OurStories.cz ~ naše povídky - Povídky » Na pokračování » FanFiction Harry Potter » Stratení a nájdení 2. a 3. kapitola

20.05.2014 (20:00) • Leylon • Povídky » Na pokračování » FanFiction Harry Potter • komentováno 3× • zobrazeno 720×

Mori či bdenie? (Remus)

Remus Lupin sa so zmučeným krikom prebudil z nočnej mori.

Alebo práve teraz s krikom do jednej nočnej mori spadol. Kto by to vedel rozoznať?

Opatrne otvorí oči. Čaká ošetrovňu a ruch po boji. Dúfa, že u jeho postele bude sedieť Sirius, tak ako vždy,  uľahčene sa usmeje frajerským úsmevom, spod ktorého však bude cítiť úľavu a privíta ho naspäť medzi bdelými.

Namiesto toho nájde sám seba rozvaleného v lesnom papradí a tráve, ktoré sú takmer tak mäkké ako posteľná matrac. Do očí mu svieti teplé slnko, odvšadiaľ sa nesie mierumilovný spev a život zveri, ktorý vlkolak v ňom poľahky zachytí.

Ako sa sem z ministerstva dostal? Ako dopadla bitka? A kde je Harry?

Lupin sa pokúsi pohnúť, no každý sval jeho tela protestuje hlasným výkrikom bolesti a zvláštneho chladu. Zamračí sa – prečo ho všetko tak bolí? Úplnok je ešte ďaleko. No i cez to je po ďalších pár márnych pokusoch o pohyb jasné, že teraz sa nepostaví, je na to príliš vysilený.

Pohľadom aspoň ešte raz prekontroluje okolie, zvyk vypestovaný bojom, snaží sa nájsť nejaké nebezpečenstvo. Všetko je však pokojné, ani čo by v okolí nezúrila vojna. Remus zhodnotí, že sa nejako musel dostať do Zakázaného lesa.

Kde inde je v čarodejníckom svete po kope toľko rozľahlej prírody a stromov? Po bitke ho sem niekto musel premiestniť. Určite to bol Sirius, presviedča sám seba Lupin. Kto iný by to spravil?

Lenže jeho oči potom objavia len pár milimetrov od brušiek prstov jeho pravej ruky prútik. Vlkolak ho zovrie a pocíti známy povrch, v miestach, kde bol prútik držaný sa rokmi vytvorili menšie priehlbiny.

Je Siriusov.

Remus opäť zavrie oči, snaží sa skryť pred skutočnosťou, ktorá sa pred ním rysuje.

Po Siriusovi nezostalo nič iného ako jeho prútik. Sen nebol snom. Už nikdy neuvidí, ako sa na neho jeho priateľ usmieva. Už nikdy nebude počúvať jeho podpichovanie. Už nikdy nebude v boji stáť po jeho boku. Je sám, pretože on je preč...

Len na chvíľu, práve v ten okamih, všetko ostatné stratí zmysel. Voldemort, Rokford, i Harry. Je len smútok, ktorému sa túži oddať.

A tak sa Remus Lupin, vlkolak a čarodej, odolávajúci bolesti, ktorá by iného už dávno skolila, každý mesiac, schúli do klbka, chrániac telom zbraň zosnulého priateľa. Jeho telo protestuje proti akémukoľvek pohybu, no jemu to je jedno. Schúli sa a potichu poddá žiaľu, tak aby, jeho slzy nevideli ani samotné stromy.

Plače ako všetci bojovníci – potichu a dôstojne, líca mu zmáčajú slzy, ktoré mu pomaličky stekajú po tvári a krku. Je ich veľa, veľmi veľa. Remus si s trpkosťou uvedomí, že naposledy plakal ešte ako dieťa. Že jeho slzy nevidel ani samotný Sirius.

A už ani nikdy neuvidí.

V diaľke sa opäť ozve vtáčí spev. Remusa Lupina slzy pomaly ukolíšu do očistného spánku.

*** *** ***

Tisícročný strom (Legolas)

Legolas z rodu Oropherovho čakal na úsvit už príliš dlho.

Elf, tak oslavovaný legendami, sedel na plochom kameni na vrchole pahorka. Pod ním sa rozkladalo nekonečné more lesov, na ktoré jemu i každému z jeho rodu s takou úľubou padal zrak. Rozoznával šušťanie vetra v korunách stromov, čerstvý dych lesa i samotný život v ňom.

No nič z toho mu v tejto chvíli neprinášalo také potešenie ako kedysi. Elf sedel potichu, nohy v tureckom sede, neprítomne hladiac drevo svojho vzácneho luku. Plecia mal zhrbené a chrbát ohnutý – i z väčšej diaľky mohol každý zistiť, že s ním nebolo niečo v poriadku. Ľud Temného Hvozdu by len ťažko spomínal, kedy naposledy videl svojho princa tak skleslého na duchu.

Legolas bol stále tým istým elfom a predsa nebol. Videl a cítil stále rovnako, no predsa, aby si pohľad na les i sám život vychutnal potreboval niečo, čo sa od neho odkradlo preč.

Potreboval svetlo. 

Ako keby i sám les vycítil rozpoloženie svojho dieťaťa, rozhodol sa mu  zaposlať povzbudzujúci vánok. Vietor mu postrapatil dlhé vlasy farby slnka, ani čo by bol malé elfíča. Vlasy mu obkrúžili tvár, no bolo vidieť, že elf sa už o ne dlhšie nestará.  Legolas sa i cez to pousmial, no jeho bezodné oči farby oblohy zostali tvrdé a prázdne.

Vánok nemohol nahradiť svetlo úsvitu, na ktoré čakal.

Istým svetlom bol v týchto časoch jeho najvernejší priateľ – trpaslík Gimli. Malý územčistý muž bol vždy priamočiary, často až hrubý, úplný opak elfov. No práve to sa Legolasovi na trpaslíkovi páčilo, azda preto ho mal tak rád. Gimli prinášal do jeho komplikovaného života jednoduchosť. Spolu s jeho chrabrým srdcom a neskutočnou vernosťou bol Gimli skutočným priateľom.

No toto svetlo vyhaslo. Gimli z rodu Dúrinovho vo včerajšom boji padol.

Presila v boji bola veľká, no nie väčšia ako tá, na ktorú boli Legolas a Gimli zvyknutí z iných bojov. Tento bol však predsa len iný ako ostatné – nepriateľ bol veľmi zákerný a múdry. Vedel, že vodcom početnej družiny je on, Legolas, jeden z posledných elfov Stredozeme. A vedel aj ako ho zlomiť – zabiť jeho priateľa. Zabiť Gimliho.

A aj sa mu to podarilo.

Telo svojho priateľa odovzdal jeho rodu. Vedel, že ho pochovajú hlboko v podzemí, na mieste, ktoré tak, ako ostatní trpaslíci,  miloval. Na prekvapenie a znechutenie trpaslíkov sa však odmietol vzdať Gimliho zbrane. Nikto sa mu ale neodvážil odporovať a tak, aj napriek všetkým zvyklostiam, ležala Gimliho sekera práve teraz vedľa jeho luku, nie v Gimliho hrobe.

Bola to posledná pamiatka na priateľa. Vec, ktorú chcel niesť so sebou na znak úcty k trpaslíkovi.

To však nemenilo nič na tom, že svetlo zhaslo, tak ako mnohé iné pred ním.

Prvým svetlom, ktoré zhaslo, bol práve jeho rod. Takmer každý elf, postupne jeden po druhom, odišli. Zmizli a spolu s nimi aj kúzla ich miest. V očiach ľudí sa elfovia stali za pár desaťročí len obyčajnými rozprávkami na dobrú noc. Ľudský rod, aj cez snahu Aragorna a Arwen, pomaly zabudol na ich slávu.

Vidieť padnúť za hrdosť svojho rodu v Stredozemí, v krajine, ktorej obetovali a vybojovali tak veľa, bolo pre Legolasa veľmi bolestné. A to i cez to, že v kútiku duše vedel, že to tak má byť. Nastal vek ľudí – všetky kúzla sa pomaly vytrácali, tak, ako to kedysi predpovedal Gandalf Sivý, neskôr Biely.

Ďalším vyhasnutým svetlom bolo zostarnutie Arwen a Aragorna. Kedysi mladí a silní, zrazu starí a opotrebovaní uľahli k večnému spánku, keď podľa Legolasa ešte mali žiť a viesť svoj ľud. Ľudské pokolenie bez nich stratilo aj posledné spojítko s legendami a vznešenosťou.  

Všetci sa poberali preč. Istým spôsobom chcel aj on – more ho neúprosne volalo, aj keď sa zdráhal odísť od trpaslíka.

Lenže vtedy sa to začalo. Zlo sa opäť prebralo k životu.

Z tajných zákutí začali opäť vybiehať malé skupiny ohyzdov, zhromažďovali sa, aj keď ich počet oproti Sauronovej armáde bol priam mizivý. Boli to práve zvyšky tejto armády, uložené k spánku, čakajúce na nového pána.

A ten sa aj objavil. Temný elf, o ktorom nikto nevedel nič, pretože on sám sa v boji nikdy neukázal. Bol len slabým tieňom Saurona a mal len malú armádu, skôr povedané družinu verných – útočil však sebaisto a s rozvahou.

Tento temný elf, skrývajúci sa v tieňoch, mal potenciál stať sa skutočnou hrozbou, ak mu na to bude dopriate dostatok času. Na viac, používal staré čary, ktoré sa síce nerovnali ani Gandalfovým ani Sarumanovým, no pre obyvateľstvo boli ničivé práve preto, že im nerozumeli. Poznal ich len jeho rod – trpaslíci, hobbiti, i najpočetnejší ľudia boli voči týmto čarom bezmocní.

Aj cez tieto skutočnosti Legolas vedel jedno – toto už nie je jeho boj. Mysľou sa mu často mihali slová Gandalfa Bieleho – nastal vek ľudí – lenže on nemohol utiecť zo začínajúceho boja, jeho srdce bojovníka mu to nedovolilo. A tak teraz, dve storočia po páde Saurona, opäť obratne zabíjal za pomoci svojho povestného luku. Zhromaždil zvyšok verných – elfov, trpaslíkov a pamätajúc na Aragorna dokonca aj ľudí, ktorí si v duši zachovali legendy.

Viedol ich chrabro do bojov, až sa časom v ich povedomí stal novým veliteľom a ochrancom Stredozeme. V očiach svojich súkmeňovcov, aj keď o to Legolas nikdy nestál, sa stal rovnako mocným a dôležitým, ako bol kedysi Aragorn či Gandalf.

A pritom v skutočnosti pomaličky upadal.

Spoza hôr, črtajúcich sa v diaľke konečne začalo vychádzať slnko. Pohládzalo vrcholky skál a stromov, dodávalo svetu svetlo a teplo, no k nemu ako keby nemalo silu dosiahnuť. V tej chvíli sa elf po prvý raz cítil na svoj vek – cítil tiaž rokov. Mal pocit, že je už dlho skúšaným a ohýbaným tisícročným stromom a že je len otázkou času, kedy sa vietor zaprie dostatočne silno a jeho drevo povolí a praskne. Bál sa čo i len pomyslieť na to, čo sa stane potom.

Potreboval svetlo.

Elf vstal a vystrel sa do svojej plnej výšky. S lukom v jednej a sekerou v druhej ruke zoskočil mršne zo skaly, nahovárajúc si, že jeho družina by mohla klesnúť na morálke, ak by ho zazrela v takomto rozpoložení. Keby pri ňom bol Gimli, tak by sa len od srdca zasmial a povedal mu, že len uteká sám pred sebou a pred pravdou.

Lenže on tam už nebol.

Kapitoly som rozdeľovala podľa pohľadov a keďže ten Remusov bol vážne krátky, rozhodla som sa spojiť dve kapitoly do jedného článku. Tak čo, páčilo sa vám? Snažila som sa v nepatrnej miere vliať do pohľadu Legolasa trošičku Tolkienhovho štýlu rozprávania - vznešenosť... Veľmi sa teším na váš názor.

Nabudúce prvé stretnutie Legolasa a Remusa.

Leylon.

Autor: Leylon (Shrnutí povídek), v rubrice: Povídky » Na pokračování » FanFiction Harry Potter

Sdílet

Diskuse pro článek Stratení a nájdení 2. a 3. kapitola :