OurStories.cz ~ naše povídky - Povídky » Na pokračování » FanFiction Harry Potter » HP: New Generation - Kapitola 6

07.04.2017 (16:00) • sisa118 • Povídky » Na pokračování » FanFiction Harry Potter • komentováno 5× • zobrazeno 1168×

Tak a som tu s ďalšou kapitolou.

Snáď sa bude páčiť.

P. S.: venovanie patrí Trishi, E.T, mime33 a Pioggii. Veľmi moc ďakujem za komentáre, vždy ma tak veľmi potešia a nakopnú. :D

Kapitola 6

Erichove ruky sa mi bezpečne obtočili okolo tela. Chránili ma pred útokmi iných a znižovali pravdepodobnosť, že sa bolesť vráti... teda nie, že by niekedy odišla. Div som od nej neplakala... Hm, nie, to nie je div, ja neplačem. Nikdy!

Odviedol ma až k oknám a tam som sa zničene oprela o parapet. Zhodol sa ku mne a jeho čierne vlasy ma takmer hladili po tvári. Bol tak veľmi blízko. Nedalo by sa vyložene povedať, že je krásny. Bol... pekný, ale takým tým príjemne chlapčenským spôsobom, ktorý dievčatá v mojich rokoch, prinúti zasnene vzdychať.

„Si v poriadku?“ spýtal sa ma so starosťou v hlase. Chcela som povedať: „Jasné, som. Nič mi nie je.“ Ale kruci, že bolo! Ruku som mala ako v ohni.

„Ehm, nie... ja... asi by som mala ísť do nemocničného krídla...“ zatiahla som, ale stačil mi jeden jediný podhľad na tlačenicu a kolená sa mi akosi roztriasli. Pozrel sa rovnakým smerom a ticho zatiahol:

„To to bolo až také zlé?“ chcel vedieť. Nečudovala som sa, že o tom vie. Na rokforte sa klebety šíria rýchlosťou lesného požiaru počas štyridsať stupňových horúčav!

„Ani nie...“ klamala som, ale on mi aj tak nenaletel.

„No tak, Jack. Povedz pravdu!“ vyzval ma a ja som kapitulovala.

„Šesť centimetrov hlboké a cez celé rameno dlhé rany. Presnejšie povedané sedem rán,“ priznala som. Bol doslova zázrak, že mi tie tesáky nepretrhli tepnu, keďže v podstate prešli skoro skrz celé rameno. Ešte centimeter-dva a boli by naskrz.

„Ou...“ zatiahol bolestivo. „To musí fakt bolieť.“ No čo nepovieš, krásavec?!

„Nič, čo by som nezvládla.“ Jop, hrám silnú... viem, viem, pred chvíľou to tak rozhodne nevyzeralo, ale aj tak. Nechcem, aby si myslel, že som ufňukaná pipina. „Len mám taký pocit, že mi asi praskli stehy,“ zatiahla som naoko pohoďácky. To by aspoň vysvetľovalo, ten pocit vlhkosti... ale kruci, nechcem ísť späť! Za toto ma bude Madam mučiť tými najhoršími gebuzinami, čo má!!! Hneď niekoľko krát mi prízvukovala, aby som si dávala pozor... No keď som sa mu pozrela do očí...

Fajn, beriem späť. Toto mi zato stojí.

Pozrel na mňa s nefalšovaným strachom. Bál sa o mňa. Bože, bol taký zlatý! Na zožratie!

„Poď, pomôžem ti,“ navrhol mi a natiahol ku mne ruku. Jeho pery sa roztiahli do príjemného úsmevu. Priam anjelského. Už chýba len svätožiara a bude dokonalý.

Ou, že mi srdce práve vynechalo niekoľko úderov?!

Už-už som skoro prikývla a s tichým poblázneným nadšením priala ponúkanú pomoc od anjela, keď v tom zasiahol diabol v jeho teenegerskom prevtelení.

„MacMillan!“ ozvalo sa sprava. Bože, len on nie! Nie teraz! To nemôže pre zmenu ničiť život niekomu inému?! Prečo ja?!!! Otočila som sa a pohľad mi padol na dokonalého pána P. Potlačila som v sebe chuť vrčať.

„Potter, čau,“ pozdravil Erich milo, ale keď uvidel, ako sa ten idiot tvári, zaradil spiatočku. Potterov výraz hraničil s maskou sériového vraha.

„Jack, ako ti je?“ spýtal sa a ja som ho spražila naštvaným pohľadom.

„Vcelku fajn... dokým si neprišiel!“ zavrčala som a on nechápavo zaklipkal viečkami. Zamračil sa a keď mu to doplo, naštvano prepálil Ericha jeho vlastnou odrodou vražedného pohľadu.

„Myslím, že potrebuje ísť do nemocničného krídla,“ zatiahol stále trochu mimo Erich a Potter prikývol.

„V pohode, vezmem ju tam.“

„Tak to teda nie!“ zavrčala som, ale ten kretén ma nebral na vedomie.

„Ale áno,“ zapriadol odhodlane. Ale ja nechcem! Ja chcem Ericha! Kruci, Potter, prečo ma mučíš? Prečo? Čo som ti kedy spravila... no dobre, bolo toho veľa... Ale aj tak!!!

„Ehm,“ zatiahol mierne rozpačito môj anjel. „Tak ja... Potter, ja viem, že...“

„To je v poho, Evant. Choď na hodinu.“ V tej chvíli som Potterovi chcela vyškriabať oči. Alex sa na mňa milo usmial.

„Tak neskôr, Jack.“ Ouu, nie! Nechoď! Chcem ísť s tebou! Nechcem Pottera – chcem teba!!! Pri Merlinovi, tak moc som mu to chcela povedať – zastaviť ho. Ale mlčala som. Nepovedala som nič z toho. Nemohla som. Inak by som nebola o nič lepšia ako Potterove pipky, ktoré sú natoľko zúfalé, že musí škemrať o pozornosť... a ja zúfalá teda nie som!

Aj keď mi to trhalo žily, prikývla som.

 „Fajn, neskôr,“ zamrmlala som nešťastne. Rozlúčil sa a vzápätí som sledovala jeho vzďaľujúci sa chrbát. Z mne neznámeho dôvodu mi to prišlo tak strašne nefér. Pozerala som sa za ním a nešťastne vzdychla. No ani túto chvíľku sebaľútosti mi ten egocentrický idiot nedoprial!

„Neslintaj tak,“ vysmial ma.

„Idiot!“ zanadávala som. „To si to nemohol nechať tak?!“

„Nie,“ zavrčal a jeho prsty sa mi obtočili okolo zdravého ramena. Trhla som sebou a v rane mi bolestivo zašklbalo.

„Nedotýkaj sa ma!“ štekla som, no na jeho tvári sa rozprestrel výraz znudenej skaly.

„Fajn, nebudem. Ale zatiaľ čo ty tu zaľúbene vzdycháš, niekto sa musí starať, aby si nevykrvácala na podlahu!“ zavrčal a rukou švihol dole k sivým kameňom. Nie, moment, už nie sivým. Prekvapene som žmurkala a chvíľu mi trvalo, než mi doplo, že to červené tam dole je moja krv!!! Á kruci!!! Toto mi u O’Neillovej vážne len tak neprejde! Toto si vyžeriem... alebo skôr vypijem? „Poďme!“ zavelil a ja som sa výnimočne nehádala. Našťastie to do nemocničného krídla bolo len na skok. Keď ma madam uvidela trpiteľsky zalomila rukami a prikázala mi, aby som sa vyzliekla. Potter bol celý nadržaný pomôcť mi aj s tým, ale po pár dobre mierených prirovnaniach – z čoho ani jedno nebolo slušné – sa stiahol. A tak sa stalo, že zatiaľ čo mne madam O’neillová opäť zašívala rany, on sedel na opačnej strane bielych závesov a častoval ma podrívackými poznámkami.

„Takže naša ľadová kráľovná sa nám konečne zamilovala?“ zatiahol s falošne hranou fascináciou.

„Neviem, o čom to hovoríš!“ zavrčala som a zároveň sebou trhla, keď do mňa madam ponorila hrot ihly. Nebolelo to, išlo skôr o podvedomí reflex.

„Slečna Howellová!“ napomenula ma prísne.

„Prepáčte,“ šepla som. Tak mňa bude napomínať a jemu nič nepovie? Kde je tá spravodlivosť!

„Ale jasné, že vieš, Jacky. Nie som slepý.“

„Ale si!“

„Viem, čo som videl!“

„Vieš veľké hovno!“ štekla som a stretla sa s naštvaným pohľadom pani sestričky.

„No tak, slečna Howellová, kroťte sa trochu.“

„Prečo ja!? On si začína!“

„No tak, Howellová! Ideš po MacMillanovi!“ vysmial ma.

„Nie, nejdem!“

„Ale ideš!“

„Daj mi pokoj, Potter!“

„Ani náhodou.“

„Ser život niekomu inému!“

„Heh, a komu? Nikto nie je tak „zábavný“ ako ty!.“

„Ty skurvený bastard!“

„Slečna Howellová!“ sestričkin hlas stúpol o niekoľko oktáv a ja som krotko sklopila hlavu.

„Prepáčte, madam O’Neillová.“

„Mladé dámy sa takto nevyjadrujú!“ napomínala ma. Jasné, keď nejakú uvidím, dám jej vedieť. Nechápem, kde u Merlina prišla na to, že som dáma?!

„Madam O’neillová, naša Jacky má od dámy tak ďaleko ako sliepka od fénixa!“ zatiahol nevtieravo ten tupý troll a za tento výrok si aj on vyslúžil menšiu prednášku od sestry O’neillovej.

Keď skončila so zašívaním, pár chvíľ som strávila čistením garderóby a potom som musela madam asi štvrť hodinu presviedčať, že som vážne dosť v poriadku nato, aby ma pustila späť na vyučovanie. Nakoniec povolila, ale bolo to len tak-tak.

Kráčala som chodbou – či skôr napoly bežala. Idem neskoro! SOZT je moja najobľúbenejšia hodina. Nechcela som prísť ani o minútu z nej! Teda niežeby som už hodinu nemeškala a moje meškanie sa ešte predĺžilo vďaka magorovi, čo sa mnou zladil krok.

„Nemáš hodinu?!“ štekla som po ňom.

„Mám dvojhodinovku voľna.“

Zastavila som a on prešiel ešte niekoľko krokov, než si to uvedomil. Ťažko som vydýchla a pohľad zarezala do jeho očí.

„Potter,“ zavrčala som. „Daj mi konečne pokoj!“

„Ako chceš,“ odsekol. „Ale aby si vedela, tak Evant nie je dosť dobrý!“ vyhlásil a skôr než som stihla nájsť hlas, otočil sa na päte a vyrazil do útrob hradu. Našla som ho až v momente, keď zachádzal za roh.

„To nie je tvoja vec!!!“ zrevala som a načakala na odpoveď. Do hajzlu, čo si o sebe myslí! Kto je, že si dovoľuje posudzovať... Kto je, že... Nie, nie teraz sa rozčuľovať nebudem! Zhlboka som sa nadýchla a snažila sa predýchať tú obrovskú guču emócii v krku.

Nenávidím Pottera tak moc! Zakaždým, keď mi dealer rozdal tie správne karty života on mi zopár z nich potiahol a nahradil fejkami!

O pár minút neskôr som už schádzala kopec, čo ma delil od hodiny SOZT. Ďaleko pred sebou som videla skupinku deviatich ľudí, z čoho jedným z nich bola gigantická postava profesora Hagrida. V ramene mi nepríjemne šklbalo, ale tento krát to bolestivé nebolo. Ak by som mohla posúdiť tohtoročné zloženie triedy, bola to fakt bieda. Ja jediná som bola z Chrabromilu, zo Slizolinu tu nebol nikto, jeden študent z Bystrohlavu a drvivá väčšina z Biflomoru. Po mene som poznala každého, ale okrem toho sme si navzájom boli ako totálni cudzinci. Dá logiku, že medzi najlepších som sa radila ja a Ian McConnely (Bystrohlav). Navzájom sme sa predháňali, kto toho o magických tvoroch vie viac. Ja som viedla v tých nebezpečných a ohnivých, on dominoval v podmorských. Fascinovali ho miesta ako Mariánska priekopa... a niekedy (dosť často) som mala dojem, že by ma tam rád poslal. Keď ma uvidel venoval mi nepekný kyslí ksichtík a vrátil sa späť k práci, ktorá pozostávala zo starostlivosti o malé Akromantule. Profesor Hagrid si u riaditeľky presadil, aby sme v Zakázanom lese opäť vysadili malú, ale životaschopnú osádku, ktorá tu vytvorí novú pavúčiu kolóniu. Po Veľkej bitke o Rokfort všetky tunajšie akromantule do jednej pochytali a tie čo nezabili, poslali do zabezpečených územní na Islande. Tam vedia, ako akromantuliam nahnať strach. A presne ten istý systém chce profesor Hagrid zaviesť aj tu. Či je to bláznovstvo, to sa nepýtajte. Ja som podobný blázon do nebezpečných tvorov ako on!

Prebehla som tých pár metrov, čo ma delilo od profesora, ale ešte predtým, ako som sa mu prihovorila, som najskôr musela chytiť dych. No on si ma aj tak všimol a milo sa mi prihovoril. Nato, aký bol obrovský, mal nezvyčajne milú povahu - ako Írsky vlkodav, je veľký, ale nehryzie. Koniec koncov jeden taký sa mu znudene rozvaľoval pri nohách. Volal sa Pazúrik a jeho povaha bola taká nudná, že len z pohľadu naňho sa mi chcelo späť!

„Jack!“ zvolal hlbokým hlasom. On bol jedným z mála profesorov, ktorý všetkých študentov volali krstnými menami. „Ako sa máš?“ Zbožňujem toho chlapa! Žiadne: „Ideš neskoro!“, „To nemáte hodinky, Howellová?!“ ale jednoduché, priateľské „Ako sa máš?“.

„Ja... ospravedlňujem sa, že idem neskoro, pán profesor. Cestou mi praskli stehy a...“

„To je v poriadku, Jack. Nič si nezmeškala. Naši maličkí sa ešte len začnú liahnuť.“ Jeho radostný tón prešiel aj na mňa. V očiach sa mi rozhoreli nadšené ohníky a široko som sa usmiala:

„Kedy? Dnes? Teraz?“

„Zajtra. Vedel som, že budeš rada. Poď, niečo ti ukážem!“ vyzýval ma a ťažkými krokmi vyrazil k veľkej drevenej bedni potiahnutej železnými plátmi. Z vrchu ju krylo hrubé, očarované pletivo, pod ktorým boli uložené dve akromantulie vajcia veľkosti mužskej pästi. Podstielka, na ktorej ležali bola veľmi podobná vate, ale bola to pavučina, ktorá v sebe kumulovala potrebné teplo na vývin malých akromantuliek.

„Sem, Jack, pozri sa na toto. Už sa vyfarbujú,“ zvolal a veľkým prstom mi ukázal na trochu načervenavé vajíčko s jemnými tmavosivými žilkami.

„Chlapec!“ radovala som sa spolu s ním. Na konci školského roka, keď sme ich dostali, sme mali fakt veľké obavy, že nám poslali len samičky.

„Presne. Tak a teraz konečne môžeme začať vymýšľať mená!“

Pohľadom som prešla po druhom slonovinovo bielom s nejasnými sivo-zelenými žilkami a prikývla.

„Takže, decká,“ začal profesor, „Tí dvaja z vás, ktorí mi napíšu najlepšiu esej na tému akromantule a ich vývin, ich budú môcť pomenovať.“

Jeho nadšenie som zdieľala len ja. Ostatní len znechutene prikyvovali. Nechápala som ich. Ako sa im viac môžu páčiť jednorožce? Nepochopiteľné!

Hodina prebehla neskutočne rýchlo a ja som na jej konci nespokojne špúlila pery.

„Ale no tak, Jack,“ prihovoril sa mi profesor.

„Ale keď tie hodiny tak rýchlo ubehnú!“ posťažovala som sa.

„Ja viem. Ja viem... ale no tak, hlavu hore. Zajtra večer sa vidíme. Uvidíš, liahnutie akromantúl je jedna z na najkrajších chvíľ, aké v živote zažiješ,“ sľuboval mi. Verila som mu. Som šialená a nebezpečné tvory ma priťahujú. Akromantule sú vo svojej hĺbke neskutočne pôvabné tvory!

Opäť som bežala na ďalšiu hodinu, ktorou bola pre zmenu obrana proti čiernej mágii s profesorom Edwinom Smithom. Po tom, ako zabili Voldemorta, sa kliatba z tohto profesorského postu stratila a profesor momentálne vyučuje už ôsmy rok.

Ak aj ráno začalo príšerne, moja momentálna nálada sa vznášala niekde v nebesiach na ružovom obláčiku. Čo nespraví jedna dobrá správa o akromantuliach?

Vkĺzla som do triedy so spokojným úsmevom na perách a div ma nesknokautovalo to priblbnuté slizolinské indivíduum, ktoré si hovorí Scorpius Hyperion Malfoy!

Prirodzene som si pri mojom vyhýbacom manévri narazila zranené rameno, ale tento krát fakt poriadne. A ako presne? Nabrala som ním zárubňu dverí. Slzy mi zaplnili oči a spomedzi pier sa mi vydralo zúfalé zavzlykanie. Opäť som pred očami videla všetkých slávnych! Neustála som to. Bolesť ma vyautovala natoľko, až sa mi podlomili kolená a o chvíľu nato môj zadok pristál na ušliapanej zemi. S očí mi vytryskli slzy bolesti. Ak by to tak príšerne nebolelo, zotrela by som ich, ale teraz? Fakt to bolo to posledné, na čo som mala pomyslenia. Ja nikdy neplačem, nikdy! Ale toto bola reakcia môjho tela, nie mysle.

Netušila som, čo sa v triede dialo, ale podľa Potterovho zúrivého zavytia som tipovala, že som sa priplietla do prestrelky medzi ním a slizolinskou princeznou. Ale kruci! Prečo práve ja!?

Dýchala som zhlboka. Snažila sa to predýchať, no išlo to len ťažko. Ou, ako sakra ťažko!

„Slizoš, to si vyžerieš!“ zreval Potter, ale ja som toho mala akurát tak dosť! Chcela som po ňom niečo zaziapať, ale môj hlas znel slabo a akosi zachrípnuto.

„Vravela si niečo?“ Kto... čo... Vedľa mňa sa z ničoho nič objavil Sean a jemne mi podoprel chrbát.

„Že,“ zachrapčala som. „Že sú to skurvení hajzli!“

„Myslím, že ťa nepočuli,“ podotkol a ja som prikývla.

„Tak im to odkáž.“

„Fajn...“ zatiahol a jeho hlas vzápätí preťal ovzdušie triedy. „James, Slizoš, Jack vám odkazuje, že ste skurvení hajzli.“

Akoby to nestačilo, práve v tej chvíli okolo prechádzala Rose. Vbehla do triedy a zúrivým pohľadom malého tigra spražila okolostojacich.

„Čo sa to tu deje!“ zajačala prefektským spôsobom.

„Malfoy sknokautoval Jack do steny,“ žaloval Potter, ale princezná sa len tak nedala.

„Ty si začal, Potter! Bola to tvoja kliatba, ktorej som sa vyhýbal!“

„Tak si sa mal vyhýbať do opačnej strany!“ odsekol osol bez mozgu.

„Malfoy!“ zajačala Rose a on jej smerom hodil zúfalým pohľadom.

„Ja za to...“

„Čo!? Nemôžeš?!“ pokračovala. „Ty nikdy za nič nemôžeš, že? Všetci ostatní sú vinní, ale ty si vždy ten svätý! Je mi z teba na grc!“

„Ale ja fakt...“

„Prečo aspoň raz nemôžeš byť čestný!? Prečo vždy...“ nedopovedala, lebo jej do reči skočil Potter.

„Je Smrťožrút, Rose! Oni nedokážu byť čestní!“

„Ty drž hubu, Potter!“ Hlas sa mi zázračne vrátil. „Kedy si aspoň občas rozmýšľal mozgom a po každom nemetal kliatby, nemusela by som mať, kurva, dvakrát za jeden deň pretrhnuté stehy! Prisahám, Potter, ak mi tam odstanú hnusné jazvy, zabijem ťa! Počuješ!?“

Bola som nasratá, ubolená a áno, aj ponížená! Odmietla som Seanovu pomoc a vlastnoručne sa postavila späť na nohy. Bolo to sčasti komické, ale hlavne veľmi smutné divadlo. S tichým stonom som si napravila bielu šatku a veľmi dobre vedela, že tentokrát mi madam O’neillová nedovolí len tak ľahko odísť.

Prečo ja?

S tichými stonmi a Rosinou pomocou som sa opäť vydala do nemocničného krídla.

Autor: sisa118 (Shrnutí povídek), v rubrice: Povídky » Na pokračování » FanFiction Harry Potter

Sdílet

Diskuse pro článek HP: New Generation - Kapitola 6: