OurStories.cz ~ naše povídky - Povídky » Na pokračování » FanFiction Harry Potter » Stratení a nájdení 9. kapitola

23.06.2014 (17:00) • Leylon • Povídky » Na pokračování » FanFiction Harry Potter • komentováno 3× • zobrazeno 869×

Trojlístok (Legolas)

Legolas ani nevedel presne vysvetliť, ako sa to stalo.

S čistým svedomím mohol povedať len to, že Remus Lupin mu bol čím ďalej, tým bližším.

Všetko to začalo v ten večer, keď za ním prišiel k jazeru. Bol veľmi bledý, ešte stále sa opieral o palicu, ktorú mu dal počas pochodu. Tri jazvy vystupovali z ľavého líca a dodávali mu nebezpečný zjav, oči v mesačnom svetle žiarili zvláštnym svetlom.

Keď ho Legolas v ten večer po boji zbadal, len veľmi ťažko sa mu hľadali slová. Nie pre to, ako vyzeral, ale preto, čo vykonal a vytrpel. Z tichou trpezlivosťou znášal skepsu celého tábora i vyhlásenia, že je bláznom. No dnes im bez zaváhania zachránil životy.

Legolas sa po prvýkrát za mnoho desaťročí cítil zahanbený. Odhadol tohto muža úplne zle, vo svojej mysli z neho spravil blázna. Ako sa len mohol takto zmýliť? Čo je to za vodcu, keď ani len nedokáže odhadnúť ľudí? A pritom sa nemohol viac mýliť – Remus Lupin bol človek, ktorý si zaslúžil úctu.

K tomu všetkému sa pridalo i ťažké bremeno chyby, ktorú spravil ako stratég – naservíroval celé vojsko ohyzdom na podnose. Poľavil v opatrnosti, čo dnes mohlo stáť mnohých vojakov život. Ako niečo takéto mohol dopustiť?

Elf zo seba s hanbou  vysúkal neobratné ospravedlnenie. Priznal sa k svojim chybám s vedomím, že mu bude právom vrátené každé zlé slovo, ktoré voči mágovi vyriekol.  

Remus Námesačník ho však  prekvapil. Bez mihnutia oka prijal jeho ospravedlnenie a nežiadal nič viac. Namiesto výsmechu sa Legolasovi dostalo od Remusa pochopenia. Bolo zvláštne prijímať útechu a dobre mienené slová o vodcovstve práve od človeka, ktorý nikdy vodcom nebol, aspoň nie tu...

No Remus nepochopiteľným spôsobom vedel, čo povedať. Nevidel v ňom neomylného vodcu, nevzhliadal k nemu, čo bolo určitým spôsobom veľkou úľavou. Aspoň na pár chvíľ mohol elf konečne zložiť masku neomylnosti, autority a sily. A aby toho nebolo málo, ospravedlnil sa za urážku, ktorú vyriekol počas ich prvého rozhovoru. Legolas si myslel, že cudzinec na tento rozhovor už aj zabudol, no po jeho úprimných slovách ľútosti, ako keby mu z hrude spadol obrovský balvan – opäť sa prítomnosti toho človeka dokázal cítiť uvoľnene.

Začali spolu veľmi zaujímavý rozhovor, len čo je pravda. Legolas sa očarený dozvedal čím ďalej, tým viac o svete čarov, ktorý ho dnes zachránil. Neprestával žasnúť. Ako to, že za storočia svojho dlhého života na nič také nikdy nenarazil? Svojim spôsobom sa opäť cítil ako nevzdelané elfíča – a to mu pridávalo na veselosti, ktorú si myslel, že už dávno stratil. Už nebol ten, ktorý všetko vedel a zažil. Legolas sa vďaka tomu cítil zas trochu viac ako svoje staré usmievavé ja.

Na jeho prekvapenie ho Námesačník požiadal o to, aby mu prerozprával celý príbeh. Legolas pristal, ale len pod podmienkou, že sa sám dozvie viac o svete Remusa Námesačníka. Čakal, že onedlho začne Remusa rozprávanie, ktoré už viac menej poznal nudiť a pomaly prejde k svojmu príbehu. I cez to, že si Remus u Legolasa vybil nový rešpekt, stále ho považoval za impulzívneho človeka.

A pritom bol opak pravdou.

Remus Námesačník načúval jeho slovám s tichý zaujatím a nekonečnou trpezlivosťou. Prerušil ho len občas, otázkou o veciach, o ktorých sa Legolas nezmienil, prípadne prihodil výstižnú a zväčša vtipnú poznámku k danému deju. Legolasa si jeho inteligentný humor počas noci pomaly získaval.

A tak pokračovala noc plynulo ďalej a on rozprával. Jeho varovanie sa ukázalo ako opodstatnené – mesiac sa blížil ku koncu svojej púte a on sa dostal ešte len k prvému stretnutiu Froda s prsteňovými príšerami. Keď mu začali oči už priveľmi klipkať, zdvorilo Legolasovi poďakoval a uistil sa, že ďalšieho večera bude Legolas pokračovať.

Tomu sa elf  na svoje vlastné prekvapenie potešil – kedy naposledy sa v tomto čase bojov našiel niekto, kto by ho tak dlho a zaujato počúval, pokiaľ nevydával rozkazy? A čo je dôležitejšie, kedy naposledy si on sám našiel čas na dlhší rozhovor bez toho, aby zisťoval pozície jednotiek, či počet zranených?

K jeho opätovnému prekvapeniu sa však Remus nevybral tej noci späť do tábora, proste spravil len pár krokov k mäkkému papradiu, zložil sa naň, zakrútil sa do plášťa a zaspal. Ako presne ten človek bol vysilený, že v sebe nenašiel energiu ani len dôjsť naspäť do tábora?

Elf po chvíľke premýšľania nasledoval Remusovho príkladu a obďaleč sa tiež zložil do papradia. Nepočuť odfukovanie desiatok ďalších bytostí mu vyhovovalo, bol tu  pokoj. Upadol do spánku a snov tak rýchlo, ako už dlho nie.

A celé sa to opakovalo – cez deň pochod, pri ktorom sa Remus zdržiaval zväčša s Valorom, v noci rozprávanie, ktoré trávili spolu. Trvalo presne štyri noci, pokiaľ Legolas prerozprával celý príbeh prsteňa.

Každý večer vyzeral veľmi podobne. Námesačník bol stále rovnako pozorný a tichý. Každú noc si ľahol do papradia, aj keď paličku už nepoužíval. Bola to príjemná rutina.

Vznikajúce nočné priateľstvo sa začalo prejavovať aj za dňa – začali vyhľadávať jeden druhého, ťahaní vedomím spoločného tajomstva.

Remus Námesačník vrátil Legolasovi Gimliho sekeru – jej vyčistená čepeľ sa na slnku leskla, ani čo by ju mal čochvíľa trpaslík opäť schytiť a vyložiť si ju na plece. Legolasa ten pohľad dojal – ani čo by po opätovnom použití v boji zbraň obžila.

Na oplátku zas on pozval Remusa na stretnutie s  Pherenom a Triomom. Remus Námesačník sa i tu stal tým pozorným poslucháčom s dobre mierenými dotazmi, ktorého si Legolas rád vypočul – tento človek  vďaka tomu, že pochádzal z iného sveta mal na vec vždy iný pohľad, ako ostatní. Ani Pheren ani Triom nemali voči jeho prítomnosti na porade námietky. Nebrali ho totiž ako zástupcu ľudí, ktorým už bol Pheren, ale ako čarodejníka. Rovnováha bola stále zachovaná.

Po nociach si mimo rozprávania legiend našli chvíľu na malú prechádzku a rozhovor o celom dni – stali sa jeden druhému dôverníkmi.

Preto sa Legolas ani veľmi nedivil, keď na najbližšie stretnutie, práve na to, na ktorom mal prevziať štafetu rozprávania Remus, neprišiel menovaný sám ale s Valorom.

Legolas privítal trochu rozpačitého mierneho elfa s otvorenou náručou. Posadil ho vedľa seba do papradia a Remusovi prepustil celý kameň. Ten sa pre vlkolaka stal obdobou učiteľskej katedry a vďaka tomu sa uvoľnene pustil do rozprávania svojho príbehu.

Remus sa Legolasovi zveril, že čím si je bližšie s ním, tým viac sa stáva Valor uzavretejším. Remusa to znepokojovalo – nechcel nechať svoje prvé priateľstvo v tomto svete vyšumieť len tak do vetra a Legolas to dokonale chápal. Preto elf dúfal, že prizvanie na ich nočné rozprávania tento problém rýchlo vyrieši.

Počas Remusovho rozprávania občas po Valorovi hodil rýchlym pohľadom – jeho súkmeňovec vyzeral byť uvoľnený a plne zaujatý rozprávaním o chlapcovi, ktorý prežil smrtiacu kliatbu vďaka obete svojej matky. Pritom mu mysľou prebehnú chmúrne slová, ktoré mu človek povedal noc predtým, „pre nové priateľstvá nikdy netreba zabúdať na tie staršie. Odvrhnutí priatelia sú totiž často nebezpečnejší ako smrteľný nepriatelia.“ Tie slová mu zneli ako jeden z výrokov Gandalfa.

Remus  rozprával do hlbokej noci, tak ako pár večerov pred ním Legolas. Vo veliteľovi elfov sa naplno prebudila zvedavosť, živená Remusovým rozprávaním, nebolo jej konca kraja, tak ako za čias prsteňa. Potom, keď už boli všetci unavení, sa obidvaja, tak ako už mali vo zvyku, uložili k spoločnému spánku do mäkkého papradia. Remus sa na Valora povzbudivo usmial, dávajúc mu na výber – mohol sa k nim pripojiť, alebo sa vrátiť do tábora.

A Valor zostal.

Od toho večera bolo všetko trochu iné – z dvoch priateľov sa stali traja. I cez bežné dni sa často držali pokope, pomáhajúc plniť Legolasovi jeho povinnosti. Tábor sa po nečakanej zastávke , počas ktorej Legolas plánoval cestu omnoho precíznejšie ako doteraz, nechcel, aby sa útok, pri ktorom boli nekrytí, zopakoval. Po piatich nociach sa opäť pohli smerom na sever Temnohvozdu. Pri pochode sa držali všetci traja spolu vpredu vojska.

Ich postupne vznikajúceho priateľstva si vojaci, na Legolasovo počudovanie, všimli vcelku rýchlo. Elfovia ich začali volať Spoločenstvom troch, odkazujúc tak na dávne Spoločenstvo prsteňa. Trpaslíci, verní svojej priamočiarosti, si to efektne skrátili a začali ich volať Trojlístok.

Legolas i Valor sa cítili trochu rozpačito, keď tento názov po prvýkrát začuli – trojlístok nebol nijako významná, či liečivá rastlina - Remus sa však schuti rozosmial. Elfovia sa neskôr večer dozvedeli prečo. Ukázalo sa, že v jeho svete už jeden takýto trojlístok existuje – ten chlapec, ktorý prežil útok vďaka obete matky,  Ron a dievča menom Hermiona.

Celkovo to však sedelo dobre, zapadali k sebe presne ako tri lístočky tejto rastliny. Legolas bol vodcom, čím dlhšie bol v spoločnosti Rema a Valora, tým bol uvoľnenejší a veselší, oslobodený aspoň čiastočne od tiaže bojov, ktorá ho tak dlho dlávila. Remus bol tým trpezlivým, no strašne tvrdohlavým a Valor bol zas  miernym prostredníkom, ktorý ich v prípade potreby zmieroval.

Takto to bolo v poriadku a život išiel pomaly ďalej. Legolas, usadený pri zhasínajúcom ohni, strážiac svojich dvoch už spiacich spoločníkov musel uznať, že s nimi je všetko o trochu ľahšie. Ako keby niesli časť jeho bremena.

V tme sa pre Legolasa opäť rozsvietilo jedno svetlo.

So zmierlivým úsmevom pohladil rukoväť Gimliho sekery. K novým priateľom mu chýbal len on, ale smútok za ním bol aspoň trochu znesiteľnejší.

„Azda sa tam niekde na nás usmievaš, priateľu,“ riekne Legolas s pohľadom prilepeným na mesiac.

Mysľou mu preletí ledabolo myšlienka na to, že onedlho nastane spln.

Myslím, že všetci veľmi dobre tušíte, čo za prúser nás čaká nabudúce...

Autor: Leylon (Shrnutí povídek), v rubrice: Povídky » Na pokračování » FanFiction Harry Potter

Sdílet

Diskuse pro článek Stratení a nájdení 9. kapitola :