OurStories.cz ~ naše povídky - Povídky » Na pokračování » FanFiction Harry Potter » Stratení a nájdení 13. kapitola

06.07.2014 (19:00) • Leylon • Povídky » Na pokračování » FanFiction Harry Potter • komentováno 5× • zobrazeno 695×

Cesty domov (Remus)

Cítili ste sa niekedy osamelo v miestnosti preplnenej ľuďmi?

Remus Námesačník áno.

Bolo tomu tak od čias jeho uhryznutia, keď bol ešte len dieťaťom. Veľmi dobre si pamätal na nekonečný čas strávený zavretý vo svojej izbe, kde ho zo strachu zamykali jeho vlastný rodičia, hodiny a hodiny nečinného pozerania na stenu a rozmýšľania nad nespravodlivosťou tohto sveta.

Podobne to pokračovalo aj na Rokforde za študentských čias – bol obklopený neskutočným množstvom detí, ktoré nepoznali, že je pošpinený lykantropiou. A predsa bol od nich oddelený – bol zaťažený tým tajomstvom. Na prvý pohľad neistý, tichý a chudý,  po neskutočnom čase samoty neschopný nadviazať normálne priateľstvo.

Tak tomu bolo, až pokiaľ sa neobjavili James a Sirius.

Bolo zvláštne, že práve títo dvaja čistokrvný čarodejníci z bohatých rodín ho prijali medzi seba tak ľahko. Dodnes netušil, prečo tomu tak bolo. Keď sa na to odvážil opýtať Siriusa, vždy len dobromyseľne mykol plecami, v očiach zvláštny teplý svit.

Za tých čias sa cítil konečne ako tak v poriadku – stále v blízkosti ľudí, ktorí ho brali takého, aký je. Remus bol voči nim oddaný so všetkým, čo mal, urobil by pre nich čokoľvek.

Až na jedno – nikdy by dobrovoľne neprezradil to tajomstvo.

Osud mal však zvrátený zmysel pre humor - jeho priatelia sa dozvedeli to, čo malo byť navždy skryté.

Remus Lupin si bol vtedy istý, že o nich navždy prišiel. Kto by sa predsa chcel priateliť s vlkolakom? S niekým, kým spoločnosť opovrhuje, hoci bol len dieťaťom, len obeťou, ktorá musela nedobrovoľne znášať kliatbu?

To nikoho nezaujímalo. Bol hračkou prírody, niečím, čo ani nemalo chodiť po svete. Bodka.

Mali utiecť. Opovrhovať ním.

No oni dvaja zostali.

Sirius zostal.

Po zborení posledného tajomstva mu bol čiernovlasý čarodejník bližší ako kedykoľvek predtým. Rodina Blackov čiernej stránke mágie vždy rozumela, a práve preto sa Sirius Remusa nedesil.

Alebo možno preto, že bol vždy tak trochu šialený, zasmial sa s láskou v duchu Remus.

Tak či onak, od toho času sa stali bratmi na život a na smrť, o čom svedčil aj ich tandem. Jeden o druhom vedeli všetko, poznali svoje dobré i zlé stránky. Boli jednou bytosťou.

Ako by si len Remus Námesačník prial, aby bol teraz Sirius v Stredozemi s ním!

Namiesto toho však sedel v tme sám. Zakrútený do plášťa, skrytý tesne za hranicou tábora, hľadiac na hviezdy. Spomínal a sám seba mučil myšlienkami na Siriusa. Deň po splne prešiel opäť do noci no on sa za ten čas nepohol – nebolo prečo. Bol na to príliš slabý, duševne i fyzicky. A tak potichučky ležal a načúval rozhovorom a zvukom z tábora.

Vojaci tu i tam spomenuli jeho meno – odkedy preukázal, že čary skutočne existujú, bol obľúbený a vážený. Ľudia i trpaslíci sa zaujímali, kam zmizol. O to viac, že obyvateľov tábora znepokojilo zavýjanie, ktoré začuli minulej noci. Keď si pár z nich šepkalo, že ho práve pre to zavýjanie pravdepodobne Legolas vyslal na nejakú tajnú misiu, prepadol ho trpký smiech.

Legolas ho pravdepodobne už nikdy nebude chcieť ani vidieť. Preto zostal za hranicou tábora.

Pre týchto vojakov bol niekto dobrý, niekto hodný rešpektu. Remus ten pocit vo svojom svete nikdy nezažil – o to viac si vážil tejto normálnosti, zdania, že je v poriadku.

Lenže to všetko stratil minulú noc. Stratil Legolasa i Valora v momente, keď mu narástla srsť.

Za zavretými viečkami mu proti jeho vôli prebiehalo tých pár spomienok, ktoré si jeho ľudská myseľ uchovala na premenu – neuveriteľnú bolesť, horšiu ako tá z jeho sveta, keďže tu bola premena z nepochopiteľného dôvodu pomalšia. Šok, priam des, ktorý pocítil, keď zazrel dvoch prestrašených elfov. Jeho zúfalá snaha ich odohnať, posledný pokus o zachovanie tajomstva.

Legolasov krik. To, ako sa obidvaja jeho priatelia snažili o nemožné – aby jeho ľudské ja vyhralo za splnu mesiaca nad tým vlčím. No na pár okamihov sa im to podarilo, Remus si pamätal na to, čo mu vtedy hovorili, hoci len čiastočne. Ako hovorili, že je pod tým všetkým stále ich priateľom... človekom.

Vtedy azda ešte mal nádej na to, aby to skončilo tak, ako so Siriusom – aby ho prijali.

Lenže to by nesmel Námesačník Legolasa pohrýzť.

Tú časť noci si pamätal veľmi jasne hlavne vďaka bolesti – premena na človeka začala, Námesačník sa naposledy vzoprel a ovládol Remusa. Ten zaútočil, pohrýzol priateľa. Na to bolo v spomienkach len dusenie vďaka Valorovej dýke v jeho krku , bolesť, veľmi veľa bolesti...

A následne strašné uvedomenie. V okamih, keď zbadal legolasovo predlaktie by dal všetko za to, aby ho valorova dýka zabila.

„Ach, u Merlina, Sirius, čo som to len spravil? Odsúdil som ho!“ zanariekal šeptom Remus Námesačník do tmy. Keď to vyslovil nahlas, stalo sa to zrazu priveľmi reálnym – na jeho plecia spadla ešte väčšia vina, nemohol sa vďaka nej ani nadýchnuť. Ako mohol niečo také spraviť priateľovi? Ako ?

Remus sa s trhaným nádychom postavil a zobral do ruky paličku od Legolasa, ktorú mu tu tak prezieravo Valor nechal. Veľmi si vážil toho gesta – aj keď ho Valor musel nenávidieť – pretože nedokázal už ani chvíľu obsedieť na mieste. Musel sa hýbať, niečo robiť, inak by sa pod tou vinou zbláznil.

A tak pomaličky kráčal lesom, sústreďujúc sa len na bolesť, ktorú pohyb spôsoboval – jeho kĺby kričali, oči ho pri akejkoľvek snahe o zaostrenie štípali a slzili. Ale jemu to nevadilo. Tak to bolo v poriadku. Zaslúžil si to.

Dokázal kráčať len čosi cez pol hodinu, potom ho nohy zradili. Ocitol sa na malej lúčke, podobnej tej, na ktorej sa donedávna tak radi oni traja rozprávali – veľa papradia a pár kameňov, ani čo stvorených na sedenie.

Remus Námesačník však svojim myšlienkam a pocitu viny ani prinajmenšom neutiekol.

Bolo by niečo inak, ak by sa im zveril pred tou katastrofou? Išli by vtedy elfovia za ním? Určite nie. ak by tam neboli, Námesačník by sa nerozzúril a nedostal sa na slobodu...

„Mal som sa viac snažiť nájsť cestu naspäť. Čarodejníci sú dostatočne opatrní na to, aby sa ku mne po premene nedostali príliš blízko. Toto by sa nikdy nestalo, ak by som zostal tam, kde patrím. Na mieste, kde vedia, prečo sa ku mne správať ako k niečomu podradnému. Všetko som pokazil, Tichošliapok, všetko,“ a zložil si hlavu do dlaní.

V jeho svete ho potrebujú. Vojna tam pokračuje. Pocit rovnocennosti, Stredozem a noví priatelia mu zaplnili myseľ natoľko, že zabudol, kde je jeho miesto. Má sa pohybovať ako menejcenný vo svojom svete – po tomto chápal, prečo to tak má byť. Má bojovať. Má utešovať tých pár ľudí, ktorí ho majú radi – predovšetkým Harryho.

Všetko pokazil. Veci sa mu pod rukami menia na prach.

„Pomôž mi vrátiť sa tam, kam patrím, Sirius. Bude to tak správne – tu som napáchal priveľa škôd. Chcem ísť domov.“

A slová ako keby skutočne zafungovali – zúfalstvo a túžba sa sformovali v remusovom vnútri ako vlna obrovskej energie, ktorá mu už bola dobre známa. Neváhal preto vysloviť nasledovné slová.

„Quaeratur domum,“ zašepkal do tichej noci inkarnáciu. Jednoduché volanie znamenajúce ukáž domov.

Vo vlkolakových rukách sa opäť začali tvoriť stužky svetla. Teraz sa však zmotávali do jedného bodu, vytvárali matnú svietiacu guličku v jeho pravej dlani otvorenej dlani. So záujmom ju pozoroval – vyzerala veľmi krehká, slabá. No i cez to z jeho ruky prudko vyletela a zastavila sa nad jeho hlavou. Remusovo srdce sa prudko rozbúchalo. Tušil, čo sa deje.

Zaklínadlo čaká, pokiaľ ho bude nasledovať. Zavedie ho domov.

Dokaličený vlkolak sa opatrne zdvihne a čo najrýchlejšie nasleduje svetlo. V myšlienkach je už vo svojom svete – ako asi postúpil boj? Je Harry dosť silný na to, aby po útoku na ministerstvo záhad naďalej Voldemordovi vzdoroval? Aká je bilancia mŕtvych?

Preto si nevšimol, kam ho gulička vedie – priamo naspäť k táboru. Zo zamyslenia ho preberie až tichý vrav hrubých trpasličích hlasov a tlmené svetlo ohňov.

„Čo to-“

No nemá šancu dopovedať. Zaklínadlo zažiari jasný svetlom a pred jeho očami rýchlo preletí nad dve hlavy v strede tábora - Remus nemá problém rozoznať, čie sú to hlavy. Rýchlo nad nimi zakrúži, potom vyletí prudko nahor a vybuchne jasnou žiarou, takmer ako ohňostroj. Blonďavé vlasy v tom svite žiaria ako hviezdy.  Zabudnuté iskričky padajú na zem ako tekuté zlato, ožarujú očarené pohľady vojakov, ktorí sú toho všetkého svedkami.

Remus zavrie oči – zavalí ho mierna vlna slabosti po ukončení kúzla. Je strašne zmätený. Čo to to zaklínadlo spravilo? Príkaz bol jasný- zaveď ma domov. Tak prečo ho zaviedlo práve k Valorovi a Legolasovi? K bytostiam, ktoré ním nepochybne opovrhujú?

*** *** ***

Ešte tej noci za ním elfovia došli.

Remus sa snažil spať a nerozmýšľať nad tým, prečo sa zaklínadlo zachovalo tak čudne, chcel to nechať na neskôr – zamotaný do plášťa, presne tam, kde bol celý predchádzajúci deň. Trápil ho hlad, no nemal odvahu dôjsť si po niečo do tábora, chcel dodržať sľub, ktorý po Valorovi elfskému princovi odkázal – nevojde, pokiaľ mu to on sám nepovolí.  Valor a Legolas kráčali potichu. Remus na sebe nedal znať, že je hore, spoza viečok si vychutnával pohľad na tváre priateľov, ktoré aspoň teraz nemali na sebe známky hnevu či znechutenia. Ak by bol hore, určite by tomu tak nebolo.

Po chvíli zaváhania si obidvaja vedľa neho sadnú. Valor vyzerá tak, ako vždy, Legolas však má čeľusť zaťatú, plecia stuhnuté. Remus sa mu nediví. Nechcel si predstavovať, ako sa teraz cíti – nepochybne vystrašený z nadchádzajúcej premeny, z lykantropie, ktorá sa mala stať jeho súčasťou.

Valor si povzdychne a jemne mu zatrasie ramenom. Remus Námesačník z hraným zmätením a rozospatosťou rozlepí viečka.

„Deje sa niečo?“ zamrmle potichu a posadí sa. Valor váhavo pokrúti hlavou a bez očného kontaktu mu podá kus chleba. Remus si ho s poďakovaním zoberie a odhryzne si, no vo vnútri cíti chlad. To je Valorovi až taký odporný, že sa mu ani nepozrie do očí?

„Čo to bolo, Námesačník?“ zamrmle ľadovo Legolas, ktorý od neho sedí ďalej, ako Valor. Remus sebou pri vyslovení Námesačník  šklbne – Legolas mal vždy tendenciu nazývať ho celým menom, no nikdy nie len jeho prezývkou, ktorá označuje vlkolačiu časť. Radšej to však nijako nekomentuje – chápe, prečo. Radšej odpovie na otázku.

„Lokalizačné kúzlo. Išiel som sa prejsť, no nevedel som nájsť cestu domov,“ odpovie Remus precízne vybranými slovami – pravda, ktorá pravdou nie je. Elfovia prikývnu, potom nastane medzi troma súdruhmi ťaživé ticho. preťahuje sa, hustne a rastie, ako prvý sa ho rozhodne preťať Valor.

„Ako sa po... tom.. cítiš, Remus? Si v poriadku?“ Valor sa na neho stále nepozrie, no vlkolak si i cez to nesmierne váži starosť v jeho hlase.

Pokrčí plecami, „v rámci možností áno. Deň po premene je vždy najhorší – oči a kĺby potrebujú viac času na regeneráciu.“ Skutočnosť, že premeny v Stredozemy sú pomalšie a tým aj bolestivejšie ako v jeho svete radšej vynechá.

„Je to skutočne tak hrozné, ako to vyzeralo?“ spýta sa potichu Legolas neutrálnym tónom.

Remus si strašne praje to nejako zľahčiť. Povedať mu, že u neho to nebude tak hrozné, že to bude iné, že bremeno, ktoré na neho preniesol nie je až také ťažké.

No nemôže klamať. Nie teraz.

„Je to presne také, ako si to videl,“ odvetí mu a pozrie sa na neho, „deň pred a po premene je najhorší. Tesne pred premenou sa ti zmysli zostria – cítiš túžbu po krvi, počuješ ju šumieť v žilách každého, kto okolo teba prejde. Si vznetlivejší, impulzívnejší cítiš sa, ako keby ti bola vlastná koža malá.“

„A rovnaké to bude aj u mňa,“ dodá a opätuje mu pohľad, z ktorého vlkolaka zamrazí.

„Áno. Je mi to ľúto-„

„Nemuselo by byť, ak by si nám to včas prezradil, Námesačník. To sme si snáď ani nezaslúžili vedieť pravdu o niekom, koho sme nazývali priateľom?“ v hlase mu počuť ledva potlačovanú horkosť a obrovský hnev. Remus prehltne a skloní hlavu.

„Práve naopak. Chcel som byť aspoň na chvíľu opäť obyčajným človekom. Niekým, kým ostatný nebudú opovrhovať,“ zašepká priznanie, po ktorom opäť nasleduje ohlušujúce ticho. Remus si dovolí kútikom oka pozrieť sa na Legolasa. Elfský princ vyzerá, na pár vzácnych okamihov opäť mierumilovne vinou toho, že nevie, čo na niečo také povedať. Potom to však zmyzne a jeho črty opäť poznačí hnev. V tom mu však  na plece mu dopadne akási váha. Prekvapene vzhliadne a uvidí na svojom ramene Valorovu ruku – značne neistú, ani čo by ho Remus mohol popáliť. Ale predsa. Je tam. Vlkolak sa na elfa pozrie a vďačne sa pousmeje. Valor mu gesto s prikývnutím opätuje.  Ich tretí spoločník si však len odfrkne.

„A vďaka tomu mám byť teraz monštrom aj ja.“

„Nie. Pomôžem ti to zvládnuť, Legolas. Stále si princom a vodcom – dá sa s tým žiť. Môžeš to utajiť. Sľubujem.“ Povie Remus a nepatrne sa vystrie stále s valorovou rukou na pleci, čo mu dodáva trochu nádeje a energie. Vzápätí sa zahanbí – chcel odísť zo Stredozeme  a nechať tu Legolasa s lykantropiou samého. Zrazu je rád, že kúzlo fungovalo zle, pretože vtedy nerozmýšľal jasne a nezamyslel sa nad dôsledkami. Také niečo nesmie urobiť, aspoň to Legolasovi dlží.

Menovaný znechutene pokrúti hlavou, „nechápeš. Ja nedokážem niečo také tajiť, nie vojakom, ktorí mi dôverujú natoľko, aby pod mojim velením išli do boja a možno na smrť. Ako sa im mám pozrieť do očí a povedať,  že som monštrum? Ako mám byť potom ich veliteľom keď ja sám budem patriť k tvorom, proti ktorým bojujú?“

Na to Remustentoraz nemal odpoveď Remus.

Legolas sa znechutene postavil a vykročil preč.

„Legolas,“ pokúsil sa ho osloviť ešte raz Valor, „čo sa stalo, stalo sa. Spoločne to nejako vyriešime. Skús pochopiť aj druhú stranu mince. Prosím, nezahadzuj toto priateľstvo vďaka ktorému si sa začal po dlhom čase opäť podobať na toho veselého elfa z čias prsteňa.“

Legolas chvíľu stojí, nemý a bez pohybu, ako antická socha. Vlkolak sa odváži zadúfať – azda nie je všetko stratené...

„Toho elfa už niet. Vlkolak,“ povie Remusovi nahlas tak, aby to eldarovia usadení na okraji tábora bez pochýb začuli, „máš zakázaný vstup do tábora. Nepribližuj sa, Remus Námesačník, inak pocítiš môj hnev.“

V tábore sa začnú ozývať ohúrené výkriky elfov, ktorí si ani nie za úder srdca spojili vyhlásenie svojho princa so šialeným zavýjaním minulej noci a rázom všetkému uverili. To všetko je korunované jedným párom vlkolačích očí po okraj naplnených bolesťou a zradou.

Áno, rozhodla som sa pridávať rýchlejšie to, čo už mám napísané. Mám totiž rozpracovaný aj iný projekt a chcem sa naň začať plne sústrediť - ale to nemôžem, pokiaľ neuzavriem tento.

Autor: Leylon (Shrnutí povídek), v rubrice: Povídky » Na pokračování » FanFiction Harry Potter

Sdílet

Diskuse pro článek Stratení a nájdení 13. kapitola: