatiahla sarkasticky.

„No tak, Molly. Vieš, že nevydržím ležať!“ Chvíľu ma pozorne sledovala a nakoniec k mojej úbohej telesnej schránke porazenecky natiahla ruku. Pomohla mi do sedu. Ubolene som sa oprela o čelo postele. Kovové tyčky sa mi zarývali do chrbta, ale snažila som sa to ignorovať. Než som sa stihla zorientovať, už sa do mňa pustila Rose.

„Jack, je mi to tak ľúto. Vážne som nechcela. Prisahám. Ja...“

„No tak, Rose,“ zahriakla som ju pobavene. „Nič také strašné sa nestalo,“ klamala som. Ale nebudem jej to predsa vyčítať... Neurobila to naschvál! „Ty za to nemôžeš. Viem, aké to je, keď ťa štve osoba, ktorú nedokážeš vystáť. Ak je to niekoho chyba, tak potom Malfoyova!“ vyhlásila som odhodlane, ale ten previnilý výraz jej z tváre nezmizol.

„No tak, Rose, netvár sa ako ublížené šteňa. Ty za to nemôžeš!“

Prikývla, ale jej výraz sa nezmenil. Nechala som to tak a obrátila sa k Johnovi. Chce byť liečiteľ, tak by mal vedieť, ako som na tom.

„To záleží od toho, ako sa na to pozrieš,“ odvetil. „Predpokladaná doba liečenia je približne dva týždne, ak budeš pravidelne užívať elixíry a nebudeš ruku prepínať. Keby v tom nebol zapletený ten jed, tak by stačilo jedno-dve liečiteľke kúzla a jednodňový pobyt na pozorovaní.“

Zhlboka som sa nadýchla. Skvelé. Tak hurá do zmrveného začiatku roka!

Ráno ma madam O’neillová prepustila so všetkou parádou – čo zahŕňalo aj gigantickú porciu najväčšieho hnusu, aký som kedy vypila. Kvôli neskorému prepusteniu som bola oslobodená od prvých dvoch hodín – čo bola dvojhodinovka herbológie – a tak som voľný čas využila k tak potrebnej regenerácií. Zatiaľ, čo iní zodierali školské lavice, ja som okupovala príjemné priestory študentskej kúpeľne. Nebola síce nič moc, ale boli tu miestnosti s vaňami. Sprchu som si dať nemohla. Teda nie bez toho, aby som si namočila obväz. Vydrhla som sa do čista a opatrne si umyla vlasy. Znechutene som pozrela na hodiny. Už aby som išla. V izbe som vymenila zničený habit a košeľu za použiteľné náhrady a bolestivo sa škerila, keď som ich obliekala. Nakoniec som si cez hlavu pretiahla biely látkový trojuholník a umiestnila doň ruku. S kapsou prehodenou cez nezranené plece som vyšla ústrety mojej ďalšej hodine, ktorou boli Tvory. Išla som až na štvrtú, lebo po herbológii mám podľa rozvrhu ďalšiu hodinu voľna... lenže ako som tak prechádzala chodbami hradu, zazvonilo a ja som sa ocitla uprostred tlačenice. Kruci! Decká sa vyvalili na chodby a v divokom zhone sa snažili uchmatnúť si pár chvíľ pre seba predtým, ako opäť budú musieť zasadnúť do lavíc.

Inokedy by mi to pripadalo normálne, ale teraz? Každý jeden úder, každá zrážka, každý nechcený dotyk mi do ramena vystreľoval kŕče bolesti. Pred očami mi prebleslo niekoľko hviezdičiek a popravde, bola som si istá tým, že pôjdem k zemi! Spomedzi pier mi uniklo zúfalé zakňučanie. Snažila som sa decká odtláčať, ale zbytočne. Nebrali na mňa ohľady, práve naopak, každé z nich ma počastovalo naštvaným pohľadom, že sa ich opovažujem sácať. Bolo mi to jedno. Kolosálne jedno. Jediné, čo som chcela bolo, aby bolesť prestala. Dýchala som plytko a v tom toho bolo priveľa. Ďalší náraz ma zrazil k zemi. Padala som, ale niečie ruky môj pád zastavili. V ramene mi kŕčovito šklbalo až som mala dojem, že mi ho bolesť urve!

„Jack?“ ozval sa nado mnou príjemný starostlivý hlas. Pozrela som hore a stratila sa v hlbinách nádherných sivých očí. Boli ako kov. Svetlé, lesklé a neposedné. Plné odrazov a svetelných hier. Oh, len on nie!

Prečo práve Erich MacMillan?!

Autor: sisa118 (Shrnutí povídek), v rubrice: Povídky » Na pokračování » FanFiction Harry Potter

Sdílet

Diskuse pro článek HP: New Generation - Kapitola 5: