OurStories.cz ~ naše povídky - Povídky » Na pokračování » FanFiction Harry Potter » Spáry minulosti (23 + epilóg)

04.07.2013 (17:00) • mima33 • Povídky » Na pokračování » FanFiction Harry Potter • komentováno 19× • zobrazeno 2618×

23.

„Rany sa zaceľujú, ale jazvy rastú s nami.“

- St. J. Lec

Nasledovala som ho chodbou až niekam na druhé poschodie. Nechápala som, kam ma to vedie, lebo na druhom poschodí okrem učební nie je v podstate nič.

Napokon postál pred nejakou stenou a zapozeral sa na ňu. Nebola som si istá, či by som nemala od neho čo najskôr ujsť. Predsa len, choval sa viac než divne ešte aj na neho samotného.

Nemôžem povedať, že by som ho dobre poznala, bol to nevlastný brat muža, ktorého si vezmem a to bolo tak všetko, čo som potrebovala vedieť.

Bol to predsa Draco Malfoy, Slizolinčan, ktorý si vždy potrpel na rodokmeň a aristokratické vystupovanie. Až do chvíle, kedy sme o seba s Duncanom prejavili záujem som pre neho nebola nič iné, než špinavá humusáčka, ktorú by mal zďaleka obchádzať a odvtedy... nevravím, že zmenil názor, lebo to tak rozhodne nikdy nevyzeralo, ale prestal ma urážať a začal ma znášať. Občas bol dokonca milý a reagoval na moje poznámky, no len vtedy, keď bol poblíž pán Igleby.

Draco s ním mal akýsi zvláštny vzťah, ktorý som celkom nikdy nepochopila. Vlastne, keď sa nad tým teraz zamýšľam, Draco mal zvláštne vzťahy s každým. Ešte aj keď chodil s Astóriou o ktorej tvrdil, že ju má rád (svojim spôsobom), tak to bolo chladné a videla som, že sa medzi nimi snaží udržať akýsi odstup. Akoby ju nechcel pripustiť do svojej bezprostrednej blízkosti.

Ako som tak uvažovala, na stene sa začali zjavovať dvere a mne takmer odpadla sánka. „Čo to?“ vyjachtala som a ruku namierila na dvere, ktoré už boli celé sformované.

„Núdzová miestnosť,“ prehodil nervózne a otvoril mi.

Vošla som dnu a rozhliadla som sa po malej miestnosti, ktorá sa tu vytvorila. O Núdzovej miestnosti som už veľa počula a aj čítala, ale nevedela som, kde sa nachádza. Veď k čomu by som ju aj mohla potrebovať.

I keď občas by sa zišla, keď sa s Duncanom nevieme zbaviť ostatných. Do konca školy síce zostáva už iba mesiac, ale určite mu to tu musím ukázať.

„Tak,“ prehodila som a otočila som sa k Dracovi, ktorý sa ležérne oprel o stenu a pohľad farby roztopeného striebra zo mňa ani na sekundu nespustil.

Zostala som nesmierne nervózna a ani som si neuvedomila, že prekračujem z nohy na nohu a krútim si zásnubným prsteňom.

„Pekný prsteň,“ prehodil Draco a oči sa mu zastavili na mojom prste, na ktorom sa jagal zlatý prstienok s briliantom uprostred.

„Dal mi ho tvoj brat,“ odvetila som len a cítila som, ako sa mi do tváre hrnie krv.

„On nie je môj brat!“ fľochol mierne agresívne Draco a zaškaredil sa na mňa. „Si s ním šťastná?“ spýtal sa odrazu a jeho výraz nabral úplne iný nádych.

Akoby sa cítil ublížene a dotknuto. Nedokázala som tomu pochopiť. Toto pre niekoho, ako Draco Malfoy nie je typické chovanie.

„Samozrejme, že som,“ odpovedala som pohotovo a zamračila sa. Nerozumela som celkom tomu, kam tento rozhovor smeruje.

„Nič ti nechýba?“ položil mi pološeptom ďalšiu otázku, odrazil sa od steny a urobil smerom ku mne dva kroky.

„Nie,“ odpovedala som a povzdychla som si. „Pozri, ja naozaj nerozumiem tomu, o čo ti vlastne ide!“ vyletela som mierne frustrovane a Draco pridal do kroku a behom sekundy prekonal vzdialenosť medzi nami.

„O to, aby si otvorila oči!“ povedal a naklonil sa ku mne.

Och, Merlin! Pomáhaj mi! Čo to len robí? Prečo to robí?

„A-ako to myslíš?“ vykoktala som zo seba a Draco sa potmehúdsky pousmial.

Jemne ma chytil za ruku a palcom ma masíroval na dlani. Takmer som z toho zamrela, srdce sa mi zbesilo roztĺklo a zrak sa mi zahmlil. Nikdy som pri ňom nebola tak blízko, nikdy som tak intenzívne nemohla cítiť jeho korenistú vôňu, nikdy som tak dopodrobna nemohla preštudovať črty jeho tváre. Dokonale vyrezané pery, ktoré doslova prosili o bozky, perfektne rovný nos a ostro rezanú čeľusť. Jeho tvár by bola dokonalou predlohou pre niektorú Michelangelovu sochu.

Skôr ako som sa stihla spamätať, mala som jeho pery prilepené na moje a mohla som ochutnať trochu z toho zakázaného ovocia. Ale nebolo to správne a ja som to vedela. Rozum prevýšil všetko ostatné a ja som do neho začala päsťami udierať a snažila sa od neho dostať čo najďalej.

„Prestaň!“ vrieskala som, keď som sebou metala.

„Nie, Miuška,“ zapriadol a v jeho hlase som začula čosi ako potrebu.

Šialenú nepredstaviteľnú túžbu zmiešanú s akousi bolesťou, ktorá sa do mňa zarezala ako nôž.

Keď som od neho konečne odstúpila, bola som poriadne zadýchaná a zahanbená. „Už sa ma nikdy nedotýkaj!“ zvreskla som po ňom a vtedy sa v ňom akoby čosi zlomilo.

Celý zbledol a civel na mňa ako na dajaký prízrak. „Ty ma nemiluješ...“ zašomral, ale ja som to nekomentovala, lebo som si nebola istá, či to povedal naozaj, alebo si zo mňa moja pojašená myseľ chce vystreliť.

„Už sa ku mne nepribližuj!“ povedala som mu a okamžite som sa vybrala preč z miestnosti.

Draca som so zvesenou hlavou nechala za sebou a snažila sa odstrániť si z hlavy všetko, čo sa práve udialo. Duncan sa nič nemôže dozvedieť. Nechcem, aby sa s Dracom pohádali, už tak majú medzi sebou dosť ťažkostí.

A okrem toho, to vôbec nič neznamenalo. Ja milujem Duncana a vezmem si ho. Stane sa zo mňa Hermiona Igleby a všetko bude tak, ako má. Všetko bude také, aké by to malo byť.

Epilóg

Sedel som na koralovom útese a sledoval, ako sa vlny odrážajú od skál. Takto vyzeral život tak veľmi jednoducho. Všetko bolo krásne a zahalené do podivného rozprávkového závoja.

Pevne som stisol viečka a zatriasol hlavou, presne tak, ako som to robil často aj predtým. Neviem, čo som tým sledoval, možno som dúfal, že keď zasa otvorím oči, bude všetko také, ako predtým, normálne.

Lenže v tomto svete je toto normálne. V tomto svete je správne, že je Hermiona s Duncanom. V tomto svete je normálne, že Potterovi rodičia sú nažive a Potter má strašne otravnú sestru, v tomto svete je totálne normálne, že ľudia považujú Dumbledora za blázna, ktorý sa pomiatol a skončil tak u Munga. V tomto svete je normálne, že Voldemort neexistuje.

Tak čo chcem meniť? Predsa som len niečomu pomohol, nie? Zbavil som svet najmocnejšieho čierneho mága všetkých čias a zachránil tak životy miliónov ľudí. To bolo predsa správne, tak prečo sa teraz cítim tak... podvedene?

Akoby mi to svet urobil naschvál, ako keby mi nechcel dopriať ani len trocha z tej podivnej emócie, ktorej sa hovorí radosť.

Už tak dávno som sa necítil šťastný a nevyzerá to, že by sa na tom malo niečo zmeniť. Áno, mohol by som Hermione všetko vyrozprávať, ale načo? Aj tak by ma mala len za blázna.

Žije po boku muža, ktorý je mojim bratom. Ale je šťastná a to je to, čo som chcel. Aby na jej tvári hral úsmev a aby sa tešila zo života. A to som jej predsa dal. Takže nesmiem byť sebec a chcieť ju len pre seba. Láska o tom nie je. Práva láska berie, ale nedáva, to som sa už stihol naučiť.

Pozrel som na obálku, ktorá ležala vedľa mňa a potlačil slzy. Svadobné oznámenie. Už sú to štyri roky, čo prišlo a ja som ho nikdy neotvoril. Nikdy som si neprečítal, čo v ňom stojí a nikdy som sa neukázal doma.

Hermiona je teraz vydatá žena a ja som zlomený a osamelý muž, ktorý dúfa, že žena jeho života nájde pravé a nefalšované šťastie, ktoré jej on nikdy nemohol dať.

„Kto vie najviac trpieť, dokáže najlepšie veci.“

- Friedrich Schiller

Tak a posledná kapitola je za nami. V živote by som si nemyslela, že Stávka bude mať pokračovanie a teraz idem dokonca písať pokračovanie pokračovania. :) A za to všetko takpovediac môžete Vy, lebo mi svojimi skvelými komentármi dodávate chuť a energiu neustále písať.

Ďakujem každému, kto poviedku prečítal a hlavne tým, ktorí mi zanechali aj nejaký komentár, aj keď len smajlíka. Zároveň by som kapitolu rada venovala týmto skvelým osôbkam: Perla, Ivet, Alexa Feratu, Izzie22, WandaA76, Aramka, Mea, Tethys, Teesska, Carol1122, Trisha a Deny (hádam som na nikoho nezabudla).

Ďakujem Vám :) Mimi 

Autor: mima33 (Shrnutí povídek), v rubrice: Povídky » Na pokračování » FanFiction Harry Potter

Sdílet

Diskuse pro článek Spáry minulosti (23 + epilóg):