OurStories.cz ~ naše povídky - Povídky » Na pokračování » FanFiction Harry Potter » Thalia Shepard - kapitola 14 - Stretnutie chlpatých

08.03.2015 (15:00) • sisa118 • Povídky » Na pokračování » FanFiction Harry Potter • komentováno 10× • zobrazeno 1184×

No a ďalšia časť je tu. Táto sa nesie v znamení relatívneho pokoja. :D

Kapitolku venujem mime33, Trishi, Violet, FILADE, Týne, Nathy, Zuzane, izzie22, Ivet a valhalinke.

Včera (a aj dnes) mi vaše komenty fakt rozjasnili temnotu. :D

Sisa118

Kapitola 14

Noc zahalila chodby Rokfortu do temných tieňov. Aj keď som poznala každý kút obrovského hradu, musela som sa rukou pridržiavať steny – tak na hovno som videla. Mala som sa s chalanmi stretnúť pred Zúrivou vŕbou.

Prečo som nešla priamo s nimi?

Jednoducho. Mala som isté nevybavené záležitosti, ktoré som musela súrne vyriešiť ešte pred začiatkom nášho polnočného stretnutia. Tak, po tomto Veľká sieň už nikdy nebude taká, ako predtým! Či z toho vyviaznem bez trestu, je otázne... ale aj keby nie, toto mi za to skutočne stojí.

Od osudovej hodiny s Malfoyom ubehol celý týždeň a ja som sa mu, po celý ten čas, vyhýbala ako salamandra ohnivej vode. Chalani si takmer okamžite všimli, že sa niečo dosralo, ale o tomto som im nepovedala. Zakamuflovala som to tým, že som na nich naštvatá, že ma nechali sedieť s Malfoyom, pričom za moju otrasnú náladu môže sám Malfoy. Ako vysvetlenie im to stačilo. Teda väčšine. Rem ma stále upodozrieval aj keď nevedel z čoho.

Popálenina na ruke sa zahojila ešte v ten deň vďaka profesionálnemu zásahu madam Pomfreyovej.

Ako som sa s tým vyrovnala ja?

Chcela by som povedať, že dobre, ale nemohla som. Fakt, že som si toho slizkého bastarda pustila medzi nohy a ešte k tomu s ním zažila aj prvý orgazmus, ma vytáčal do červených čísel... ale veď on uvidí – hneď ráno – že zahrávať sa so mnou je ako hladkať hladného draka po zuboch. Divné prirovnanie? Možno... A to moja pomsta len začína. Bude ľutovať deň, kedy ma spoznal, presne tak! Urobím mu z jeho posledného roku hotové peklo! A pri troche šťastia ho doženiem aj ku samovražde.

Prešla som popri okne zrovna vo chvíli, keď cez hustý závoj temných oblakov preniklo svetlo mesačného splnu. Dnes bude pršať... ale komu to vadí, že?

S jednou rukou na stene som sa zarazila v polovici kroku. Švihla som prútikom k miestu, kde sa chodba točila doľava a zadržala dych. Niekto tam bol. Počula som tichý šuchot habita – tým pádom môžeme vyradiť žiakov.

My, mimo vyučovania, nosíme muklovské veci. Iba učitelia a...

Tichými krokmi som sa priblížila k okraju a nastražila uši.

„Lacklean.“

Ten podlý, tichý, no aj tak neskutočne chladný hlas by som spoznala aj na pokraji smrti. Malfoy! No, to by aspoň vysvetľovalo ten habit. Okrem učiteľov ich nosí iba zopár študentov zo Slizolinu a Malfoy patrí medzi nich. Popravde, ani si nepamätám, žeby som ho niekedy videla v niečom inom.

Zatajila som dych. Poznala som aj toho druhého. Aurelius Lacklean bol členom schudobnenej, čistokrvnej rodiny a nenávidel všetkých s muklovským pôvodom, a to aj preto, že to bol práve čarodej s musklovským pôvodom, ktorý ich rodinu pred rokmi pripravil o majetok. Ale čo čakali? Mali doma hotový arzenál čiernej mágie! Idioti narcistickí - myslia si, že im prejde všetko!

„Malfoy, toto prišlo od otca,“ zatiahol a ja som ešte viac napla uši. Chodbu zaplavil tichý zvuk trenia papiera o papier.

„Čo ty na to?“ spýtal sa Lacklean, ale odpoveď si dávala načas.

„Na toto?“ zopakoval ľadovo Malfoy a v hlase mu zaznievalo pobavenie a znechutenosť zároveň. Bolo zvláštne, že som tú jemnú intonáciu dokázala zachytiť! „Na tento blud sa nedá povedať nič pozitívne. Zabudni na to, Lacklean. Tvoja rodina mala byť opatrnejšia.“

Dokonale som si vedela predstaviť, ako teraz Lacklean zatína zuby.

„Ale, je to...“

„Chce to trpezlivosť, priateľu. Trpezlivosť a potom nás pán odmení,“ nabádal ho Malfoy, no podľa jemnej odchýlky v tóne som vedela, že by dotyčného najradšej preklial alebo mu jednu zrazil, keby to nebolo pod úroveň ich čistokrvnej sebranky!

„Ale...“

„Trpezlivosť. Si príliš zbrklý, Lacklean. Tieto plány sú až žalostne nedomyslené a prvoplánové! Majetok tvojej rodiny sa vráti do rúk jej skutočných majiteľov. Verte mi. Ale dnes to nebude. Trpezlivosť,“ zopakoval a následne sa chodbou rozľahol zvuk vzdiaľujúcich sa krokov. Po chrbte mi prebehol mráz.

Mala mama pravdu? Toto je to, pred čím ma varovala? Mala by som jej o tom napísať? Povedala, nech píšem o všetkom... ale je to dosť dôležité? Nevysmeje ma? Nie. Chcela, aby som jej napísala všetko?! Tak budem písať.

Pár metrov odo mňa sa ozvalo zopár vyberaných nadávok a Lacklean mal jediné šťastie, že ho Malfoy nepočul, inak by skončil veľmi zle. Nakoniec zmizol aj on a ja som sa odhodlala splniť sľub, ktorý som mame dala. Cestou k Zúrivej vŕbe som sa zastavila v Soviarni a napísala krátky list s dodatkom, že ak ma za to zvozí, môže si špiónske očko robiť sama! Ako povedala, písala som jej všetko divné, a toto bolo nanajvýš divné.

Keď som vypadla z hradu, začalo mierne popŕchať. Ťažko som vydýchla, ale inak pokračovala v ceste. Striaslo ma od zimy. Mala som si vziať bundu. Dorazila som k vŕbe. Jej okolie zívalo nočnou prázdnotou. Opäť som uzimene vzdychla.

Toto skutočne neznášam!

Zovrela som prútik silnejšie. Na malú chvíľku zavrela oči a vzápätí stála na štyroch dlhých nohách, pričom za mnou povieval chvost. Do citlivého nosu udrel nápor chladného vzduchu a ja som sa rozprskala. Čo je v podaní sedemdesiat centimetrovej líšky dosť komická záležitosť. Vždy, keď sa premením, mi chvíľu trvá, než si zvyknem ma novú podobu. Cítim sa, akoby som sa prebudila po ťažko prehýrenej noci. Natiahla som labky pred seba v pozdrave slnku – momentálne mesiacu – a potom si jednu po druhej povystierala aj zadné nohy. Zatrepala som hlavou a keď som bola s počiatočnou rozcvičkou dostatočne spokojná, hlasno som zaštekala.

No, a teraz už len čakať.

Viete, čomu som nikdy nechápala? Ako je možné, že keď sa animág premení, tak aj s oblečením a prútikom... no, teda nie vždy. Napríklad taký Péťa si prútik radšej necháva v izbe, lebo uňho je problém premeniť sa aj s oblečením a verte mi, vidieť nahého Petra nie je práve výhra!

Asi je to dosť individuálne, ale aj tak, kam to oblečenie mizne? Viem, že napríklad taká McGonagalová má v mačacej podobe okolo očí okruhy – presne také, ako jej okuliare.

Po nejakej tej dobe som z útrob chodby pod vŕbou začula tiché našľapovanie. Ako človek by som to nemala šancu zachytiť, ale moje zvieracie zmysli boli oveľa, ale oveľa ostrejšie!

Za tú dobu, čo som čakala, som si ľahla do trávy a teraz zvedavo zodvihla hlavu a zastrihala ušami. Z nenápadného tunela na mňa zažmurkali dva obsidiány. Kavaléria dorazila! Teda, dorazil iba Peter, ale pokiaľ to znamená, že budem môcť ísť ďalej, som viac ako spokojná. Nerada tu takto lehávam! Mám dojem, akoby ma vŕba pozorovala a jediné, po čom túžila, bolo rozmliaždiť ma ako bezvýznamného švába! Veľmi nepríjemný pocit.

Péťa sa postavil na zadné a zatlačil na malú, vypúlenú guľu pri koreňoch. Vŕba sa posledný krát mierne zachvela a potom znehybnela. Postavila som sa na všetky štyri a rozbehla sa do tunela. Peter ma neomylne nasledoval a sem-tam sa mi priplietol pod nohy.

Idiot, chceš, aby som ťa zašliapla?! Existujú aj menej bolestivé spôsoby, ako sa nechať zabiť!

Kam sme si to mierili? Chodba klesala a vzápätí stúpala, než nás nakoniec vypľula v Škriekajúcej búde.

Očarujúce a dokonale pasujúce meno pre barabizňu, ktorú riaditeľ odkúpil pre Remusa. Dedinčania sa jej boja. Vyhlasujú, že tu žujú zlí duchovia. Asi nemusím spomínať fakt, že je to totálna volovina, že?

Aj keď, istý zlý idioti by tu prebývať mohli a jeden z nich sa na mňa práve vrhol.

Sirius, pripomeň mi, že keď sa premeníme, mám ťa zabiť!

Ležala som na chrbte a pred očami sa mi mihali jeho dlhé tesáky. Niekoho iného by to vydesilo, ale ja som za tým videla jeho psí úsmev. Hej, priateľko, ja viem, že ma rád vidíš, ale tá podlaha je doškrabaná a mne sa do zadku zahrýzajú triesky! Tak láskavo zlez!

Zúrivo som naňho štekla a vzápätí to oľutovala. Moja podoba nevie štekať! Teda vie, ale vždy to znie, akoby ste šteňaťu stúpili na chvost. Nie ako pravý, hlboký, dunivý štekol, ktorý disponoval Sirius a momentálne mi dával jasnú prednášku, ako na to. Veselo zaštekal, ale aj tak to znelo tisíckrát krajšie, ako ja pred chvíľou.

Stiahol sa a ja som sa, prevalila na bok a potom skočila na nohy. Zbežne som sa rozhliadla. Všetko tu bolo rozbité, ale inak čisté. Udržiavali aj to málo, čo tu po Remusovom besnení zostalo. Peter prebehol popri mne a po nohe jedného z nočných stolíkov sa vyškriabal k miske s chrumkami. Ako inam? Sírius sa postavil do útočnej pozície, ale ja som pokrútila hlavou. Dnes som fakt nemala náladu biť sa. Chcela som im povedať o divnom rozhovore, ale nemohla som. Ak by som sa premenila, Remus by ma roztrhal. A keď už ho spomínam, tak ten si teraz spokojne hovel na veľkej posteli. Bol porastený jemnou srsťou tej istej farby ako mal vlasy. Jeho telo bolo symetrickým miešancom ľudských a vlčích čŕt. Vlčie čeľuste spočívali na dodriapaných vankúšoch, zatiaľ čo predĺžené končatiny mal napoly vystreté na matraci.

Bolelo ho telo z premeny?

Nikdy si na nič, čo sa udialo mimo jeho ľudského tela, nepamätal. Dokonca ani bolesť. Za ním sa, do výšky meter osemdesiat, vynímal James. Bol obrovský, a to aj na jelenie pomery. Priemerný jeleň dorastá maximálne do metra päťdesiat, ale James predsa nie je obyčajný jeleň, že? Jeho srsť bola medová - zmiešajte všetky druhy medu a dostanete jeho.

Sirius opäť zaštekal a ja som pre zmenu zavrčala. Dnes som fakt nemala náladu. No on si z toho nič nerobil. Rozbehol sa po mne a ja som v poslednej chvíli uskočila. Jeho čierna srsť sa mihla len pár cenťákov odo mňa. Opäť som zavrčala, ale tento krát po ňom chňapla. Toto sme robili takmer vždy. Bol to boj, bola to hra. Boli sme ako dve šteňatá, ktoré mama na chvíľu spustila z očí. Zaštekala som a chňapla mu po chvoste. Stiahol ho. Bol oveľa vyšší ako ja, a povedzme si to po pravde, nemala som na ňho. V ľudskej podobe sme si boli vyrovnaný súperi, ale vo zvieracej? Ani najmenej. Ale ani tak som neprestávala. Bola som menšia, no oveľa agresívnejšia, a tak sa stalo, že som to bola nakoniec ja, kto mu víťazoslávne sedel na hrudi. Chvost mi spokojne poletoval zo strany na stranu a aj moje tesáky sa odhalili v zubatom úsmeve.

Sirius porazenecky zavrčal.

Vzdávaš sa?

Vzdal sa.

Zliezla som z neho a spokojne mu oblizla psie tváre. Zaškľabil sa. Oh, ja milujem psy! Ale skôr, ako som sa stihla vzdialiť, natiahol po mne jednu z dlhých láb a stiahol ma späť. Pritisol si ma chrbtom k hrudi. Bol taký veľký a ja taká malá, že sa mu moje telo pohodlne zmestilo medzi predné a zadné tlapy. Provokatívne mi kusol do kožucha za krkom. Chcel ma donútiť ku kapitulácii!

Tá podlá kopa vypelichaných chlpov!

No, a to bol začiatok nášho ďalšieho zápasu, z ktorého ako víťaz vyšiel on.

Napokon som bola natoľko zničená, že som ledva dokázala preliezť za Remusom na posteľ. On bol ešte väčší ako Sirius a keď sa postavil na zadné, bol asi taký ako James. Pohodlne som sa mu oprela o brucho, naplno zívla a hlavu zložila na jeho rameno. Nechal ma. Vždy ma nechal. Dokonca ma nejeden krát tými dlhými pazúrmi hladil tak jemne, akoby to nedokázal ani človek! To isté robil aj teraz. Vlkodlaci sú možno na ľudí útočný, ale ku zvieratám sa správajú priateľsky. Čo viac, chránia ich a starajú sa o nich! Alebo je to len povahový rys môjho vlčieho priateľa? Netuším. Rem je jediný vlkodlak, akého som v živote stretla.

Sirius sa zatiaľ pustil do potyčky s Jamesom.

Bola som unavená. Viečka mi klesali a Remove hladenie iba podčiarkovalo moju obrovskú túžbu po spánku. Veď koľko môže byť hodín? Štyri ráno? Viac? Ešte šťastie, že je zajtra piatok.

Zobudila som sa na to, ako za mnou niečo príšerne hlasno vije. Až s pár sekundovým oneskorením som si uvedomila, že moje líščie telo pláva vzduchom... nie nepláva. Niekto ho nesie a tým sa vysvetľuje aj to vytie. Remus zacítil Jamesa v ľudskej podobe - lebo v jelenej by sa cez otvor nikdy nepretiahol - a teraz ho chcel roztrhať. Nebolo to nič nezvyčajné. Už sme si na to zvykli a vlastne o tom aj často vtipkovali.

Sírius bol stále vo svojej psej podobe, rovnako ako Peter, ktorý sa mu viezol na chrbte.

Musela som zaspať! Zodvihla som hlavu a zahľadela sa na Jamesa. Usmial sa.

„Za chvíľu sme vonku,“ oznámil mi. „Spi.“

Prikývla som a spokojne mu zložila hlavu späť na rameno. Veď to poznáte, darovanému koňovi na zuby nehľaď... Ak ma chce niesť, nech sa páči. Som taká unavená, že najbližší týždeň nevyleziem z postele!

Ach, kiež by. Nemilosrdný budík, ktorý nám deň predtým nastavil Remus, začal vyzváňať na celú izbu, ktorú s jeho doprovodom zaplavili hlasné nadávky – pričom moje boli tie najoriginálnejšie a najhlasnejšie. Rem je hrozná otrava aj keď je vo vlčej koži!

Po podobnom prebudení sa ani jednému z nás už spať nechcelo – navyše nám to tá prekliata vecička nedovolila.

„Siri,“ zaspievala som. „Nevidel si moje ponožky?“

No jo, Remus vytiahne päty a naša izba sa v momente premení na brloh kleptomanského raráška! Myslím, že za toto by sme s určitosťou vyhrali cenu za Najväčší bodrel na izbe v Rokrotských dejinách.

„Nie...“ odvetil. Sám mal dosť starostí nájsť svoj habit. Ťažko som vzdychla, vzala do ruky prútik a zvolala:

„Akcio, ponožky!“ A vzápätí na to: „Akcio, Siriusov habit!“

Obe veci sa vzniesli do vzduchu z hromady bordelu. Milujem toto kúzlo! Predstavte si situáciu: sedíte na gauči a kukáte telku, no a potom prídete na to, že ten prekliaty ovládač ste nechali v kuchyni! Ja viem, otrasné! Navyše, teraz otec kúpil novú, obrovskú krabicu – teda telku – dúfam, že ich mukli budú jedného dňa vyrábať tenšie, lebo táto nám zabrala hodný kus obývačky!

„Dik,“ vyhlásil vďačne Sirius.

„Nemáš zač.“

„Ehm, Tali,“ pípol Peter a ja som k nemu skrútila pohľad.

„Hm?“

Nervózne sa ošil. „Nevedela by si niečo spraviť s týmto bordelom?“ pípol a rozhodil rukami. Vyvalila som naňho oči ako tela na nové vráta.

„Ja?“ nechápala som.

„Ty,“ potvrdil.

„Prečo ja?“

„Lebo si baba a vy predsa takéto veci viete. Mama vravieva, že ani desať chlapov by nedokázalo upratať tak ako jedna žena,“ pinkal tíško, lebo veľmi dobre poznal môj názor na predsudok, že ženy patria do domácnosti. Prepálila som ho pohľadom, ale v duchu zaspomínala, čo to robí Remus, keď tu jediným švihnutím prútika dokáže upratať. Keď to môže robiť on, tak prečo nie ja?

„Hm, neviete, ako znelo to zaklínadlo?“ spýtala som sa a chalani záporne pokrútili hlavou.

„Jednoducho,“ ozvala sa naša záchrana odo dverí. „Upratať!“

Mávol prútikom a všetok ten bodrel sa zodvihol do vzduchu a začal sa predháňať, aby sa dostal na svoje pridelené miesto. Mala som čo robiť, aby som sa vyhla Jamesovej veľkej bifle o metlobale a Petrovým obalom od Fazuliek každej chuti. Do piatich sekúnd bolo všetko na svojom mieste a izba opäť žiarila čistotou.

„Remus!“ zvolala som nadšene a smrteľne vážne vyhlásila: „Vyznamenávam ťa za hrdinu dňa!“

Unavene sa usmial. Bolo vidno, že sa drží len z posledných síl. Povzbudzovací elixír od madam Pomfreyovej ešte nezabral. Hm, a hodili by sa mu raňajky... RAŇAJKY!

Kruci, ja som úplne zabudla na Veľkú sieň!

Autor: sisa118 (Shrnutí povídek), v rubrice: Povídky » Na pokračování » FanFiction Harry Potter

Sdílet

Diskuse pro článek Thalia Shepard - kapitola 14 - Stretnutie chlpatých: