OurStories.cz ~ naše povídky - Povídky » Na pokračování » FanFiction Harry Potter » Thalia Shepard: Druhá šanca - Kapitola 1 - Lylo

15.06.2015 (09:00) • sisa118 • Povídky » Na pokračování » FanFiction Harry Potter • komentováno 9× • zobrazeno 1997×

No, tak som späť. Maturity mám úspešne za sebou, a tak isto aj prijímačky... Ako dopadnú tie, tak to je vo hviezdach. Prosiiim, nech ma aspoň niekam zoberú!!!

Ale teraz k Tali. Ak si na našu Foxi ešte pamätáte, tak viete, ako končil epilóg. Toto je priame nadviazanie. Tali, Sirius a nový dom... a kto vie kto ešte? :D

Druhá šanca je niečo ako most medzi prvou a druhou knihou. Preto má len asi päť kapitol.

VAROVANIE: Malfoy je neprítomný!!! Ten sa nám vyskytne až v pokračovaní. :D

Sisa118

Kapitola 1

„Tak, ideme na to?“

„Ideme!“ zaznela súhra štyroch hlasov.

V tej istej chvíli sa k vysokej, zanedbanej budove pohla malá skupinka ovešaná všetkým možným od mopov cez handry až po čistiace prostriedky. Môj skromný odhad je, že na vyčistenie tohto svinstva budeme potrebovať najmenej týždeň!

Ale kto sa sťažuje? Ja istotne nie. Aj tak nemám čo robiť! A istotne budem radšej čistiť môj nový dom, ako sa váľať nazadku v doju, na ktorý ma, mimochodom, dobrotivo pošle moja matička.

Všetko sme zložili na verande a dom nad nami nespokojne zaprotestoval.

„Smola!“ zvolala som naň. „Som síce bordelár, ale aj ja mám isté limity!“ Už to tak bude. Môj dom má vlastné vedomie. Čo s tým spravím? Jednoducho nič. „A v tebe si ani len nesadnem bez toho, aby mi prdel vzápätí nezožrali termity!“ posťažovala som si a zlovestné škrípanie ustalo.

„Strašidelné,“ striasla sa červená paprička po mojej pravici.

„Neboj, zvykneš si. V skutočnosti je to veľmi milý a prítulný domček, že?“ No fajn, zrovna teraz sa moje nové bývanie mohlo nejako prejaviť, ale ono stalo ticho. Povzdychla som si. 

Tvrdohlavý dom! Kruci, my si budeme fakt rozumieť!

„Tak toto je ono?“ spýtal sa môj strapatý priateľ a Sirius prikývol. „Vyzerá ako vystrihnutý z Addamsovcov,“ podotkla metla a za toto nepekné prirovnanie sa mu na hlavu zniesol kúdol prachu.

„Ehm, myslím, že si ho práve urazil,“ podotkol pre zmenu Remus.

„Je to tvrdohlavý dom,“ potvrdil Sirius a aj jemu sa na hlavu zniesol oblak prachu. „Héj, to bolo za čo?!“

„To bolo preventívne opatrenie,“ podotkla som so smiechom. „Aby ťa náhodou nenapadlo spomínať jeho nedostatky.“

„Cs!“ zakašlal Tichošľap. „Ty a ten dom ste sa proti mne spikli!“ obvinil ma.

„No tak, nepreháňaj a radšej niečo rob!“ zahriakla som ho.

„Len, kde začneme...“ zamyslela sa Čili.

„No, najskôr by sme vás tu mali previesť, nie?!“ navrhla som.

Ako sa nakoniec ukázalo, tak aj zvyšok našej party (okrem Petra) sa potreboval usídliť v Londýne a ja so Siriusom sme boli natoľko dobrí, že sme im navrhli, aby žili s nami. Koniec koncov, prečo nie?

Na Rokforte som s chalanmi po celých sedem rokov žila v jednej izbe. Myslím, že tento dom bude pre nás zbytočne veľký - navyše je v ňom sedem hosťovských a ako tak rátam, tak prisťahovalci zaberú len dve. Lily a James budú uprednostňovať spojenú posteľ... heh... a náklady si potom rozdelíme na hlavu.

„Tali, Sirius,“ ozvala sa Lily po prehliadke.

„Hm?“ zatiahol môj pekný priateľ.

„Mohli by sme s Jamesom dostať izbu s výhľadom na zadnú záhradu?“

S Tichošlapom sme si vymenili zarazené pohľady a potom svorne prikývli.

„Ďakujem!“ zašvitorila a bežala za Jamesom oznámiť mu túto skvelú správu... teda neviem či skvelú, lebo podľa mňa, izba, ktorú si vybrala, na tom bola najhoršie.

„A ty, Rem?“ obrátila som sa na chalana obzerajúceho si rezbu na komode. Zodvihol hlavu.

„Hm? Čo ja?“ nechápal. Prevrátila som panenky.

„Ktorú chceš izbu?“ objasnila som. Vystrel sa a bolo vidieť, že premýšľa.

„Myslím, že tú najbližšie k dielni,“ vyhlásil. A len tak mimochodom, z izby, ktorú som ja sama pri prehliadke nedokázala zaradiť, sa nakoniec vykľula „dielňa“. Teda aspoň tak to pomenoval Rem a vysvetlil nám, že v „dielňach“ ako je táto, sa vyrábajú elixíry.

„Fajn.“

„A kde budete spať vy?“ spýtal sa nás a my sme ho obdarili zarazeným pohľadom.

„Predsa v izbe pána a pani domu,“ naparoval sa Sirius. „Videl si tú posteľ? Je obrovská! Už žiadna tlačenica ako na Rokforte!“

Tak-tak. Počas rokov strávených na Rokforte sme od prváku zdieľali jednu posteľ a absencia toho druhého nám nie je zrovna trikrát po chuti. Príliš sme si na seba zvykli... Ale nepredstavujte si nijaké prasačinky! Len vedľa seba spíme! Nič viac. Ako najlepší kamoši!

„Dobre, decká!“ Lily sa vrútila do salónu ako malé tornádo. Na hlave už mala nasadenú šatku a ďalšia jej trónila okolo krku – ochrana nosa pred prachom. „Začíname!“ zavelila a ja som v tej chvíli Jamesovi fakt nezávidela.

Evansová je malý diktátor. Povedzme si to na rovinu, na výške nezáleží, to by potom Napoleon nedobil takmer celú Európu! Pridelila nám jednotlivé izby, rozdala vybavenie a rozohnala na stanoviská. Ja som skončila so Siriusom v salóne na prízemí.

A teraz, kde začať? No, asi s prachom to bude najlepšie.

Ako prvé som sa rozhodla stiahnuť podlahu. Ja viem, keď zložíme plachty z nábytku bude vyzerať ako predtým, ale aspoň čosi. Kreslila som po zemi mopom divoké kruhy a Sirius sa ku mne pridal. Keď sme s tým skončili, pustili sme sa do skladania závesov. Bože, ten prach ma fakt zabije! Hrôza.

Našťastie sme potom otvorili okná a závesy cez ne vyhádzali von, kde sa ich zhostil Remus a pár švihmi prútika ich zbavil bordelu. Hm, toto by som tiež chcela vedieť, ale na moju obrovskú smolu idú upratovacie zaklínadlá mimo mňa – a to je tiež dôvod, prečo tu šaškujem s mopom a podobnými hovadinami!

Práca nám išla vcelku od ruky. Okná sa po hodine leskli čistotou a nábytok začal konečne vyzerať k svetu. Wau, rovnako ako v spálni aj tu vyzeral nekresťansky draho... tento dom je zlatý dol prekvapení. A ja že kupujem mačku vo vreci!

Naša dvojica pre dnešok vychytala tú najnevďačnejšiu prácu – a to preto, že sme sa v tomto salóne rozhodli prenocovať.

Po desiatej večer sa začalo rýchlo stmievať a chalani založili oheň vo veľkom krbe. Ja a Lily sme vykladali polotovary... ehm, teda skôr Lily ich vykladala. Ja som na ne neustále viedla intervenčné výpravy.

Spokojne som si ujedala z veľkej čokolády madam Larkinovej a obzerala sa po okolí. Myslím, že odteraz budem túto miestnosť volať červený salón. Podlahy boli tmavé, steny zospodu obložené drevom a navrchu béžové. Nábytok bol taktiež temný a všetka látka na ňom červenej farby – presne takej, akú nesie chrabromilský erb. Zo stropu visel obrovský, kryštálový luster, ktorý okolie osvetľoval tlmeným svetlom. Boli tu tri sedacie súpravy. Dve menšie pri oknách a jedna obrovská pri krbe. Vnútorná stena bola pokrytá obrovskou – zatiaľ prázdnou – knižnicou.

„Chalani!“ zvolala Lily. „Jedlo!“

Prečo ich voláš? Takto mohlo viac ostať pre nás! zavrčala som si v duchu, ale navonok udržala neutrálny výraz.

„Konečne!“ zavrnel Sirius a posadil sa nakrivo do kresla tak, že mu nohy prevísali cez operadlá. Natiahol sa a z košíka uchmatol sendvič. 

Wrrr, ten som chcela ja!

„Milujem ťa!“ vyhlásil zamilovane James a ešte predtým, ako sa zakusol do vlastného prídelu, pobozkal Lily na záplavu šarlátových vlasov. Spokojne sa usmiala a natiahla sa po svojom.

„Ďakujem,“ zatiahol slušne náš mladý gentleman Remus a Lily uvoľnene prikývla hlavou.

Kam sa podeli tie chvíle, keď sme sa navzájom nevedeli zniesť? Večný boj Záškoláci vs. Evansová? Neviem a vonkoncom mi to nechýba!

„Ehm“ začala Lily a prehltla sústo. „Kedy vám začína AP?“ chcela vedieť.

No jo, Aurorský program je otázka sama o sebe. Nik netuší, čo nás tam čaká!

„Pätnásteho septembra,“ odpovedala som. „A vám liečiteľská náuka?“

„Prvého,“ odvetila.

„Septembra?“ nadhodil Sirius, ale Rem záporne pokrútil hlavou.

„Prvého augusta.“

„Čo?“ zvolala som a takmer sa udusila kusom šunky.

„Si v pohode?“ zaujímal sa Sirius o môj zdravotný stav, ale ja som ho odbila kývnutím ruky.

„Prvého? Ale to je za menej ako dva týždne!“

„Je,“ potvrdil môj chlpatý priateľ.

„Ale... ale... ale to vašim profákom šibe?! Veď nebudete mať poriadne prázdniny!“ ponosovala som sa a Rem sa pobavene usmial.

„Mne to nevadí,“ zatiahol, ale James mal na to očividne iný názor.

„Za to mne áno! Lily, učí sa tam moc?“ strachoval sa a tá ho jemne potľapkala po líci.

„Učí sa tam menej ako na AP,“ oznámila nám a mňa naplo. LN patrí medzi najťažšie porokfortské štúdia!

„A kruci...“ zatiahla som a Paroháč s Tichošľapom so mnou súhlasili.

„Á kruci.“

„Lily, nevieš, čo sa tam učí?“ spýtal sa jej priateľ, ale ona záporne pokrútila hlavou.

„Netuším. Vieš, že AP je strašne tajnostkársky! Tali, čo na to hovorí tvoja mama?“

„Nič. Vždy, keď na to nahodím tému, tak ju zmení alebo odignoruje,“ priznala som zničene.

„Parta,“ zvolal pochmúrne Tichošlap. „Na čo sme sa to, pri Merlinových guliach, dali?!“

„No, tak to by aj mňa zaujímalo!“ zavrčala som a natiahla sa po ďalší sendvič. S hrozením som zistila, že ostali len uhorkové. Kruci! Vrátila som ho späť a Sirius po mne hodil dravým pohľadom.

„Už nechceš?“ spýtal sa a ja som pokrútila hlavou.

„Vezmi si ho. Je tvoj.“

„Si zlato, Tali!“ vyhlásil a hladovo sa zakusol.

„Tak,“ začala opäť Lily a pohodlne sa usídlila Jamesovi na kolenách. „Čo budeme robiť zajtra?“

„Čo ja viem?“ zatiahla som a napila sa z fľaškového piva – muklovské, ale aj tak dobré! „Ty si šéf.“ Lily nebezpečne zablýskalo v očiach. To som asi hovoriť nemala.

„No mohli by sme...“

A nie. Fakt som to hovoriť nemala. Týmto jej tempom dom vyčistíme už zajtra! Uštve nás ako ťažné kone! Ach joj! Prečo? Ja mám prázdniny! Tak prečo?

Večer plynul a ja som sa po dlhom čase skutočne dobre bavila. Toto mi chýbalo. Čas strávený s priateľmi. Neriešiť nič, ak aj áno, tak potom „najvážnejší problém“, kto zajtra vydrhne hajzle na poschodí! Sedieť na čerstvo znovuzrodenej sofe a opierať sa o Siriusa. Čo viac v živote chcieť? Takto by som si vedela predstaviť celý život. Žiadne problémy, žiadne výčitky ani prehnané očakávania.

Krátko po štvrtej ráno sme sa rozhodli spakovať do ríše snov. Mávli sme prútikmi a na zemi sa rozprestreli všefarebné spacie vaky. Lily a James zaliezli do jedného. Ja som si ustlala blízko pri krbe a Sirius kúsok odo mňa. Rem sa stiahol do ústrania, lebo – ako sám povedal – si ešte potreboval prečítať zopár kapitol. WTF? Veď má ešte prázdniny! Ale ja mu to brať nebudem. Načo, aj tak by ma nepočúval...

Zaspala som takmer okamžite a na moje veľké prekvapenie som spala skutočne tvrdo. Ako zabitá! Žiadne nočné mory ani podvedomý pocit viny. Nádhera. Nič len nepriepustná, pokojná čiernota. Tma a jej pokojné hlbiny.

Keď som sa prebudila – nie ešte predtým – mi do nosa udrela lahodná vôňa. Zavrnela som a jemne sa pretiahla. Na očné viečka zaútočilo ranné slnko a ja som nespokojne zavrčala. Prekryla som si oči rukou, ale v tom vôňa zaútočila znova. Niečo ako čerstvo upečený croissant a čaj... ale... čo to tu robí? Kuchyňu sme ešte nerobili! Žeby Evansová skočila do obchodu? Ale kde by zohnala niečo tak čerstvé? V okolí pekárne nie sú.  

Nespokojne som zavrnela a posadila sa. Na moje veľké prekvapenie som bola prvá. Dokonca aj Lily ležala v ochranárskom objatí jej strapatého hrdinu! Tak potom kto? Štuchla som lakťom do Siriusa, ale ten sa len obrátil na druhú stranu.

Ťažko som povzdychla a potľapkala ho po líci. To zabralo. Zažmurkal a ja som mu priložila prst k perám, aby bol ticho. Druhou rukou som vo vzduchu nakreslila kruh – univerzálne znamenie, ktoré sme používali už na škole – Nie sme tu sami!

Zbystril pozornosť a potom aj on prekvapene zaňuchal. Zarazene pokrčil obočie. Vyhrabala som sa zo spacáku a prešla k Jamesovi. Jemne som ním triasla do chvíle, než sa zobudil a potom nasledoval rovnaký postup, ako so Siriusom. Ten za tú dobu informoval Remusa.

Z konferenčného stolíka, popri ktorom sa váľali hordy fliaš, papierikov a obalov, som zodvihla prútik a nasmerovala si to von z Červeného salóna. Prvé prekvapenie nastalo, keď som vstúpila do chodby. Všetko naše upratovacie náradie bolo preč. Normálne zmizlo!

S chalanmi sme si vymenili prekvapené pohľady, ale nezastavili. Ďalšie prekvapko na nás vyskočilo, keď sme prechádzali okolo dvoch salónov na prízemí. Oba boli dokonale vyčistené a cez vysoké okná dnu prúdilo jasné svetlo. Dokonca ani vo vzduchu sa neleskol prach... teda takmer, ale to minimum dodávalo miestnostiam éterického ducha.

Kruci, kto tu upratal? Teda, niežeby som sa sťažovala. Prešli sme chodbou a v pólke sa zastavili. Niečo bolo v jedálni. Čo? To sme sa dozvedeli o krátku chvíľu a len tak-tak sme unikli infarktu! Okolo veľkého, tmavého stolu sa pohybovalo až groteskne malé čudo v dlhej, žiarivo bielej utierke. Pripomínala mi antické róby.

To čudo malo dve ruky, dve nohy, jeden neprirodzene dlhý nos a pár obrovských očí a, ehm... vyzeralo, akoby prekonalo úspešnú plastiku pier. Nikdy v živote som u škriatka nevidela tak plné pery! Čudo – pravdepodobne ženského pohlavia - sa k nám otočilo a zamrkalo neskutočne dlhými mihalnicami. 

Aj ja chcem také! 

Chvíľu na nás vyjavene kukalo a potom sa rýchlosťou blesku uklonilo, až mu špička nosa zametala bezchybne sa lesknúcu podlahu.

„Madam, páni!“ zasalutovalo a triaslo sa po celom tele. „Lylo sa ospravedlniť! Lylo nevedieť, že sídlo mať nového pána! Lylo nevedieť, že mať nového pána... Lylo by potom upratať a páni by nemusieť... Lylo vie, že dostať trest! Lylo to byť veľmi ľúto...“ štebotala vydesene a ja som mala veľmi nepekný pocit, že ak to takto bude pokračovať ešte chvíľu, tak to bude ona, kto zinfarktuje!

„Hej, hej,“ chopil sa slova Sirius a nahodil svoj najšarmantnejší kukuč. „To je v pohode... nikto tu nedostane trest,“ upokojoval ju a Rem za ním svorne prikyvoval.

„My škriatkov netrestáme,“ potvrdil a škriatka sa hneď triasla o čosi menej. Hanblivo sa na nás pozrela cez mihalnice – čo bol kúsok hodný supermana, lebo sa ešte stále klaňala. Bolo mi to nesmierne nepríjemné.

„Hej, malá – Lylo,“ prihovorila som sa jej chlácholivo. „Neklaňaj sa. Nám sa klaňať nemusíš.“

„Ale... ale... ja som škriatok - vy páni!“ nechápala.

„A?“ zatiahla som nechápavo. „To ešte neznamená, že sme niečo viac,“ napomenula som ju jemne.

Mama by ma zabila, ak by sa dozvedela, že sa k škriatkom správam zle... vlastne, asi nebude moc nadšená z toho, že jeden je naviazaný na dom, v ktorom žijem... No to je teraz vedľajšie.

Lylo zamrkala a jej obrovské, žltozelené oči sa naplnili zmetenými slzami.

„Ale... ale mňa učiť, že...“

„To je v poriadku,“ prihovoril sa jej opäť Rem. „Povedz nám, čo ťa učili?“

Opäť zamrkala a slzy sa zviezli po jej jemných líčkach. Vyzerala oveľa mladšie, ako všetci škriatkovia, ktorých som mala tú časť spoznať! Skoro decko – škriatkovské decko!

„Učiť ma, že pán čarodej je pán a pán byť dôležitejší ako Lylo.“

Nebezpečne som sa rozkašlala. Toto počuť moja mama a mám po chlebe. Je veľkým ochrancom utláčaných škriatkov. Ja viem, kto by to do nej povedal!?

„Lylo,“ pokračoval Rem. „Ale my nie sme dôležitejší ako ty,“ poúčal ju tónom „Ja som svätý Remus, vyriešim všetky vaše problémy“.

„Ale...“pípla a ja som si uvedomila, že toto bude na dlho.

A aj bolo. Rem, s veľkou výpomocou od Lily (ktorá sa ku mám po pár minútach pridala), strávil takmer pol hodinu vysvetľovaním, že škriatkovia sú rovnako dobrí ako čarodeji, ale malá Lylo to akosi odmietala prijať. Toto je hlavný kameň úrazu, prečo sa škriatkovia nikdy neoslobodia. Oni totižto nechcú byť oslobodení!

Ja som za tú dobu presunula svoj zadok na zázračne čistú stoličku a uchvátene hľadela na delikátne raňajky. Tak na toto by som si vedela zvyknúť! Fakt, vedela. Zakusla som sa do croissantu a mala dojem, že sa vznášam v siedmom nebi. Oh, bože, to je skvost medzi croissantmi! 

Keď Rem a Lily skončili spýtala som sa škriatky: „Lylo, toto si piekla ty?“

„Áno, pani,“ prikývla placho.

„Je to vynikajúce!“

V jej žltých očkách sa rozhoreli plamienky nadšenia.

„Ak pani chutiť, môcť urobiť viac!“ nadchýnala sa a ja som horlivo prikyvovala.

Nebola som sama. Lily hyperaktívne vyskočila na nohy a dožadovala sa, aby jej Lylo prezradila recept. Tá bola z jej žiadosti spočiatku zaskočená, ale potom placho prikývla.

„U Veľkého Merlina!“ zajachtal Rem, keď konečne začal požierať vlastný prídel. „To je vynikajúce!“

„To je...“ pritakala som a široko sa usmiala. Sirius mi venoval prekvapený pohľad.

„Čo je?“ nechápala som.

„Nič,“ zahral do autu, ale ja som na ňom videla, že ho niečo trápi. Zamračila som sa.

„No tak, Sirius,“ zavrnela som. „Čo sa stalo?“ zopakovala som. Pozrel sa mi do očí, akoby tam niečo hľadal... ale čo?

„Nič,“ zopakoval, ale keď videl, ako sa nadychujem, rýchlo dodal: „Nič vážne, len... len máš na nose krém,“ zasmial sa a ja som pohotovo zodvihla lyžičku. Mal pravdu.

Tak tu si ty malá, vanilková, lahodná potvora! zavrčala som v duchu a zotrela ho... no Tichošľapov divný pohľad nezmizol.

Autor: sisa118 (Shrnutí povídek), v rubrice: Povídky » Na pokračování » FanFiction Harry Potter

Sdílet

Diskuse pro článek Thalia Shepard: Druhá šanca - Kapitola 1 - Lylo: