Stratení a nájdení 17. kapitola • OurStories.cz ~ naše povídky

Posledné tajomstvo. Rozhovor a pravá identita Temného elfa... kým bol pre Legolasa predtým?

17.07.2014 (12:00) • Leylon • Povídky » Na pokračování » FanFiction Harry Potter • komentováno 0× • zobrazeno 530×

Posledné tajomstvo (temný elf)

Remus frustrovane hľadel do tmy a čakal na najhoršie.

Oheň mu nedovolil hľadieť do diaľky a preto sa musel spoliehať len na oči svojich priateľov, čo ho neskutočne rozčuľovalo – bol to pre neho neznámy a nepríjemný pocit.

Zároveň sa snažil potlačiť jednu z vĺn slabosti, ktoré na neho z času na čas prišli a z ktorých sa mu jemne roztriasali kolená – štít si vyberal svoju daň, doslova cítil, ako z neho moc po kvapkách mizne do ničoty. Remus však len zaťal zuby, vystrel sa a počkal, kým to neprejde, vedomý si toho, že pokiaľ by nečerpal energiu z ohňa nepriateľa, už dávno by sa zrútil vyčerpaním. Bolo to však potrebné a nevyhnutné. Pred ohňom ich mohol uchrániť len on.

Toto kúzlo však nebolo určené k tomu, aby ho kúzelník vykonával bez pomoci niekoho ďalšieho. Na viac v krajine akou bola Stredozem, kde mala mágia úplne iné pravidlá ako v jeho svete - kde vyžadovala viac.

Remus sa trpko pousmial a podvedome sa dotkol Siriusovho prútika, ktorý mal pripevnený na predlaktí – nepochyboval, že keby na to boli oni dvaja, dokázali by s pomocou tandemu ten štít udržať bez problémov.

Rýchlo pokrútil hlavou a zameral sa radšej na niečo praktickejšie.

„Ohyzdi,“ zaváhal, ešte stále nezvyknutý na zvuk toho slova, „sú mu určite nablízku, zamaskovaní nejakým kúzlom.“ Lenže akým? Rozmýšľal Remus. Aké kúzlo mohol použiť na to, aby zamaskoval celé vojsko? Nie po prvý raz sa vlkolak sám seba pýtal, odkiaľ, dočerta, Temný elf čerpá toľko energie – proste jej toľko nemohol mať vo svojom magickom jadre. Takéto kúzla boli možné v jeho svete, ale nie tu. Má voči jeho čarom vôbec šancu?

Len ak bude čarovať presne a s rozmyslom.

Do nozdier sa mu tlačí štipľavý zápach strachu a vzrušenia vojska za jeho chrbtom, ktorý rastie každým okamihom. Valor s Legolasom stoja s prichystanými zbraňami – azda si nie sú vedomí, že tak, ako neprenikne nič dnu, tak sa aj nič nedostane von? Alebo je to už azda len reflex? Už i Remus počuje kradmé kroky ich nepriateľa.

A zrazu je tam. Bez fanfár či strašidelných hromov – stojí pred nim, celý odetý v čiernej, kapucňa pretiahnutá cez hlavu. Stojí blízko, veľmi blízko jeho štítu. Prestrčí dlaň cez oheň, ako keby to bola len hladina vody a opatrne sa dotkne bruškami prstov jeho diela, pohladí ho. Remusa pri tom zamrazí a v údoch pocíti iskričku energie Temného elfa – azda si neuvedomuje, že štít čerpá jeho energiu, keď sa ho dotýka? Alebo je mu to jedno?

Temný elf urobí krok vzad a stiahne ruku. Remus nevie, podľa čoho to zistil, ale je si takmer istý, že eldar pod kapucňou sa usmieva. Opatrne nahne hlavu na stranu. Pri tom pohybe celý tábor takmer kolektívne zadrží dych.

„Čo tu chceš, Temný elf?“ riekne Legolas mrazivo, keď sa opýtaný nemá ďalej k činu.

„Nie je to jasné, princ Temnohvozdu?“ spýta sa neprirodzene silným hlasom, ktorý sa nesie doďaleka a popritom si opatrne zloží kapucňu z hlavy. Eldarovia pri pohľade na jeho tvár zalapajú po dychu, no on si to nevšíma, oči má zakliesnené stále len v tých Legolasových. „Prišiel som vyjednávať.“

*** *** ***

Legolas to nechápal.

Dokázal len v šoku hľadieť na tvár Temného elfa – kedysi tak známu, no teraz predsa inú. Koľko raz len dúfal, že ju raz v Stredozemi znovu uvidí!

A teraz sa tak stalo. Ale za úplne iných podmienok, ako by dúfal.

Z tranzu ho prebrali až Remusove prsty, ktoré oblapili jeho i Valorovu dlaň. Úskokom sa na Remusa pozrel, no ten len bez vysvetlenia zamrmlal: „Sonorus!“ Legolas zrazu pocítil v hrdle nepríjemné škriabanie, ktoré rýchlo zmizlo. Opäť obrátil spýtavý pohľad k Remusovi.

„Netuším, kto to je, no nech sme si s ním v rozhovore rovní,“ povie mu. Hlas má vplyvom kúzla neprirodzene silný a Legolas nepochybuje, že ho začuje každý vojak v tábore.

Legolas najsamprv prikývne a potom pokrúti hlavou, neschopný poriadne sformulovať myšlienky. Myseľ mu nie je schopná ponúknuť nejaké vysvetlenie, či správne slová a tak nakoniec len vydýchne: „Arväl?“

Temný elf sa pri vyslovení toho mena trochu mykne, no na tvári sa mu nepohne ani len sval. „Tak je. To bolo moje meno. Teraz som však Temným elfom s veľkým poslaním.“

„Ale prečo? Čo sa stalo s tvojím bratom Arnelom?“

„Arnel. Môj brat,“ riekne Temný elf pomaly, prižmúri oči, ani čo by sa snažil rozpamätať na niečo dávne... zabudnuté... na svojho brata. Svoju krv. Potom však zatrepe hlavou - a je to preč.

„Arnela zabili na našich cestách po Stredozemi ľudia. Chceli sme sa s bratom vyhnúť bojom. Boli sme už príliš unavení. Chceli sme len pobudnúť v krajine, za ktorú sme tak dlho bojovali. A čoho sa nám dostalo? Hnali nás ako divú zver práve tí, pre ktorých sme riskovali vlastné životy.“

„Čože?“ vydýchne Legolas šokovane. Rýchlym pohľadom prebehne svojich ľudských vojakov – v tom okamihu, na pár úderov srdca, je mu razom každá ľudská tvár o niečo menej milšia. Ako sa niečo také mohlo stať? Človek, ktorý pohŕdal elfom... človek, ktorý zabil eldara...

„Arväl, je mi to tak ľúto,“ povie Legolas, v tej chvíli neschopný vďaka smútku a bolesti elfa osloviť menom nepriateľa. Na tvárach svojich eldarov vidí podobné emócie, dokonca aj na Valorovej, v očiach Remusa Námesačníka len zmätok – nevidí spojitosti.

„Dvadsať jedna elfov,“ vysvetlí pomaly Legolas, no pohľad neobráti jeho smerom, „dvadsať jedna eldarov zostalo v Stredozemi, keď sa odplavila loď do Valinoru – niektorí z nás túto zem milovali a bojovali za ňu priveľmi dlho na to, aby mohli hneď odísť. Zostalo nás tu však oproti trpaslíkom, hobitom a hlavne ľuďom primálo na to, aby sme zostali mocnými. Naučili sme sa preto počas rokov chrániť a poznať jeden druhého. Stali sme sa bratmi viac, ako kedykoľvek predtým.“

Na jeho rozprávanie sa voľne napojí Valor. „Po tom, ako sa opäť začalo ukazovať zlo, devätnásť z nás sa vrhlo do boja i cez to, čo kedysi povedal čarodej Gandalf – že toto je vek ľudí. Chceli sme im pomôcť. Dvaja z nás však už nechceli bojovať a my sme to rešpektovali a chápali. Boli to práve bratia Arväl a Arnel.“

Legolas si rýchlo skladal zvyšok skladačky do kopy. Útoky ohyzdov boli najprv chabé a neusporiadané... no pár mesiacov, čo bratia odišli, sa útoky zmenili. Stali sa komplikovanejšími, premyslenejšími. To vtedy musel zomrieť Arnel, po čom sa Arväl pridal k temnote.

Na svete je opäť o jedného elfa menej.

Legolasa však napadne ešte jedna hrozná myšlienka. Všetko toto zabíjanie, ďalšie boje... to všetko má korene v jednom neopodstatnenom zabití. V smrti jedného elfa a zášti jeho brata.

Aké smutné a zbytočné. Legolas sa pri tom pomyslení cíti opäť ako starý tisícročný strom. Ach, ako sa mohlo niečo také stať? Ako to mohli dopustiť?

„Arväl, nechceme bojovať. Prosím, prosím, zlož zbrane. Chápem, čo ťa motivovalo k tomu, aby si sa pridal k zlej strane. Ale toto nám Arnela nevráti, priateľu... ty ale ešte nie si úplne stratený. Vráť sa k nám domov.“

A Arvälova tvár sa zrazu vyjasní. Je takmer rovnaká ako za čias, keď ho videl Legolas naposledy – priateľská. Hyzdí ju len tmavý prstenec v strede jeho mramorového čela. A tie oči... Legolas si zakáže na ne myslieť. Ešte nie je všetko stratené.

„Ale veď ja viem.“ Kútiky úst sa mu stočia do náznaku úsmevu. „Môj brat už dúfam našiel pokoj. Nehľadám pomstu. Hľadám... ja a môj pán hľadáme nový poriadok. Nové usporiadanie, v ktorom by ľudia nemali takú moc. Aby sa nič z tohto neopakovalo, aby Arnelova smrť nebola zbytočná. Nemôžem sa k vám vrátiť, aspoň nie tak, ako chceš ty.“

„O čom to rozprávaš?“ spýta sa Remus. Arväl sa na neho ani nepozrie, stále hľadí na Legolasa

„Zamysli sa Legolas, pozri sa hlboko, veľmi hlboko do svojho vnútra. Už raz, keď som sa do teba pozrel som mal pravdu a dúfam, že ju budem mať aj teraz. Skutočne chceš prenechať vládu ľuďom? Pozri, čo už spôsobili – tento boj je ich dielo a ty to vieš.“ Legolas sa nadychuje k protestu, aj keď pred chvíľou presne na to myslel. Arväl však vystrie dlaň smerom nahor.

„Vydrž, Legolas. My nechceme nastoliť v Stredozemi krutovládu, nechceme ľudský rod vykynožiť. Chceme mu dať len nové, nižšie miesto. Ľudia sú ako deti, Legolas. Oháňajú sa päsťami, mlátia okolo seba, pretože nič nevedia. My, eldari, sme od nich starší... múdrejší. Nie je našou povinnosťou poučiť ich? Vládnuť im?“

„To nemôžeme. Gandalf-“

„Gandalf nebol elfom. Nevidel a nezažil to, čo my. Nemal právo vybojovanú krajinu zveriť ľuďom.“

„Spomeň si, Legolas,“ šepká zrazu Arväl, čierne oči mu horia podmanivým plameňom, „spomeň si, ako staro si sa v poslednom čase cítil. Och, ako tisícročný strom a právom. A to všetko preto, aby si bránil aj tých, ktorí si to nezaslúžia. A bude to ešte horšie, princ. Ak ľudia dostanú voľnú ruku, začnú si podmaňovať všetko. Prírodu. Stromy. Vodu. Nič im nebude sväté.“

Arväl vystrie ruky v geste bytosti, ktorá čaká, koho by mohla objať, učičíkať. „Povedzte, moji drahí eldari, deti lesa, skutočne toto chcete dovoliť? Smrť môjho brata mala byť len varovaním.“

A v ten moment sa stane niečo neskutočné.

Legolas cíti chuť podvoliť sa.

Nech si to v hlave otáča akokoľvek, z Arvälových argumentov cíti len čistú pravdu... ako by mohol odvrávať, keď cítil v hĺbkach a zákutiach svojej duše niečo veľmi podobné? Arväl hovorí múdro... nie ako čisté zlo. Nechce smrť, aj keď sa očividne zmenil a získal veľkú moc. Legolas sa rozorvaný poobzerá vôkol seba – na ostatných eldaroch vidí rovnaký boj. Ľudia sa tvária odmietavo a trpaslíci majú kamenné tváre – nedokážu presne rozumieť tomu, o čom rozprávajú. Ako by aj mohli? Nie sú eldari. Nezažili toho toľko, ako oni, nepoznajú svet tak, ako ich starý národ....

„Kto je tvojim pánom, Temný elf?“ pretne zrazu všetko kúzlo okamihu Remus Námesačník.

„Nemiešaj sa do vecí, ktorým nerozumieš, vlkolak,“ varuje ho Arväl príkro. Legolas sa zamračí.

„Odpovedz,“ dožaduje sa Remus. Doteraz si očividne hovoril pravdu – prečo by si nám nemal prezradiť aj toto?

„Môj pán je padlý,“ začne Arväl, „je to Sauron.“

Okolím sa zrazu roznesie šokovaný šepot vojakov a hlavne elfov. Sauron? Ten mal byť zničený! Rozviaty vetrom a zabudnutý!

„Môj pán je už len duchom, zabudnutou mocou. Našiel si ma po smrti brata a postaral sa o mňa. Dal mi moc na to, aby som menil. Je potom skutočne tak zlý?“

„Ty skutočne chceš, aby sme počúvali Saurona?“ spýta sa ho šokovaný Legolas, všetko čaro a pochybnosti sú preč práve vďaka tomu menu. „Bytosť, proti ktorej sme tak dlho a urputne bojovali? Čo si na všetko zabudol? Krvavé bitky, prsteňové príšery, samotný prsteň?“

„Samozrejme, že nie!“ rozrehoce sa a srdečnosť, ktorú pred chvíľou jasne prejavoval tak úplne rozšliape. „Veď pripomienku prsteňa mám na čele,“ objasní im. „Sauron ma zmenil – ale nie natoľko, aby ma obral o vlastný úsudok. Ukázal mi všetko zo svojho pohľadu. Ach, bojovali sme proti nemu len preto, že sme nechápali chod vecí. Nerozumeli sme jeho väčšiemu plánu.“

„Zabíjal. Ničil. Spaľoval. To sme mu mali dovoliť?“ zavrčí Valor namiesto Legolasa. „To sme mu nemohli dopustiť!“

„Keď sa píli les, lietajú triesky,“ odpovie Arväl, ako keby smrť nebola nič, len malá nepríjemnosť. „Občas sú obete nevyhnutné pre väčšie dobro.“

„Nie,“ opraví ho Legolas, „ teraz už to vidím. My nemáme právo rozhodovať o tom, ako bude vyzerať svet. Kto sme, aby sme určovali ako a či vôbec niekto bude žiť? Na to nemáme právo.“ Je to jasné, také očividné. A oni málom... rýchlo pozrie smerom k Remusovi. Čo by to boli spravili, keby ich Námesačník svojou otázkou neupozornil, nevrátil späť do reality?

„A tým sa opäť vraciame k filozofii Gandalfa, priateľu. Hovoríš, že chceš prenechať Stredozem ľuďom?“

„Nie,“ zakrúti hlavou, „prenechám Stredozem Stredozemi a jej obyvateľom.“

Arväl zavrčí, čierne oči sú zrazu až priveľmi strašidelné. „Zlé rozhodnutie, Legolas. Skutočne si taký slepý?“

Toto už nie je Arväl, opraví sa v duchu Legolas a pocíti zrazu tiaž obrovského smútku. Arväl je mŕtvy rovnako ako jeho brat.

Zostal už len Temný elf.

Legolas mu už neodpovedá. Radšej na neho zamieri svoj šíp. Jeho pozícia hovorí sama za seba. Za sebou počuje pár úľavných výdychov. Bolo to tesné. Málom nás všetkých oklamal.

„No možno sú niektorí moji bratia a sestry múdrejší ako ty. A preto sa pýtam – pridá sa niekto ku mne? K zmenám, ktoré musia prísť?“

No jeho eldarovia stoja za ním, tak ako tomu bolo od začiatku. Už niet nikoho, kto by bol pod vplyvom jeho temných hier.

Temný elf si povzdychne, ani čo by boli zvyšní elfovia len nechápaví žiaci. „Potom nemám na výber. Bude boj.“

„Áno,“ prisvedčí princ, „bude boj.“

„Ale najsamprv... vyžadovali ste pravdu odo mňa. Nebolo by čestné, aby bolo to isté vyžadované od vás?“

„Naše tajomstvá si už odkryl,“ vytkne mu Remus cez zaťaté zuby, „ moja lykantropia. Legolasova pýcha a predsudok. Čo viac by si chcel? Už nad nami nemáš žiadnu moc.“

„Chyba. Ešte jeden z vás tu má špinavé tajomstvá... Valor.“

„Nebuď smiešny,“ odfrkne si Remus. Legolas s ním súhlasí, ale potom sa mu pohľad stočí na Valora... ktorý je bledý ako sama smrť.

„Och, áno, Valor, nemyslel si si snáď, že o tom neviem, či azda áno?“

„Neviem, o čom to hovoríš,“ odmietne Valor obvinenie slabým hlasom.

„Zamysleli ste sa niekedy nad tým, prečo je Valor až taký mierny? Nemá s nikým žiadne spory, nepreukazuje žiadny hnev. Je váš mierotvorca.“ Potom Temný elf zníži hlas. „Ale i cez to, že vyzerá byť čistý, sa od každého stráni. Nepustí k sebe žiadnych priateľov... až na Legolasa a Remusa. Ako keby sám seba trestal samotnou. Za čo tak asi?“

„Vyzývam ťa, prestaň hrať tieto špinavé hry! Chyť do rúk radšej zbraň a bojuj so mnou!“ zvolá na neho Valor, dýky pripravené v rukách.

„Ale kdeže,“ pokrúti hlavou Temný, „musia to predsa vedieť. Bol to temný boj, v ktorom ktosi v zápale zabil ženu... ľudskú ženu do ktorej si sa zamiloval.“

„Prestaň!“ skríkne Valor. Remus i Legolas na neho prekvapene pozrú – taký tón – divoký a zúfalý - u neho ešte nepočuli. Nevedeli ani o tom, že bol niekedy zamilovaný. Nehovoriac o tom, že okrem situácií, kedy išlo o život Valor nikdy nezdvihol hlas.

„Bol si plný hnevu a zúfalstva. Tá žena nezomrela v čestnom boji a tak si vyhľadal toho, kto ukončil jej život. Ten muž žil v malej chalupe-“

„Nie!“

„Áno, milá chalúpka. A ty si na neho zaútočil v noci. Na neozbrojeného. Ale to by vôbec nebolo to najhoršie.“ Temný elf rýchlo šepce. „Ty si si jeho smrť užíval, Valor. Videl si, že ten vojak má malého syna – koľko to mohol mať, desať rokov? Ale i tak si pokračoval. A ten chlapec sa pozeral, ako jeho otec umiera. No tebe to vtedy bolo jedno – riadil si sa tým starým oko za oko, zub za zub, pohltený hnevom, ktorý nemal hraníc. Zomrela jediná žena, ktorú si kedy miloval – tak musel zomrieť aj on, aj keď bol milovaný.“

Valor sklonil hlavu v porážke.

„A odvtedy sa bojíš svojho vlastného hnevu. Zamykáš ho a nedovolíš, aby prenikol na povrch. Chrániš pred tou emóciou aj ostatných... ale to tvoju vinu nezmenší.“

U vojakov nastane hrobové ticho. Dokonca ani Legolas s Remusom neprehovoria. Nedokážu si Valora – takého mierneho a mierumilovného – predstaviť s túžbou po zabíjaní v očiach.

Legolas si zrazu ako vodca ale aj ako priateľ uvedomil jednu chybu – on a Remus ako priatelia svoje príbehy po nociach vyrozprávali. No o nič také nepožiadali Valora s predpokladom, že on nemá čo povedať... aká veľká chyba. Ako si potom mohli myslieť, že ho poznajú?

„Každý deň... každú noc, keď ma ten čin okráda o spánok, to ľutujem. Vina ma zožiera... a ja neviem, čo s tým.“

„Budeš to bremeno so sebou niesť do konca vekov,“ povie Temný elf a znie to ako škodoradostné prekliatie. „A teraz,“ pozdvihne hlas, „keď sú všetky tajomstvá minulosťou, môže začať boj.“

Temný elf mykne zápästím - oheň razom zhasne. Remus prekvapením zamrká – pozerá sa na Temného elfa cez vlastný štít ako cez vodnú hladinu. Čo to-

„Zruš svoju obranu, mág. Chcem čestný boj muža na muža – nech teraz každý prispeje k novému poriadku Stredozeme po svojom. Uvidíme sa čoskoro.“ Ešte na krátko sa zablysne jeho dravý úsmev, potom si nasadí kapucňu a otočí sa k odchodu – nápadne pritom pripomína Severusa Snapea, uvedomí si Remus prekvapene.

No či chce, alebo nie, musí poslúchnuť a to i cez to, že to nedáva zmysel - prečo by sa nepriateľ vzdával takejto výhody? Bez ohňa nemá odkiaľ čerpať energiu. Pozrie spýtavo na Legolasa a ten mu súhlasne prikývne. Vlna slabosti mu plnou silou narazí do pŕs a málom ho pripraví o dych.

„Finite,“ zašepká s rukou položenou na Siriusovom prútiku a sleduje pritom, ako sa obranný val rozpadá.

A Temný elf? Síce sa mu nepodarilo oklamať ich, no namiesto toho ich opäť zasiahol pravdou.

Tentoraz nezasial pochybnosti medzi vojakov – priznajme si, Valor nebol ani veliteľom, ani mágom – podarilo sa mu však niečo omnoho závažnejšie.

Zasiať nedôveru do srdca Trojlístka.

Tento rozhovor sa mi včera v noci, v tichom byte, písal obzvlášť dobre... môj Temný elf by presvedčil takmer aj mňa. :D

Autor: Leylon (Shrnutí povídek), v rubrice: Povídky » Na pokračování » FanFiction Harry Potter