OurStories.cz ~ naše povídky - Povídky » Na pokračování » FanFiction Harry Potter » Thalia Shepard - kapitola 40 - Strašné poznanie

02.05.2015 (17:00) • sisa118 • Povídky » Na pokračování » FanFiction Harry Potter • komentováno 9× • zobrazeno 1854×

Normálne mi je smutno, keď si predstavím, že ďalšia kapitola bude posledná. Ale fakt... toto bola moja asi najobľúbenejšia poviedka. Tali ma dosť ovplyvnila. No nie je to divné? Aby moja postava ovplyvňovala mňa a nie naopak?

Čo môžem k tejto štyridsiatej kapitole povedať? Asi len: „Dúcham, že ma za toto neukameňujete.“ :D Ale sľubujem, že v najbližšej dobe sem hodím a jedinú poviedku svojho druhu, a to Malfoyov pohľad na danú situáciu – ktorá už má aj oficiálny názov ZO ŽIVOTA (NE)PRAVÉHO MALFOYA. :D

Štyridsiata, predposledná, kapitola má venovanie pre: mimu33, Nightmare, Trishu, Ivet, Nathy, Valhalinku, izzie22 a Týnu. :D

Sisa118

Kapitola 40

Prudko som sa posadila. Pripadala som si, akoby som sa práve vynorila z ľadovej vody, ktorá ma sťahovala ku dnu. Namáhavo som lapala po dychu. Ruka mi vyletela k rýchlo sa zdvíhajúcej hrudi. Pritiahla som si kolená k telu a snažila sa upokojiť. Išlo to len ťažko. Sústredila som sa na dýchanie.

Hlboký nádych a hlboký výdych – a ešte raz. Snažila som sa ovládnuť zbesilé srdce, ale to malo svoje vlastné tempo, ktorého sa držalo zubami nechtami – teda, keby nejaké malo. Keď som sa ako-tak dala dokopy, odvážila som sa pozrieť na hodiny. Päť dvadsať tri. Bola som mimo viac ako hodinu! Hm, no podstatné je, že som hore.

Krucinál, čo to do mňa nalial? zúrila som v duchu, ale odmietala sa tým teraz zaoberať.

Teraz nie. Najskôr sa odtiaľto musím dostať. S chalanmi sa máme stretnúť U troch metiel o  šiestej. Budem rada ak to stihnem včas.

Prehodila som nohy cez okraj postele a hlava sa mi mierne zakrútila. Narátala som do desať a potom preniesla váhu na nohy. Ustáli to. Takže to by sme mali. Teraz prejdeme k balančnej skúške. Urobila som krok vpred. Krútenie stále pretrvávalo, ale v menšej miere. Potrebujem to zohýbať, a to rýchlo! Nemám čas na vrtochy vlastného tela! Urobila som ďalší krok a keďže som nespadla, moje hodnotenie skúšky dopadlo na výbornú.

Pohla som sa k dverám. Roztvorila som ich a vpadla na chodbu. Všade bolo ticho. Študenti boli buď v Rokville, alebo zalezení na intráku. To mi len vyhovovalo. Prešla som pár desiatok krokov a bezpečne vkĺzla do jednej z tajných chodieb. V nich som sa vždy cítila v bezpečí. Prechádzala som spletitým systémom až na druhé poschodie, kde som vkĺzla do ďalšej, tento krát vedúcej z hradu von. Bola mi zima aj napriek bunde.

Trvalo mi dobrú štvrť hodinu rýchleho postupu, než som sa dostala k jej koncu. Viedla do pivnice jedného starého domu na okraji Rokvillu. Prebojovala som sa cez nástrahy skladajúce sa z dotieravých krabíc a zákerného haranpádia na zemi až k pivničnému oknu, cez ktoré som sa bez väčších problémov pretiahla. Chalani ju prestali používať už pred rokmi, a to hlavne preto, že sa cez to okno jednoducho nepretiahli.

Zadný dvor bol rovnako zasvinený ako pivnica. Tráva potrebovala pokosiť a už pred dvadsiatimi rokmi bolo neskoro. Hm, a hodila by sa aj odborná pomoc upratovacej čaty. Pokiaľ ste opustili bezpečie vydláždeného chodníka, hrozilo, že narazíte na tetanus. A to je to posledné, čo teraz potrebujem.

Prebehla som po červenom kameni k rozpadajúcej sa bráne. Otvorila som ju vďaka obetavej pomoci rukáva (tú škvrnu od hrdze nikdy nevyperiem), cez hlavu som si prehodila kapucňu a mierne sa zhrbila, aby mi nikto nevidel do tváre.  Dostať sa do Troch metiel mi zabralo ďalších päť minút a keď som tam dorazila, chalani sa tvárili, aby im zo srdca spadol obrovský kameň.

„Čo ti to tak trvalo?“ zavrčal Tichošľap.

„To svinstvo, čo mi dal, muselo byť silnejšie, než som...“

Nespokojne mľaskol a prerušil ma: „Nemala si tam ísť,“ zavrčal.

„Musela som a ty to vieš,“ odbila som ho a nenápadne sa rozhliadla po krčme. Všetko vyzeralo presne tak, ako malo. „Nejaké problémy?“ spýtala som sa oni pokrútili hlavou.

„Zatiaľ nič,“ chytil sa slova James.

„Videli ste niekoho? Videli ste ju?“ nemusela som menovať. Vedeli, že hovorím o mame. Pokrútili hlavou.

„Nikoho,“ zatiahla Evansová nesúhlasne.

Chápala som jej nesúhlas. Aj mňa štvalo, že tu nik nie je! Prečo? Čakali v zálohe? Ale na čo? Chceli dostať Smrťožrútov? Nie je to zbytočne nebezpečné? Idioti! Ak niekto zomrie, bude to len a len ich chyba! Ja si to na tričko nevezmem! Varovala som ich, tak prečo nenakázali študentom ostať na intrákoch?

Spomedzi pier mi uniklo tiché zavrčanie.

„V tom prípade musíme počkať,“ zaznel môj verdikt.

Zviezla som sa na sedadlo vedľa Siriusa a od madam Rosmerty si objednala krčah ďatelinového piva. Nervozita zo mňa len tak prskala a Tichošľap sa ju pokúsil skrotiť.

„Krátke vlasy ti seknú,“ povedal a ja som sa k nemu obrátila.

„Vážne?“ zatiahla som prekvapene. Nerátala som s tým, že by mi ich niekto pochválil. Strihala som si ich s tým, že keď budú kratšie, nebudú tak zavadzať. „Alebo to hovoríš len preto, aby...“

„Nie, fakt si pasujú,“ usmial sa a odhalil zástup dokonalých zubov. Skrížila som si ruky na prsiach.

„Jemu sa nepáčili,“ zašomrala som popod nos a on sa napäl.

„Ten idiot nevie, čo je pekné!“ vyhlásil odhodlane a mne cuklo kútikom úst. 

No bože, tak som baba! Aj ja rada počúvam, že som pekná! Aj keď to nebýva často.

„Dík.“

„Za málo.“

„Nie, fakt Sirius,“ zvolala som polohlasne a obrátila sa k nemu. Zahľadela som sa mu do očí. „Fakt ďakujem, že si kamoš.“

Uškrnul sa a natiahol sa po mne. Pritiahol si ma k sebe a pobozkal ma na vlasy.

„Neďakuj mi, moje skromné ego ešte praskne!“

„Tvoje ego a skromné?“ podpichla som ho. „Ehm, sorry, nechcem ti kaziť ilúzie, ale tvoje ego nemá ani páru, čo slovo skromný znamená!“

„Auč, to bolelo,“ zavil a chytil sa za srdce.

„Veď aj malo,“ špitla som a ďobla ho prstom do rebier.

„Si zlá!“ ponosoval sa a ja som sa opäť usmiala.

Stačila aj táto krátka konverzácia a napätie zo mňa opadlo, akoby tam nikdy nebolo. Pri našom stole sa rozbehol nezáväzný rozhovor. Chalani mi referovali, čo všetko za posledné mesiace robili a ja som ľutovala, že som to s nimi nemohla zažiť. A prečo? Pre jedného narcistického, samoľúbeho idiota!

Hovor plynul a ja som nedokázala spustiť oči z Lily tisnúcej sa k Jamesovej hrudi. Pasovalo im to spolu. A ako! Akoby tie dlhé roky hádok a hašterenie neboli existovali. Mala som z nich veľkú radosť. Fakt obrovskú. Usmievala som sa ako idiot a nejakým veľkým zázrakom sa mi čiastočne podarilo zabudnúť, prečo som tu.

Ako čas postupoval vpred, nervozita zo mňa postupne opadávala. Po siedmej som začala pochybovať. Študentov ubúdalo. Keď prišla ôsma hodina, za oknami sa začalo rýchlo stmievať a niekde v hĺbke duše som si vydýchla. Nevedela som či sa mám tešiť, alebo plakať. Moje najhoršie obavy sa nepotvrdili a ja som urobila humbuk len tak, pre nič za nič. Ale radšej budem robiť humbuk každý deň, akoby som potom mala ľutovať! Postavila som sa a chalani plus Lily ma pozorne sledovali.

Zodvihla som svoj krčah do výšky očí a šťastným tónom vyhlásila: „Chalani, myslím, že môžeme ísť do...“ Moje slová zanikli vo zvuku trieštiaceho sa skla.

Do okien Troch metiel narazila neznáma kliatba a peklo sa mohlo začať.

Sirius ma strhol späť. Kryl ma vlastným telom pred agresívnymi úlomkami, ktoré preleteli celú miestnosť až k nám. Nebol dosť rýchly a zopár z nich mi dotrhalo kožu. Po tvári sa mi tiahli aspoň tri dlhé škrabance, z ktorých sa rinula krv.

Zavrčala som od bolesti a chcela sa posadiť, ale môj ochranca mi to nedovolil. Stále ma tlačil k tvrdej doske lavice a ja som na sebe cítila jeho svaly. Dusili ma.

Ak sa čoskoro neodtiahne, môžem si ísť kopať vlastný hrob a epitaf bude znieť: Tu leží Thalia Shepard. Udusená pri pokuse o záchranu najlepším kamošom!

Nie ďakujem, o takú smrť vážne nestojím!

„Sirius!“ zajachtala som z posledných síl a zvyškov vzduchu v pľúcach. „Dusíš ma!“ Niečo zavrčal, ale mierne sa odtiahol. Vzduch preťal vysoký, šialený smiech. Poznala som ho.

Bella! Kurva! Ja tú suku fakt zabijem! Lezie mi na nervy, odkedy som nastúpila na Rokfort! A podľa výrazu v Siriusovej tvári som nebola jediná, ktorá mala vražedné úmysly.

„Myslím, že si mala pravdu,“ oznámil mi a odtiahol sa.

Chalani už stáli na nohách a náhlili sa k dverám. Jedine Lily ostala v miestnosti, aby pomohla zraneným. Oh, zlaté dievča! Sirius sa vyšvihol na nohy a ja som ho nasledovala. Švihla som prútikom a vo vzduchu sa zaleskla dýka. Bez váhania som ju pripevnila na opasok a rozbehla sa za Tichošľapom.

Kašľali sme na dvere. K východu sme použili roztrieskané okná. Na uliciach bol boj v plnom prúde. S úľavou som si uvedomila, že bojujúcimi nie sú len obyčajní občania dedinky Rokville, ale aj ženy a muži v čiernych a hnedých uniformách! Aurori! Tak predsa!

Ďalším faktom, ktorý mi hneď zodvihol náladu, boli prekvapené výrazy Smrťožrútov. Nečakali odvetu tak skoro! Počty boli vyrovnané. Smrťožrútov mohlo byť tak okolo stovky a aurorov tak isto a keď si k tomu pripočítate aj statočných občanov a študentov, váhy víťazstva nám boli štedro naklonené!

V krátkej sekunde som zachytila zopár povedomých postáv. Moody aj moja matka už bojovali. Nejakému Smrťožrútovi sa podarilo strhnúť jednu z budov a tá sa teraz hurónskym revom zosunula k zemi. Vzduch zachvátil prach a plamene.

Ignorovala som to. Teraz nebol čas na rozplývanie sa nad estetickou dokonalosťou divokého chaosu. Musela som niečo robiť! Zapojiť sa! Byť užitočná! Odčiniť svoju zradu!

Švihla som prútikom a nemilosrdne z boja vyradila najbližšieho Smrťožrúta. Bol ku mne otočený chrtom, takže to až tak moc práce nedalo. Nie, nepatrím k tým pošahaným idiotom, ktorý veria v česť na bojisku - cs, a dá sa to vôbec? Česť na bojisku? Tam platí len jediná zásada. Urob, čo musíš, inak skončíš pod drbom! A ako sa tak pozerám po okolí, aurori a Smrťožrúti majú ešte tvrdšiu zásadu, a to: Kill or be killed!

Nie, vraždiť dnes nebudem... Na to mám ešte čas. Vlastne ja odmietam vraždiť... ale ako auror?

Smrťožrút padol k zemi ako podťatý. Najbližších dvadsaťštyri hodín sa nepohne... a potom ho eskortujú do Azkabanu.

Pohla som sa v pred. V poslednej chvíli som sa vyhla letiacej kliatbe. Len o vlások! Opätovala som útok a moje zaklínadlo vyautovalo malú čiernovlásku. Bože, tá nemohla byť staršia ako ja! Nie, teraz na to nie je čas.

Pokračovala som ďalej. V záchvate boja som preskočila kus sutín. Ďalší dom sa zosunul. Prach mi udrel do nosa a v ňom vybuchla nepríjemná bolesť. Na pár chvíľ ma oslepil a do chrbta ma zasiahla kliatba.

Odletela som zopár metrov dopredu, kde som pristála na tvári. Hlina sa mi prilepila na jazyk a ja som ju znechutene vypľula. Škrabance na tvári sa kontaminovali a štípali ako čert. Zaprela som sa do zeme a odkotúľala sa stranou, kde som vyskočila na nohy. Aj môj protivník schytal nádielku prachu. Bol to vysoký aziat. Ja viem, nezvyčajná kombinácia – vysoký aziat. Zaútočil na mňa, ale ja som už bola schopná sa brániť.

„Ni´c´tian!“ zreval. 

Hej, tak počkať! Toto je nefér! Ja nepoznám čínske kliatby... teda asi čínske. Čo ja viem, mohol byť aj Japonec alebo Kórejčan! Nepodstatné! Zas odbiehaš od témy! Sústreď sa! Vyhla som sa fialovému záblesku a oplatila mu ho neverbálnou kliatbou. Z prútika mi vyšľahol ľadový plameň.

Zablokoval ho, ale skôr, ako mi to stihol odplatiť, ho do boku zasiahla ďalšia kliatba nasledovaná slovami: „Len tak ďalej, šteňa! Nenechaj sa zabiť!“ Moody!

„Rozkaz!“ zasalutovala som a zamerala sa na ďalšieho nepriateľa.

Tento krát blondínku so spálenou kožou. Staré zranenie. Pery mala vykrútené do šialeného úškrnku. No, pozrime sa, niekto si to tu fakt užíva. Z jej prútika vyletelo kúzlo – neverbálne. Vyblokovala som ho, ale bola priveľmi rýchla. Najbližších pár chvíľ som sa zmohla len na obranu. Nedala mi priestor, aby som zaútočila. Keď v tom jej pozornosť na sekundu – aj to mi stačilo – odviedlo malé zakopnutia.

Moja mrazivá kliatba ju zasiahla priamo do srdca. Ako sa tak pozerám, s ľadom si budeme veľmi dobre rozumieť! Žena sa prevážila na jednu stranu a dopadla na zem. Nie neroztrieštila sa, ani nič podobné. Na to bola kliatba prislabá, ale uväzní ju v nehnutej polohe prinajmenšom pár hodín.

Rýchlo som sa obzrela. Hľadala som ďalší cieľ, ale v tom mi oči padli na hrôzostrašný obraz. James, Sirius a Rem bojovali proti presile! Zaťala som zuby a poslala tým smerom ľadové kúzlo. Vyradilo jedného z pätice. Ostala Bella a tri zahalené postavy.

Vlastne aj Bella mala masku, ale jej nechutne strapaté vlasy a šialený smiech jednoducho nešlo nespoznať! Všetci boli v čiernom a na hlavách mali vysoké, špicaté čapice. Vysvetlí mi niekto, k čomu im to je? Lebo ja fakt neviem! Chýba tomu zmysel... hm, teda ak si nenajali nejakého vyšinutého módneho návrhára...

Pripojila som sa ku chalanom. No jo, stavy sú vyrovnané. A hlasno som zvolala: „Zdravým, Bella! Dlho sme sa nevideli!“

Najmenšia z postáv sebou trhla. Hánky jej zbledli od toho, ako silno zvierala prútik. Nič nepovedala. Ani nemusela. Na perách sa mi rozprestrel škodoradostný úsmev. Tak poď, ty suka, uvidíme, ktorá z nás je lepšia! Len poď a ja ti poskytnem jednosmerný lístok do Azkabanu - zadara!

„Tali,“ šepol varovne Rem, ale ja som ho odbila.

„Daj pokoj, Remus, práve sa veľmi dobre bavím!“ Neklamala som.

Mojím vnútrom lomcovali návaly slastného adrenalínu, akoby som práve pre toto bola zrodená. Bolo to oveľa lepšie, ako keď som zlátila Malfoya alebo keď som do krvi sfarbila jeho poskoka!  Ó, áno! Toto si poriadne užijem!

Belle trhlo rukou, ako už-už na mňa chcela poslať kliatbu, ale ja som ju predbehla. Zaútočila som ako prvá a ona mala čo robiť, aby sa mojím zaklínadlám vyhla. Boj okolo mňa sa rozbehol nanovo. Ale ja som mala len jediný cieľ. Poraziť Bellu! Zničiť ju! Zadupať do zeme... a možno... možno aj zabiť! Šalela som túžbou po krvi!

Toto je ono! Pre toto som sa narodila! Pre toto ma mama ničila, trénovala a opätovane stavala na okraj priepasti. Raz dokonca zašla až tak ďaleko, že ma zobrala na stanovačku a počas noci jednoducho odišla. V celom stane ostali len tri veci, ktoré som mohla použiť na prežitie. Nožík, fľaška s vodou a peňaženka s peniazmi, za ktoré som si mohla kúpiť iba ak lístok na vlak do Londýna. Nič viac.

Než som sa vrátila domov, prešli tri dni a ja som ju chcela zabiť, ale ona ma akurát tak odbila slovami: „Choď sa umyť. Za desať minút ťa čakám v doju!“

No jo, chcela zo mňa vychovať bezchybného Terminátora a jej snahy padli na úrodnú pôdu!

Bella predo mnou ustupovala. Bola dobrá. Jej znalosti čiernej mágie ďaleko presahovali moje, ale ja som mala niečo, čo ona nikdy mať nebude. Tvrdý tréning a mocné gény. A čo je najpodstatnejšie, vedela som sa proti čiernej mágii dostatočne brániť a neštítila som sa šedej!

„Tak čo, Bell!“ zvolal som škodoradostne. „Melieš z posledného?!“

Neodpovedala, ale jej šialený výkrik mi bol dostatočnou odpoveďou. Iní by sa pri ňom stiahli, ale ja nie. Vo mne vzpružil akurát tak všetky bojachtivé nervy!

„Crució!“ zrevala, ale príliš neskoro.

Moja kliatba ju zasiahla do hrude. Odhodila vzad. Aj teraz som použila ľadové zaklínadlo. Vyhrala som, ale hlboko vo vnútri som pociťovala neukojenú túžbu... dalo by sa to prirovnať k tomu, keď ste len krôčik od parádneho orgazmu a on ho z vás nečakane vytiahne. Znechutene som si uvedomila, že Bella nebola tou, s ktorou som chcela bojovať. Frustrovane som vykríkla a otočila sa hľadať ďalší ciel.

Našla som ho a v tom momente sa všetok môj neukojený hlad vyparil. V tej chvíli som si pripadala prázdna ako rozbalená ruská Matrioška! Ani nie dvadsať metrov odo mňa starý Smrťožrút mieril na malú postavu trinásťročného decka. Poznala som ju. 

Kurva! Len to nie! Čo tu robí? Veď mu Rem dal trest!

Oproti Smrťožrútovi pod horiacim domom, stála chlapčenská postava Roberta Jodskeho.

„ROB!“ skríkla som. „UTEČ!“ Zároveň so svojimi slovami som vyslala kliatbu na Smrťožrúta.

Príliš neskoro. Rob sa síce stihol uhnúť, ale proti ďalšej padajúcej budove nemal šancu. Sledovala som, ako sa zosúva k zemi, ako jej sklá praskajú a ako pod svojou ťarchou uväzňuje toho malého šialenca.

„NIE!!!“ zrevala som, ale bolo príliš neskoro.

Smrťožrúta zasiahla moja kliatba. Opäť ľadové zaklínadlo, ale tento krát silné. V momente, keď som ho skríkla, mi bolo jedno, čo sa s tým bastardom stane. Hlavne som chcela zachrániť Roba a teraz...

Smrťožrútove telo sa roztrieštilo o zem. Zmrazila som ho až na kosť. Aj keby nespadol, bolo by po ňom. Milióny veľkých či malých úlomkov sa rozprskli do vzduchu vo všefarebnej palete farieb, ale najviac jej dominovala krvavo červená a ružová. Jeho telo sa do slova a do písmena rozbilo.

Zvláštne... Človek by si pomyslel, že keď po prvýkrát zabije bude cítiť... niečo...

Ale ja som necítila nič. Bolo mi to jedno, vlastne som ani nevnímala, že som ho zabila. Jediné, čo dominovala mojej mysli, bol strach – strach o Roba. Nejaký skurvený Smrťožrút mi môže byť ukradnutý, ale Rob nie! Veď je to len dieťa! On nemôže zomrieť! Má pred sebou celý život! On nie...

Dopadla som na kolená vedľa červenej škvrny v tráve. Predo mnou sa rozvaľovali pozostatky domu, ale mňa zaujímalo len jediné... v krvavej kaluži sa povaľovala amputovaná ruka a... neuvládala som to. Zdvihol sa mi žalúdok. Ten pohľad bol na mňa príliš!

Z môjho vnútra sa zodvihol nával žlči a cez ústa prúdil von.  Dávila som, dokým som nemala pocit, že som vyvracala aj všetky vnútornosti. Triasla som sa na celom tele. V hlave mi treštilo... opäť som sa pozrela pred seba a pocítila ďalší nával dáviaceho reflexu. Vedľa amputovanej ruky ležala časť puknutej lepky. Z jednej strany ju pokrývali chumáče lesklých vlasov a z druhej... začala som vracať... z druhej kusy mozgu!

Nedokázal som sa na to pozerať. Bolo to ako v horore! Priložila som si ruku na srdce. Mala som dojem, že mi praskne. Vyletí z hrude a rozbehne sa preč! Mozog mi odmietal spracovať to, čo som videla... Jednoducho to nešlo! Po lícach sa mi spustili prúdy sĺz. Sklonila som hlavu. Snažila som sa nerozpadnúť tak, ako moja prvá obeť. Končeky vlasov sa obtreli o rubínovú hladinu a takto v predklone som niečo uvidela...

Smrťožrúti sa sťahovali. Ustupovali zbabelci! Ako sa opovažujú odísť a nebojovať do konca, keď Rob mohol?! Ako?! Potiahla som nosom. Ako sa opovažujú!? Vyskočila som na nohy, nechávajúc Roba za sebou. Ako sa môžu tak ľahko vzdať!? Ako? Chcela som každého z nich zabiť! Vo vnútri som šalela! Musela som ich... Musela som pomstiť Roba!

„Avada Kedavra!“ zrevala som a zelené zaklínadlo zasiahlo jedného z utekajúcich Smrťožrúrov.

Nemohli sa odmiestniť. Nie v dedine. Rokville mal odmiestňovacu bariéru rovnako ako Rokfort. Museli prejsť až za bránu! A to im nedovolím!

„Avada Kedavra!“ zrevala som znova a mladé, ryšavé dievča so smrťožrútskou maskou sa znieslo k zemi.

„Avada...“ zarazila som sa.

Moje šialenstvo sa prenieslo na niekoho iného. Bella! Nejaký skurvený idiot ju odklial! Tak to teda nie!

Ona musí zomrieť a ak ju nezabijem ja, tak potom aspoň Dementori! Bežala na opačnú stranu - nie smerom ako väčšina Smrťožrútov. Inteligentná mrcha. Vedela, že tam, kam mieria ostatní, čaká ďalší regiment aurorov! Ale ja som za tebou Bella! Ja ťa dostanem! Len počkaj!

Moje zelené kúzlo ti zastaví srdce! Len mi daj príležitosť! Len... Fučala som ako rozzúrený býk. Moje hodnoty racionálneho uvažovania boli preťažené. Vypovedali funkciu a smerovali k červeným číslam. Vybehli sme mimo dosah hlavnej ulice a ja som sa k nej konečne dostala dosť blízko... boli sme tu len mi dve!

„Avada Kedavra!“ skríkla som a sledovala, ako sa jej zaklínadlo zarýva do chrbta... ale nezabilo ju. Prečo? Prečo? No tak, kurva, prečo!

Tak pre toto...

Z bočnej uličky vystúpila vysoká postava. Jeho platinové vlasy by som spoznala kdekoľvek! To on zachránil Bellu... To on vykryl moju vražednú kliatbu, a to nebolo všetko, čo spravil. Využil chvíľku mojej nepozornosti a poslal ma k zemi. Bella toho okamžite využila a vysokým jačákom zvolala:

„Crució!“

Tak, v tomto jej nezabránil.

Moje telo zachvátila agónia bolesti. Nikdy som nechápala, ako je možné, že sa niekto zblázni od bolesti, ale teraz mi to dávalo dokonalý zmysel. Ja... šalela som a nie len od žiaľu, ale v tejto chvíli hlavne od toho, ako sa mi jednotlivé bunky trhali od seba! Akoby ma niečo na molekulovej úrovni rozkladalo! Ja... kričala som. Veľmi som kričala. Tak hlasno...

Môj krik sa zmiešal s Belliným smiechom. Boli to tak diametrálne odlišné zvuky. Ona – aj keď sa smiala – akoby jačala. Bolo to vysoké a ostré. Ja? Kričala som z plných pľúc, ale neznela som ako píla na drevo. Nie, ja som znela ako tá najzúfalejšia a najzraniteľnejšia bytosť pod slnkom. Ako niekto, kto potrebuje ochranu. Ak by to tak príšerne nebolelo, vracala by som znechuteným sama zo seba! Ja nepotrebujem pomoc, ale teraz by sa mi vážne zišla.

Na pár sekúnd prestala a ja som stíchla. Váľala som sa na špinavej zemi. Prach mi útočil na oči a miešal sa zo slzami.

Už nie, žobrala som v duchu... Už nie!

Ale ona moje nemé prosby nebrala v úvahu. Chvíľu predtým, ako znova skríkla „Crucio!“, som zachytila jeho pohľad a... nebolo v ňom nič. Len chladný odstup. Ľadové oči si ma prezerali, akoby som bola len kus čohosi. Akoby mi pred pár hodinami nepovedal „Milujem ťa“ a potom ma nezradil. Myslela som si, že v nich uvidím aspoň čosi, ale nebolo tam nič. Iba ľadová zelená.

Muky sa vrátili a krik tiež. Zaryla som prsty do tvrdej zeme a natrhla si jemné tkanivo pod nechtami. Ruky mi zaliala červená.

„Bella,“ oslovil môj bývalý milenec kurvu po svojej ľavici. „To stačí.“

„Ale...“ chcela protestovať, no nedostala príležitosť. Malfoy švihol prútikom a ona odletela bokom. Dopadla pár metrov odo mňa. Keď prehovoril, jeho hlas bol ľadovo chladný.

„Bella, odíď. Ona – je – moja.“

Bella zafňukala a vyškriabala sa na nohy. Sklonila hlavu ako podriadený vlk pred alfom a zašomrala: „Ako si želáš...“ prešla pár kokov za hranicu Rokvillu a odmiestnila sa.

Ležala som na zemi. Po lícach mi stekali slzy a ja som nebola ochotná spraviť ani minimálny pohyb. Všetko ma bolelo, ale nemohla som ostať na zemi, keď on stál! To jednoducho nešlo! Prevrátila som sa na brucho, pokrčila jednu nohu a pokúsila sa vstať. Prvý pokus skončil žalostným neúspechom a druhý taktiež.

Nie, ja sa musím postaviť! Musím sa mu pozerať do očí, keď ho zabijem! Fakt, že to on skôr zabije mňa, pre mňa nič neznamenal.

„Zabila si ich. Videl som to...“ povedal po chvíli ticha. Jeho hlas mi pripomínal vánok. Dotieravý a otravný.

„A teba zabijem tiež!“ sľubovala som.

„Silné slová na niekoho, kto sa nedokáže ani postaviť,“ zatiahol ticho. Zazdalo sa mi to alebo som tam niekde v hĺbke počula náznak citu? Jasné, že sa mi to len zdalo!

„Daj mi chvíľu a budeš to ty, kto...“ vrčala som. Aj rozprávať ma bolelo.

Prerušil ma. „Vysvetli mi,“ šepol a kľakol si, aby sme, aspoň približne, boli na rovnakej úrovni. Kruci, kde je ten prútik, keď ho človek potrebuje?! „Ako to, že neležíš v Komnate a...“

„Nespím ako Šípová Rúženka?“ dopovedala som sarkasticky.

„Aj tak sa to dá povedať,“ priznal.

„Možno preto, že som to vedela od začiatku?!“ štekla som podráždene a z úst vypľula krv. Kruci, ako sa tam dostala?

„Od začiatku? Ako?“ chcel vedieť a ja som sa rozhodla, že mu poviem pravdu. Prečo nie? Aj tak je po všetkom! Prehrali!

„Ráno... ráno som nemohla spať a...“ Ťažko som vydýchla. Opäť som sa pokúsila postaviť. Pozorne ma sledoval.

Vlasy sa mi uvoľnili z oslabeného zovretia gumičky a vytvorili nepriehľadný závoj.

„A?“ nabádal ma.

„A uvidela som teba, ako sa rozprávaš s Lackleanom.“

„Ako?“

Pery sa mi skrútili do bolestivého úškrnu.

„Nikto nepozná Rokfort lepšie ako Záškoláci,“ odvetila som tajomne.

„Vynechaj tieto okľuky a odpovedz to priamo! Ako si vedela, že som s ním!?“

Môj úsmev sa roztiahol ešte viac. „To by si chcel vedieť, čo? Tak na to rovno zabudni!“ odbila som ho, načo si ťažko povzdychol.

„Mohol by som ťa mučiť,“ pripomenul mi.

„Tak muč,“ odvetila som a konečne sa mi podarili aspoň sadnúť.

Hrdo som vytrela hlavu a pozrela sa mu do tváre. Bol len dva metre odo mňa. Tak blízko... keby len viem, kde je ten prekliaty prútik! Pozorne ma sledoval.

„Ako si prekonala Imago Somni?“

„Čo?“

„Elixír spánku?“ preložil do reči bežných smrteľníkov.

„Rem mi niečo dal.“

„Čo?“

„Neviem, ako sa to volá.“

Znechutene odvrkol. „Bola si za nimi?“

„Za kým?“

„Za Blackom, Potterom a Lupinom.“ Tá predstava sa mu nepáčila. A tak je to len dobre.

„Bola. A vieš čo? Konečne som pochopila príslovie: V najhoršom spoznáš priateľa! Bola som krava, keď som ich nechala len kvôli tebe.“ Ale, pozrime sa, tak ani toto sa mu nepáčilo! Zamračil sa. Jeho oči sa zúžili do tenkých liniek, ale ja som neprestala. „Varovali ma, že sa s tebou spálim, Malfoy, ale ja som im neverila. Bola som naivná, keď som sa v tebe snažila vidieť viac, ako tam v skutočnosti bolo.“

„Možno si sa nemýlila...“ zatiahol, ale ja som znechutene pokrútila hlavou.

„Mýlila a bola to najväčšia chyba v mojom živote.“

„Takže ja som chyba?“ spýtal sa a zaškrípal zubami.

Bože, a čo čakal? Že sa mu vrhnem k nohám potom, ako kvôli nemu zomrel trinásťročný chlapec?  A potom, ako nechal tú suku, aby ma mučila.

„Si,“ potvrdila som.

Prudko sa postavil. Týčil sa nado mnou, ako skala. „Keby si ostala v tej prekliatej komnate, nič z tohto by sa nebolo stalo!“ zavrčal.

„Ale bolo, Malfoy. Len by sa to stalo zajtra,“ oznámila som mu škodoradostne. 

Nie si taký neomylný, ako si myslíš!

„Zajtra?“ Jeho svaly sa napäli.

„Zajtra,“ potvrdila som a s vypätím všetkých síl sa postavila. „Prijali ma do aurorského programu...“

„Viem, ale...“

„... no mali jednu podmienku. Ak som chcela nastúpiť, musela som to s tebou skončiť. Dali mi čas do pondelka,“ uškrnula som sa a snažila sa pôsobiť čo najodhodlanejšie.

Malfoy vyzeral, že by rád niečo rozbil. Možno moju hlavu? Zaťal zuby a potom povedal: „A ty si si vybrala AP,“ konštatoval.

Uškrnula som sa a založila ruky v bok. „Vybrala a som rada, že som tak urobila!“

Oči mu na moment potemneli a potom sa opäť ovládol. Nahodil dokonale chladnú masku. „Tým sa z nás stávajú nepriatelia,“ začal teatrálne a keby ma nebolel každý nádych asi by som sa rozosmiala.

„Tými sme boli už dávno,“ opravila som ho. „Len teraz to je viac či menej oficiálne.“

„Keď sa najbližšie stretneme, nebudem brať ohľady na to, čo sme...“

„S tým si nerob starosti, Barbie, sme na tom rovnako. Najbližšie ťa zabijem!“

„Môžeš to skúsiť, ale obaja vieme, že nie si až taká dobrá.“

„Som lepšia, než si myslíš!“

„To sa ešte uvidí. Ale pre tvoje vlastné dobro dúfam, že áno.“

Odniekiaľ spoza mňa sa ku mne doniesli naliehavé hlasy volajúce moje meno. Malfoy sa otočil na odchod. Prešiel hranicu.

Obrátil sa ku mne a povedal: „Takmer by som bol zabudol.“ Siahol do vrecka habitu a na moje obrovské prekvapenie odtiaľ vytiahol môj prútik.

Hodil mi ho a ja som mala čo robiť, aby som ho chytila a nespadla zároveň.

Trhlo mu kútikom krásnych pier a šepol: „Zbohom.“

Hneď na to sa odmiestnil. Nedal mi šancu, aby som prútik použila. Bastard!

Zostala som sama a na moje vnútro zaútočilo hneď niekoľko vecí naraz. Prvou bola diera, ktorú svojím odchodom stvoril – nenávidela som sa za to. Druhým bolo znechutenie nad sebou samou. Smútim za niekým, kvôli komu zomrel Rob! Tretím, žiaľ za Robovu smrť a štvrtým?

Štvrtým, bolo strašné poznanie, že som práve zabila troch ľudí!

Autor: sisa118 (Shrnutí povídek), v rubrice: Povídky » Na pokračování » FanFiction Harry Potter

Sdílet

Diskuse pro článek Thalia Shepard - kapitola 40 - Strašné poznanie: