OurStories.cz ~ naše povídky - Povídky » Na pokračování » FanFiction Harry Potter » Thalia Shepard - kapitola 32 - A čo ty?

16.04.2015 (20:00) • sisa118 • Povídky » Na pokračování » FanFiction Harry Potter • komentováno 9× • zobrazeno 1263×

Tak a ďalšia časť je na svete. :D

Kapitolu venujem mime33, Ivet, Violet, Trishe, Nathy, izzie22, Hranolke a valhalinke.

P.S.: Ja viem, že sa nám Tali mení ma mamu... Ale to je nič, oproti tomu, čo bude nasledovať. Ona bude oveľa horšia (a zároveň lepšia – záleží od toho, ako človek nahliada na otázku bytia) ako Alexandra. :D No čo, mám rada krváky. :D

Sisa118

Kapitola 34

Sedela som pod veľkou vŕbou. Nie tou zúrivou, ale pokojnou a priateľskou – tou, do ktorej si zamilované páry vyrezávajú srdiečka a tou, ktorá je tu dlhšie než profesor Binns.

Jej padavé konáre okolo mňa vytvárali zelené závesy a chránili ma pred zvedavými pohľadmi. Oči som upierala na jazero pred sebou, sledovala šantiace deti a priateľskú krakaticu. V rukách som držala gitaru a v nemej agónii do nej vybrnkávala smutné tóny.

Na kameni meter odo mňa stála okrúhla, biela klietka a v nej si spokojne hovel Nayo. Užíval si čerstvý vzduch. Musela to byť preňho príjemná zmena po štyroch mesiacoch strávených v izbe.

Jar oficiálne vyhrala nad zimou a svoje víťazstvo dávala najavo skutočne pompézne. Stromy rozkvitli a tráva vyrašila aj na sivých skalách. Vzduch naplnila príjemná vôňa nového života... len ja som mala stále pocit, že ten môj nikam nesmeroval. Akoby stagnoval na mieste a nie - a nie sa pohnúť ďalej. Bolo mi z toho zle. Tóny smutnej melódie sa šírili svetom a ja som nemala ani najmenšiu predstavu ako ďalej.

Ako vydržím zvyšné mesiace? Netuším. Krakatica zodvihla jedno chápadlo a decká ho využili ako skokanský mostík. Ten čudný tvor deti skutočne miloval. Bol k nim jemný a starostlivý. Priateľský. Na niečo tak ozrutné a ohavné by ste to nikdy nepovedali. Odvrátila som sa od toho výjavu a sledovala ďalší.

Náš spokojný, večne zamilovaný pár sa niesol v tieni hradu, ale ja som ich aj tak rozoznala. James a Lily. Je možné, aby sa nepriateľstvo tak rýchlo zmenilo na lásku?

V duchu mi prebehlo niekoľko obrazov mojich rodičov.

Potrepala som hlavou nad tou predstavou. Nepotrebovala som na to myslieť. Aj tak to len bolelo. Nedokázala som sa s tým zmieriť. Viem, že mnohí na tom boli oveľa horšie, ale ja... možno som... nie. Mne je jedno, ako sú na tom iní... teda nie jedno, ako jedno. Jasné, že ich ľutujem, ale to nič nemení na fakte, že ja... jednoducho... milovala som ho a už tu nie je. Tá prázdna diera je ako hnisajúca rada. Bolí a odmieta prestať...

Vždy, keď som si myslela, že som sa s jeho smrťou vyrovnala, prekvapila ma nejaká záľudná myšlienka alebo spomienka. Nie, nevyrovnala som sa s tým a myslím, že ani nikdy nevyrovnám - ale snažila som sa to zakrývať. Prehrýzť sa cez to. Ísť ďalej. Vykročiť do ďalšej éry života s čistým štítom. Nešlo to. Nie. Vždy, keď som si nato pomyslela, pred očami sa mi zjavila postava bez tváre. Postava, ktorú som musela zabiť... a dúfam, že keď ju zabijem, tak nájdem stratený pokoj... dúfam.

Zelený záves sa odhrnul a do môjho súkromného kráľovstva vstúpil môj pekný kamarát.

„Tak tu si,“ zahlásil nadšene.

„Nie, nie som,“ odvetila som sarkasticky a odložila gitaru.

Tichošľap si prisadol. Opierali sme sa plecami. Položila som mu hlavu na rameno a on ma nechal.

„Je tu krásne,“ prehodila som po chvíli.

„Hm, je...“ zaznela odpoveď.

„Čo budeme robiť? Už sa sem nevrátime.“ Tá predstava mi naháňala hrôzu.

„Ja v tom mám jasno,“ povedal vyrovnane.

„Máš? Tak vrav. Možno sa na mňa niečo nalepí.“

Nepozrel sa na mňa. Uprene sledoval modrú, rozčerenú hladinu.

„Keď odtiaľto odídem, tak...“ zamyslel sa. „Tak si kúpim dom alebo byt, je jedno čo.“ Prikývla som. Spomínal niečo o tom, že mu strýko zanechal slušné dedičstvo.

„A potom?“

„Potom sa stanem aurorom,“ vyhlásil odhodlane. „Je to jediný job, ktorý si viem reálne predstaviť,“ priznal.

Nechápavo som pokrútila hlavou. „Prečo? S tvojimi známkami a – no, povedzme si to na rovinu - telom by si mohol robiť čokoľvek.“

Krivo so usmial.

„Vážne? Mohol? Na ministerstvo ma nevezmú. Na to má moja milovaná rodinka priveľký vplyv. Liečiteľom byť nechcem a práca pre Gringottbanku ma neláka – aj keby ma poslali do zahraničia. Ja... byť aurorom má niečo do seba,“ dodal.

„Je to nebezpečná práca. Pravdepodobne ti trocha vylepší fasádu,“ uťahovala som si z neho.

Uchechtol sa. „Podľa niektorých báb sú jazvy sexi.“

„Len aby,“ varovala som ho.

Rozhostilo sa medzi nami ticho. Netrvalo dlho a prerušil ho on.

„A ty? Čo budeš robiť ty?“

„To isté. Nechcem bývať s mamou. Chcem sa čo najskôr osamostatniť a nastúpim do aurorského programu.“

Prikývol a chvíľu nad niečím rozmýšľal.

„Čo sa ti honí hlavou?“ spýtala som sa.

„Obaja chceme žiť mimo náš rodičovský dom...“ začal a ja som nechápavo nadvihla obočie.

„A?“

Obrátil sa ku mne s iskrou v očiach. No, tak toto vyzerá zaujímavo.

„Tak žime spolu?“ navrhol, čím mi vyrazil dych.

Spolu? Aj mimo školy? Prečo mi to nenapadlo skôr?! Na tvári sa mi rozľahol široký úsmev a objala ho jednou rukou.

„To je skvelé! Geniálny nápad!“ nadchýnala som sa. „Najskôr by sme mohli niečo prenajať... niečo v Londýne, aby to na ministerstvo nebolo ďaleko...“ začala som plánovať a on súhlasne prikývol.

„Vlastne, ja by som o niečom vedel,“ priznal.

„Áno?“

„Áno“ potvrdil. „Je jeden dom. Má dobrú cenu aj polohu, ale je...“ zarazil sa, ako hľadal správne slová.

„Áno?“

„Je tak trocha zanedbaný. Ak by sme ho chceli - ak by ho chcel hocikto – museli by sme ho prerobiť.“

„Najskôr cena,“ nadhodila som.

„Dvesto zlatých,“ riekol a ja som sa zamyslela. Dvesto je za dom fakt málo. Až hriešne málo...

„Čo by sme museli zmeniť?“

„No, všetko. Ale na druhú stranu základy sú pevné a... prúdi v nich stará mágia.“

„So starou mágiou bývajú problémy,“ varovala som ho.

„To áno, ale táto mágia je iná, a to je ten háčik – dôvod, prečo je dom taký lacný.“

Aha, takže to nebudú len pretekajúce stropy?

„Počúvam.“

„Jeho mágia je prastará. Vlastne by sa dalo povedať, že základy sú ešte z dvanásteho storočia a predtým na tom mieste žili druidi.“ A kruci, toto vážne nevyzerá dobre!

„Pokračuj.“

„Ten dom má vlastné vedomie.“ A je to v prdeli. „Preto je možné, že by nás, ako nových majiteľov, neprijal. Je to len jedna z možností,“ dodal rýchlo a ja som ho počastovala skúmavým pohľadom.

„Ty si tam už bol!“ obvinila som ho.

„Bol a podľa terajšieho majiteľa sa ku mne správal vcelku príjemne. Teda, ak sa fakt, že mi na hlavu vylial odkvap, dá označiť za príjemné,“ uzavrel.

Premýšľala som. Dom za dvesto galeónov plus oprava. No, ak by som si zobrala pôžičku od Gringotových, tak možno, ale čo ja viem. Dom s vlastným vnímaním? To nevyzerá dobre.

„Máš aj iných kandidátov?“

Mal. Jeden z nich sa nachádzal asi tak dvadsať kilákov od Londýna, potom tam bol muklovský byt – ale ten som zavrhla takmer okamžite. Nielenže bol v zlej štvrti, ale ak chceme byť aurormi, potrebujeme určitú ochranu a tá sa pri mukloch zariadiť jednoducho nedá. Poslednou možnosťou bol dom na severe Londýna, ktorý ale stál oveľa viac, akoby som si mohla dovoliť.

No, bude to ešte zaujímavé, ale zatiaľ to riešiť nemusím.

Najskôr by som sa mala dať dokopy, potom spraviť MLOKA, podať prihlášku do aurorského programu a až nakoniec začať zvažovať, kde budem žiť, lebo to je zo všetkých mojich problémov ten najmenší. A ak by sme si nakoniec aj vybrali ten dvadsať kilometrov od Londýna, existuje predsa niečo ako hop-šup prášková sieť! Dovtedy môžem bývať vo svojej izbe a ako-tak sa snažiť vyjsť s mamou.

Sobota pokračovala v celkom príjemnom duchu. Obed som prežila bez väčších problémov, poobedie taktiež, ale ako to v týchto časoch už býva, to že sa nič nestalo na obed, ešte neznamená, že nepoškvrnená ostane aj večera.

Atmosféra v chrabromilskej učebni by sa dala krájať. Mnohý prváci mali lesklé tváre a aj žiaci z vyšších ročníkov mali červené oči.

Dezorientovane som upierala pohľad do červených plameňov a Nyneve si vedľa mňa išla oči vyplakať. Rob ju držal v náručí, ale ani jemu nebolo všetko jedno. Oči mal lesklé a bol len krôčik od toho, aby mu z nich nevypadli prvé slzy. Zaťala som päste a nechty sa mi zaryli do kože. Vítala som tú bolesť. Bola oveľa lepšia ako to, čo sa mi odohrávalo v hlave.

Ten prvák, ktorý s Nyneve videl, ako ma Malfoy pobozkal. Ten usmiaty chalan, čo sa dnes bláznil s Krakaticou. To malé, sprosté a naivné decko, ktoré malo pred sebou celý život, dnes pred večerou spáchalo samovraždu.

Keď som sa to dozvedela, myslela som si, že si zo mňa James robí srandu. Veď posledné dni vyzeral v pohode! Usmieval sa, bavil sa s priateľmi. Bol na tom oveľa lepšie ako ja! Tak, kurva, prečo sa obesil? Nedokázala som to pochopiť. Jednoducho to nešlo. Prečo nikomu nič nepovedal? Prečo?!

Svrbeli ma päste. Svrbelo ma celé telo! Potrebovala som si do niekoho udrieť! Rozbiť niekomu držku! Ja...

Prudko som vyskočila na nohy a chalani tomu nevenovali pozornosť. Zničene upierali pohľady do ohňa. Lily vedľa Jamesa zničene zatínala zuby. Už neplakala. Už nie.

„Idem sa prejsť!“ vyhlásila som rozhodne a oni ma nechali. Rukou som si podráždene prečesala dlhé, hnedé vlasy. Ich dĺžka mi liezla na nervy. Cestou som si zo zápästia stiahla gumičku a zviazala ich.

Kráčala som vyľudnenými rokfortskými chodbami. Nevedela som kam.

Nakoniec som sa ocitla v knižnici. Knihy poletovali všade naokolo. Upratovali sa samé od seba a madam Pinceová tíško posmrkávala do nepoužiteľnej, látkovej vreckovky. Uprela na mňa zaslzené oči a ja som sa nad ňou zľutovala. Mávla som prútikom skôr, ako mi mohla vynadať za to, že ním šermujem pri jej vzácnych knihách a vyčarovala krabičku papierových dôverníkov. Podala som jej ich a ona mi prekvapene a vďačne zároveň prikývla.

Prešla som do zadnej časti a zahľadela sa von cez vysoké okná.  Slnko zapadalo. Vlastne by sa dalo povedať, že nad obzorom sa črtalo len pár posledných centimetrov. Sledovala som jeho každodennú cestu s vedomím, že jeho východ Rupert Grant už nikdy neuvidí.

Zvláštne. Nič som necítila. Nebolelo to tak, ako keď zomrel môj otec. Vlastne by sa dalo povedať, že to nebolelo vôbec, práve naopak. Jeho smrť vo mne vyvolala neovládateľný hnev. Zúrivosť, ktorú sa mi len z posledných síl darilo držať pod pokličkou. Potrebovala som ju na niekom vybiť. Keby som len tak po ruke mala Anescumba alebo Niewhealla. Ak by som v tejto chvíli narazila na Gillecrosdovú, tak by som ju zabila veľmi rýchlo. Môj hnev by mi nedovolil sa krotiť, aby som jej smrť predlžovala. Nie, jeho prudkosť by ju zabila v pár sekundách!

Naklonila som sa a čelom sa oprela o chladné sklo. Zavrela som oči. Ruky vopchala do vreciek a prstami zavadila o niečo... To niečo bolo papierové. Vytiahla som to a pohľad mi padol na Záškodnícku mapu.

Kde sa tu nabrala?

Potom mi v hlave skrsla spomienka, že som pred pár dňami navštívila prefektské kúpeľne. Odvtedy, čo ma tam prekvapil Malfoy, som na ňu nikdy nezabudla.

„Slávnostne prisahám, že nič dobré za lubom nemám!“ zarecitovala som šeptom a po mape sa rozbehli tenké vlásočnice atramentu.

Trvalo nám takmer štyri roky, než sme ju dorobili! Štyri dlhé, krásne roky bezstarostného šibalstva. Kde sú tie časy? Kam zmyli? Veď len prednedávnom som sa starala akurát o to, aby Malfoy neprezradil, že sme spolu spali. O to, ako čo najviac nasrať profákov a nebiť pritom odhalená. O to, ako sa ožrať a zabaviť... A teraz?

Teraz je mojou najväčšou túžbou zaspať a zobudiť sa s tým, že posledné mesiace boli len sen – nočná mora. Pretrela som si stuhnutý zátylok a zo zvedavosti prezerala jednotlivé poschodia. Dúfala som, že niekde narazím na Anescumba alebo Niewhealla, ale mala som smolu. Obaja boli v slizolinskej klubovni... ale niekto nebol.

Pohľad mi skĺzol na chlapčenské, prefektské kúpeľne.

Malfoy!

Ten slizký had sa čvachtal v teplej vode, zatiaľ čo ostatní umierali kvôli jemu podobným! Nemal právo odpočívať! Nemal právo tešiť sa z bolesti iných! On...

Prudko som sa otočila na opätku až sa prach okolo mňa zvíril. Prebehla som okolo madam Pinceovej, ktorá mi nevenovala pozornosť. Aj naďalej ticho fňukala do tento krát papierovej vreckovky. Preletela som dverami na chodbu. Moje kroky sa hlasno odrážali od stien. Bolo mi to jedno. Ešte nezvonilo na večierku a teda som si mohla robiť, čo sa mi zachcelo. Cestou som míňala Filcha, ktorý na mňa niečo kričal, ale ja som ho ignorovala. Bola som taká naštvaná, že som mu ani neukázala fakera!

Bežala som a sivé steny ovešané obrazmi sa okolo mňa mihali v jednoliatej šmuhe. Zastavila som až pred vysokým obrazom morskej panny sediacej na skale – tej istej, čo je znázornená vo vnútri.

„Láska je čistota,“ zavrčala som heslo.

Morská nána sa prehupla dopredu a odhalila priechod. Prebehla som ním a hľadala Malfoya.

Bol ku mne otočený chrbtom. Lakťami sa opieral o mramorový okraj. Vzduchom sa vznášali zeleno–zlaté bublinky. Vraždila som tie široké plecia pohľadom a prekvapene zúžila oči, keď ma oslovil.

„Pridáš sa ku mne?“

Na pár chvíľ mi vyrazil dych. Ako to vie? Aj on má Záškodnícku mapu? Ak áno... Potriasla som hlavou a ticho zavrčala.

„Nie.“

„Tak preč si prišla?“ spýtal sa.

„Ako vieš, že som to ja?“ nechápala som. Stále bol ku mne otočený chrbtom.

Ticho sa uchechtol. „Poznám tvoj hlas,“ odvetil.

„Nie teraz. Ako si vedel, že som to ja predtým, ako som...“

„Ona mi to povedala,“ šepol a mokrou rukou hodil smerom k morskej náne.

Vraždila som ju pohľadom a ona nespokojne švihla chvostom. Pripomienka pre mňa, zničiť jeden obraz! Pravdepodobne jej dopol význam môjho vražedného výrazu, lebo vzápätí zmizla a nechala nás tu s Malfoyom samých.

„Nemá rada osoby jemnejšieho pohlavia,“ zapriadol a keď som sa naňho opäť pozrela, hľadel mi priamo do očí. „Tali, prečo si prišla?“ chcel vedieť.

„Nevolaj ma tak!“ štekla som a jeho kútiky sa o čosi nadvihli.

„Tak prečo?“

„Aby som ti rozbila držku!“ povedala som po pravde a on si trpiteľsky povzdychol.

„V tom prípade,“ začal, „nech to už máme za sebou.“

Skôr, ako som sa stihla obrátiť – čo by som aj tak neurobila – sa rukami zaprel o kameň a vytiahol hore. Bolo fascinujúce pozorovať horu svalov na jeho ramenách a hrudi. Uprel na mňa vševediace, ľadové oči a pery skrivil do ironického úsmevu.

„Nesmej sa!“ zavrčala som, čo uňho vyvolalo ešte väčšie pobavenie.

„Prečo nie? Si zábavná,“ odvetil. „Vidím to na tebe. Páči sa ti, čo vidíš, tak s tým nebojuj, Tali...“

To nemal hovoriť. To vážne nemal hovoriť! Naštval ma. Rozzúril ma dočervena!

Pokazil mi moje plány! Prišla som sem, aby som ho zmlátila! Aby som mu z tváre zmazala ten narcistický úsmev a on si tu zo mňa robí srandu?

Vrhla som sa vpred s úmyslom zničiť všetko, že sa kedy mohlo nazývať Reginus Sargas Malfoy!

Autor: sisa118 (Shrnutí povídek), v rubrice: Povídky » Na pokračování » FanFiction Harry Potter

Sdílet

Diskuse pro článek Thalia Shepard - kapitola 32 - A čo ty?: