Thalia Shepard - kapitola 3 - Ako to všetko začalo? • OurStories.cz ~ naše povídky

Prvá noc a látka z vody.

09.02.2015 (10:00) • sisa118 • Povídky » Na pokračování » FanFiction Harry Potter • komentováno 5× • zobrazeno 1276×

Tretia kapitola uzrela svetlo netového sveta! :D Je tu ďalšia časť a tú chcem venovať Nathy, Týne, FILADE, izzie22 a Trishe! Holky, ďakujem za komnety! Hádam sa bude páčiť aj táto časť. :D

Kapitola 3

„Ešte raz!“ povedal hádam po stýkrát Sirius.

„Smola, kamoško,“ uškrnul sa James. „Si to ty.“

„Chcem repete!“ zúril Black.

„Hej, Sirius! Drž zobák - inak ti zoberiem perinu,“ vyhrážala som sa.

„Stále to je moja perina,“ zúril.

„Nie nadlho,“ uškrnula som sa a pozrela na visiace hodiny nad skriňami. Bolo niečo po desiatej - teda po večierke. „Idem sa prezliecť,“ oznámila som im a zo Siriusovej postele zodvihla moje modro-zelené pyžamo.

Zavrela som za sebou dvere kúpeľne a takmer ma trafil šľak. Ten bodrel bol jednoducho... no... úžasný! Ani si neviete predstaviť, ako dobre mi padlo zistiť, že nie som ten najväčší bordelár pod slnkom. Nič tu nemalo vlastné miesto a bolo to oveľa prirodzenejšie, ako ten puntičkársky poriadok u báb.

Keď som sa vrátila do izby, chalani boli v pyžamách. Peter ležal na posteli a v ruke držal dlhý pelendrek. Remus bol taktiež zalezený pod perinou, ale namiesto jedla si pochutnával na stránkach múdrej knihy. James sa potuloval po izbe ako Bludný Holanďan a hľadal... ponožky? Teda aspoň toľko som, z toho jeho tárania, pochopila. A Sirius? Ten demonštratívne sedel v tureckom na perinách a ruky mal skrížené na hrudi.

„Smola!“ prehodila som jeho smerom. „Máš jednoducho smolu, tak uhni, chcem ísť späť.“

„Ešte stále je to moja posteľ,“ pripomenul mi namrzene.

„Dnes večer nie,“ vyviedla som ho z omylu a na perách sa mi usadil neveselý úsmev. Zbežne som si skontrolovala vymenený leukoplast. Bol suchý a v poriadku. Založila som si ruky v bok a čakala, kedy pán Nemožný zlezie z perín. Neurobil tak ihneď, ale podstatné je, že urobil. Fakt sa mi ho z nich nechcelo dostávať násilím.

„Si hrozná, vieš o tom?“ zašomral a ja som sa široko usmiala.

„A to si ešte nič nezažil,“ informovala som ho hrdo a posadila sa na posteľ. S veľkým zívnutím som sa zavŕtala pod perinu.

„Á, tu ste!“ zvolal z ničoho nič James víťazoslávne a do vzduchu zdvihol pár ponožiek. Obe boli červené s výšivkou ohnivej strely.

„Kamoško, a to si si nemohol zobrať nejaké iné?“ spýtal sa nechápavo Sirius, načo ho James prepálil podráždeným pohľadom.

„Tieto sú priamo od Ohnivých metiel!“ zvolal hrdo.

„Čo sú to Ohnivé metly?“ nedalo sa mi nespýtať.

Nemala som to robiť. Vážne nemala! Prinajmenšom by som sa ušetrila jeho zdĺhavého vysvetľovania, ospevovania a dohovárania typu: „Akoto, že nepoznám najlepší metlobalový tím?!“ Zapoj mozoček, Jamie a uvidíš, že na to prídeš. Neznášam metlobal. No čo už je len zaujímavé na sedmičke ľudí, ktorí sa naháňajú za loptami ako pes za chvostom?

Posteľ sa jemne nadvihla a vzápätí klesla, keď si na ňu Sirius ľahol. Ignorovala som ho a pritiahla si perinu pod bradu, takže mi bolo vidieť len hlavu.

„Posuň sa!“ ozval sa Siri.

„Nemám kam.“

„To je mi jedno, hlavne sa posuň!“ mrmlal a ja som mu, aspoň pre teraz, spravila po vôli.

Ležali sme chrbtami k sebe. V izbe nastalo ticho, ktoré však dlho nevydržalo. Po pár nemých sekundách sa medzi týmito štyrmi stenami rozbehol závažný rozhovor na takmer všetky možné témy, aké som poznala. Ja som zaspala pri tej, kde sme rozoberali Fazuľky každej chuti.

V noci ma Sirius niekoľkokrát pripravil o perinu a dokonca jeden či dva razy skopol z postele. No ja som mu neostala nič dlžná. Posteľ bola pre nás dvoch jednoducho primalá. Zobudila som sa neskoro, ale včas. Zvláštne však bolo, ako som sa prebudila. Ležala som chrbtom opretá o Siriusa a on mal cezo mňa prehodenú ruku.

A ja som sa čudovala, čo mi je také horko!

Pohla som hlavou a bolestivo sykla, lebo mi ten idiot priľahol vlasy! Odsunula som jeho ruku a s ťažkým povzdychom sa posadila. Ešte šťastie, že dnes je piatok. Zajtra je víkend!

„Stávame!“ vykríkla som, pričom odpoveďou mi bolo len nesúhlasné šuchotanie. Spali ďalej, ale ja som sa nevzdala.

„Stávame!“ zopakovala som a začala sa húpať na Siriusovej posteli.

„Prestaň...“ zašomral.

„Ho – re – sa!“ vykrikovala som po slabikách, ale jediný, kto ma moje volanie odpovedal, bol Remus. Posadil sa a ospalo sa pretiahol.

„Koľko je hodím?“ zašomral.

„Čas raňajok!“ zvýskla som nadšene, lebo môj žalúdok netúžil po ničom inom – a ako sa ukázalo, nebol jediný.

„Raňajky? Povedal niekto raňajky??!“ Peter sa posadil na posteli takou rýchlosťou, čo v jeho prípade popierala zákony fyziky!

„Presne tak, Péťo, sú raňajky!“ nadšene som prikývla, ale to už sa z postele hrabal von. No fajn. Teraz aspoň viem, čo naňho platí. Jedlo, jedlo a znovu jedlo!

Tak, dvoch by sme mali. Siriusovi som spod hlavy vytrhla vankúš. Nepáčilo sa mu to, a to, že som ho s ním začala mlátiť, ešte menej.

„Stávaj! Stávaj! No tak, Black, je ráno!“

Kde sa vo mne táto raňajšia hyperaktivita vzala, fakt netuším. Väčšinou som to ja, koho musia z postele ťahať násilím.

„Prestaň!“ zakňučala moja obeť. „Už som hore... som hore,“ brblal, ale ja som mu neverila a preto dostal ďalšiu po gebuli.

No mám aj ďalšiu dobrú správu. Moja ranná aktivita prebrala Jamesa z jeho snového sveta a teraz dezorientovane šmátral po nočnom stolíku a hľadal okuliare. Našťastie preňho mu na pomoc prišla Remusova ruka.

„Dík,“ zašomral James a nasadil si ich. Potom nasraným pohľadom vyhľadal moju osobu. „Čo ti šibe?! Veď je ráno!“ zúril.

„Presne tak, Jimmy, je ráno a rána sú od toho, aby ľudia vstávali,“ poučovala som ho, načo len naprázdno otvoril ústa.

Vzápätí mi pohľad skĺzol na Siriusa. Ten idiot opäť zaspal! S otvorenými ústami a zavretými očami chrápal na matraci bez vankúša... no, keď už sme pri tom vankúši, tak ten mu opäť nemilosrdne pristál na hlave.

„Hej, Šípková Ruženka, deň volá, tak ho nenechaj čakať!“ skríkla som mu pri uchu a mala som obrovské šťastie, že mám také dobré reflexy! Jeho dutá hlava vyletela vpred a len tak-tak mi nerozbila nos!

„Čo-čo sa deje?“ nechápal.

„Len toľko, že je ráno,“ oboznámila som ho so všeobecne známym faktom.

„Ráno? A to musíš tak ziapať? S týmto škriekaním by si v pohode mohla konkurovať moje „drahej“ matičke,“ oznámil mi naštvane.

„Vstávaj,“ rozkázala som a postavila sa z postele. „Idem sa prezliecť. Tak si pohnite. Čakám v klubovni.“

Vyšla som von a ako som sa približovala k vlastnej izbe, dobrá nálada zo mňa opadávala. Ale to nebolo nič v porovnaní s tým, keď som do nej vošla. Ani som sa nestihla poriadne zorientovať a už mojím smerom letelo množstvo otázok.

„Kde si bola?“ pišťala Alice.

„Báli sme sa o teba!“ pokračovala Lili.

„Hovor za seba!“ štekala Scary.

„Aj ja ťa rada vidím... Scary,“ zaspievala som, načo sa automaticky nadula ako ropucha.

„Nevolaj ma tak!“ jačala.

„Ehm, smola, budem!“ odbila som ju a prešla k jednej zo skríň, odkiaľ som vytiahla čistý habit.

„Kde si spala!?“ zopakovala Alicinu otázku Lili.

„U chalanov. To vám nedoplo? Veď sami ste povedali, že ich zbožňujem!“ zvolala som sarkasticky.

„Čo? Ale to nemôžeš! Je to proti predpisom!“ pohoršovala sa červenovlasá spolubývajúca, načo som len škrobene nadvihla obočie.

„Vážne a akým? Ja o žiadnych neviem.“

„Ale... ale ...“ Nech už chcela povedať čokoľvek, nedala som jej príležitosť. Vyskočila som na nohy a s kapsou prevesenou cez plece vyšla von. Rútila som sa schodmi a v klubovni div nesknokautovala Jamesa.

„Tali?“

„Sorry,“ vyšlo zo mňa bleskovo.

„Tak, čo raňajky?“ spýtala som sa s nádejou v hlase.

„Raňajky!“ súhlasil nadšene Peter. Bez váhania som ho chytila za ruku a ťahala von cez tunel. Chalani si medzi sebou vymenili neveriace pohľady, ale nakoniec sa pohli vpred.

Tak, asi nejako takto sa začalo naše priateľstvo.

Týždne plynuli a my sme sa pomaly, ale isto, stávali postrachom školy. Záchodové mysy či iné vybavenie hradu? Nič pred nami nebolo v bezpečí. Naše šibalstvá sa stali legendárne a medzi študentmi sa nehovorilo o ničom inom len o nich.

Malí prváci a ich neskrotné rebelské duše! Prefekti nad nami znechutene ohŕňali nosmi a snažili sa nás pri niečom prichytiť – žiaľ, neúspešne. A prečo? No veľkú úlohu na tom zohráva darček od Jamesovho otca.

Jeseň prebrala nadvládu nad rokfortskými pozemkami a my sme sa v pohodlí a teple chrabromilskej klubovne učili. Jasné, že nie dobrovoľne! Ale čo už narobíte, keď medzi vašich najlepších priateľov patrí druhý najväčší bifľoš na škole? No nič. Musíte sa mu prispôsobiť – teda, aspoň občas.

Znechutene som odfrkla, keď som ani za svet nedokázala prísť na to, ako to s tým Bublinkovacím elixírom je. To tam mám najskôr dať mušie oči alebo myší prst? Bože, nemôže to byť ešte zložitejšie?! Nech už túto hlúpu vedu vymyslel ktokoľvek, musel to byť neskutočný debil... alebo nemal čo robiť a preto sa rozhodol, že nasledujúcim čarodejníckym generáciám znepríjemní život!

„Remúús!“ zatiahla som zmorene a oslovený ku mne zodvihol pohľad od... ehm, chlapče, nepreháňaš to trochu? Elixíry pre pokročilých! Ja nezvládam ani šiestu kapitolu Elixírov pre začiatočníkov!

„Áno?“

Remus - záchranca, vždy pripravený pomôcť – vďaka bohu zaňho!

„Ja tomu nerozumiem!“ posťažovala som sa a on v momente stál nad mojím kreslom.

„Čomu presne?“ chcel vedieť a ja som ukázala na dvadsiaty siedmy riadok odvrchu – áno, neskutočne som sa nudila, a tak som to porátala.

„Čo tam ide skôr? A prečo to musím zamiešať trikrát a nie štyri? Veď Slughorn vravel, že elixíry bylinkového typu sa majú štyrikrát, tak prečo tu je tri?!“ fňukala som.

Remus si prisadol vedľa mňa, prevzal učebnicu a rozmýšľal. O menej ako minútu neskôr som mala možnosť vidieť žiarovku nad jeho hlavou, ako sa víťazoslávne rozsvietila... no dobre, to som si iba predstavila, ale jeho výraz bol presne taký!

„To musíš...“ začal, ale v tom mu isté egocentrické hovädo, ktoré vždy hľadí len samo na seba, skočilo do reči a mňa, úbohé stvorenie, aj naďalej ponechalo v nevedomosti.

„Na ktorej ste strane?“ spýtal sa prudko Sirius, načo som ho prevŕtala podráždeným pohľadom.

Odpovedal Remus.

„Strana šesťdesiatsedem, Bublinkovací elixír – to, čo zajtra robíme na hodine, Sirius,“ oznámil mu tónom, ktorý hovoril za všetko, teda: „Sírius! Ty si sa zas neučil! Zajtra ti nepomôžem!“ – ale my sme aj tak vedeli, že pomôže. Vlastne, len vďaka nemu sme z Elixírov mali vcelku obstojné známky a radili sa k lepšej polovičke triedy.

„No tak, Remus. Veď ja sa učím, ale tiež by som to potreboval vysvetliť,“ zatiahol, načo sme si s Remusom vymenili sprisahanecké pohľady. Sirius a učiť sa? Nikdy!

Ten chalan je totálny ignorant, čo sa týka učenia. Pustí sa doňho tak za päť dvanásť, čo väčšinou býva o ôsmej? Možno aj deviatej – a ja potom kvôli nemu nemôžem spať, lebo mi svieti nad hlavou. Áno, ešte stále spávam v jeho posteli – v jeho alebo Jamesovej. Ale radšej v jeho, lebo čo Jammymu chýba na výške, tak to dopĺňa objemom. Nie, nie je tučný, ale jednoducho o čosi mohutnejší ako Sirius.

No Sirius nebol jediný, ktorý sa k nám pridal, a tak sa nakoniec stalo, že to Remus vysvetľoval celej našej partii s výnimkou Petra. A čo robil ten? Podľa zasneného výrazu buď sníval o jedle alebo... no nič iné ma nenapadá.

Konečne som tomu začala chápať, keď v tom na sklenenú tabuľu najbližšieho okna dopadli hlasné údery zobáka. Všetci sme automaticky zodvihli hlavy za zvukom (áno, aj Peter) a prekvapene hľadeli na veľkú sovu. Perie mala tmavo sivé – takmer modré – a tie oči. Boli zvláštne zelené. Ako čerstvo vyklíčená tráva.

„Otto!“ zvolal prekvapene James a utekal otvoriť okno. My ostatní sme tam len tak sedeli a neveriacky hľadeli na výjav pred nami. Sova vletela dnu a Jamesovi do rúk vpustila veľký, mäkký balíček. Prekvapene sa naň pozrel a potom pohľad stočil na nás. Ako prvý prehovoril Sirius.

„Čo to je?“

„Ja neviem,“ priznal James a Siri si nedočkavo vzdychol. „Ale je tu list.“

„Chalani, asi by sme mali ísť do izby,“ navrhla som a hlavou hodila k neďalekej, príliš zvedavej skupinke.

Súhlasili so mnou a onedlho sme už sedeli na matracoch - pričom na mne sedela istá sivá potvora, ktorá si ma očividne, na moju smolu, obľúbila. Otto, ako nám ho James predstavil, bola sova tmavá alebo bradatá a patrila jeho otcovi... rovnako ako to, čo sa mu teraz povaľovalo neodbalené na nohách. Bol na tom list a keď si ho James prečítal, poslal ho nám.

Jammy,

nastal čas, aby som ti dal niečo, čo mne pred dlhými rokmi daroval môj otec a jemu zas jeho otec, a tak ďalej. Ako rodič by som to nemal robiť a mama ma od toho vážne odhovárala, ale je to tradícia. Jedného dňa ho aj ty predáš ďalej.

Takže, čo to vlastne je? Ako malému som ti rozprával príbehy o skupine chlapcov, ktorí na škole robili množstvo hlúpostí a nikdy im na to neprišli, lebo dokázali zmiznúť... no, ono to neboli len príbehy. Boli to vlastne zážitky z mojich školských čias, a to, čo teraz držíš v rukách, je práve ono kúzlo. Neviditeľný plášť. Presne tak. Neviditeľný plášť, ktorý sa v našej rodine traduje už stáročia. Jeho kúzlo nevyprchá.

Ako funguje? Prehoď ho cez seba a uvidíš.

S láskou, mama a otec.

P.S.: Mama ti odkazuje, že ak ho zneužiješ na porušovanie školského poriadku, máš doživotné domáce vezenie.

Dočítala som a vzápätí si s chalanmi vymenila prekvapené pohľady. Neviditeľný plášť? Tak to je niečo! Mohli by sme porušovať školský poriadok jak na bežiacom páse a nik by nás nechytil! Mohli by sme prekutrať hrad a nájsť viac tajných chodieb!

„James, obleč si ho!“ nadšene ho nabádal Sirius a ja som súhlasne prikyvovala. No ešte predtým, ako tak spravil, ho najskôr musel vybaliť. Rozbalil či skôr roztrhal obal a na zem sa vylial jeho obsah. Skutočne to pôsobilo, akoby tá látka bola z vody! James ho zodvihol a ja som s úžasom sledovala jeho tmavohnedú farbu a jemné vzory.

„Obleč si ho!“ naliehala som.

James ho roztvoril a zodvihol do výšky očí, ale aj tak množstvo látky zostávalo zvinuté na zemi – bol obrovský! James si ho pozorne premeriaval a nech už sa mu hlavou honilo čokoľvek, dúfala som, že to čoskoro chytí a oblečie si ho!

„No tak!“ súrila som ho a on sa konečne pohol. Prehodil si ho na plecia, ale tie v momente, ako sa ich látka dotkla, prestali existovať. Pritiahol si látku bližšie ku krku a jeho hlava len tak, samovoľne levitovala vzduchom!

„Wau!“ vydýchli sme všetci štyria a Peter inteligentne zvolal:

„Ty nemáš telo!“

„Ale má,“ opravila som ho, „Len je... pod tým. James, ako sa cítiš?“

Oslovený sa na mňa pozrel s naddvihnutým obočím.

„Ako? Perfektne! Decká, viete si predstaviť, čo s týmto môžeme robiť?“ nadchýnal sa, ale Remus nesklamal a chytil sa slova.

„James, tvoja mama nechce, aby si porušoval školský poriadok!“ vystríhal ho, no Jammy len lenivo mávol rukou.

„Mama sa cez to prenesie. Navyše otec tam napísal, že ho používal na porušovanie školského poriadku.“

„James, ja si nemyslím...“ No čo si Remus myslel či nemyslel, sme sa už nikdy nedozvedeli.

V tej chvíli sme začali kuť dobrodružné a pomstychtivé plány na dobitie rokfortského hradu a nakopanie pani Norisovej.

Autor: sisa118 (Shrnutí povídek), v rubrice: Povídky » Na pokračování » FanFiction Harry Potter