OurStories.cz ~ naše povídky - Povídky » Na pokračování » FanFiction Harry Potter » Thalia Shepard: Druhá šanca - kapitola 4 - U priateľa škreta

27.06.2015 (11:00) • sisa118 • Povídky » Na pokračování » FanFiction Harry Potter • komentováno 10× • zobrazeno 1603×

Tak predposledná kapitola je tu a má venovanie pre mimu33, Mišičku, Ealex, Izzie, Ivet, Trishu, kat a Diablo.

Sisa118

Kapitola 4 

Každá, každučká kvapka, čo dopadla na moje telo mi spôsobovala prvotriednu agóniu, ale vydržala som. Každý pohyb namydlenou hubkou ma pálil, ale vydržala som. Vydržala som aj bolestivé umývanie vlasov. Zodvihnúť ruky ma stálo bolestivé trhanie v dobytých svaloch a napínanie aj tak natiahnutého tkaniva.

Vydržala som.

No teplá voda bola aj na niečo dobrá. Uvoľňovala ma - keď som sa nehýbala a len nečinne hľadela na prsty na nohách. Nechty som mala natreté odlupujúcim sa modrým lakom. Lilyna a Alicina práca. Asi pred týždňom ma zatiahli na jednu z ich „babských jázd“ a ja nemôžem povedať, že by som si to neužívala, ale... no, jednoducho to neboli chalani.

Ich problémy typu Alicina svokra, Lilyna závislosť na zelenej farbe a ich láska k mužom, ktorí im ju oplácali, mi bola na hony vzdialená. Ja som svokru nemala, obľúbené farby sa ani náhodou nescvrkli na číslo jedna a muž, ktorý ma miluje a ktorého milujem? Niečo také som nikdy nemala... alebo mala, len som si to uvedomila príliš neskoro... nie, nemala!

Nebolo to obojstranné... nie, ne, nie, na toto nesmiem myslieť! Nebezpečné cestičky – tenký ľad! Spláchla som zo seba bielu penu a zamotala sa do mäkučkého, bieleho uteráku.

Moja izba bola presne taká, ako som si ju pamätala. Biele steny, tmavé podlahy a nábytok, veľká posteľ s bielymi obliečkam. Neutrálna. Kedysi mala sivo-zelené steny, bol tu bodrel a... ale to bolo pred otcovou smrťou. Bože, pripadá mi to tak dávno.

Prešla som k posteli, kam som odhodila látku a teraz ju zvedavo zodvihla do vzduchu. Na moje obrovské prekvapenie sa z nej vykľul habit. Čierne rukávy tesne obopínali ruky a na rozdiel od zvyšku boli kožené. Vpredu sa zapínal veľkými, železnými gombíkmi (ktoré boli aj na rukávoch), pričom na každom bola iná runa. Zopár z nich som poznala – ešte z čias, kedy som bola s Malfoyom, ktorý ich študoval a... nebezpečne tenký ľad! Vráť sa! Gombíky siahali po pás, tam sa látka voľne roztvárala, aby majiteľovi nebránila v pohybe.

Zodvihla som ďalší kus, z ktorého sa vykľula jednoduchá, biela blúzka bez zbytočných ozdôb. Jednoduchá, elegantná, a praktická. Ďalší kus predstavoval hnedé, kožené nohavice s čiernym opaskom a puzdrom na prútik. Nakoniec na radu prišli čierne, vysoké čižmy s rovnou podrážkou a kovovou špičkou. Keď som sa do toho navliekla, čierny habit mi tesne obopínal prsia a trup, zatiaľ čo na bokoch sa nebezpečne rozširoval.

Pozrela som sa do zrkadla a ten pohľad prekvapil aj mňa samú. Vyzerala som nebezpečne, divoko a zároveň uhladene ako člen nejakej tajnej, štátnej zložky aurorov. Vystrela som sa a z postele zobrala posledný kus – čierny, čarodejnícky klobúk a image temného čarodeja bol dokonalý.

Toto bol môj štýl! Temné a praktické! Toto som ja.

Zišla som dolu a na moje veľké prekvapenie zistila, že mama je oblečená rovnako a zároveň inak. Jej čierny habit mal iný strih, ale v podstate sme sa na seba podobali viac, akoby mi bolo milé. No tým sa prekvapenia nekončili. Pohľad mi padol na umelecké dielo v jej rukách. Prekvapene som nadvihla obočie.

Poznala som tento druh meča. Popravde, ten poznajú aj totálni laici! Katana. V jej rukách sa vynímal nádherný kúsok. Jeho pošva bola krvavo-rubínová a pri záštite čierna. Podklad rukoväte bol taktiež krvavo-červený, ale na ňom sa vynímala zlatá kresba prekrytá čiernou látkou do vzoru XXX po celej jej dĺžke.

„Kam ideme?“ spýtala som sa podozrievavo a jej myklo kútikom pier.

„Máš ešte moju dýku?“ spýtala sa. Dala mi ju na Vianoce.

Jasné, že mám. Zabila by si ma, keby som ju stratila... nehovoriac o tom, keby som ju predala! Ale nahlas som povedala iba:

„Mám.“

„Tak ju privolaj!“ prikázala a ja som nemala dôvod neuposlúchnuť. Mávla som prútikom a čierna rukoväť sa mi zhmotnila pred očami. Uchopila som ju ľavačkou a do kože sa mi v sekunde vsiakla túžba po krvi.

Moje ja malo obrovskú smolu na predmety, ktoré radi presadzujú vlastnú vôľu. Môj prútik neznesie konkurenciu, dýka, ktorú vlastním, túži po krvi a môj dom je pre zmenu poriadne tvrdohlavý.

No nie som ja ale šťastný človek? Ale tak to už s čarodejníckymi vecičkami býva. Podala som ju mame a ona si ju zbežne prezrela.

„Staráš sa o ňu?“ spýtala sa ma a ja som pokrútila hlavou.

„Nemám prečo. Nepoužívam ju. Väčšinu času je zaseknutá v medzipriestore.“

„Chyba. Magické zbrane nenávidia medzipriestor,“ poúčala ma. „Vedia byť potom... no, nepríjemné.“

Hovor mi o tom. Preto dýku používam tak málo. Je strašne krvilačná!

„Kam ideme?!“ opýtala som sa znova a ona mi podala krvilačnú beštiu. V duchu som premáhala túžbu odhodiť ju niekam pekne ďaleko.

„Za mužom, ktorý ju vytvoril,“ odvetila tajomne a neoblomne vykročila k dverám.

Ťažko som povzdychla a nasledovala jej teatrálny výstup. Prešli sme pár krokov po chodníku, ponúkla mi ruku a vzápätí sa mi okolo trupu stiahla neznáma slučka a vtiahla ma do temnoty.

Premiestnili sme sa. Keď sme sa opäť zhmotnili v reálnom svete, predo mnou sa vynoril menší hrad. Stál na vode a za ním sa rozprestieral oceán. Už len podľa zimy som vedela, že musíme byť niekde na severe Škótska. Prekonala som triašku. Kruci, veď je leto!

Hrad od pevniny oddeľoval kamenný most z rovnakého sivého kamenia, aké tvorilo aj steny hradu. Dalo by sa povedať, že bol krásny, ale bola to tá strohá, strašidelná krása.

Prešli sme na nádvorie s puntičkársky zastrihnutou trávou a vydláždené mačacími hlavami. Mama sa zastavila až pred vysokými drevami obitými železom, na ktorom sa vynímali zložité runy. Bez toho, aby sa ich dotkala, sa dvere otvorili a vpustili nás dnu. 

Nasledovala som ju ako tieň. Vo vnútri hrad vyzeral inak... nie ako stredoveká pevnosť, ale ako renesančný zámok. Útulne, priestranne a naleštene. Podlahy boli tmavé, nábytok o čosi svetlejší, na stenách viseli veľké obrazy a závesy mali teplú, béžovú farbu, ktorá priestor pekne rozžiarila.

Z opačnej strany, z útrob príbytku, k nám kráčala vysoká, éterická bytosť. Chvíľu mi trvalo, než som si uvedomila, že nie je človek alebo aspoň nie úplne. Vlasy mala neprirodzene zlaté a oči zas príliš presvetlené. Mala som nekalé tušenie, že predo mnou stojí francúzska víla alebo aspoň jej potomok. Možno dcéra? Vnučka? Totižto Francúzi si v tomto dosť libujú. Zmiešané vílo-čarodejnícke rodiny tam nie sú ničím nezvyčajným.

„Alechandra!“ zvolala a milo sa usmiala. Mala silný francúzsky prízvuk.

„Chermaine,“ odzdravila mama.

„Prišli ste za Kyronom?“ spýtala sa a na perách jej stále hral srdečný úsmev. 

Au, mňa by z toho boleli mimické svaly.

Mama prikýva.

„Záležitosť pre teba alebo Thaliu?“ chcela vedieť a mňa prekvapilo, že pozná moje meno. Éterická bytosť si všimla moje prekvapenie. „Poznám ťa už dlho, Thalia,“ prihovorila sa mi.

„Dlho? Odkedy?“

„Povedzme, že som bola pritom, keď si sa narodila.“ odvetila. „Vlastne som bola aj pri tom, keď sa narodila tvoja mama.“ Je to oficiálne. Je to víla!

„Aha,“ povedala som iba a Chermaine nám pokynula, aby sme ju nasledovali. Ja som kráčala pár metrov za nimi.

„Pokračuješ v tradícii?“ spýtala sa mamy.

„Vieš, že tradície pre mňa nič neznamenajú, ale táto? Áno, pokračujem,“ priznala. Som jediná, komu tu uniká zmysel debaty?

„Už vieš aký?“

„Mám predstavu, ale nechám to na Kyrona. Myslím, že scimitar by bol najlepší, ale...“

„Kyron si aj tak spraví po svojom.“

„Presne.“

Nastalo krátke ticho, kedy sme len kráčali, potom sa Chermaine spýtala tak ticho, že som to ledva počula: „Ako to nesieš?“

Nevidela som im do tváre, ale tak strašne by som rada! Mama neodpovedala ihneď.

„Ako asi?“ Šepkali, ale ja som to aj tak počula. „Snažím sa ísť ďalej, kvôli Tali, ale... hm, ide to ťažko.“

„Prísť o lásku bolí...“ zatiahla víla.

„Nevieš ako...“

„Viem, Alech, viem. Žijem príliš dlho, takže to viem.“ Opäť medzi nimi nastalo ticho.

Zastavili sme pred vysokými, bielymi dverami.

„Chvíľu musíme počkať. Niekoho tam má,“ povedala.

„Koho?“ spýtala sa mama, ale neskoro. V tej chvíli sa dvere roztvorili a odhalili vysokú postavu v elegantnom tmavozelenom habite.

Stuhla som. To nie je možné. To, kurva, nie je možné!

Jeho ľadovo-zelené oči sa vpili do mojich a mnou akoby prešiel blesk. Nabudil každý nerv. Nabil ma ničivou energiou... Pohla som sa vpred. Neviem, čo som chcela spraviť... možno ho pobozkať? Nie to istotne nie. Chcela som ho zabiť. To bolo to.

V ruke som zovrela prútik a druhou sa načahovala po dýku za opaskom. Ó, áno, chcela som ho zabiť... nie, ešte predtým mučiť za to, čo mi spôsobil! Tak veľmi som mu chcela ublížiť! Zničiť ho! Roztrhať, spáliť a rituálne obetovať, aby sa už nikdy nevrátil! Musel mi to vidieť na očiach, lebo aj on siahol po prútiku. Napol sa...

Na plece mi dopadla ruka. Bolo to, akoby ma niekto sotil do ľadovej vody. Nepríjemné prebudenie. Mama nič nepovedala, ale gesto samo o sebe bolo viac ako výrečné.

Kroť sa, inak to urobím za teba!

Znechutene som si zahryzla do spodnej pery, ale poslúchla. Malfoy ma sledoval dychtivým pohľadom. Akoby ma vyzýval, aby som mu rozbila držku! Skurvený, incestný bastard! A stále rovnako skurvene krásny, incestný bastard! U veľkého Merlina, ako rada by som mu tú peknú hlavu oddelila od zvyšku tela!

Spoza môjho ex-milenca sa vynorila ďalšia postava. O pár centimetrov nižšia, ale oveľa staršia. Malfoy starší. Mal rovnako dlhé vlasy ako syn, ale oči mali rozdielne. Malfoy starší ich mal sivé, možno sivomodré. Prešiel po nás znechuteným pohľadom, ktorý som mu s radosťou opätovala. Zamračil sa. Nečakal to. A čo si myslel, že pred ním padnem na kolená a budem ho uznávať ako najvyššieho Boha? To nikdy!

Z rukoväte dýky mi do prstou vystreľovali silné výboje túžby po krvi. Nariekala, prosila ma, aby som ju zaborila do Malfoyovej hrude, prípadne inej časti tela... napríklad oka. Bolo jej jedno kam, hlavne sa chcela kúpať v jeho životodarnej tekutine. Mala som čo robiť, aby som tej túžbe odolala a pustila ju.

„Shepardová,“ pozdravil starší, incestný bastard moju mamu, zatiaľ čo ten mladší obozretne pozoroval moju maličkosť. Ani jeden z nás nič nepovedal, ale naše pohľady hovorili za všetko.

Môj: Zabijem ťa!

Jeho: Tak poď.

Môj: Jedného dňa, bez rodičov za zadkom, ťa...

Jeho: Už sa teším. Prehráš!

Môj: Snívaj ďalej.

Ignorovali sme rozhovor starších a preto nás oboch prekvapilo, keď sa chodbou rozniesli naše mená.

„Reginus, odchádzame,“ vyzval ho otec.

„Thalia, poď.“

Venovali sme si posledný pohľad a až potom nasledovali našich sploditeľov. No on sa odmietol len tak ľahko vzdať.  Vždy musel mať posledné slovo. Smola, so mnou nevyhrá.

„Rád som ťa videl.“

„Ja teba nie,“ zavrčala som a nasledovala mamu a Chermaine do útrob pracovne.

Tam sa nás vília hostiteľka nechápavo spýtala: „A toto malo byť čo?“

Zavrčala som a pomedzi zaťaté zuby odvetila: „Môj exmilenec.“

Chermaine prekvapene pootvorila pery, ale vyšlo z nich len neidentifikovateľné zajachtanie. Žeby predsa niekto nevedel o mne a Malfoyovi? To je mi novinka.

Mama ma prepálila nesúhlasným pohľadom a ja som podráždene mykla plecami. No čo? Nemám sa prečo hanbiť. Je to časť mojej minulosti a ja ju prijmem takú, aká je – a poučím sa na jej chybách.

„Ty si chodila s Malfoyom?“ spýtala sa Chermaine.

„Nie,“ štekla som. „Len spávala,“ vyviedla som ju z omylu. Zatvárila sa, akoby som jej práve povedala, že som zabila ministra kúziel.

„Spávala?“ zajachtala a potom ticho šepla mame. „Ja tých mladých raz nepochopím.“

„To sme dve, Chermaine. To sme dve...“

„Ty si to vedela?“

„Ku koncu, áno.“

„A nezastavila si to? Veď neboli zosobášení!“ Tento krát to bola mama, kto sa na Chermaine pozrel ako na blázna.

„Chermaine, nežijeme v osemnástom storočí. Doby, keď si bola mladá, sú dávno za nami. A nie, nezatrhla som jej to. Aj tak by to nemalo zmysel. Je tvrdohlavá – po otcovi – aj tak by si spravila po svojom...“

„No neviem, či tú tvrdohlavosť zdedila zrovna po Jamesovi.“

„Ja nie som tvrdohlavá!“ zavrčala mama ticho a Chermaine sa jemne usmiala.

„Z vás dvoch bol James ten, kto väčšinou ustupoval.“

„To nie je pravda!“

„Nie?“ zasmiala sa Chermaine a mama podráždene zmĺkla.

V rozľahlej pracovni nás čakal malý, vyschnutý tvor. Škret. Tak toho by spoznal aj Peter. Postavil sa, ale aj tak mi siahal ledva po prsia.

„Alexandra!“ zvolal nadšene a mama mu rovnako nadšene odpovedala.

„Kyron, priateľ!“

Podali si ruky, lebo objímanie by v tejto chvíli vyznelo dosť zvláštne – kvôli tej výške – a potom sa starý pán otočil na mňa.

„A ty musíš byť Thalia.“

Prikývla som a skôr, než som sa stihla nazdať, už okolo mňa krúžil ako neriadená družica. V jednej ruka držal lupu a v druhej prútik, ktorým poháňal meter. Ten sa okolo mňa točil v špirálach a švihal sebou ako bič kovbojov. Dokonca aj tak plieskal. Už len ten zvuk ma bolel a predstava, že by sa mal intímnejšie zoznámiť s mojou kožou mi nebola trikrát po chuti.

S mamou som si vymenila krátky pohľad, ale jej tvár bola rovnako veľavravná, ako meter predo mnou... no, už za mnou.

Asi po piatich minútach sadistické plieskanie ustalo a škret sa na mňa zadíval cez veľké popolníky.

„Dýka!“ prikázal mi a ja som ju vytiahla spoza opaska. Podala som mu ju a on znechutene skrivil tvár.

Zastreným, tajuplným a mierne popudeným hlasom vyhlásil: „Medzipriestor! Zlý pre môj kov! Veľmi zlý! Dýka chce krv... už vždy bude.“ Nesúhlasne pokrútil hlavu a opäť sa mi pozrel priamo do očí. Bolo to... nepríjemné. „Váž si môjho daru, dieťa! Lepšiu tak ľahko nenájdeš! A pokiaľ jej nepreukážeš patričnú úctu, vezmem si ju!“ varoval ma a ja som mierne dezorientovane prikývla. Láskyplne pohladil krvilačný kov a so slovami „Odteraz žiaden medzipriestor!“ mi ju vrátil.

Ticho, ale nenastalo. Práve naopak. Slova sa chytila mama.

„Tak aký?“ chcela vedieť a ja som začínala mať nekalé tušenie o čom to tu točia.

Škret Kyron ma ešte raz prebehol pohľadom a potom odhodlane vyhlásil: „Scimitar! Vyrobím jej Scimitar!“

Autor: sisa118 (Shrnutí povídek), v rubrice: Povídky » Na pokračování » FanFiction Harry Potter

Sdílet

Diskuse pro článek Thalia Shepard: Druhá šanca - kapitola 4 - U priateľa škreta: