OurStories.cz ~ naše povídky - Povídky » Na pokračování » FanFiction Harry Potter » Thalia Shepard - kapitola 7 - Na koberčeku pred...

22.02.2015 (10:00) • sisa118 • Povídky » Na pokračování » FanFiction Harry Potter • komentováno 7× • zobrazeno 1171×

Tali a Sírius? Veľmi lákavá kombinácia. :D Ale jej prípadný partner sa zatiaľ neprejavil. Veď sa uvidí...

Tak, som rada, že sa vám minulá kapitola páčila a táto má venovanie pre Nathy, Adriu, izzie22, FILADU, Trishu, Claw, valhalinku a vám, čo môj príbeh čítate. :D

Sisa118

Kapitola 7

Čas plynul ako voda v presýpacích hodinách profesora Slughorna a my sme sa zahĺbili do kníh. No nie takých... klasických!

„Ak chce jedinec zmeniť podobu z ľudskej do zvieracej varianty, musí sa zamerať na fyzikálne proporcie vlastného tela a pri...“

Už sú to takmer tri roky, čo sa v týchto somarinách váľame ako prasatá v bahne a stále z toho nič nechápeme! Už takmer tri roky sa snažíme o to byť animágmi, ale stále bez úspechu.

No, tak trošku klamem. Tým blábolom v podstate rozumieme. Dokonca by sa dalo povedať, že všetky tie poučky vieme naspamäť, ale prax je niečo úplné iné ako teória.

Spomedzi pier sa mi vydralo zúrivé zavrčanie a vzápätí som sa znechutene zvalila na najbližšiu stoličku. Ako vždy, aj teraz sme sa zašili v jednej z nepoužívaných učební na treťom poschodí. Páchne to tu plesňou, zo stropu visia povrazce pavučín, z ktorých na nás nenásytne hľadia ich majitelia a prach vás núti neustále kýchať.

„Chalani, ja na to seriem!“ zaštekala som. „Nemám na to!“

„Už to takmer máme! Teraz to nemôžeš vzdať!“ nabádal ma James, ktorý pár metrov odo mňa vytrvalo mával prútikom.

„To hovoríš posledné tri roky stále!“ zavrčala som, ale on prudko zavrtel hlavou.

„Teraz je to iné! Cítim to v kostiach! Vždy, keď vyslovím zaklínadlo, tak...“

Ťažko som si vzdychla. Toto som počúvať fakt nemusela! Fakt nie.

„Pokračujte, ak chcete – ja končím!“ vyhlásila som odhodlane presne tak, ako nespočetne veľakrát predtým a nasrane vypochodovala z miestnosti. Nepovedali nič. Vedeli, že sa vrátim. Aj ja som to vedela, ale teraz – v tejto chvíli – by som to nepriznala ani keby ma cruciom mučili!

Bola som nasratá! Fakt veľmi kvalitne nasratá. Za nástennú maľbu Malfoyovej holej rite som si vyslúžila dva týždne verejnoprospešných prác – ehm, teda dva týždne poškole. Pomáhala som Filchovi, čo bola hotová nočná mora a Hegridovi, čo sa za poškole ani pokladať nedá. No, ale aj tak som umyla všetky hajzle na škole, vyleštila medaile a poháre v Sieni Slávy, roztriedila Filchove haraburdy v kancelárii, ale najhoršie aj tak bolo poobedie so Sproutovou a odčervovanie Jazytničky modrolistej! Hnus, odpor a... no jednoducho, tie červy boli také veľké a tučné ako môj palec! Najhoršie na tom bolo to, že som na ne dostala alergiu! Aj keď nie silnú, ale aj tak. Kýchala som ako notorický chrípkar!

Ale malo to aj svoje plusy. Srabus bol veľmi prekvapený, keď si zopár z nich našiel v kapse.

Inak všetko ostatné bolo v relatívnom poriadku až na chalanov! Tí zradcovský idioti! Asi pred týždňom sme išli za Darim, aby nám vysvetlil, čo sa babám na chalanoch páči. No a keď sme tam boli, Dari povedal, že musím odísť. Kľakol si predo mňa, potľapkal ma po vlasoch a povedal, že to nie je pre uši malého dievčaťa a ja som ho za to mala chuť zabiť. Ale odišla som. Verila som v to, že mi to James so Síriusom povedia potom, ale oni nie! Mlčali ako hroby a nech som robila, čo som robila, nič som z nich nedostala.

Čo im také mohol povedať, že mi to nesmeli prezradiť? Škrelo ma to vo vnútri a moja zvedavosť bola taká veľká, že ak by bola ohňom, spálila by celý Rokfort. Čo to mohlo byť, že som to nemohla vedieť aj ja! Veď predsa už nie som malá a veľmi dobre viem, ako to medzi chalanmi a babami býva a čo sa robí preto, aby mali spolu decko! A to som si myslela, že sme s Darim kamoši!

Usekla som prúd myšlienok. Fakt som bola dosť nazúrená aj bez toho, aby som na to myslela. Kráčala som temným hradom a ignorovala vzdialené zvuky kúziel ozývajúce sa z učebne, kde prebiehal krúžok čarodejníckych súbojov.

Kam vlastne pôjdem? napadlo mi. Klubovňa? Ehm, nie. Evansová mi ešte stále neopustila tie červy a cítiť na sebe jej vražedný pohľad nie je nič príjemné. No, možno by som mohla navštíviť knižnicu a naučiť sa nové zaklínadlo? Napríklad ako Slizošovi umyť vlasy? Ehm, to tiež nie, charitu predsa nerobím! A čo soviareň? Nie, sovu nemám a list tiež nie.

Nakoniec vyhrala kuchyňa a fakt, že som začínala byť hladná. Kvôli mojej márnej snahe stať sa animágom, som vynechala večeru. A tak sa aj stalo. Spokojne som si to mierila do jedálenského centra hradu. Ako som si tak rezala cestu hradnými chodbami v diaľke som zazrela známu siluetu. Na svoj vek bola primerane vysoká, ale vlasy mala zas neprimerane blonďavé a dlhé.

Ako sa to vraví? Dlhé vlasy - krátky rozum? Tak to na Malfoya mladšieho jednoznačne sedí. V duchu som náhlivo rozoberala, čo spavým, ale k rozhodnutiu som sa nedopracovala. Všimol si ma. Aj keď bol sám, namieril si to rovno ku mne a ja som vo vrecku preventívne zovrela prútik.

„Ale, ale, koho to tu máme?“ zatiahla som provokatívne, keď prišiel bližšie. „Pozrime sa, on je tu sám! Kde si nechal gorily? Alebo si už konečne našiel gule a chodíš po hrade bez garde?“

Na tvári sa mu rozprestrela chladná maska.

„To isté sa dá povedať aj o tebe. Kde máš Pottera a toho krvizradcu?"

„Čo ja viem? Som snáď ich matka?“ odvrkla som. Na chvíľu sa medzi nami rozprestrelo ticho, ktoré prerušil on.

„Za ten obraz by som ťa mal zabiť!“ zavrčal.

„Oh, to by som nedovolila,“ zatiahla som. „A ty na to aj tak nemáš!“

Opäť zaťal sánku a potom ticho, no výhražne, zvolal.

„Uraz ma ešte raz...“ Nedopovedal. Nedovolila som to.

„No tak! Zlož konečne tie ružové okuliare. Jasné, že som s pomstou neskončila!“ odbila som ho povrchne. To už bolo naňho priveľa. Asi ešte nikto k nemu nebol tak neúctivý? Alebo úprimný? To je jedno. Podstatné je, že som jeho zaklínadlo stihla zablokovať a zároveň oplatiť.

„Vážne, Malfoy? Si myslíš, že si lepší ako ja?“ podpichla som ho, no v tej istej chvíli – v momente, ako na mňa vyslal ďalšie kúzlo a ja som ho zablokovala – sa na opačnej strane chodby vynorila vysoká postava.

Popravde, zo všetkých možných obyvateľov školy som práve jeho na chodbe očakávala najmenej. Všimol si ho aj Malfoy. Na rozdiel odo mňa bleskovo skryl svoj prútik v záhyboch čierneho habita. Ja som ale vedľa, že je to zbytočné – on vie všetko! On vždy vie všetko! Je ako duch školy, má oči aj uši na každom rohu, v každej stene či tehle! Teda, aspoň mne to tak pripadalo.

Pozeral na nás skrz polmesiačkové okuliare a mne po chrbte prebehol mráz. V jeho modrých očiach nebol ani náznak po zvyčajných pobavených iskričkách. Bol nahnevaný.

„Slečna Shepardová, pán Malfoy, poďte,“ vyzval nás a my sme necekli ani pol slova. Mali sme problém, keď sa nám podarilo naštvať vždy dobre naladeného riaditeľa Albusa Dumbledora.

Kráčali sme za ním bok po boku a v tejto chvíli mi ani nenapadlo rozoberať, ako blízko seba s Malfoyom stojíme. Zastavili sme pred sochou do riaditeľne. Riaditeľ zašepkal heslo a socha ustúpila. Bála som sa ako nikdy. Točité schody más vyviezli hore pred obrovské dvere s hipogrifím klopadlom.

Riaditeľňa bola krásna. Mala niekoľko poschodí a jej steny zdobili portréty riaditeľov. Jemné prístroje na stolíkoch sa v svetle ohnivých lámp trblietali a za oknami na nás číhala nepriestupná hmla. Riaditeľ sa usadil za obrovským stolom. Kývol prútikom a pred nami sa zjavili dve pohodlne vyzerajúce kreslá.

„Sadnite si,“ vyzval nás a jeho hlas ostro preťal jemné tikanie a pípanie.

Neviem, čo som čakala. Možno krik? Ale istotne nie to, čo nasledovalo. Dumbledore si skrížil prsty a zadíval sa na nás, ako trpezlivý otec. Neskutočne mi to liezlo na nervy. Nečudujem sa, že všetci tí, ktorí mali tú česť ostať s ním osamote, tvrdili, že má röntgenový pohľad! Skutočne mal!

„Vysvetlite mi to!“ prikázal a ja som odolala pozrieť na Malfoya. Čo povie? Bonzne ma a sám si bude kryť vlastnú kožu? Nemala by som ho bonznúť ako prvá? Ale čo by som povedala? Nie, radšej budem ticho a keď on bozne mňa, bonznem aj ja jeho. Alebo?

No, v konečnom dôsledku sme ostali obaja ticho.

„Tak?“ vyzval nás opäť, ale oni jeden z nás necekol. „Pán Malfoy?“ oslovil ho a vyzvaný sa nervózne zavrtel na vankúšoch.

„Ja...“ zatiahol, ale viac z neho nevyliezlo, a preto sa riaditeľova pozornosť obrátila na mňa.

„Slečna Shnepardová? Máte mi k tomu čo povedať?“

A ja som veruže mala. Musela som niečo povedať, inak by to z nás ťahať celú večnosť a jedného z nás by nakoniec zlomil. Vybrala som si tú najbezpečnejšiu a najvierohodnejšiu odpoveď. Veď koniec koncov to ani klamstvo nebolo.

„Nenávidím ho!“ vyhlásila som odhodlane. „Je to Slizolinčan!“

Riaditeľove oči mnou prešli ako X-lúče na röntgene, ale ja som neodvrátila pohľad.

„Nenávidíte ho?“ spýtal sa znova. „A nenávidíte ho len preto, že je z inej fakulty?“ overoval si, ale ja som záporne pokrútila hlavou.

„Nie, ostatné fakulty sú fajn, ale on je Slizolinčan!“ dávala som si pozor, aby som do toho slova nevložila príliš veľa opovrhnutia, ale nedarilo sa. Riaditeľ si zložil ruky na stôl.

„Je to podľa vás správne?“ pokračoval vo výsluchu.

„Nie...“ povedala som, ale len preto, že to chcel počuť. Veľmi dobre to vedel. Obrátil sa na Malfoya.

„Pán Malfoy, vy tiež nenávidíte slečnu Shepardovú?“

„Nenávidím,“ potvrdil a ja som si pripadala divne. Neviem prečo, ale tie otázky mi pripomenuli „A vy pán Malfoy, beriete si slečnu Shepardovú?“. Ehm, bléé! Odbieham od témy.

„Prečo?“

„No,“ zatiahol Slizolinčam a na chvíľu sa odmlčal. „Je to Chrabromilčanka!“ dopovedal rovnakým obviňujúcim tónom ako ja pred chvíľou.

„Aha,“ povzdychol si najvyšší sudca. „A keby ste neboli z rozdielnych fakúlt, ale z jednej, čo potom? Stále by ste sa nenávideli?“

Ehm, chápe niekto, kam tento rozhovor smeruje? Lebo ja teda rozhodne nie! Pozreli sme sa jeden na druhého. Ja do jeho odporných, zelených očí a on do mojich hnedých a odhodlane vyhlásili:

„Áno!“

Riaditeľ sa v kresle vyrovnal a pohľadom prebehol po každom z nás.

„Neprajem si, aby sa podobný incident opakoval. Rozumeli ste?! To, že ste z rozdielnych fakúlt, ešte neznamená, že po sebe budete metať kliatby!“ napomenul nás prísne.

„Pán Malfoy, čo by ste spravili, keby vaša kliatba slečne Shepardovej vážne ublížila?“

Čo? Jasné, že by ma tam nechal ležať, tak ako naposledy! A ja by som bez najmenších výčitiek spravila to isté! Na otázku neodpovedal. Ak som dúfala, že to bude koniec, veľmi, ale veľmi som sa mýlila. Riaditeľ si nás tam nechal ešte dobrú pol hodinu, kedy mám puntičkársky čistil žalúdok a pomocou röntgenového pohľadu vyčítal naše reakcie.

Musel sa dovtípiť, že naša vzájomná „láska“ má pôvod v niečom oveľa vážnejšom, ako je len všadeprítomná nevraživosť medzi Chrabromilom a Slizolinom. Ale ani jeden z nás mu nepovedal v čom. Nakoniec nás prepustil s tým, že máme trojdňové poškole a máme sa hlásiť u vedúcich našich fakúlt. V duchu som zúrila ako besný pes. Veď len toť mi skončil posledný trest!

Ako náhle ma schody vypľuli na chodbu pridala som do kroku, aby som od istého nemenovaného idiota bola čo najďalej. No ten istý nemenovaný idiot mal iné plány. Chytil ma za ruku a ja som ňou trhla, akoby ma uštipol had – no, vlastne som od pravdy zas tak ďaleko nebola!

„Nechytaj sa ma!“ zavrčala som. Pozrela som sa naňho a nechápala, prečo sa tvári tak dotknuto. Stiahol tú svoju čistokrvnú pracku späť, zvraštil obočie a potom povedal niečo, čo by som od neho neočakávala ani v najdivokejších snoch.

„Ďakujem.“

To si zo mňa robí srandu? Podozrievavo som sa zamračila.

„A ty má byť čo?“ vrkla som nedôverčivo. Malfoy a ďakovať? To má byť sen? Alebo koniec sveta?

„To má byť to, že ti ďakujem!“ odvrkol.

„Za čo?“ nechápala som.

„Za to, že si nepovedala, čo sa vtedy stalo...“ obaja sme vedeli, načo naráža.

„Nepovedala som to len preto, že som Chrabromilčanka!“ zvolala som hrdo. „My si svoje problémy riešime sami! Nebežíme za profákmi, ako malé, usoplené decká, aby más držali za ručičku!“

„To nerobíme ani my!“ bránil sa, ale ja som ho vysmiala.

„Nie? A čo, Slizoš? Zakaždým sa uteká vyplakať k Slughornovi! Vy Slizolinčania ste srabi!“ zavrčala som mu do tváre a vzápätí sa rozbehla preč. Ostať ešte chvíľu v jeho spoločnosti a môžem sa rovno vrátiť do riaditeľne!

Zastavila som sa až v vtedy, keď som takmer zložila Síriusa.

„Kde si bola?!“ zavrčal podráždene a zároveň zadýchane.

„Čo?“ štekla som – už som sa začínala báť, že sa jeho prehnane ochranársky komplex vrátil, ale on mávol rukou.

„To je jedno. Poď, toto musíš vidieť!“

Nechápala som, prečo mi to nemohol povedať cestou, ale on vytrvalo odmietal. Stále dookola krútil hlavou a vyhlasoval, že nesmie. Opäť sme sa dostali na tretie poschodie a keď sme vošli do zanedbanej učebne, takmer som schytala infarkt!

„Čo to... kto sem dotrepal toho jeleňa!?“ zvýskla som. Teda ja som za každú srandu, ale nechať úbohé zviera len tak pobehovať po škole? To teda nie!

Sírius sa pobavene uchechtol a mne nedávalo zmysel prečo.

„James...“ povedal jednoducho a jeleň sa pohol mojím smerom. Bol mladý, to bolo jasné na prvý pohľad, ale aj tak poriadne vysoký! A mne to doplo až potom. Uvidela som ho v očiach! James! Jeleň mal Jamesove oči – nie omyl, jeleň bol James!

„Jamie! Ty si to dokázal!“ výskla som a objala jeleňa okolo krku. Jeho farba bola svetlá, ale na chrbte sa mu tiahol tmavší pás... a bola neskutočne jemná! On to dokázal, stal sa z neho animág! Odtiahla som sa a vrúcne ho pohladila po čele. Ešte nemal parohy, ale prvé náznaky, tam boli.

„Ako?“ nechápala som.

„V jednej chvíli tu bol James a v druhej vedľa mňa stálo toto!“ odpovedal mi Sírius s úsmevom na perách.

„James, vieš sa premeniť späť?“ spýtala som sa ho a odpoveďou mi bolo hlasné prasknutie.

„Viem,“ potvrdili jeho ľudské ústa.

„Ako si to spravil?“ nechápala som a on sa vzápätí pustil do podrobného opisu ako na to.

Presne toto sme potrebovali! Niekoho, kto nám aj prakticky ukáže ako na to... ale stále to bolo ťažké. V tú noc sme nešli spať, ostali sme hore do rána a na druhý deň sme mali odovzdávať prace na elixíry! Ale stálo to za to. Zaprášené hodiny na stene hlásali sedemnásť minút po tretej, keď sa miestnosťou rozletelo hlasné prasknutie, ale toto bolo o čosi nižšie ako Jamesovo. Automaticky som sa otočila Síriusovým smerom a opäť ma takmer ranila mŕtvica.

Na mieste môjho druhého priateľa stála jeho zvieracia forma. Kto by len povedal, že sa so Síriusa stane pes?! Nadšene som zvýskla a zatlieskala ako malé decko, ale inak sa to nedalo.

„Sírius!“ zvolal James. „Ty si pes!“ zasmial sa nadšene a ja som sa k nemu pripojila a neodpustila si jednu podpichovačnú poznámku:

„Aport, pejsku!“ A hodila po ňom čapicu. Kde sa tu nabrala? To je vedľajšie.

Jedno z jeho temne čiernych obočí sa nadvihla a v druhej chvíli sa jeho objemné, chlpaté a čierne telo rozváľavalo na mojom. Bol hrozne ťažký!

„Ty idiot!“ vyhŕkla som, on hlasno zaštekal a začal mi oblizovať tvár.

„Bože, prestaň! Prestaň!“ výskala som, keď mi jeho sliny stiekli až za golier habitu, ktorý som už aj tak mala poriadne premáčaný!

Zaprela som sa rukami do jeho chlpatých pliec a odtisla ho od seba. Išlo to len ťažko, ale keď bol konečne dole, zavrčala som:

„Už viem, čo ti dám pod stromček! Obojok s nápisom Pozor, slintá!“

Jeho odpoveďou bolo pobláznené zaštekanie a pokrútenie chvostom. Pozrela som sa mu do očí. Aj v psej podobe boli rovnako krásne! Pokrútila som hlavou a preventívne ho ťapla po nufáku, no nakoniec som ho aj tak pohladkala.

Premenil sa späť a aj on ma zahrnul kopou nových poznatkov ako na to. Obaja sa už premenili! Peter - ten o animágstvo nejavil ani len najmenší záujem. Aj teraz niekde isto obháňa Bernadetu Teaderovú alebo jedlo, ale ja som sa animágom chcela stať! Musela som sa ním stať, aby som s Remom mohla tráviť jeho ťažké, chlpaté chvíle! Musela...

Pustila som sa do tvrdého tréningu. Po dvoch hodinách to chalani vzdali a navrhli, aby sme sa vrátili späť na izbu, ale ja som to predsa urobiť nemohla! Musela som im dokázať, že som rovnako dobrá ako oni! Musela a aj som dokázala...

Vzduchom sa zavibroval vysokým tónom. Prasknutie, symbolizujúce premenu, tentokrát patrilo mne. V tom momente, keď moje telo prechádzalo z jednej formy do druhej, som jasne cítila, ako sa jednotlivé časti môjho teľa sťahujú a iné predlžujú. Bol to veľmi dezorientujúci pocit. Všetky proporcie, na ktoré ste od narodenia boli zvyknutí, zmizli a nahradili ich nové – oveľa menšie.

Dopadla som na chladnú dlažbu. Krátku sekundu som nechápala, čo sa deje a až potom mi doplo, že sa to konečne podarilo! V čo som sa premenila? Leva? Tigra? Pumu? Alebo nejaké iné suprové zviera?

Nie. Teda aspoň túto trojicu sme mohli vyčiarknuť, lebo keď ku mne chalani pristúpili, boli hrozne vysokí! Akoby moja nová telesná podoba nemerala viac ako pol metra. Zaklipkala som viečkami a pohla hlavou. Mierne sa mi krútila. Pozrela som sa dole a zočila pár čiernych, chlpatých labiek, ktoré na lakťoch nadobúdali novú, tmavoryšavú farbu.

Prekvapene som postavila na všetky štyri a prezrela si zvyšok tela. Aj ten bol rovnako hnedý až na snehovo biele brucho a koniec chvosta. Začínala som mať nekalé tušenie, čo som a tá predstava mi vôbec, ale vôbec nebola proti srsti! Opäť som zodvihla hlavu ku chalanom s tichou prosbou v očiach, aby mi potvrdili, čo som! Obaja na mňa hľadeli ako na zjavenie. Naklonila som hlavu na bok a vzduch ma pošteklil na dlhých fúzikoch – bol to zvláštny pocit. Navyše, to nebolo všetko, čo sa zmenilo. Moje zmysly! Boli oveľa silnejšie ako ľudské! Počula som toho oveľa viac, rovnako aj cítila!

„Líška!“ vyhlásil prekvapene Sírius. A ja som šťastne štekla... čo vôbec, ale vôbec neznelo tak, ako keď štekal Sírius. Toto bol oveľa vyšší a na moju neskutočnú smolu aj rozkošnejší zvuk! Chalani sa pustili do hlasného smiechu a ja som štekla znova, tentokrát podráždene, ale stále to znelo rovnako, a tak som prešla na vrčanie...

Krucinál! To toto telo do repertoáru zvukov nezaradilo nič aspoň troška hrôzostrašné?

Sírius sa po mne natiahol. Uskočila som vzad... wau, ja teda viem skákať! To sa mi páči! Natiahol sa znova a ja som znova uskočila. Chvost za mnou len tak lietal a než som sa naučila, že ho mám používať ako kormidlo, prešlo veľa času. No dovtedy ma Síri stihol zodvihnúť.

Držal ma pod prednými lapkami, asi tak, ako sa drží dvojročné decko, ktoré si nakadilo do plienok a dotyčný chce byť od toho zápachu čo najďalej, ale Sírius sa obával niečoho iného - a to mojich zubov, ktoré po ňom výhražne chňapali. Prižmúrila som oči a sklopila uši. Podľa opisu, ktorý mi chalani dali, som uši aj nos mala čierne... už sa neviem dočkať, keď sa uvidím v zrkadle.

„Si ľahká!“ podpichol ma Síri a ja som mu zaštekala do tváre. Kiežby počul aj moje slová!

„Hej, James!“ zvolal na idiota číslo dva. „Podrž ju.“

Jasné, že si takú príležitosť nenechal ujsť, a tak sa stalo, že si ma tu podávali ako horúci zemiak.

Zabite ich niekto!

Autor: sisa118 (Shrnutí povídek), v rubrice: Povídky » Na pokračování » FanFiction Harry Potter

Sdílet

Diskuse pro článek Thalia Shepard - kapitola 7 - Na koberčeku pred...: