OurStories.cz ~ naše povídky - Povídky » Na pokračování » FanFiction Harry Potter » Spáry minulosti (17)

04.06.2013 (17:00) • mima33 • Povídky » Na pokračování » FanFiction Harry Potter • komentováno 21× • zobrazeno 3138×

17. 

„Hnev zbavuje človeka súdnosti.“

- Ringgold Wilmer Lardner

Ležala som na zemi a celá sa triasla. Cítila som sa, akoby som bola v inom tele, v nejakom cudzom. Cítila som sa, akoby sa zo mňa tá silná, bojovná Hermiona Grangerová vytratila kamsi do neznáma.

Odrazu sa o mňa obtrelo niečo slizké a odporné. Očkom som pozrela na to miesto a od strachu mi aj prestalo biť srdce v hrudi. Nagini.

„Pane môj, fungovalo to?“ ozval sa odniekiaľ hlas Luciusa Malfoya.

Pomykala som sa. Ležala som si na zlomenej ruke a potrebovala som ju dostať niekam inam.

„Pochybuješ o mojej moci, Lucius?“ zasyčal Voldemort a kúsok odo mňa sa mihol jeho temný plášť. „Nagini, tá humusáčka nie je tvoja večera. Nie dnes!“ dodal a had sa odo mňa preplazil k nemu.

„Mali sme mu dať znamenie, keď sme ešte mohli. Ušetrili by sme si kopu starostí,“ prehovoril vznešený a hrozivo pokojný hlas Narcissy Malfoyovej.

„Na lamentovanie je už neskoro,“ zahriakol ju piskot Bellatrix Lestrangovej. „Temný pán to už vyriešil a ja sa s vami stavím, že Draco sa sem každú chvíľu dohrnie ako zmyslov zbavený!“

„Presne tak. Náš syn je idiot, skutočne nechápem, ako môže byť taký nevydarený!“ odfrkol si Lucius.

Stále som len tak ležala a snažila sa upokojiť samu seba. Nie že by to bolo jednoduché, lebo táto situácia bola horšia než zlá, vlastne katastrofická. Cítila som v morku kostí, že ďalšieho východu slnka sa už nedožijem.

Ale tak či tak... Draco! Prosím! Len sem nechoď!

oOo

Hnal som sa chodbami hradu a bolo mi úplne ukradnuté, že ma všetci vidia a ukazujú si na mňa prstom. Bolo mi ukradnuté aj to, že sa za mnou ženie Potter s tým ryšavým potomkom trollov a už vonkoncom ma nezaujímalo, že sa pravdepodobne rútim do priepasti, na konci ktorej nečaká nič iné, len zatratenie. Neveril som tomu, že sa toto celé môže skončiť dobre.

Bolo to horšie ako skurvene desivá nočná mora. Mal som po krk toho ako sa v mojom živote všetko rozpadá doslova na mikroskopické mikróby prachu, ktoré ani len nemôžeme vidieť.

Kdesi som čítal, že bolesť si treba vždy vytrpieť a nakoniec, ako odmena, príde radosť spolu s vychádzajúcim slnkom. Ale dokáže ešte vôbec v tejto temnote to slnko vyjsť?

Náš svet je tak strašne zlý a skazený, že slnko a svetlo sa mu vyhýbajú tým najväčším oblúkom.

„Malfoy, čo chceš robiť!?“ volala za mnou Potter, ale ja som sa nezastavil, ani som mu neodpovedal a vôbec som nedal najavo, že ho vnímam.

Len som sa snažil čo najrýchlejšie prísť na nejaký spôsob, ako sa odtiaľto dostať.

„Draco!“ ozvalo sa odkiaľsi a ja som sa za zvukom toho hlasu otočil.

Hnala sa ku mne Nymphadora s tým jej vlkolakom, Remusom Lupinom. „Ako ste sa sem dostali?“ zareval som na nich a vtedy som si uvedomil, že stojíme vo Vstupnej hale.

„Prenášadlom,“ odvetila Nymphadora a očkom strelila po Lupinovi, ktorý sa tváril pri pohľade na mňa rozladene a mrzuto.

Však samozrejme, Chrabromilčania sú viac ako odporní, slizkí, podlí Slizolinčania.

„Na čo civíš?!“ štekol som po ňom pravdepodobne stokrát arogantnejšie, než ako som zamýšľal.

Lupinovo obočie vyletelo dopoly čela a už-už mi šiel niečo povedať, keď sa Potter horlivo pustil do vysvetľovania. Ach, ako ma ten zjazvený debil rozčuľoval.

„Uniesli Hermionu! Pravdepodobne ju držia na Manore, ale nie sme si tým istý a tak sa teraz Draco pokúša prísť na spôsob, ako tam ísť a pomôcť jej. Ak tam je,“ dodal a nervózne si poťahoval za košeľu.

„Musím jej pomôcť!“ zareval som na neho napajedene. „A je mi absolútne fuk, čo si o tom kto myslí. Urobili jej to mojou vinou a ja musím urobiť aj to najposlednejšie, aby som jej zachránil život!“ vrieskal som a bláznivo pritom artikuloval.

Musel som vyzerať ako blázon, čo ušiel od Munga, ale ten neznesiteľný strach, čo sa do mňa zarýval a ničil ma bol ochromujúci.

Akoby som prestal byť sám sebou, akoby Draco Malfoy zomrel a nezostalo po ňom nič. Len čierno čierna prázdnota plná beznádeje.

„Aj za cenu, že sa ti niečo stane?“ spýtala sa Nymphadora.

„Pozri,“ pustil sa do rozprávania Lupin. „Stretneme sa s ostatnými členmi Rádu a vymyslíme nejaký plán. Nemôžeme tam len tak vtrhnúť. Veď ani nemáme žiadne informácie o tom, koľko Smrťožrútov sa tam nachádza. Musíme to poriadne naplánovať!“ hovoril a pri tom ma prebodával pohľadom.

Možno mal pravdu, ale čím viac som na to prichádzal, tým viac som si to odmietal pripustiť a radšej som sám sebe nahováral, že to tak nie je a že najlepšie, čo môžeme urobiť, je dovaliť sa tam ako veľká voda.

Možno šaliem a možno som už zošalel, ale ja som v tejto chvíli naozaj nedokázal upokojiť svoje rozbúrené nervy a len tak si niekam sadnúť na zadok a snovať strategický plán, ktorý sa aj tak v tejto najneočakávanejšej a hlavne najnevhodnejšej chvíli zosype ako pieskový domček.

„Nie!“ zareval som a vtedy som si uvedomil, že sme stredobodom diania.

„Mohli by sme sa presunúť do mojej pracovne?“ ozval sa za mnou až príliš pokojný hlas riaditeľa a mňa takmer trafil šľak.

„A na čo?“ spýtal som sa šeptom plným jedu a odfrkol si. „Aby sme si dali čaj a citrónové koláčiky, kým Voldemort mučí Hermionu?“

Potter vedľa mňa stuhol a všimol som si, že zostal akýsi bledý. V miestnosti sa spustila vrava.

„Ostatní členovia rádu sú už tu?“ opýtal sa odrazu Dumbledore Nymphadory a tá len bez slova prikývla. „Draco, daj nám jednu hodinu a pôjdeme pre Hermionu!“ povedal mi snáď tým najdôvernejším spôsobom, ktorým na mňa jakživ neprehovoril.

Civel som do jeho modrých a múdrych očí a zdalo sa mi, že mi chce naozaj pomôcť. Ale problém bol v tom, že teraz som nebol ja ten, kto pomoc potrebuje, ale Hermiona. Potrebovala ju okamžite a nevyhnutne. Skôr než bude neskoro.

„Nie,“ pokrútil som hlavou a vážne sa vzpriamil. „Hodina je príliš dlhá doba!“ protestoval som.

„Draco,“ prihovoril sa mi Potterov hlas. Toto bolo druhýkrát za jeden deň, čo ma oslovil menom a nepoužil žiadnu hanlivú urážku.

„Harry,“ zatiahol som ironicky. „Prekonal si práve svoj celoživotný rekord a dvakrát po sebe ma oslovil krstným menom!“ povedal som mu a Potterovi ušiel frustrovaný povzdych.

„Pán Malfoy, do mojej pracovne! Hneď!“ zavelil Dumbledore, až som sa pod jeho tónom ošil, ale nedal som najavo, že na mňa pôsobí autoritatívne.

„Nie!“ zamietol som.

„Hádam nebudete odvrávať riaditeľovi!“ zahromžil Snape, ktorý sa ani neviem odkiaľ zjavil s Milesom po boku. „Myslel som, že najväčší tupec na škole je Weasley, ale teraz ste ho jasne prekonali!“ vrešťal po mne a nebezpečne sa mu blýskalo v očiach.

Odkiaľsi sa ozvalo tiché chichotanie, čo zrejme Snapa vytočilo ešte viac a rozhliadol sa po miestnosti, kde sa vytvorili skupinky študentov, ktoré zaujato sledovali scénku, ako vystrihnutú z nejakého absurdného románu.

„A vy na čo sa pozeráte? Ak nechcete byť po škole až do konca svojich mizerných a ničím nenaplnených životov tak sa practe robiť niečo iné!“ zareval po nich tým svojím ja – som – niekto – a – vy – ste – len – odpad hlasom a každý jeden študent bez jedinej námietky poslúchol a pratal sa preč.

„Ďakujeme, Severus,“ prehodil Dumbledore a v jeho hlase zaznela mierna dávka irónie.

Každý predsa vedel, že ten starec nemá rád, keď sa niekto baví z jeho študentmi tónom, ktorý práve použil Snape.

„A teraz, kde sme to skončili?“ otočil sa riaditeľ späť na mňa.

„Že do žiadnej poondiatej pracovne nejdem!“ zvreskol som a rozhodil rukami. „Jediné miesto, kam som ochotný odtiaľto premiestniť svoj ctený zadok je Manor!“ dodal som.

„A ako to chcete urobiť?“ spýtal sa Dumbledore. „Z Rokfortu sa môžete odmiestniť, len ak vám to dovolím!“ upozornil ma a v jeho tóne som začul miernu povýšenosť.

Odrazu som poriadne znervóznel a obzeral sa okolo seba. Má pravdu, ako to chcem urobiť ak mi to nedovolí? Ako sa odtiaľto dostanem?

Mohol by som ujsť von a potom utekať cez Zakázaný les až dovtedy, kým sa nebudem môcť odmiestniť, alebo kým si ma niečo nechytí na večeru.

„Draco, buď rozumný!“ ozval sa pri mne Nymphadorin hlas.

Otočil som sa na ňu a stretol sa s jej pokojnými očami. Zostali sme vo Veľkej sieni už len my ôsmy.

„Prišli sme ti pomôcť, tak nám to dovoľ!“ chlácholila ma a v tom momente vo mne všetko vykypelo.

„Ja nie som ten, kto potrebuje pomoc! Ale Hermiona!“ upozornil som ich a moja sesternica sklopila pohľad k zemi.

Odrazu mi do oka padla stará topánka, čo jej trčala z vrecka. Prenášadlo. To predsa funguje, inak by sa sem nedostali.

Už som vedel, čo urobím. Ešte raz som strelil nepatrne očkom po Dumbledorovi a z jeho pohľadu som jasne vyčítal, že veľmi dobre vie, čo idem urobiť.

Bez rozmýšľania som zdrapil prenášadlo a všetko sa so mnou začalo krútiť. Predtým, ako ma však prenieslo niekam inam, som na pleci zacítil dotyk.

Takže keď som dopadol na trávnik Tonksovcov, vôbec ma neprekvapilo, že vedľa mňa leží v podivnej polohe rozvalený Potter. 

Autor: mima33 (Shrnutí povídek), v rubrice: Povídky » Na pokračování » FanFiction Harry Potter

Sdílet

Diskuse pro článek Spáry minulosti (17):