OurStories.cz ~ naše povídky - Povídky » Na pokračování » FanFiction Harry Potter » Thalia Shepard - prológ, kapitola 1 – Tak som tu!

30.01.2015 (18:00) • sisa118 • Povídky » Na pokračování » FanFiction Harry Potter • komentováno 7× • zobrazeno 2255×

Tak, ako som sľúbila, je tu moja nová poviedka z prostredia Záškolákov.

Tak v skratke o čom asi bude?

Prvých pár kapitol bude opisovať život Tali v prvých ročníkoch – prúsery, bitky, hádky – a potom skočíme do posledného, kde sa bude odohrávať väčšia časť príbehu na Rokforte. No tým to, ale neskončí, lebo celý príbeh bude mať pokračovanie aj po škole. Aké? Čítajte a uvidíte. Dobrá správa je, že táto poviedka má už tridsať kapitol, takže nové časti by mali pribúdať (dúfam) v relatívne krátkych intervaloch. :D

Hádam sa bude páčiť. :D

Sisa118 

Prológ

Sníval sa mi sen.  Bol plný vysokých veží, rozsiahlych lesov, lúk a jazier. Bol to ten dokonalý rozprávkový svet, po ktorom túži každé malé dievča – no, až na jeden maličký detail. V tomto svete sa neobjavil nádherný princ na bielom koni, ale niečo oveľa lepšie. Vznášalo sa to nad trónom v hlavnej sále. Nedokázala som od toho odtrhnúť oči. Natiahla som sa za tým. Bože, ako veľmi som to chcela! Nič na svete ma nedokáže vyburcovať lepšie ako ona!

Nádherná, veľká tablička mliečnej čokolády od madam Larkinovej!

Už som ju skoro mala. Ostával len kúsok, keď v tom sa v reálnom svete ozvala tá najpekelnejšia vec, akú kedy človek vymyslel.

Budík.

Neochotne som rozlepila jedno oko a vraždila ním kus kovu na nočnom stolíku. Prečo? Nevládne som zdvihla ruku, aby som toho kovového vraha dobrého spánku umlčala a v duchu dúfala, že navždy. Už-už som sa znova ponárala do svojho snového sna, keď v tom sa dvere mojej skromnej, detskej izby rozleteli a dnu násilným spôsobom vpadla nepovolaná osoba.

„Vstávať!“ zavelila hlbokým hlasom, ale ja som sa zahrabala hlbšie pod periny.

„No tak,“ prosila som. „Ešte aspoň päť minút!“

„Tali!“ zvolala varovne. „Vstávaj, inak...“

„No tak, tati...“ žobronila som ospalo s očami zavretými.

„Rátam do troch!“ varoval ma.

„Jedna.“ Hm? Tá perina je, ale príjemná...

„Dva.“

Vítaj späť snový svete! Aj za tú krátku chvíľu som stihla spoľahlivo zaspať a vkĺznuť do hlbokého, uspokojujúceho spánku... a preto ma nemilo prekvapilo, keď som sa zrazu ocitla vo vzduchu a teplá perina sa zo mňa zošmykla.

Neľútostne na mňa zaútočil chladný, ranný vzduch. Kto, preboha, otvoril to okno? Skríkla som od prekvapenia a snažila sa zamerať na akýkoľvek pevný bod. Išlo to len ťažko.

„Povedal som: Vstávať!“ ozval sa vedľa mňa otec pobaveným hlasom, zatiaľ čo ja som mu levitovala pred nosom.

„Veď už som hore!“ šomrala som zmorene. „Ale mohol si ma zobudiť jemnejšie!“ sťažovala som si.

Kruci, nič nie je horšie ako ranná dávka sadistických chúťok rodičov! Oni si to prebúdzanie svojich potomkov doslova užívajú a čím sadistickejší spôsob, tým lepšie!

„To by ťa nezobudilo!“ zasmial sa a ja som vedela, že má pravdu. Vedeli sme to obaja. Jemne švihol prútikom a ja som sa zosunula na matrac. Čakala som, kým odíde – neodišiel!

„Poďme, postav sa!“ vyzýval ma, ale mne sa stále akosi nechcelo.

„Oci!“

„No tak, Tali. Dnes nemôžeš meškať!“ pripomenul mi a ja som si v tom momente uvedomila veľmi podstatnú vec.

Dnes je deň D! Alebo R?

Dnes po prvýkrát nastúpim do červeného rokfortského expresu!

Dnes idem do Rokfortu!

Otec o pár krokov ustúpil, lebo v tej chvíli som vyletela z postele ako neriadená strela ruskej výroby.

„Prečo si to nepovedal skôr!“ zvolala som zhrozene a natešene zároveň a nahrnula sa do kúpeľne. Miestnosťou ku mne doľahol jeho pobavený smiech.

„Dole máš raňajky.“

Niečo som zamrmlala, ale keďže som mala pusu plnú zubnej pasty a kefky, nebolo mi nič rozumieť. V izbe som na seba hodila vopred pripravené oblečenie, ktoré sa skladalo z kraťasov, čierneho trička s nápisom Elvis Presley a červenej mikiny.

Nadšenie so mňa nevyprchlo ani po tom, čo som zbehla do jedálne a našla tam len otca. Široko sa na mňa usmieval a ukázal na stôl.

„Lievance!“ zvolala som a vzápätí sa na tú lahôdku vrhla.

„Lievance,“ potvrdil a s utierkou v rukách sa vrátil do kuchyne.

Napchávala som sa ako nikdy v živote. Milujem lievance! Vlastne milujem všetko sladké a nebiť toho, že môj otec pracuje ako liečiteľ u sv. Mugha, asi by som vyzerala ako neforemná guľa s váhou malej kosatky – ale keďže mám takých rodičov, akých mám, vyzerám úplne inak.

Moja váha sa pohybuje v zdravý hodnotách, zato tvár zrovna trikrát zdravo nevyzerá. Podľa mňa vyzerám ako mimoň. Mám priveľké hnedé oči, malý, úzky nos a zvláštne plné, hranaté pery. Vlastne, celá moja tvár je hranatá, čo jej dodáva nádych šibalstva a tvrdohlavosti. Ale komu to vadí? Mne istotne nie.

„Nehltaj tak!“ napomenul ma otec, keď sa vrátil do jedálne s malou krabičkou v rukách. „Je to nezdravé.“

„Cho o áss?“ vysúkala som zo seba.

„A nehovor s plnými ústami!“ napomínal ma po x-tý krát.

Prehltla som a spýtala sa znovu: „Čo to máš?“

Pozrel sa na mňa a potom na krabičku.

„Darček,“ povedal tónom, ktorý hovoril za všetko.

Podišiel ku mne a sadol si na vedľajšiu stoličku. Podal mi to a ja som sa s neskrývaným nadšením pustila do rozbaľovania. Prekvapene som roztvorila oči, keď som uvidela to, čo sa skrývalo vo vnútri.

„Jéj!“ zvýskla som a vytiahla strieborný medailónik zo saténového väzenia.

Keď som ho roztvorila, z vnútra sa na mňa usmiali tri osoby. V strede som bola ja – Thalia Alexandra Shepardová. Vysoká postava s blonďavou, upravenou šticou a zelenými očami zas otec – James Jonathan Shepard. Tou poslednou bola moja mama – Alexandra. Neusmievala sa tak srdečne ako on. Vlastne sa usmievala len na pól. Presne tak, ako vždy, keď ju malo niečo rozosmiať – čo sa stávalo len zriedka.

No, keď už sme pri tom, tak ja osobne som ju videla smiať sa len párkrát. Čiastočne to bolo tým, že doma bývala len málokedy (za čo mohla jej práca aurorky) a čiastočne tým, že sa jednoducho nevedela uvoľniť ani doma. Stále bola v strehu – pripravená na útok.

„Ďakujem!“ zvolala som a objala ho okolo krku. „Ďakujem, tati.“

Spokojne sa usmial a pohladil ma po vlasoch.

„Nemáš zač, anjelik.“

„Ale aj tak, ďakujem.“

Keď som sa od neho odtiahla, opäť som sa pustila do lievancov. O necelú pol hodinu sme konečne vyrazili z domu a ani som sa nenazdala a už som stála na nástupišti. Červená lokomotíva bola ešte krajšia, ako som si ju vysnila. Vôbec sa nepodobala na ostatné čarodejnícke vlaky. Dym z jej komínov kalil ovzdušie a napĺňal ho zvláštnym pachom. Nie, nemôžem povedať, že by bol škaredý... bol len jednoducho svojský.

Hlavu som otáčala na všetky strany a snažila sa si zapamätať čo najviac. Bol tu neskutočný hluk. Sovy sa prekrikovali, mačky neposedne mňaukali a ľudia hrmeli.

V takýchto chvíľach mi bolo skutočne ľúto, že moja maličkosť nemá nijaké domáce zvieratko. Nedovolili mi dokonca ani rybičky!

Pohľadom som zavadila o zopár podnetov. Jedným z nich bolo červenovlasé dievča, ktoré sa lúčilo s rodičmi a sestrou. Len pár metrov od nej stál vysoký, vychudnutý, čiernovlasý chalan a pozorne ju sledoval. O ďalších pár metrov sa s veľmi malým a tučných chlapcom lúčila jeho mama a otec. Za ním som pre zmenu zachytila presne opačný prípad.

Vysoký, čiernovlasý a pekný chlapec stál vedľa svojich rodičov a so vzdorovitým pohľadom počúval matkine táranie. Tomuto výjavu som pozornosť moc nevenovala, lebo ma zaujalo niečo iné. Bol to chalan s neskutočne blonďavou hlavou.

Žeby bol prefarbený? napadlo ma a v duchu si prisahala, že jedného dňa tomu prídem na kobylku.

Bolo tu toho toľko na pozorovanie a jedna moja časť tým bola úplne uchvátená. Toľko rôznorodých osobností, pováh a príbehov – no tá druhá časť nedočkavo hľadala len jednu osobu a tou bola moja mama. Sľúbila, že tu dnes bude. Musela prísť! No o ďalších desať minút mi bolo jasné, že nepríde.

„Zabudla na to!“ zašomrala som popod nos, ale otec to počul.

„Vieš, že toho má veľa,“ bránil ju.

„Ale aspoň dnes mohla prísť!“

„No tak, Tali. Vieš, že keby mohla, tak by tu bola.“

„Nechaj to tak, oci. Nie je tu. To je všetko,“ snažila som sa hrať silnú, ale vo vnútri ma to škrelo.

Neprišla! Zas. Nikdy si na mňa nedokázala spraviť čas. Vždy som stála až na samom konci jej priorít.

„Mala by som nastúpiť,“ povedala som a v hlase mi opäť znel predchádzajúci, nadšený tón. „Rokfort čaká!“

„Rokfort čaká,“ súhlasil so mnou a pomohol mi naložiť kufor. Ešte predtým, ako sa vlak rozbehol a odviezol ma ďaleko od neho, som mu skočila do náruče a silno ho objala.

„Budeš mi chýbať, oci.“

„Ty mne viac, anjelik.“

„O tom pochybujem.“

„Tak nepochybuj.“

Pustila som ho a nastúpila dnu. Vlak sa pomaly rozbiehal a ja som mu po celú tú dobu vytrvalo kývala. Keď mi však zmizol z očí,  smutne som vydýchla.

Bože, ako dlho som sa na tento okamih tešila? Ako dlho som ho očakávala? A teraz? Keď tu konečne bol, bála som sa. Opúšťala som všetko známe a vrhala sa do temnej priepasti. Nová škola, nový ľudia a ja nemám ani páru o tom, aké to tam bude.

Ostávalo mi len dúfať, že dobré.

Kapitola 1 – Tak som tu

Pretrepať sa cez úzke uličky vlaku, bola úloha hodná supermana, ale ja som to nejakým zázračným spôsobom zvládla a vpadla do prvého voľného kupé. Niečím takým, ako je vykladanie kufra, som sa odmietala zaoberať a namiesto toho sa zmučene zvalila na sedadlo pri okne. Krajina za ním sa mihala v nepravidelných vlnách. Bolo to nádherné a strašidelné zároveň.

Opäť ma zahltil strach.

Dvere kupé sa roztvorili a dnu vpadla nezvaná dvojica. Išlo o červenovlasé dievča a vysokého chalana s mastnými prameňmi z nástupišťa.

„Máš tu voľné?“ spýtala sa príjemným hláskom ryšavá kráska a ja som prikývla.

„Hej. Prisadnite si.“

„Ďakujem,“ ozvala sa znova, ale vzápätí stíchla. Pohľad jej padol na kufor v strede kupé. „Nemali by sme ho vyložiť?“

„Asi hej, ale ja by som to sama nedala,“ priznala som sa. Silou som nikdy príliš neoplývala.

„To nevadí,“ usmiala sa. „My ti pomôžeme.“

Ako povedala, tak sme aj spravili. Spoločnými silami sa nám ohavy podarilo vytrepať na poličky a potom sme sa všetci traja bezvládne zviezli na sedadlá.

„Mimochodom, ja som Lili. Lili Evansová,“ predstavila sa. „A toto je Severus Snape.“

„Ja som Tali. Ehm, teda Thalia Shepardová.“

Nastalo chvíľkové ticho, ktoré prerušila opäť ona.

„Eh, ty si z čarodejníckej rodiny?“ chcela vedieť a mňa jej otázka spočiatku prekvapila.

„Hej, som. Prečo?“

„No, ja len tak... vieš, ja nie som, a tak som chcela vedieť či aj niekto iný...“

„Neboj sa, budú tu aj ďalší,“ upokojovala som ju, lebo mi bolo jasné, že práve tohto má najväčší strach.

„Ty si z čarodejníckej?“ spýtala som sa chlapca. Ten ma prevŕtal ľadovým pohľadom.

„Som pól na pol,“ odvetil stručne a ja som to nechala tak. Nech mu na nos sadlo čokoľvek, nechcela som byť tá, na kom si to vybije... inak by som mu musela nabiť držku – a to nie je sľubný začiatok.

„Hej, máte tu voľné?“ ozvalo sa odo dverí, v ktorých sa zjavila metla... ehm, teda nie metla, ale chalan s vlasmi ako metla. To mu fakt nikto nepovedal, že existuje aj niečo také ako hrebeň?

„Máme,“ ozvala sa Lili a chlapec sa otočil jej smerom – div mu nevypadli oči.

Neslintaj, priateľko! varovala som ho v duchu. Našťastie sa vcelku rýchlo spamätal. Teda, aspoň som si to myslela do chvíle, než si rukou nezačal neprečesával vlasy. Zlozvyk? Možno...

Dvere sa opäť otvorili a dnu vpadol pekný chalan a za ním hromada nešťastia... alebo aspoň tak by som svetlovlasého chalana opísala.

„Á, tu je voľné!“ zvolal nadšene ten pekný a bez opýtania sa zvalil na najbližšie sedadlo. O kufor sa nestaral.

„Prepáčte, je tu voľné?“ spýtala sa hromádka negatívnej energie.

„Čo nevidíš, že je?“ zahriakol ho nechápavo ten pekný.

„Ale je slušné opýtať sa!“ napomínalo ho nešťastie.

„Bože, nechaj slušnosť slušnosťou a sadni si!“ vyzval ho.

Kupé mlčalo a nakoniec som sa slova ujala ja.

„Hej, je tu voľné,“ pritakala som a pekný si ma premeral kritickým pohľadom.

„Veď som to povedal,“ zvolal namyslene, z čoho mi stúpol adrenalín.

„A ak nesklapneš, tak bude ešte voľnejšie!“ varovala som ho, načo mi opäť začal venovať pozornosť.

„A ty si kto?“ chcel vedieť.

„A kto si ty?“ obrátila som otázku.

„Sirius Black...“ odpovedal so všetkou vážnosťou, aká sa v ňom našla.

„Thalia Shepard.“

„Inak ja som Remus. Remus Lupin,“ zapojilo sa nešťastie a v tej chvíli sa to tu zvrhlo na zoznamovací večierok, pri ktorom som sa dozvedela, že metla sa volá James Potter.

„Už viete na akú fakultu pôjdete?“ chcel vedieť James.

„To sa nedá!“ oponovala mu Lili. „Fakultu si predsa nevyberáme!“

„Ja to viem presne. Pôjdem do Chrabromilu!“ naparoval sa.

„Ako?“ chcela vedieť.

„Obaja moji rodičia tam chodili,“ priznal, načo si Sirius znechutene odfrkol.

„Máš s tým problém?“ spýtal sa zostra James.

„Ja... nie, nemám. Ja len. Aj ja by som chcel ísť do Chrabromilu alebo hocikam, len nie do Slizolinu.“

„Prečo?“ spýtala som sa ja.

„Obaja rodičia tam chodili.“

„A čo je na tom zlé?“ nechápala Lili.

„Nič, až na to, že obaja sú totálni magori!“ zvolal smrteľne vážne. „A ty chceš ísť kam?“ spýtal sa ma, ale nedostala som priestor na odpoveď.

„A to som si myslel, že si vcelku v pohode!“ zapojil sa do rozhovoru James.

„Ja nemôžem zato, kto sú moji rodičia!“ bránil sa Black. „A kto vie? Možno do Slizolinu nepôjdem...“

„To by bolo super!“ nadchol sa James a začal so Siriusom rozoberať, čo by robili, keby sa dostali na rovnakú fakultu – pravdaže s výnimkou Slizolinu.

„Kam chceš ísť ty?“ nadhodil na predchádzajúcu otázku Remus.

„Ja neviem,“ priznala som sa popravde, načo sa do mňa pustili dvaja exoti od vedľa a hustili do mňa, že Slizolin je tá najhoršia fakulta pod slnkom.

„No tak. Nemôže byť predsa až taká zlá!“ ozvala sa Lili a pohľady chalanov sa obrátili na ňu.

„Si robíš srandu, nie?“ zvolala pohoršene Black. „Jasné, že je to tá najhoršia fakulta!“

„Ako to len ty môžeš vedieť? Veď si na Rokforte ani nebol!“ napomenula ho. „Navyše, Sev tvrdí, že Slizolin je fajn!“

Potom, ako to povedala, sa všetky pohľady v kupé zvrtli na Severusa Snapa.

„Ty chceš ísť do Slizolonu?!“ obvinil ho James.

„Áno, chcem,“ potvrdil Severus hrdo.

„Hneď som vedel, že je trafený!“ urazil ho James, načo sa Severusa zastala Lili.

To sa nakoniec zvrtlo do nepeknej hádky, ktorú ukončil náhlivý odchod Lili a Severusa z kupé.

„Vy ste ale idioti!“ obvinila som ich podráždene. „To ste to nemohli nechať tak?“

„Ale on chcel ísť do Slizolinu!“ zvolali zborovo.

„No a? A čo keby som povedala, že tam chcem ísť aj ja? Aj mňa by ste zvozili?“ štekla som.

Lili sa mi vážne pozdávala a oni ju vyhnali. Teda, nie vyhnali, ako vyhnali - odišla z vlastnej vôle – ale kvôli hádke, ktorú začali oni!

„A chceš tam ísť?“ spýtal sa podozrievavo Black.

„Nie, nechcem,“ priznala som sa. Aj ja som dosť antislizolinsky naladená, lebo viem, že väčšina hajzlov pochádza práve odtiaľ... teda, aspoň to tvrdí mama.

„A kam chceš ísť?“ spýtal sa James otázku, ktorá tu už niekoľkokrát padla.

„Neviem. Mama chodila do Chrabromilu, otec do Bystrohlavu.“

„Pôjdeš do Chrabromilu,“ uzavrel prorocky James.

„To nemôžeš vedieť.“

„Ale môžem. Mám na to nos.“

Cesta pokračovala v úplne inom duchu, ako začiatok. Bola veselá a príjemná. Po čase som si uvedomila, že chalani sú vcelku dobrí spoločníci a dokonca aj ten posledný, ktorý k nám pridal pár minút potom, ako Lili odišla. Peter Pettigrew, tak sa volal. Vyzeral ako malé prasa, ale inak bol v pohode.

„Ehm, chalani...“ oslovila som ich. „... myslím, že je čas, sa prezliecť.“

Dúfala som, že to pochopia a vypadnú, ale okrem Remusa, to nikomu nedoplo.

„Chalani, poďme von!“ vyzval ich a ja som sa naňho vďačne usmiala.

„Prečo?“ nechápal Black.

„Asi preto, že som baba a nebudem sa prezliekať pred vami!“ štekla som, načo mierne sčervenel a na moje veľké prekvapenie sa postavil. Jeho príklad nasledovali aj ostatní.

„Tak... tak mi počkáme vonku,“ ozval sa napokon a zavrel za sebou dvere. Ja som zvnútra zatiahla závesy a čo najrýchlejšie sa prezliekla. Fakt som nechcela riskovať, že by ich tá chvíľková slušnosť prešla a vtrhli by mi sem... ale to by im Remus nedovolil.

Ešte predtým, ako som odtiahla závesy a otvorila dvere, som zachytila časť rozhovoru.

„Ja nie a ty, Sirius?“ spýtal sa James.

„Ani ja. A čo ty, Remus?“

„Čo ja?“ nechápal Rem.

„Už si niekedy videl babu bez oblečenia?“ spresnil Black.

„Ja, nie. Nikdy.“

„Peter? No počkať, teba sa pýtať nemusíme,“ zarazil sa Black. „Kto vie, ako vyzerajú?“

„Neviem,“ priznal James. „Ale nemuselo by byť na škodu, zistiť to.“

„Hej? A na kom. Tali by z nás stiahla kožu... a, nie, ďakujem. Tú svoju mám vcelku rád,“ vyhlásil Black.

„Kto vie, ako vyzerá Evansová?“ zasníval sa James.

„Čo s ňou stále máš?“

„Ty si si nevšimol aká je... krásna?“

„Popravde? Je mi to jedno. Aj tak ma neznáša, tak načo sa otravovať.“

„Myslíš si, že ma neznáša?“ spýtal sa James smutne.

„Zobuť sa, kamoško. Tá ťa – nás – priam nenávidí!“

Fajn, ďalej sa mi tento divný rozhovor počúvať nechcelo.

„Ste na rade!“ oznámila som im.

Divné, vždy som si myslela, že babám obliekanie trvá dlhšie ako chalanom, ale opak je pravdou. Boli tam oveľa dlhšie ako ja. Keď konečne otvorili dvere a ja som si znovu sadla na miesto, vlak začal spomaľovať.

„Už sme tu?“ spýtala som sa nadšene, ale vo vnútri ma nahlodávala nervozita.

„Asi hej,“ pritakal Remus.

Nervózne som očkom hodila po Siriusovi a Jamesovi. Aj oni boli očividne nabudení, ale zároveň nervózni.

Vlak zastavil a my sme vystúpili. Prvé, čo som si všimla (okrem zimy), bola ozrutná postava, ktorá si to s hlasným pokrikom: „Prváci, ku mne! Ku mne, prváci!“ rezala pomedzi dav. Starší študenti ju ignorovali, ale ja som nemohla. Tak po prvé, bola som prvák a po druhé, tak trochu som sa jej bála.

„James, kto je to?“ šepla som mu potom, ako som ho dosť nešetrne potiahla za rukáv.

„Neviem. Sirius, nevieš kto to je?“

„Nie. Remus?“

„Nie, chalani, neviem. Ale mali by sme ísť za ním,“ povzdychol si

„Čo?“ zapišťal Peter.

„Volá prvákov,“ pripomenul mu Rem.

„Ale, ale, ale...“

„No tak, Peter. Vedenie školy by prvákov nezverilo niekomu... no, čo ja viem, nebezpečnému.“

Zvažovala som svoje možnosti a nakoniec pevným krokom (ako prvá) vykročila k obrovi, okolo ktorého sa placho zhromažďoval prvácky dav.

„Hej, vy tam!“ zahrmel obor. „Ste prváci?“

„Áno, sme,“ snažila som sa to povedať pevne a musím priznať, že sa mi to vcelku podarilo.

„Dobre, tak poďte.“

Zaviedol nás k malým loďkám na okraji obrovského jazera. Na hladine sa krásne odrážal ustupujúci mesiac. Bol to čarovný pohľad a nebyť toho, že som čarodejka, prisahala by som, že to musel byť výsledok nejakého kúzla.

Keď som nastupovala do malých, neustále sa pohybujúcich vecí, ktoré nás cestou niekde vykotia, nezaobišlo sa to bez pomoci. Ani neviem, kde sa tam nabral, ale v momente, keď som si bola stopercentne istá, že budem bozkávať  jazernú hladinu, sa odniekiaľ vynorila obrovská ruka, v ktorej sa moje rameno úplne stratilo.

„Pozor, krpec,“ ozval sa obor láskavo a pomohol mi nasadnúť.

„Ďakujem,“ pípla som.

„Nemáš zač,“ odvetil a sadol si predo mňa. 

Miene som vyvalila oči, keď loďka nebezpečne klesla. To isté spravil aj Remus po mojej ľavici.

„Inak, ja som Hagrid. Rubeus Hagrid,“ predstavil sa nám a člny sa pohli v pred.

„Thalia Shepard,“ nasledovala som jeho príklad. „Ale som radšej keď ma volajú iba Tali,“ dodala som a hrozba v hlase bola jasná. Nazvi ma Thalia a je po tebe.

„Ja som Remus Lupin.“

„Rád vás poznávam, decká. Tak, čo? Tešíte sa?“

„No, ja neviem,“ priznala som popravde.

„Akože nevieš?“ neveril vlastným ušiam Hagrid.

„Neviem... ja jednoducho neviem, čo mám čakať.“

Prisahala by som, že pod tou záplavou hustých fúzov sa Hagrid práve usmial.

„Neboj sa, to k tomu jednoducho patrí,“ prehodil nedbalo, ale to som už nevnímala. A nebola som sama. S otvorenými ústami som hľadela na hrad pred sebou. Bol – no nádherný, dokonalý a neskutočný. Nedokázala som z neho spustiť oči. Črtal sa na vysokej skale a hrdo sa vypínal do výšky. Vyžaroval z neho rešpekt, ale aj niečo neskrotné a nespútané. Nejaký živel – tak by som to nazvala.

„Wau!“ vydýchol vedľa mňa Remus.

„Fakt, wau,“ potvrdila som.

Loďky narazili na protiľahlý breh a my sme vystúpili. Hagrid nás zaviedol chodbami až k vysokým, zavretým dverám, za ktorými to žilo.

„Vítajte na Rokforte,“ ozvalo sa nad našimi hlavami a ja som sa automaticky otočila za zvukom.

Od prekvapenia mi padla sánka. Duchovia! Ohromene som sledovala priehľadné postavy. Bolo ich toľko. No potom sa moja pozornosť preniesla na niečo/niekoho iného. Bola to vysoká žena v stredných rokoch. Nebyť prísneho výrazu na tvári a ešte prísnejšieho drdola, mohla byť pekná.

Pozdravila nás a vzápätí vyzvala, aby sme ju nasledovali do malej miestnosti plnej obrazov.

„Moje meno je Minerva McGonagallová,“ predstavila sa a potom nasledoval príhovor a skusmé oboznámenie so školským poriadkom. Keď skončila, na chvíľu odišla, ale o pár minút sme ju tu mali ako na koni.

Srdce mi išlo vyskočiť z hrude, keď som ju nasledovala do Veľkej siene.

Takmer som schytala infarkt, keď som tam vošla. Ten strop! Bol úchvatný. Myslím si, že žiaden superlatív by dokonale nevystihol jeho krásu.

„Wau,“ ozval sa vedľa mňa James a Sirius.

„Presne tak, chlapci. Wau.“

McGonagallová sa zastavila na vystúpenom pódiu s učiteľským personálom školy, ktorí si nás zvedavo prezeral.

Mňa nepochybne ma najviac zaujal muž v strede. S čapičkou na spanie a v modrom vyšívanom župane vyzeral skutočne nezabudnuteľne! Ja viem, je to habit – oblečenie starej generácie - ale aj tak, je to smiešne! Veselo sa na nás usmieval. Nepočula som, čo McGonagallová rozpráva a preto som bola nemilo prekvapená, keď zvolala:

„Triedenie sa môže začať.“

Našťastie som nemala ísť ako prvá.

Hnedovlasý chalan pristúpil k nej a sadol si na trojnohú stoličku. Potom mu na hlavu položila Múdry klobúk a triedenie sa mohlo začať.

Pomaly nás ubúdalo. Síriusa zaradili do Chrabromilu, načo nadšene skríkol „YES!“, čo u ostatných študentov (a hlavne chrabromilského stolu) vyvolal búrlivé ovácie. Lili tam skončila tiež. Rovnako ak Rem, James a Peter.  Severusa zaradili do Slizolinu a neušiel mi ľútostivý pohľad, ktorý hádzal Liliným smerom. A konečne prišla rada na mňa.

„Thalia Alexandra Jane Shepard,“ vyzvala ma McGonagallová.

Nervózne som k nej vykročila. Posadila som sa a ona mi na hlavu nasadila klobúk, srdce mi išlo vyskočiť z hrude. Zosunul sa mi na nos a ja som nervózne prehla. Čakala som všeličo, ale to, že mi do ucha zašeptá neznámy hlas teda nie.

„Hm, už je to doba, čo som tu naposledy mal nejakého Sheparda,“ priznal sa hlas.

„Kto si?“ šepla som.

„Kto? Som klobúk na tvojej hlave, dievča.“

„Zaradíš ma do fakulty?“

„Áno.“

„A nemohla by som si fakultu vybrať sama?“ chcela som vedieť.

Predstava, že by som mala skončila v Slizoline bola pre mňa hotovým peklom a Múdry klobúk to, nejakým zázračným spôsobom, vedel.

„Do Slizolinu by som ťa nezaradil, ani keby si ma o to prosila!“ vyhlásil odhodlane.

„Ani ťa o to prosiť nebudem,“ vydýchla som si.

„Tým som si istý... ale kam ťa dám?“ hútal. „Hlúpa nie si a talentu máš na rozdávanie... no, ale si tak trochu lenivá, že?“

„Keď len trochu...“ zatiahla som.

Podľa mňa som bola tým najlenivejším tvorom na zemi. Ale keď vraví, že len trochu – vyvracať mu to predsa nebudem!

„Preto Bystrohlav neprichádza do úvahy,“ pokračoval, akoby som ho ani nebola prerušila. „A keďže si až nadmieru talentovaná a povedzme si to popravde, aj hyperaktívna, v Biflomore by si trpela nedostatkom správnych podnetov... no a tiež nie si typ, ktorý by pomáhal všetkým bez ohľadu na okolnosti... ale na druhú stranu sa až priveľmi rada púšťaš do nebezpečných situácii...“ Mal pravdu. Veď koľko ubehlo od toho, čo som takmer zletela do Temže? „Áno, bolo to dané od začiatku!“ šepol mi do ucha a vzápätí zvolal na celú sieň. „CHRABROMIL!“

S úľavou som si vydýchla a ešte predtým, ako mi McGonagallová klobúk zložila, som sa ho stihla spýtala poslednú otázku.

„Prečo nie Slizolin?“

„Nebolo by ti tam dobre...“ Čo povedal ďalej, som už nepočula.

Nadšene som sa rozbehla k chrabromilskému stolu a sadla si medzi Rema a Siriusa.

Autor: sisa118 (Shrnutí povídek), v rubrice: Povídky » Na pokračování » FanFiction Harry Potter

Sdílet

Diskuse pro článek Thalia Shepard - prológ, kapitola 1 – Tak som tu!: