OurStories.cz ~ naše povídky - Povídky » Na pokračování » FanFiction Harry Potter » Thalia Shepard - kapitola 10 - Bolí to?

03.03.2015 (09:00) • sisa118 • Povídky » Na pokračování » FanFiction Harry Potter • komentováno 8× • zobrazeno 1323×

A máme tu prvé guľatiny! :D Desiata kapitola je na svete aj s jej krvavým podtónom. Vynasnažím sa pridávať častejšie, ale škola je škola a o dva týždne volajú písomné matury... Ehm, asi by som mala začať kopať hrob... A vymýšľať epitaf!

P.S.: Táto časť je venovaná izzie22, Trishe, FILADE, Nathy a Claw. :D

P.P.S.: Ďalšia kapitola bude mať označenie *. :D

Sisa118

Kapitola 10

Ráno bolo viac ako hektické. Prvým zvukom, ktorý sa dostal cez opar ospalosti, bolo dávenie. Zvraštila som nos, lebo naň zaútočila štipľavá vôňa zvratkov. Peter to včera fakt prehnal. Zavrčala som a pohla sa. Prsty som obkrútila okolo Siriovho zápästia. Ako vždy aj dnes mal cezo mňa prehodenú ruku. Chrbtom som sa tisla k jeho hrudi. Bol to príjemný, upokojujúci pocit bezpečia. Vedomie, že aj počas spánku mi niekto stráži chrbát. A dnes bol ešte výraznejší, lebo celé dva mesiace som sa bez neho musela zaobísť.

„Koľko je hodín?“ zašomrala som a pár metrov odo mňa sa ozval prebudený hlas hlavného prefekta.

„Ešte môžeš spať. Raňajky sú až za pól,“ odvetil.

Rozlepila som jedno oko. Chvíľu mi trvalo, než sa mi pohľad zaostril na správne miesto. Remus sedel na posteli, už oblečený v školskom habite a starostlivo sledoval Petra. Musela som sa nad tým pousmiať – aj keď to bolo fakt nechutné.

Rem bol pre nás všetkých oveľa viac, ako len najlepším kamošom. Bol našou bútľavou vŕbou. Ak sme mali nejaký problém, išli sme za ním a on nám vždy poradil najlepšie ako vedel... Aj keď občas jeho rady neboli presne také, aké sme chceli počuť, no vždy sa ukázali za najlepšie. Bol v podstate našou školskou mamou. Vždy vás podržal, keď bolo treba, ale aj čertovsky zvozil, ak sme spravili nejakú volovinu.

Sirius si cezo mňa opäť prehodil ruku a pritiahol si ma bližšie. Jeho dych ma šteklil na krku. Ešte stále spal. Mierne som sa natočila, aby som dovidela na jeho tvár. Keď spal vyzeral ako anjel. Mal dlhé mihalnice, ktoré mu v spánku hladili vysoké, lícne kosti. Rovný nos bol mužný, ale elegantný a pery pod ním plné a krásne tvarované. Nikdy, ani na sekundu, som sa nečudovala, že ho baby tak milujú. Bol oveľa krajší ako jeho mladší brat... alebo to možno robil len fakt, že sa oveľa častejšie smial a dlhé vlasy mu fakt pasovali.

Z Jamesovej postele sa ozvalo tiché zachrapkanie.

Bože, milujem týchto chalanov. Sú pre mňa oveľa viac, ako len priatelia. Sú pre mňa bratmi! Bytosťami, ktoré ma toho naučili oveľa viac, ako všetci učitelia a matka dokopy. Vďaka Removi mi vcelku obstojne idú aj predmety, ktoré naznášam. James zo mňa spravil schopného hráča metlobalu a v tíme zastávam post náhradníka stíhača, prípadne aj triafača – aj keď metlobal moc nemusím. A Sirius? Ten ma do sexuálneho života zasvätil lepšie ako veľká kniha Kamasutri. Neexistuje téma, ktorú by sme neprebrali alebo by bola tabu. A Peter? Aj keď bol z celej našej skupiny najnevýraznejší, aj on patril medzi mojich najlepších priateľov. Bez váhania by som za každého z nich položila život.

Už som nezaspala. Ticho som ležala do doby, než sa Petrov žalúdok ako tak neupokojil a Remus nezavelil, že je čas stávať.

„Sirius,“ prihovorila som sa spiacej kope vedľa mňa, ale tá ma prvotriedne ignorovala. „Sirius!“ pridala som na volume. Stále nič. „Tichošľap!“ skríkla som mu do ucha a vďaka dlhoročným skúsenosti uhla skôr, ako ma jeho hlava sknokautovala.

„Čo? Čo? Čo?“ nechápal, ale podstatné bolo, že vstal. Zdezorientovane vyhľadal moju tvár len pár centimetrov od svojej.

„Nič. Je čas vstávať,“ odvetila som a premáhala smiech. Zničene vydýchol a zviezol späť do perín.

„To ma musíš budiť?“ zavrčal ako medveď, ktorého nejaký slabomyseľný idiot vyrušil pri zimnom spánku.

„Musím,“ odvetila som a stiahla si prikrývku z holých nôh, ktoré vzápätí okúsili chlad podlahy. Myslím, že svoju úchylku spať len v tričku a „spoďároch“ som už spomínala. Pretiahla som stuhnuté svaly a vzápätí mi ruka vbehla do vlasov, kde zavadila o gorálky. Otočila som sa späť k Siriusovi, ktorý sa pohľadom zastavil na mojich prsiach.

„Zväčšujem prsia dotykom?“ spýtal sa so zdvihnutým obočím, keď prečítal nápis.

To bol v noci až taký ožratý, že si ho nevšimol?

„Tie nápisy ma raz zabijú!“ vyhlásil teatrálne, zatiaľ čo ja som sa schuti smiala nad jeho zhrozeným výrazom. Na to, že pretiahne každú sukňu, je ohľadom mňa fakt puritánsky.

„To hádam nie. Bola by ťa škoda... a ja by som sa nudila,“ uškrnula som sa.

S zmučeným výdychom som sa postavila a zaliezla do kúpeľne, kde som sa oddala rannej hygiene. Rýchla sprcha a hybaj von, lebo na čakacej listine sú ďalší záujemcovia.

Z malej komody medzi dverami a sprchou som vytiahla jednoduché, čierne, spodné prádlo a potom sa vrátila do spálne. James, ešte stále vylihoval a Sirius s ním preberal niečo extrémne dôležité. Neprestali ani keď som si prisadla na Siriusovu posteľ a začala sa obliekať. Moc som ich nevnímala, lebo aspoň podľa toho, čo som pochopila, preberali nejakú holčinu z bifľomorského šiesteho ročníka. Zapojila som sa až v dobe, keď som na nohách mala navlečené čierne baletky.

„Chalani, pokiaľ viem, tak obaja ste momentálne zadaní,“ pripomenula som im.

„Fakt?“ neveril mi Siri. „Že o tom neviem.“

Škodoradostne som sa uškrnula.

„Vážne? Nestavil si sa na konci roka s Jamesom, že začneš chodiť s Bernerovou?“ pripomenula som mu, ale Sirius nad tým len mávol rukou.

„Tá stávka bola oficiálne anulovaná.“

„Že o tom nič neviem,“ papúškovala som po ňom.  „A ty James, si práve skončil s McFallovou,“ pripomenula som mu.

„Hm, ale ona mi už dá pokoj,“ vyhlásil odhodlane. „Vysvetlila si jej, že s ňou končím.“

„Snažila som sa, James. Ale McFallová je oveľa ťažší oriešok. Tá ťa len tak nenechá,“ varovala som ho, ale on nad tým len mávol rukou. Sú rovnakí! Obaja! Ťažko som si vzdychla. „Bože, kamoško, keď už teda ideš po iných, tak aspoň prestaň Evansovú pozívať na rande!“ prosila som. Od piateho ročníka to je totižto jedna z jeho obľúbených činností.

„Treba skúšať, nie? Nikdy nevieš, kedy povie áno,“ bránil sa.

„Istotne ho nepovie, keď budeš obháňať aj iné,“ varovala som ho, ale on ma počúval len na pol ucha. Nechala som ich tak a radšej si z kufra vytiahla učebnice. To by ma zaujímalo, aký budeme mať tento rok rozvrh.

Moje predmety ma majú pripraviť na kariérnu dráhu aurora. James a Sirius majú rovnaké, ale Rem sa orientuje skôr na vedecko-lekársky obor.  Peter, ten so mnou chodí len na Život a zvyky muklov.

Na raňajky som sa tešila ako dieťa na Disneyland! Za obeť mi padli dva párky s toastami. McGonagalová rozdala rozvrhy a ja som s prekvapením zistila, že v utorok idem až na druhú hodinu, ktorou sú Čary. Rem také šťastie nemal a po raňajkách sa nechal porúčať. Sirius sa tiež niekam vytratil a Jamesa mi ukradla McGonagallová, ktorá s ním, ako s kapitánom Chrabromilského družstva, chcela prebrať stratégiu na tento rok.

Ostala som sama a preto som sa rozhodla, že prvú hodinu v tomto roku strávim na obhliadke hradu. Koniec koncov, toto je môj posledný rok. Možno sme za tie roky niečo prehliadli. Niečo, čo by sa hodilo vpísať do Záškodníckej mapy.

Potulovala som sa vyľudnenými chodbami s prútikom v ruke. Čas som zabíjala tým, že som okolo seba vyčarovala kŕdeľ malých, zelených vtáčikov. Poletovali mi okolo hlavy a jemne pískali. Ani som si neuvedomila, ale odrazu som stála pred bránou. Mysľou mi preblesol nápad, že skočím pozrieť Hagrida, ale ten mi z hlavy vyhnala povedomá postava na opačnej strane nádvoria.

Bola približne rovnako vysoká ako ja. Vlasy mala vyčesané do elegantného drdola na temene a boli ešte svetlejšie ako Malfoyove. Tou osobou nemohol byť nik iný ako Narcissa Blacková – Siriusova sestrenica. Neznášala som ju už len z princípu. Okrem jej sestry Andromedy som neznášala ich všetkých. A hlavne jej druhú sestru Bellu, ktorá minulý rok našťastie skončila.

Pery sa mi stočili do znechuteného úškľabku. Mala som sto chutí ju zakliať, ale ovládla som sa.  Pokračovala som v ceste, no po pár krokoch ma zastavil jej povýšenecký hlas.

„Shepardová!“

Ťažko som vzdychla, ale nakoniec sa k nej otočila. „Čo chceš, Narcissa?“ Bože, už len to meno hovorí o jej neskutočnej narcistickej povahe!

„Čo chcem? Počula som, že si urazila môjho bratranca,“ zvolala, akoby to bolo hodné trestu smrti.

„Eh, bratranca? Siriusa asi nemyslíš, že?“ provokovala som, lebo Siriusovo meno ju väčšinou privádzalo do nepríčetnosti, a presne to sa stalo aj teraz.

„Toho zradcu nespomínaj!“ zapišťala.

„Máš pravdu, on je až príliš dobrý, aby som sa o ňom bavila s niekým, ako si ty,“ vyhlásila som milo, ale pohľad, ktorým som ju počastovala, hovoril jasnou rečou. Opovrhovala som ňou! Nenávidela som ju.

„Cs, len zradcovi môže iný zradca pripadať dobrý,“ vyhlásila povrchne.

„Len krava si môže myslieť, že krv je dôležitejšia ako život!“ štekla som. Hovorila som pravdu. Byť po ich, tak všetkých muklov zotročia a čarodejov s muklovským pôvodom taktiež. „Narcissa, povedz, čo chceš! Fakt ma nebaví hádať sa s obmedzenou kravou,“ vyzvala som ju.

Vraždila ma pohľadom a ja som uvažovala, ako veľmi sa líšime. Ona bola dokonale upravená, nalíčená a na vysokých štokloch, zatiaľ čo ja v pokrčenom habite, extrémne krátkej sukni, bielej košeli, na ktorej sa vynímal červený odznak čarodejníckej rockovej skupiny Ohnivých jazdcov, pásikavých nadkolienkach a pohodlných mokasínach. No a to nespomína moje modré vlasy. Viac sme sa ani líšiť nemohli.

„Ospravedlníš sa môjmu bratrancovi!“ zavelila.

„O tom pochybujem, ale vcelku by pomohlo, keby si mi prezradila jeho meno.“

Pozrela na mňa ako na debila, ale nakoniec ho povedala.

„Predsa Edwingovi. Edwingovi Heliwenovi!“

Chvíľu som na ňu hľadela ako na zjavenie a potom sa z chuti rozosmiala. Jej tvár v tej chvíli nabrala červenkastý odtieň. Začínala pekne zúriť.

„Čo je na tom smiešne?!“ zapišťala.

„Že by všetko? Prečo by som sa, preboha, mala ospravedlňovať tomu malému hajzlíkovi?“ nechápala som.

„Lebo si urazila člena veľmi starej a čistokrvnej rodiny!“ zavrešťala.

„Aha, hm, tak to skôr budú z oblohy padať traktory, akoby som sa mu ospravedlnila... ale keď už sme pri tom, tak on by sa mal ospravedlniť Robertovi za to, že ho provokoval,“ dodala som.

No ona si z toho vzala len: „Čo sú to traktory?“ nechápala a ja som mala čo robiť, aby som sa nezačala váľať po zemi. To je fakt také sprostá alebo to len hrá?

„Nič, čo by tvoja blonďavá hlavička dokázala pochopiť,“ oznámila som jej pomedzi návaly.

Ups, asi som ju urazila. Jej tvár teraz už dokonale horela červenou!

„Ty!“ zapišťala a ukázala na mňa prstom. Bože, ona je fakt neskutočná. Hrá sa tu na terminátora a pritom je to len neškodná, rozmazaná hlupaňa. „Ako sa opovažuješ so mnou takto rozprávať?“

„Ako? Asi takto,“ odvetila som a vzápätí pokračovala. „Ak si myslíš, že sa ospravedlním tomu maznákovi z nástupišťa, si na fakt veľkom omyle.“

„Ako sa opovaž...“ začínala opäť, ale v tom ju prerušil chladný hlas.

„Narcissa!“

Pozrela som sa ponad jej plece a nestačila sa čudovať tej toxickej koncentrácii idiotov na meter štvorcový. Pomalým, ale pevným ktorom, si to k nám mieril Malfoy a jeho gorily.

„Zdravím Barbie...“ zatiahla som povrchne. Zlostne zaťal sánku a prepálil ma ľadovým pohľadom. „... ideš ako na zavolanie. Vysvetli tuto tvojej poddanej, nech mi dá pokoj,“ zvolala som a jeho pohľad nadobudol nový stupeň v ľadovosti.

O hó, už sa bojím! Cs.

„Narcissa, poď sem,“ vyzval ju, ale ona neposlúchla.

No tak toto vyzerá na trstenicu, Narcissa! Páni sa predsa musia počúvať, no nie?

Zatiaľ, čo on mňa prepaľoval ľadovým pohľadom, za ktorým sa snažil ukryť zlosť, ja som ho pálila žeravou nenávisťou a tú som sa skryť fakt nesnažila. Viem, vstupujem na tenký ľad, ale to ma nezastaví. Ja ho jednoducho musím provokovať!

„Malfoy, chodíš ty vôbec niekam bez svojich goríl? To ich berieš aj na WC? Si taký srab? Čoho sa bojíš?“

Narcissa ma počastovala zhrozeným pohľadom a kmitala ním medzi mnou a jej budúcim švagrom.

„Shepardová, trpíš masochistickými sklonmi?“ spýtal sa pokojne.

„Nie... ja by som ich nazvala skôr sadistické...“ vrkla som. „Inak, neodpovedal si na otázku. Čoho sa tak bojíš?“

Malfoy si ťažko povzdychol. „Shepardová, teba baví provokovať ma?“

„Možno?“

„V tom prípade si masochista!“

„Nie, len si chcem overiť, či sú Slizolinčania fakt takí zbabelci. Pokiaľ nie ste štyria na malú holku, tak sa radšej držíte späť, čo?“ Obaja... no vlastne všetci okrem Narcissy, sme vedeli, načo narážam.

„Aha, tak to toto ťa ešte stále škrie? Že som ti pred rokmi nakopal zadok?“ spýtal sa znudene, ale ja som sa nad jeho ohodnotením schuti zasmiala.

„No tak, Malfoy, neklam sám seba. Ty si mi zadok nenakopal. Nato si príliš veľký slaboch. Onú prácičku za teba odrobili tvoje gorily,“ pripomenula som mu. Tvár mu skamenela.

„Regius, o čom to hovorí?“ nechápala Narcissa.

„Cissa, nepleť sa do toho,“ zahriakol ju.

„Presne tak, Cissa, musíš predsa počúvať pánička, že?“ vysmiala som ju.

Už-už otvárala ústa, že mi niečo povie, ale Malfoy ju predbehol. „Dobre, Shepardová, čo chceš?“ pýtal sa.

Inak fakt, čo vlastne chcem? Prečo ho provokujem?

Odpoveď sa mi v mysli vynorila oveľa skôr, ako by som sa nad ňou vôbec zamyslela a presne tak rýchlo sa mi priplietla na jazyk.

„Chcem odplatu!“ vyhlásila som odhodlane a Malfoy sa na mňa pozrel, akoby mi práve preskočilo.

„Odplatu?“ zopakoval.

„Odplatu,“ potvrdila som. „Chcem s tebou bojovať.“

Tento krát to bol on, kto sa rozosmial. Ten zvuk ma zarazil. Vôbec nebol taký, aký som si predstavovala. Bol hlboký a zvláštne, no čo ja viem... možno erotický? Dunel mi až niekde pri srdci. Stiahla som sa, akoby ma uštipol had.

„Ty chceš bojovať - so mnou?“ spýtal sa a na tvári mu stále dominoval chladný úsmev.

„Chcem,“ potvrdila som.

„Tak fajn,“ vyhlásil pobavene  a spoza opaska vytiahol prútik. Ale ja som pokrútila hlavou.

„Žiaden prútik,“ vyhlásila som odhodlane. „Pôjdeme pekne krásne na päste!“

„Muklovský spôsob boja?“ zvolala znechutene Narcissa. „Reginus, to nesmieš! Je to pod tvoju úroveň!“ No on jej slová ignoroval.

Svoj pohľad upieral priamo na mňa. Snažil sa odhadnúť moje schopnosti. Ja som tie jeho odhadla už dávno. Bol svalnatý, to znamená, že musí niečo robiť, ale typovala by som skôr na šerm. Vlastne pokiaľ viem, tak tomu sa venoval aj Lucius. Šerm je obľúbeným bojovým športom u čarodejov, lebo samotné čarodejnícke zápasy sa dosť podobajú na tie šermiarske – len v nich nepoužívate kord, ale prútik. Ale šerm mu je proti mne nanič. Asi bude dosť mrštný...

Ak by sme súperili v čarodejníckom dueli, mala by som vážny problém. Je to vynikajúci čarodej a ani najmenej nepochybujem o tom, že čiernu mágiu pozná lepšie ako ja. No mňa učila mama bojovú mágiu. Bol by to v podstate vyrovnaný zápas. Ale na päste? Mám oveľa väčšiu výhodu. Takmer je to nespravodlivé – preňho.

„Čo z toho budem mať?“ spýtal sa a ja som túto otázku čakala.

„Uzavrime stávku,“ navrhla som. „Ak vyhrám ja, ty budeš...“ zamyslela som. „Ak vyhrám ja, musíš vo Veľkej sieni vyhlásiť, že Slizolin je fakulta plná zbabelých idiotov a na Chrabromil nikdy mať nebude, lebo žiaci Chrabromilu sú nad ich schopnosti!“ Jojojo, to teda bude show!

Zvažoval moju ponuku a nakoniec kývol. „Fajn, beriem. A ak vyhrám ja, ty povieš to isté, ale v prospech Slizolinu.“

„Dobre,“ pritakala som. 

Ja neprehrám, Malfoy.

„A urobíme tak ešte dnes na večeri, keď tam bude najviac ľudí!“ dodala som.

„Súhlasím. Podáme si ruku?“ navrhol a ja som sa znechutene zaškľabila.

„To fakt nie je nutné. Aj tak sa ťa v nasledujúcich minútach budem dotýkať viac, ako by mi bolo milé.“ Hold, svet je niekedy nespravodlivý, ale nemôžeme všetko.

„Reginus, to nesmieš!“ zvolala Narcissa.

„Ja sám najlepšie viem, čo smiem a čo nie!“ zahriakol ju ľadovo.

„No fajn,“ zapojila som sa do debaty. „Tak sa do toho dajme.“

Prešla som pár krokov vpred. Nasledoval môj príklad a celú tú dobu sme sa pozorne sledovali.

„Ako správny gentleman ti dovolím zaútočiť prvej,“ ponúkol a ja som jeho ponuku prijala. Nedoprajem mu žiadnu výhodu!

„Mafoy, ty s gentlemanom nemáš nič spoločné,“ vyviedla som ho z omylu.

„Klaňajú sa mukli pred začiatkom boja?“ chcel vedieť.

„Pri takomto? Iba ak chcú dostať do zubou!“ odpravila som.

Bolo vidieť, že je týmto odhalením mierne pobúrený. Fakt by som ho chcela vidieť v skutočnom boji! Oh, prepáčte, vážený, neznámy útočník, ešte predtým, ako ma napadnete, sa musíme vzájomne ukloniť... Cs!

Postavila som sa do bojovej pozície. Rukami som si chránila tvár a mierne začala hopsať. Kolená pokrčené. Buď stále v pohybe. Chráň si tvár! Nikdy nespadni! A ak sa na zem dostaneš, prac sa z  nepriateľovho dosahu! V hlave sa mi začal ozývať mamin hlas. Pozorne som ho sledovala. Očividne nevedel, čo robiť. Jeho smola.

„Si si istý?“ spýtala som sa.

„Hm?“ nechápal.

„Fakt mám zaútočiť ako prvá?“

„Povedal som, že hej,“ zavrčal. Asi si už uvedomil svoju nevýhodu, ale stále hral formu.

„Ako chceš,“ vrkla som a pohla sa späť.

Skôr, ako si čo i len stihol uvedomiť, čo sa deje, som prekonala jeho obranu a zasiahla ho do boku. Nebol to tvrdý úder. Nechcem ho hneď vyautovať. S mamou trénujem dlhé roky. Každý deň počas prázdnin a ani raz som ju neporazila. Chcem si moje víťazstvo užiť. Úder do rebier nasledovalo koleno do druhého boku. Ohnal sa po mne, ale to som už dávno bola z jeho dosahu.

„Tak čo? Bolí to?“ provokovala som.

„Asi ako pohladenie. To je všetko, čo dokážeš?“ nasledoval môj príklad.

„Oho hó, ja sa len zahrievam, Malfoy. Inak, vitaj vo svojom osobnom pekle!“

Bol to tvrdý boj. Teda, pre neho tvrdý. Možno bol veľký a mrštný a párkrát ma jeho päsť takmer pohladila, ale proti mne nemal šancu. Ako som tipovala, bol šermiar. Keď sa mi vyhýbal, využíval práve znalosti z tohto oboru.

Opäť som vyrazila vpred. Pretiahla som sa popod jeho útočiacu päsť a zasiahla ho zozadu do chrbta. Bol dobrou myšou na hranie a práve v tejto chvíli som tvrdo popierala všetko zásady boja, ktoré ma mama učila.

Prvou z nich bolo: Boj nie je na okrasu! Nech ťa ani nenapadne sa ním chváliť. Má to byť tvoja tajná zbraň. Nepriateľ v tebe vidí len bezbranné dievča. Klam je dôležitý!

Druhou: Ak s niekým bojuješ, zraz ho k zemi a kop, dokým sa neprestane hýbať. Zlož ho, čo najskôr, lebo je možné, že neďaleko sa skrýva jeho komplic!

No mňa to ani po pár minútach neprestávalo baviť. Veď uznajte, keby najbližšie dostanem príležitosť nakopať Malfoya? Ventilovala som zo seba dlhoročnú zlosť. Zopárkrát som ho zasiahla do sánky. Nelomila som mu ju. Nie, na to som si dával pozor, ale bolo to dosť silné, aby mu ostala parádna modrina. Udierala som všade, kam som mohla, bez toho, aby som ho tým vyradila z boja. Trápila som ho dlho.

„Tak čo? Unavený? Mala by som prestať?“ vysmiala som ho.

„Nie!“ zavrčal iba.

Musela som uznať, že výdrž má teda parádnu. A aj odvahu. Nerada to priznávam, ale je to tak. Niekedy počas boja si vyzliekol habit. Pod bielou košeľou sa rysovali jeho pevné svaly. Pozrela som sa mu do tváre. Z nosa mu tiekla krv. Okolo oka sa začínala rysovať podliatina. Oho, ten bude pekne zmaľovaný.

„Malfoy, to si fakt až taký neschopný? Veď si ma ani raz nezasiahol!“ vysmiala som ho.

Zaškrípal zubami. Dochádzali mu nervy. Jeho gorily stepovali za ním a Narcissa zdesene mrmlala niečo o tom, ako hlboko to je pod jeho úroveň.

„No tak, aspoň raz ma zasiahni!“ provokovala som.

Zavrčal a zaútočil. Jasné, že neúspešne. Vyblokovala som všetky jeho pokusy a nahradila ich vlastnými. Každý si našiel svoj cieľ. Neútočila som priamo. Na to bol priveľmi silný. Vlastne, keby došlo čisto na silový súboj, nemala by som šancu. Ak by ma znehybnil, bol by to, pravdepodobne, môj koniec.

Keď mi hánky prstou začali krvácať, uvedomila som si, že by som mala končiť. Bolelo to ako čert, ale adrenalín, ktorý mi prúdil v krvi a potešenie z toho, že mlátim Malfoya, bolesť prekonali. Ale aj tak. Musela som končiť. Nesmiem dovoliť, aby sme zápasili aj cez prestávku.

Vrhla som sa vpred. Pohol sa aj on. Vlasy mu viali ale nech sa snažil akokoľvek, nebol lepší ako ja. Ak by som chcela, dokázala by som ho zabiť. Päsť som mu plnou silou vrazila do brucha. Zalapal po dychu. No jo, kamarát, toto som ešte nespravila. Doteraz som sa len hrala, teraz ťa zložím! 

Mierne sa predklonil a ja som to využila. Pravý hákom som ho udrela do sánky. Hlavu mu hodilo vzad a spolu s ňou išlo aj telo. Dopadol na špinavú zem. Vrčal ako besný pes, ale opäť sa postavil. Zopakovala som to ešte zopárkrát než sa definitívne zložil. Aj tak vydržal dosť dlho. Vnútro mi zaplnil príjemný pocit zadosťučinenia.

„Tak čo? Vzdávaš sa?“ nadhodila som hlasom sladkým ako med. 

Týčila som sa nad ním s pocitom dobre odvedenej práce a sledovala, ako sa váľa v prachu. Biela košeľa už dávno stratila svoju dokonalú čistotu. Teraz bola špinavá, upotená a poškvrnená krvou. Presne tou krvou, ktorú si tak veľmi cenia, no mne nepripadala ničím zvláštna. Bola presne taká istá, ako krv kohokoľvek iného. Červená a onedlho čierna.

Malfoy ma prebehol zúrivým pohľadom. Vyzerala som takmer tak isto, ako pred bojom... teda až na doráňané hánky a práve tie ho zaujali najviac. Krv z nich kvapkala na zem, kde vytvárala zástup temných bodiek. Podráždenie z jeho tváre zmizlo a vystriedal ho pre mňa neznámy výraz. Takýto som uňho ešte nikdy nevidela. Nedokázala som ho dešifrovať.

Až tak veľmi som sa o to snažila, že mi takmer unikli jeho konečné slová: „Áno, vzdávam sa.“

Autor: sisa118 (Shrnutí povídek), v rubrice: Povídky » Na pokračování » FanFiction Harry Potter

Sdílet

Diskuse pro článek Thalia Shepard - kapitola 10 - Bolí to?: