OurStories.cz ~ naše povídky - Povídky » Na pokračování » FanFiction Harry Potter » Stratení a nájdení - Epilóg

19.07.2014 (12:00) • Leylon • Povídky » Na pokračování » FanFiction Harry Potter • komentováno 1× • zobrazeno 860×

Meč, ktorý nik nechce (epilóg)

Svetlá pomaličky zhasínali, no Legolas necítil na duši už ani tieň smútku.

Nie, stál tam a lúčil sa s nimi – postupne, precízne a láskavo ako s dieťaťom, obklopený z každej strany bytosťami, za ktoré by ochotne položil aj život. Remusom a Valorom.

Všetci traja stáli na vrchole kopca, ktorý sa týčil nad lesom, kde sa ešte len pred troma dňami odohral veľký zápas. Boj, v ktorom dobro zvíťazilo za cenu veľkých strát, sĺz, potu a smútku.

Ale vyhralo. A prinieslo tak novú nádej.

Po tom, čo zabili Temného elfa, išlo všetko veľmi rýchlo. Tak, ako Legolas predpokladal, celá stratégia ohyzdov sa rozsypala. Začali útočiť hlava nehlava, často i na vlastných... ani jeden už neunikol ich hnevu a túžbe po spravodlivosti.

A na tom kopci ktorý sa nad tým všetkým tak pyšne týčil stál malý kamenný oltár. Neotesaný, zhotovený len rukami Trojlístka, ktorý sa tak chcel zamestnať pokiaľ sa vojsko nezbalí a nezotaví dostatočne na to, aby sa mohlo vybrať na cestu domov ku svojim rodinám. Domov... ako krásne to slovo znie, pomyslel si Legolas.

„Museli sme sa toho veľa naučiť pokiaľ sme vyhrali,“ preruší ticho Remus. A Legolas mu musí dať za pravdu.

„Pýcha a predsudok predchádzajú pádu,“ povie to, čo Temný elf naučil jeho. Už sa to nebojí vysloviť sám pred sebou – áno, bol pyšný - pretože vie, že sa to už začalo meniť.  Pocíti však známi smútok nad stratou Arväla... toto poučenie si bude v srdci niesť ako pamiatku na neho. 

„To, čím sme nikdy nebude určovať to, kým sa staneme,“ pridá sa Remus. A áno, je tomu tak – Námesačník je vlkolak, bytosť temnoty, ale nedobrovoľne. On sám si vybral tú ťažšiu cestu, cestu dobra. A len to bolo skutočne dôležité – naša voľba.

„Je dôležité vedieť odpustiť sám sebe,“ dokončí Valor.

To bola jedna z najťažších lekcií. Valor spravil veľkú chybu, ktorú si so sebou niesol roky – a tá ho dlávila, ničila, menila. Po boji sa spolu Remus, Valor a Legolas veľmi dlho pri ohni rozprávali. Mierotvorca im rozpovedal celý príbeh a jeho dvaja priatelia mu všetko odpustili. Úprimne povedané, nebolo ani čo odpúšťať – Valor za tú chybu vlastným pričinením pykal už dosť. Boli to hriechy dávno minulé, ktoré už netrebalo vyťahovať. Skôr sa starali o budúcnosť – Trojlístok slávnostne odprisahal, že budú Valorovi pomáhať zvládať jeho uzamknutý hnev, ak by sa ešte pre niečo mal dostať na povrch a to nech sa stane čokoľvek.

Treba pamätať na to, že jedna chyba neurčuje automaticky to, aký ľudia sme.

No a v tej chvíli vyjde Slnko. Žeravá guľa osvieti zem, ani čo by súhlasila s tým, čo traja priatelia práve vyriekli.

Toto ráno však nie je Slnko len obyčajným poslom životodarného svetla. Je darcom úsvitu, toho úsvitu, na ktorý Legolas, syn rodu Oropherovho, čakal tak dlho. Toho, ktoré zaplnilo prázdne miesta po svetielkach, s ktorými sa len pred pár okamihmi rozlúčil. Úsvit naplnil jeho dušu, rozohrial ju, doniesol pokoj a mier. Princovi sa na perách sformoval mierumilovný úsmev. Pod tiažou toho všetkého zavrel oči a vychutnával si silu úsvitu na pokožke i na duši.

Konečne.

Chvíľu tam všetci traja len tak stáli. Remus a Valor si vychutnávali pokoj, ktorý našiel Legolas spoločne s ním, tešili sa za priateľa.

V tom však Remusa napadla ešte jedna vec.

„Legolas, čo s Gimliho sekerou? Chceš ju brať so sebou?“

Legolas sa na chvíľu hlboko zamyslel, potom, značne neistý odpovedal. „Myslím že... nie. Táto zbraň by mala zostať v zemi, v ktorej bojovala. Asi ju odovzdám trpaslíkom,“ dopovie, aj keď sa mu to nezdá stopercentne dobré – touto zbraňou bojoval aj Remus... nepatrí už len do Gimliho hrobu. Nič lepšie ako s ňou naložiť mu však nenapadlo.

„Výborne. Mám ale lepší nápad, ak dovolíš,“ odvetí Remus, potom podíde k pamätníku, ktorý za posledné tri dni tak prácne vybudovali. Položí naň ruku a jednoducho riekne: „Mollis.“

Miesta, kde sa Remus kameňa dotkol sa ním začne šíriť rýchla vlna svetla, obalí na okamih celý pamätník a potom sa vytratí.

Remus Námesačník odstúpi od kameňa. Rozpriahne sa sekerou a plnou silou ňou vrazí do kameňa.

Legolas v tej chvíli málom vykríkne – keby bola sekera takto zbytočne zničená, neprežil by to- s úžasom však sleduje, ako sa sekera zaborí do kameňa ako keby to bolo len husté maslo a zostane v nej. S úžasom pokrúti hlavou – kedy ho prestane mágia prekvapovať?

„Ste na rade, páni,“ ponúkne Remus a potom poodstúpi. Najprv k pamätníku zamieri Valor – z boku, súmerne do pravej i ľavej strany od sekery, zaborí svoje dýky. Potom svoje miesto prenechá Legolasovi.

Ten vyberie z tulca tri šípy – a v trse, ktorý tak trochu pripomína chvost páva ich zabodne za sekeru. Ukročí aby sa mohol pozrieť, ako to vyzerá. Áno, tak je to dobré.

Lúče slnka sa pyšne odrážajú od zbraní, dodávajú im lesk. Vetrík sa pohráva s pierkami šípov, čechrá ich. Takto je to správne. Legolas má pocit, ako keby počul vetrom a slnkom prehovoriť spokojnú samu Stredozem.

Potom dostane slovo opäť Remus. „Repellentus.Tuerre. Conservare. Ad finem temporum.“

A kameň zažiari pod jeho dlaňou tak, ako i prv, ale tentoraz sa tak stane i so zbraňami. Legolas i Valor sa potom skusmo dotknú kameňa – je tvrdý tak, ako má byť.

„Kúzlo ochráni zbrane pred počasím a zlodejmi. Pokiaľ bude pamätník stáť, budú tu také, ako v deň, keď sme ich tu nechali.“

A aj keď to ani jeden z Trojlístka nepredpokladal, práve vytvorili pamiatku, ktorá bude pripomínať ich príbeh Stredozemi ešte mnoho a mnoho rokov. Nikto nezabudol vďaka nej na obete, ktoré museli priniesť, na pravdy, ktoré museli odhaliť. Mnoho pútnikov, i o mnohé generácie neskôr prichádzajú k tejto pamiatke, aby udržali legendy stále živé, aby sa presvedčili, že všetko, čo im povedali rodičia a čo oni povedia svojim deťom, sa skutočne stalo. Ale to už je iný príbeh.

Z lesa sa ozvú tri dlhé zvolania škovránka.

„Už musíme ísť. Čaká nás dlhá cesta,“  povie Valor očividné. A je tomu tak – čaká ich cesta do Valinoru. Legolasa zasiahne úžas – konečne môže poslúchnuť volanie mora a čajok. A kto vie – možno sa opäť stretne s Gandalfom, malým Frodom... už len tá predstava bola opojná. O to sladšia, že sa s ním rozhodli ísť aj Valor s Remusom.  Obzvlášť rozhodnutia Remusa Námesačníka sa bál, ten totiž mal ešte jeden život, do ktorého sa predtým chcel vrátiť.

„Jeden prútik vo vojne už nič neznamená... ja som si svoj diel odbojoval tu. A i keď mi Harry a pár ďalších bude chýbať, jediný človek, pre ktorého by som sa chcel vrátiť je už preč. Môj domov ste teraz vy dvaja.“

Remus sa trochu v rozpakoch nadýchol a dodal: „No vieš, čo je na tom najsmiešnejšie? Kúzlo to vedelo skôr, ako ja. V ten večer, keď ste sa so mnou prišli po premene porozprávať za okraj tábora, pamätáš sa? To kúzlo, čo vám vybuchlo nad hlavou ma malo zaviesť domov. Ja som si myslel, že je to môj svet... ale očividne to bolo trochu inak.“

„Je čas ísť,“ pridal sa aj Remus s pohľadom upretým na Legolasa. Ten sa ešte raz zadíval na pomník. Pomyslenie na to, že tu necháva Stredozem bez elfov, len v rukách ľudí mu už nerobilo problém. Jeho posledným činom vodcu bolo zostaviť skupiny, ktoré postupne prečešú celú Stredozem – zistia, či sa ešte niekde skrýva kúsok Saurona a ak áno, zničia ho. Poradia si – Legolas to proste vedel. Už nebol tisícročným stromom, už na bedrách neniesol osud celej zeme... bol zas len jedným mladým elfom. A tak to malo byť. Nastal vek ľudí.

Akú cestu musel prejsť, aby pochopil tieto Gandalfove slová.

„Je čas ísť.“

19 kapitol. 79 strán.  33 306 slov.

Áno - presne toľko ste si prečítali. Presne tak dlho som v Stredozemi s Remusom, Legolasom a Valorom pobudla aj ja sama. A poviem vám, bol to vzácny čas, stálo mi to za to. Bolo nádherné sledovať, ako sa mi pod prstami odvíja tento príbeh, ktorý sa často miestami rozprával sám - ja som bola len jeho kronikárkou.

Ďakujem Vám za vašu podporu a komentáre - Alexis, Yriss, ale aj mnoho iných, nemenovaných. Vážim si, že ste tu boli so mnou, viedli ma, podporovali ma. Pre každého autora je to úžasné palivo - a aj dôvod, vďaka ktorému som tento príbeh dotiahla do konca. Ach, bude mi chýbať! Dúfam, že som do sveta fanfiction prispela kvalitným kúskom... ale to už posúďte sami.

 A čo so mnou ďalej, pýtate sa? Nuž, teraz sa opäť na chvíľu stiahnem do úzadia a v pokoji budem pokračovať na ďalších projektoch, mojich vlastných svetoch. A kto vie... možno sa tu onedlho uvidíme zas!

S láskou, Leylon :) 

Autor: Leylon (Shrnutí povídek), v rubrice: Povídky » Na pokračování » FanFiction Harry Potter

Sdílet

Diskuse pro článek Stratení a nájdení - Epilóg :