OurStories.cz ~ naše povídky - Povídky » Na pokračování » FanFiction Harry Potter » Thalia Shepard - kapitola 4 - Slizoš

11.02.2015 (14:00) • sisa118 • Povídky » Na pokračování » FanFiction Harry Potter • komentováno 9× • zobrazeno 1511×

Ďakujem za komenty. Ani si neviete predstaviť, ako človeka nakopnú! :D Som rada, že sa vám príbeh páči a fakt dúfam, že sa bude páčiť aj naďalej. A aj túto kapitolu venujem vám, holky, ktoré ste mi napísali zopár riadkov, a to izzie22, FILADE, Nathy, Týne a Trishe.

Tak, čo by som povedala k tejto kapitole? No, bude tak troška nudnejšia, ale potrebujem premostenie. Sľubujem, že v nasledujúcej bude viac akcie zahŕňajúcej krv, kopance pod pás, hádky so sabadeštrukčným podtónom a nakopávanie gulí... :D

Sisa118

Kapitola 4

S nadšenými výkrikmi sme sa rozbehli von z učebne.

Veď uznajte, je piatok, slnko svieti, vtáčiky čvirikajú, Peter žerie a Umastenec neotravuje. No dokonalá piatková idylka. Už chýba len niečo, čo by sme mohli vyviesť! A to niečo sa práve teraz približovalo nezadržateľnou rýchlosťou. Ešte šťastie, že tu nebol Rem.

„James,“ špitla som metle vedľa a ukázala na červenovlasé dievča, ktoré si to mierilo do učiteľskej zborovne. „Evansová!“

V priateľových očiach sa zablesli šibalské plamienky, ktoré však vzápätí pohasli, lebo k červenovlasej bifľoške sa pridala profesorka McGonagallová.

Tak, ako by som opísala môj vzťah k nej?

Lili Evansová. V prvých momentoch nášho spolunažívania mi prišla ako milé dievča, ale vykľula sa z nej totálna bifľa s extrémnym (až nezdravým) rešpektom voči školskému poriadku. A čo bolo horšie, vo všetkých predmetoch (s výnimkou Obrany) bola lepšia ako ja! A ešte horšie bolo, že bola obľúbená nie len medzi učiteľmi. Chrabromilčania ju brali ako svojho maskota - už len kvôli červenej záplave vlasov. Bifľomorčania ju milovali kvôli jej vľúdnemu správaniu a schopnosti naučiť ich viac, ako samotný učitelia a Bystrohlavčania zas rešpektovali jej rozsiahle vedomosti. Slizolinčania ju moc nemuseli, ale nechávali ju na pokoji a aj medzi nimi sa našlo zopár obdivovateľov a hlavným z nich bol Ufňukanec! Najväčší nepriateľ nás – Záškolákov.

„Škoda,“ zatiahol James a poobzeral sa po ďalšom terči... a našiel ho.

Filch! Mladý školník nenávidel všetkých študentov. Predtým, ako sme sem prišli, na to nemal dôvod, ale teraz?

„Sirius!“ zapriadla som.

„Čo?“ nechápal, ale vzápätí sprisahanecky zvolal. „Ahaa! Čo mu spravíme teraz?“

„Čo tak Ropušie bradavice?“ navrhol James.

„Nie, to sme už skúšali... čo Hyacintové vlasy?“ navrhla som.

„Nie, tie sme s Jammym použili pred týždňom,“ zavrhol Sirius.

„Čo? Akoto, že o tom neviem?“

„Nebola si s nami. Rem ťa zatiahol do knižnice a my sme zabudli,“ objasnil a mne sa pred očami vynoril výjav mojej maličkosti, neskutočne trpiacej nudou a Rema, ktorý mi zanietene vysvetľoval rozdiel medzi Plúcniačkami a Vajconožkami?

WTF? A koho to má ako zaujímať? Ja herbológiu nenávidím, ale už len preto, aby som mu spravila radosť, som sa tvárila, že počúvam.

No nanešťastie sme nespravili ani jedno z toho, lebo práve v tom sa nám za chrbtami vynorila vysoká postava... krucinál, čo tu chce riaditeľ!?

„Prejem príjemný deň, študenti,“ prihovoril sa a my sme takmer vyleteli z kože. Nadskočili sme sa a bleskovo sa otočili k nemu.

„Dobrý deň, pán riaditeľ!“ pozdravili sme zborovo a čakali.

Čo len od nás môže chcieť?

A prečo len má také zvláštne oči?

A stará mama, že nás nezješ?

„Vyučovanie skončilo?“ chcel vedieť a my sme opäť zborovo prikývli.

„Aha, v tom prípade by som vám mal povedať, že vás zháňa profesorka McGonagallová,“ prehovoril a v modrých očiach mu preletovali pobavené iskričky, akoby vedel viac, než sme si mysleli...

„Ehm, dobre,“ vysúkala som zo seba ako jediná.

Chalani, haló, preberte sa! Nenechajte ma v tom samú! Ale moje obavy sa nenaplnili. Riaditeľ sa rovnako rýchlo vyparil ako zjavil.

„Prajem príjemný zvyšok dňa,“ zaprial a bol preč.

„Aj my vám...“ šepla som, no bol priďaleko, aby to počul. Či?

S chalanmi sme si vymenili prekvapené pohľady.

„A čo, u Merlina, malo byť toto?“ nechápal James a ja som len pokrútila hlavou na znak toho, že nemám ani najmenšieho páru.

„Ideme za ňou?“ spýtal sa Sirius a my sme zničene vydýchli.

„Ideme!“ zavelila som a štvorčlenná skupina sa vydala smerom, kde len pred pár chvíľami zazrela vedúcu našej fakulty.

Zaklopali sme na dvere zborovne a čakali, dokým nám niekto neotvorí. Otvorila nám sama McGonagallka a my sme  vpadli dnu.

„Ako ste vedeli, že vás zháňam?“ nechápala. „Práve som po vás chcela poslať slečnu Evansovú,“ dodala a mne stačil jediný pohľad do tváre červenej papričky, aby mi bolo jasné, že ona je rada, že sa tomu vyhla.

„Povedal nám to riaditeľ,“ chytil sa slova Sirius a my sme svorne prikývli.

„Och, no dobre. Slečna Evansová, vašu pomoc už nebudem potrebovať a vy poďte,“ vyhnala nás zo zborovne, aby nás vzápätí nahnala do jej pracovne.

Ja, James a Sirius sme boli vydesení. Nevedeli sme, prečo sme tu. Prišli na niečo? Ak áno, čo spravia? Ale zato Peter bol v totálnej pohodke. Spokojne si oblizoval prsty, v ktorých doteraz zvieral tyčinku z kuchyne.

„Posaďte sa,“ vyzvala nás a my sme poslúchli. „Tak, istotne viete, prečo ste tu,“ začala a my sme ani necekli.

Vieme? Ale či na to, na čo myslíme my, myslíte aj vy, pani profesorka. Zložitá veta? Možno. Hľadeli sme na seba navzájom a mne to už začínalo byť trápne.

„Ehm, pani profesorka, mohli by ste to trošku viac... ehm, špecifikovať?“

„Špecifikovať?“ zarazene nadvihla obočie a my sme svorne prikývli – tento krát, po menšom štuchanci do rebier, sa pripojil aj Peter. „No kvôli pánovi Lupinovi. A prečo iné?“ spýtala sa podozrievavo, ale to som sa už chytila nadhodenej témy.

„Čo sa stalo Removi?“ chcela som vedieť a profesorka sa zamerala na mňa.

„Pán Lupin musel narýchlo odísť navštíviť jeho chorú mamu. Poprosil ma, aby som vám odovzdala odkaz,“ objasnila.

„A kedy sa vráti?“ vybehlo zo mňa.

„V pondelok by mal opäť nastúpiť do školy a čo sa týka jeho mamy, tak tá je vážne chorá a pravdepodobne ju bude navštevovať každý mesiac,“ oznámila nám a my sme prikývli na súhlas. Ak sa mi správne marí, tak Rem okrajovo spomínal nejakú chorobu v rodine. „Dobre, tak to by sme mali. Môžete odísť,“ vyzvala nás, ale ešte predtým, ako sme opustili jej teritórium, sa ozvala znovu. „A nerobte problémy!“

„Jasné, pani profesorka.“ Naše hlasy sa zliali do jedného a už nás nebolo.

„Fuj, tak to bolo o vlások!“ zvolal Sirius, keď sme boli bezpečne z profesorkinho dohľadu. „Vám Remus niečo hovoril o chorej mame?“ pokračoval.

„Asi hej... Istotne niečo spomínal,“ potvrdila som a chalani to nechali tak. Viac sme sa k tejto téme nevracali, a to hlavne zásluhou istého čiernovlasého chalana.

„Ále, pozrime sa, koho to tu máme! Umastenec!“ zvolal nadšene James. „A to som sa bál, že víkend začne nudne.“

Siahol do vnútorného vrecka, odkiaľ vytiahol prútik. Inokedy by som ho nechala, nech si robí, čo chce, ale teraz nie. Nie po tom, čo sme len o vlások unikli z McGonagallovej pazúrov. Chytila som ho za rukáv.

„James, teraz nie,“ varovala som ho.

„Prečo nie?“ nechápal.

„Práve sme odišli od McGonagallky... toto nie je dobrý nápad.“

Skutočne to nebol dobrý nápad a nie len kvôli McGonagallovej. Práve vo chvíli, keď James prútikom mieril na Ufňukanca, sa spoza rohu vynorila Evansová... a jednoducho, amen.

Najskôr nastalo ticho. Pohľad jej preletel z Ufňukancovho chrbta na Jamesov prútik a potom späť. Krásne sa v nej dalo čítať, keď si uvedomila, čo sa to tu deje a potom nastalo peklo.

„Potter!“ skríkla a vybehla sa postaviť pred Sraba ako živý štít. „Ty jedno egoistické, namyslené...“ nedopovedala, asi nedokázala nájsť dostatočne výstižné pomenovanie. „Prečo Severusovi nedáš pokoj!“ štekala, no James si ju nevšímal.

„Evansová, uhni. Stojíš mi v ceste!“ odbil ju ignorantsky.

„Čo?“ vyštekla. „Ty nie si normálny! Počuješ sa vôbec! Si hanbou celého Chrabromilu!“ zúrila.

„James, nechaj to tak,“ prosila som ho, no jediné, čo som tým dosiahla bol fakt, že sa Lilin hnev obrátil na mňa.

„A ty sa s ním bavíš!“ štekala. „Bavíš sa s idiotom, čo šikanuje slabších! To som si o tebe nemyslela, Thalia!“

„Tali z toho vynechaj!“ zaštekal James. „Ona je jediná, ktorá mi bráni v tom, aby som z Umastenca spravil hajzlovú rohožku!“

Lily hrdo vystrčila bradu a ja som musela uznať, že je vážne veľmi, ale veľmi odvážna. „To ju najskôr musíš spraviť zo mňa!“

James sa zarazil, ale jeho odhodlanie sa jej vyhlásením ešte znásobilo.

„Evansová, uhni nabok. Ty nie si môj cieľ!“ zavrčal, no ona len záporne pokrútila hlavou a ešte odhodlanejšie vypla hruď a rozhodila rukami. „To si taký srab, Ufňukanec, že ťa musí brániť baba!?“ provokoval Snapa a ten odpovedal. Pevne, ale jemne, odsunul Lili nabok a nevšímal si jej protesty.

James sa škodoradostne usmial, keď Srabus vytiahol prútik.

„Tak čo Srabus, akej farbe dáš prednosť?“ štekol. „A vieš čo, aj tak je to jedno... ružová ti pristane najviac.“

„Severus!“ okríkla ho Lili. „Okamžite prestaň!“

Jej snahy, dostať sa pred neho, končili žalostným neúspechom.

„James,“ oslovila som metlu, ale tá ma ignorovala a preto som bola nútená zvýšiť hlas. „James!“ zrevala som mu do ucha. Konečne reagoval a obrátil sa na mňa.

„Čo je?“ zúril, že som ho vyrušila pri tak dôležitej činnosti, akou je nakopávanie umasteného zadku, ale nemala som na výber.

Hodila som pohľadom k blížiacej sa postave profesora Obrany proti čiernej mágii. Adam Lexon bol pekný, mladý muž a väčšinu času pôsobil miernym dojmom, ale teraz? Teraz z neho išiel strach. A nebol sám. Po jeho boku sa vynímala vysoká postava tretiackeho, chrabromilského prefekta, Leroya O´Sullivana.

„Chalani, sme v poriadnom prúsery,“ vysúkala som zo seba a mala pravdu. Toto nedopadne dobre a ani nedopadlo.

„Čo to má, ksakru, znamenať!“ zúril mladý profesor, ktorý si ani neuvedomil, že použil nevhodné slovo.

Ksakru... to znie pekne.

„Ja – my – oni...“ začala koktať Lili.

„Menšia výmena názorov?“ zatiahla som nevinne, ale moje psie očká na profáka, pravdepodobne, nezabrali.

„To vidím! Vysvetlite mi láskavo, prečo na seba mierite prútikmi!?“ pokračoval ďalej a tento krát sa slova chytila Lili.

„Potter zaútočil na Severusa!“ bonzla ho.

Teda, tá ho musí mať vážne v zuboch, lebo pokiaľ viem, tak ona nebonzla ani Slizolinčana, čo jej nadvihol sukňu, a to vám poviem, vtedy jej tvár bola rovnako červená ako vlasy.

„Potter, je to pravda?“ oboril sa na Jamesa Lexon.

Ten nenávistným pohľadom spražil Lili a než stihol čokoľvek povedať, ozvala som sa ja.

„Nie je, pán profesor!“

„Nie je?“ spýtal sa pochybovačne. „Takže podľa teba Evansová klame?“ zahnal ma do kúta, ale ja som vedela ako z neho von. Teda, aspoň som si to myslela.

„Nie, pán profesor. Lili prišla len pred chvíľou a nevidela všetko. Nikto tu na nikoho nezaútočil... len sa nám to trochu vymklo z rúk. Už sa to nestane,“ uisťovala som ho.

„Myslím si, že pomenovanie „trochu vymklo z rúk“ je v tejto situácii dosť slabý pojem!“ zhúkol po mne, ale už nie tak nahnevane ako predtým po Jamesovi.

„No, áno...“ priznala som, ale vzápätí dodala. „Ale nič vážne sa nestalo.“

„Nič vážne?! Decká, vy nepoznáte školské predpisy? Žiadne prútiky na chodbách! A nie tak nimi ešte mieriť na spolužiakov!“ dohováral nám a my sme kajúcne sklopili hlavy. Profesor sklamane pokrútil hlavou a nakoniec vyriekol rozsudok. „Potter, Snape... každému z vás stŕham dvadsať bodov! A uisťujem vás, že o tomto informujem vedúcich vašich fakúlt. Rozchod! A nech sa to už neopakuje!“ zhúkol a ja som vedela, že nebezpečenstvo je zažehnané.

Teda, aspoň pre teraz. No to, čo nasledovalo v klubovni, bolo takmer rovnako zlé. Lili na Jamesa ziapala ešte hodinu a keď skončila tá, tak sme (áno, všetci Záškoláci) schytali dlhosiahlu prednášku od prefekta Leroya O´Sullivana. 

Týmto incidentom sa započala oficiálna vojna Evansová vs. Záškoláci. Musím povedať, to bola teda vojna. Hádky takmer na dennom poriadku, podrazy a bonzovanie. Hm, hovorím, že to bola vojna Evansová proti nám, ale v skutočnosti to bolo hlavne Evansová vs. Potter. My ostatní sme sa len zviezli na Jamesovej vlne. Bože, tí dvaja sa nevedeli vystáť... alebo skôr ona nevedela vystáť nás.

Ale byť ja na jej mieste, tak hrám oveľa tvrdšie! Lili má dobré srdce a za to ju človek musí obdivovať.

A tak to išlo dlhé roky. Ona nás nenávidela, my sme ju podpichovali. James sa hral na dôležitého chytača (v druhom ročníku ho pribrali do fakultného družstva). Remus sa stále učil a raz mesačne navštevoval mamu (no my sme poznali pravdu). Peter žral a priberal a Sirius nám pomaly, ale isto, začínal objavovať prednosti vlastného tela.

A čo ja?

Ja som verne stála po ich boku a sprevádzala (Kecám! Hlavne som ich vymýšľala!) ich počas všetkých nočných či denných prehreškov voči školskému poriadku. Chalani sa stali mojimi jedinými priateľmi. Ba čo viac, boli mi ako bratia – rodina. Veľa sa toho zmenilo.

Už dávno som nenosila dlhé vlasy, ale krátky zostrih s vpletenými, modrými korálikmi. V ucho som mala hneď niekoľko náušníc a nonstop niečo rozbité. Jedno či koleno od pádu alebo nos od úderu. Bola som samá modrina, no nič som si z toho nerobila. Prečo by som aj mala? Veď drvivú väčšinu súbojov som vyhrala.

Mojimi najväčšími nepriateľmi sa stali ako inak Slizolinčania a spomedzi nich Srabus, ktorého sme si s chalanmi podali vždy, keď k tomu bola príležitosť. Po čase sa naučil, ako tak brániť a o to, to bola väčšia zábava.

A čo rodičia na výber mojich priateľov?

Otec ich mal rád. Podľa neho to boli milí chlapci, ale neschvaľoval naše výčiny rovnako, ako rodičia zvyšku party (možno s výnimkou Siriusových, lebo tí to mali totálne v paži). A mama? Tej to bolo jedno. Ak som mala šťastie, tak som ju videla párkrát za prázdniny - a aj to si odbila hlavne tým, že kritizovala moju obranu a štýl útoku. Ďalej, do našich spoločne strávených chvíľ, zaradila vážne tvrdé hodiny Obrany proti čiernej mágii (kde som väčšinu času trávila na zadku - na ktorý ma dobre miereným zaklínadlom zrazila), hodinami elixírov a hlavne herbológie, v ktorej som dosahovala (podľa nej) mizivé výsledky.

Mne (ak prihliadneme na fakt, že tento predmet neznášam) pripadali uspokojivé. O mojich priateľov sa zaujímala minimálne, ale nezabudla ma upozorniť na, podľa nej znepokojivý, Siriusov pôvod.

Ďalej som sa za tú dobu naučila základy sebaobrany, kickboxu a (na mamin príkaz) aj šermu. Nič z toho som neovládala dokonale, ale povedzme si popravde, čo všetko je človek schopný zvládnuť počas dvoch mesiacov? Prázdniny boli pre mňa hotové peklo.

S chalanmi som sa vídala len občas, ale stále som im písala. Nemohla som k nim chodiť na dlhšie ako dva dni a aj to mal otec problém presvedčiť mamu. Ona sa totižto rozhodla, že jej jediný potomok musí byť lepší ako terminátor. Nenávidela som ju za to. Nikdy sa mi nevenovala a teraz? Teraz mi ešte brala aj čas, ktorý som mohla stráviť s priateľmi.

Svetlou výnimkou bol jedine Sirius, ktorý (rovnako ako ja) žil v Londýne.

Takto to išlo dlhú dobu, až nakoniec prišiel tretí rok v poradí môjho štúdia na Rokforte.

Rok, v ktorom sa malo všetko zmeniť.

Autor: sisa118 (Shrnutí povídek), v rubrice: Povídky » Na pokračování » FanFiction Harry Potter

Sdílet

Diskuse pro článek Thalia Shepard - kapitola 4 - Slizoš: