OurStories.cz ~ naše povídky - Povídky » Na pokračování » FanFiction Harry Potter » Thalia Shepard: Vendetta II - kapitola 2: Prepracovaná

02.11.2015 (09:00) • sisa118 • Povídky » Na pokračování » FanFiction Harry Potter • komentováno 5× • zobrazeno 1182×

Ja viem, že pridávam fakt málo, ale pokúsim sa polepšiť. :D

Kapitola má venovanie pre mimu33, Trishu, Habinu, izzie22, Diablo, alanisealicecullen, Ivet, Ealex, Valhalinku a Claw.

Kapitola 2

Meno: Thomas Ian Roberts

Dátum narodenia: 21.4.1948

Farba vlasov: hnedá

Farba očí: hnedá

Výška: 176 cm

Bydlisko: Clint Street, Croydon

Zamestnanie: neznáme

Status: Smrťožrút

Obvinenia: vydieranie, výpalníctvo, mučenie, ťažké ublíženie na zdravý, vražda

Vyhodnotenie: Thomas Roberts bol vyhodnotený za nebezpečného jedinca. Je povolená okamžitá eliminácia.

Ležala som na streche jedného z najvyšších panelákov na okraji Londýna. Okolo mňa sa topil sneh a podo mnou sa nachádzalo niekoľko poschodí obývaného priestoru. Moje oči zachytávali hneď niekoľko postáv. Malé dievča sa hralo na šedom chodníku, o pár rokov starší chlapci naháňali šteňa, dve staršie dámy posedávali na lavičke v neďalekom parku a kŕmili holuby. Pár metrov od nich sa prechádzala spokojná, zamilovaná dvojica, ktorú z úkrytu medzi stromami sledoval zdrogovaný bezdomovec. To a ešte viac. Dole plynul bežný život. Nikto sa pre nič nevzrušoval, všetko bolo tak, ako byť malo. A mojou úlohou je dohliadnuť, aby to tak aj naďalej ostalo.

Podľa veliteľa sa práve tu, v týchto pokojných miestach, má konať ďalšia krvavá seansa pod vedením Thomasa Iana Robertsa. Vlastne, podľa dostupných informácii, sa jej má zúčastniť len on a jeho o dva roky mladší brat.

Odkiaľ tie informácie majú? Tak to netuším, ale som za ne vďačná. Nedovolím, aby sa z tohto pokojného prostredia stala ďalšia obeť „výbuchu plynu“.

Nie. Nie pokiaľ som tu ja! Skrčila som nohu v kolene, by som vlastné telo dostala do tej najstabilnejšej polohy. V rukách som držala svoju tmavú priateľku, sniperku. Zručne som do nej zasunula náboj a čakala. Už len pár chvíľ. Cez hľadáčik som skenovala okolie. Neďaleké kostolné hodiny odbili dvanásť. Teraz... no tak, kde si...

Tam!

Asi dvadsať metrov za starenkami sa z ničoho nič zhmotnili dve postavy. Obe boli navlečené do smrťožrútskych habitov. Všetko to prebehlo v priebehu niekoľkých sekúnd. Zamierila som a vypálila. Prst sa jemne dotkol spúšte. Ozvalo sa tiché šuchnutie a potom vyššia z postáv padla k zemi. Než sa druhá stihla spamätať, čo sa deje, vypálila som ďalšiu a skolila aj ju. Moderná technológia v kombinácii s mágiou a moji schopnosťami vytvárajú smrtonosný výsledok.

„Cieľ eliminovaný,“ šepla som.

Na pravom líci som mala nalepenú malú, priehľadnú slzu a v uchu ďalšiu.

„Rozumiem, Fantoma,“ zahlásil môj neoficiálny kolega Kingsley Shacklebolt. „Posielam čističov.“

„Rozumiem,“ potvrdila som, ale ešte pár chvíľ sledovala perimeter.

Vlastne, sledovala som ho aj vo chvíli, keď sa pri mŕtvolách zjavil Kingsley a jeho sedemčlenná partia aurorov. Vysoký černoch si kľakol vedľa ešte teplých ostatkov a stiahol im masky. Boli to oni -  Thomas a Timothy.

Zostala som tam až do chvíle, než aurori neupratali ten bodrel. Muklovia ich ignorovali, presne tak, ako vždy. Naša vojna prebiehala hneď vedľa nich a oni si pokojne kráčali okolo. Ale tak to má byť. To čarodeji sú tí mocní. Je našou povinnosťou dohliadať na nečarodejníkov. Nesmieme dopustiť, aby sa zaplietli do našich bojov. V porovnaní s nami sú takí krehkí.

Keď odišli, zbalila som vlastné náčinie a pobrala sa preč. Inokedy, pred pár mesiacmi, by som rozmýšľala, či som spravila správne, ale teraz? Teraz už nie. Oni boli nepriatelia. Oni vraždili nevinných. Niekto ich musel zastaviť a tým niekým som bola ja. Myslím, že som konečne nadobudla tú povestnú aurorskú schopnosť – odosobniť sa. Len škoda, že až teraz, keď už aurorom nie som. Mrzelo ma, že som ich zabila, ale oveľa viac by ma mrzelo, keby oni zabili niekoho z tých ľudí - tam dolu. Je vojna a vojna prináša svoje obete.

Viem, o čom hovorím. Minulý týždeň Smrťožrúti zabili Liliných rodičov. Aj keď Evansovci neboli cieľom, ich auto bolo v nesprávnej chvíli na nesprávnom mieste. Tí slizkí hajzli do vzduchu vyhodili most... a zvyšok si viete predstaviť.

Zrazu som sa cítila príšerne unavená. Prehodila som si podlhovastý kufor cez plece a mávnutím prútika sa odmiestnila pred hlavný stan Rádu. Ten sa nachádzal niekde v poly cesty medzi Buckinghamským palácom a Wizengamotom. Tmavá, trojposchodová budova bola z oboch strán podopieraná totožnými stavbami. Pred ňou sa nachádzal malý park s ešte stále funkčnou fontánou. Bol to jeden z tých domov, ktoré si šľachtici volili za svoje mestské sídla.

Rozhliadla som sa po okolí. Nikde nikto. Ani živá duša, teda niežeby na tom záležalo. Hlavný stan bol chránený kúzlom Strážcu a strážcom nebol nik iný ako samotný Dumbledore.

Vykročila som vpred a o pár chvíľ otvárala vysoké dvere, ktoré odhalili dlhú chodbu v alžbetínskom slohu. Zo zadnej časti ku mne doliehali naliehavé hlasy. Vydala som sa za nimi. Ich stopa ma zaviedla do obrovskej spoločenskej miestnosti, ktorá popierala všetky zákony fyziky. Iba kúzla mohli zariadiť, aby sa sem toho toľko zmestilo... nehovoriac o tom, že niečo tak rozľahlé by v tomto dome jednoducho byť nemohlo. Kedysi to bol nepochybne salón, ale teraz sa všetok nábytok odsunul bokom, aby vytvoril miesto pre užitočnejšie predmety. Celej sále dominoval obrovský, okrúhly stôl. 

Hm, žeby vykradli Artuša? Asi. Merlin nebude mať radosť...

Okolo oválneho monštra postávalo šesť postáv. Na moje obrovské prekvapenie jedným z nich bol aj samotný Dumbledore. Toho tu človek často nevidí! Mená zvyšných osôb zneli: Scarllet (Scary) Pinkerton, Darden Kazinsky, Leroy O´Sullivan,  Elden Lamond a Mundungus Fletcher.

Zatiaľ čo prví piati o niečom živo diskutovali, Mundungus sa rozvaľoval v jednom zo zlatých kresiel a vyžieral obložené chlebíčky. Bol to malý, prešibaný škret. Zlodejská krysa. Moc sme sa nemuseli. Pre mňa bol zločincom, ale - to som mu uprieť nemohla - aj cenným prírastkom. Dostal sa na miesta, kam nik iný nemohol. Prenikol do špiny podsvetia.

„Prajem pekný deň,“ zahlásila som a šesť pohľadov sa stočilo mojím smerom.

„Pekný aj tebe, Thalia,“ pozdravil milo Dumbledore.

Nepýtal sa, kde som bola. Po A, vedel to a po B, radšej nechcel vedieť, ako to dopadlo. Neschvaľoval použitie smrtonosnej sily. Jeho chyba. Je to moja misia a ja s ňou naložím podľa svojho.

„Nenechajte sa rušiť, len si len zložím veci,“ oznámila som im a aj s odstreľovačkou na chrbte sa pobrala ďalej. 

Zbrojnicu sme mali v prízemí. Bola dobre strážená a v zadnej časti sa nachádzalo niekoľko ciel. V jednej z nich – tej celej opancierovanej – každý úplnok prebýval Remus. 

Zložila som odstreľovačku z pleca a umiestnila ju medzi zvyšné strelné zbrane, ktorých tu bolo skutočne minimum. Vlastne, jediné zbrane, ktoré tu boli, som vlastnila ja. Niektoré kúsky bolo nebezpečné držať doma – už len kvôli kontrolám – a tu ich mám aspoň po ruke. Len málokedy do akcie vyrážam priamo z Housie.

Cestou naspäť som sa zastavila v kuchyni. Bola z rovnakého tmavého dreva, ako zvyšok domu. Nad štvormiestnym stolom visel obraz divokých lesov, po ktorých sa preháňali kentauri a okolo neho sa točila rúčka metly, ktorej druhý koniec zametal podlahu.

„Hladná?“ zatiahol za mnou známy, zamatový hlas.

Otočila som sa a pohľad mi padol na príťažlivú tvár, ktorej dominovali hlboké, hnedé oči.

„Elden,“ zatiahla som s úsmevom. 

Elden Lamond bol ten najroztomilejší a najmilší chlap, akého som kedy spoznala. Pracoval s muklami. Študuje na ich univerzite psychológiu a teraz pomáha tým, ktorí to potrebujú. Bol vysoký a plavovlasý. Na tvári mu vždy pohrával milý úsmev. Mala som ho rada. Bol to jeden z mála ľudí, ktorých som si obľúbila od okamihu, kedy som ich po prvýkrát stretla.

„To som ja,“ pritakal a veselo sa zasmial. Mal pekný smiech. Príjemný na počúvanie. Ani moc hlboký, ani vysoký. Nevyvolával vo vás nič, iba príjemne uvoľnenie.

Prešiel k pultu, otvoril niekoľko skriniek, odkiaľ vytiahol tanier a na moje veľké prekvapenie aj skutočné jedlo. Zaškvŕkalo mi v bruchu. Aj keď je Lylo vynikajúca kuchárka a len málokto sa jej vyrovná, na jedlo som v poslednej dobe nemala moc času. Bola som vyťažená na maximum.

Väčšinou sa môj deň skladal z príchodu na svitaní, stávania o tri hodiny neskôr, raňajok zložených z čaju a croissantu, prípadne iného pečiva, príchodu na veliteľstvo, kde som si vyzdvihla zbrane a potom už len lovu až do svitania. Bolo mi jasné, že dlhodobo takto fungovať nedokážem, ale mala som na výber? Smrťožrúti neprestanú, dokým ich niekto nezastaví. Najlepšie na veky!

„Si bledá ako sama smrť,“ prehodil mojim smerom. „Neprepínaj sa tak. Tvoje telo má určité rezervy, Thalia. Ak sa preťažíš, ponesieš následky.“ No jo, práve teraz ku mne prehovoril budúci psychiater!

„Ďakujem, Einstein. Bez teba by som nato neprišla,“ zatiahla som s kyslím ksichtíkom, ale tanier s niečím, čo sa vydávalo za hovädzie so zemiakmi som vďačne priala.

Zasadla som za stôl a pustila sa do jedenia. Elden si sadol oproti mne.

„Thalia, ja to myslím vážne.“ Pozrela som naňho a mohla len súhlasiť. V jeho tvári nebolo ani stopy po predchádzajúcom úsmeve. Ťažko som povzdychla.

„Kto ťa poslal?“ chcela som vedieť, ale on pokrútil hlavou.

„Nikto ma nemusel posielať, Thalia. Som psychiater. Nie som v Ráde preto, aby som bojoval, ale preto, aby som pomáhal jeho členom. A práve teraz si myslím, že tú pomoc potrebuješ,“ vyhlásil.

„Aha, takže to nebude len priateľský rozhovor a jedlo má byť zámienka?“ Neviem prečo, ale nehnevala som sa.

Dobre mi padlo, že sa o moje zdravie niekto stará... aj keď len týmto spôsobom. Odkedy sa James odsťahoval... pripadala som si v dome sama. Sirius bol nonstop na misiách a keď nebol on, tak som to bola ja. Remus mal ťažké obdobie. Aj keď bol vynikajúcim a hodnotným prínosom pre jeho kolegov, predsudky voči vlkolakom naberali na intenzite odkedy  s nimi Voldemort uzavrel spojenectvo. Každú voľnú chvíľu trávil v laboratóriách a pomáhal ako len mohol. Ľutovala som ho, ale nemohla som nič robiť. Slovo blázna má v komunite medicínskych géniov pramalú váhu.

„Nie,“ pokrútil hlavou. „Jedlo je prejavom dobrej vôle a hlavne, tvoje telo ho teraz potrebuje viac, ako čokoľvek iné. Koľko hodín denne pracuješ?“

„Nie je to zas až také zlé,“ zahovárala som a on pochybovačne nadvihol obočie.

„Sledoval som to, Thalia. Za posledný týždeň si v priemere pracovala devätnásť hodín denne. Koľko si naspala?“

Pokrčila som plecami a odpovedala. „Hore dole... tri hodiny? Ale mala som aj fajn dni, kedy som spala päť.“

„Tri až päť? Vieš, že priemerný človek potrebuje minimálne sedem hodín spánku? Najlepšie osem?“ Prikývla som, ale nič nehovorila. Jedlo, ktorého by som sa inokedy nedotkla, teraz chutilo ako lahodné potešenie. „Potrebuješ sa vyspať. Potrebuješ si dať na pár dní voľno.“

„Ja viem,“ prikývla som a on prekvapene nadvihol obočie.

„Nebudeš sa o tom hádať?“ overoval si.

„Nebudem. Uvedomujem si, že meliem z posledného. Ale obaja veľmi dobre vieme, že pauzu nedostanem. Ak nie Dumbledore, tak veliteľ bude niečo chcieť a ja nebudem môcť povedať nie.“ Na to už nemal čo povedať... nie, moment. Mal.

„Veliteľ? Porozprávam sa s ním. Ak o teba nechce prísť, musí ti dať pauzu. Dumbledore so mnou súhlasí.“

„Bavil si sa o mne s riaditeľom?“ zatiahla som pobavene a do úst vložila ďalší kúsok. Prikývol a ruky zložil na dosku stola.

„Aj tak sa to dá povedať. Bola si jednou z tém. Si najvyťaženejším členom Rádu.“

„Som?“

„Poznáš niekoho iného?“

„Nie.“

„Tak vidíš. Ak ti sľúbim, že ťa najbližších pár dní nebude nik otravovať, dáš si pauzu?“

„Mám na výber?“

„Nie.“

„Ráta sa do toho aj dnešok? Potrebujem...“

„Áno, ráta. Dari prevezme tvoje prípady.“

Povzdychla som si a príbor uložila na okraj taniera. Klamala by som, ak by som tvrdila, že ma predstava voľna neláka. Pár dní stráviť len tak povaľovaním a relaxom? Izolovať sa od vonkajšieho sveta? Veľmi lákavá predstava. Pretrela som si tvár a vstala.

„Ďakujem za jedlo,“ zatiahla som.

„Nemáš zač. Nevaril som, len som naložil.“ Keď videl, ako sa naťahujem za špinavým tanierom dodal: „Nechaj, ja to umyjem.“

„Ďakujem,“ zopakovala som a vykročila ku dverám, ale v nich ma zastavil jeho hlas.

„Thalia, odpočiň si.“

„Budem sa snažiť,“ prisľúbila som a potom dodala. „Maj sa.“

„Aj ty.“

U Merlina, cítila som sa tak unavená. Potrebujem sa vyspať. Popravde, ak by mi to nenavrhol Eldan, asi by som sama zašla za Dumbledorom... ale to sa už nikdy nedozvieme.

Prechádzala som salónom, kde ešte stále prebiehala živá diskusia o... niečom. Nezaujímalo ma to. Ak si to nevyžiadalo zvolanie všetkých členov, tak to nie je nič, čo by potrebovalo moju neodkladnú pozornosť. Prešla som do chodby a niekto ma nasledoval.

Otočila som sa a pohľad mi padol na nepríťažlivú tvár Mundungusa Fletchera.

„Áno?“ zatiahla som výnimočne neutrálnym tónom.

Len málokedy sa s ním bavím, ale keď sa tak stane, nedokážem v sebe potlačiť nechuť. Som predpojatá. Ak by nás porovnala nezaujatá osoba s najväčšou pravdepodobnosťou by za väčšie monštrum vyhodnotila mňa. On je len malý, zbabelý zlodejíček, ja som najvýkonnejší vrah Rádu. Ale aj tak, lezie mi nervy jeho zbabelosť! Nonstop mám pocit, že nás zradí, že kvôli nemu umrú moji priatelia. Neverím mu a z toho plynie moja nechuť voči jeho osobe.

„Mám tú informáciu, čo si chcela,“ šepol a ja som podozrievavo prižmúrila oči.

Má ju? Tak skoro? Veď som s tým začala len včera! Hlavou som trhla ku schodom a vyrazila k nim. On ma nasledoval. Zastavila som až v prázdnej izbe. Na jednej strane stála posteľ s nebesami a na druhej halda krabíc. Skrížila som si ruky na prsiach a chrbtom sa oprela o vysoký trám postele.

„Hovor,“ vyzvala som ho.

„No tak, Shepardová! Nebuď furt jak ľadová kráľovná!“ ponosoval sa. „Vieš, čo ma to stálo?“

„Neviem a je mi to jedno. Zaplatila som dosť,“ odbila som ho.

„Ale, zatiaľ len zálohu,“ pripomenul mi a ja som znechutene siahla do vnútorného vrecka. Neplatila som len za info, ale aj za jeho mlčanie. Nechcela som, aby sa o mojom malom výlete dozvedel niekto ďalší. Tých pár galeónov mi ušetrí zbytočné vysvetľovanie.

„Ak čo i len cekneš, budeš platiť aj s úrokmi!“

„Jasné, jasné...“ zatiahol a pohľadom hypnotizoval hnedý mešec.

„Najskôr info,“ zarazila som ho a on sa mi pozrel do tváre.

Nikdy sa mi nepozeral priamo do očí. Teda nie, že by som ja pohľad z očí do očí nejako obzvlášť vyhľadávala.

„Máš pero a papier?“ spýtal sa.

„Nie, zapamätám si to.“

„Ako chceš,“ neprotirečil. „Greenwich - Brodrick Grove 35,5. Drevený plot. V pravej dolnej časti je znak prekrížených kuracích praciek. Prilož prútik a vyhlás „Viem čo hľadám a čo nie“. Tak sa dostaneš na Čierny trh.“

Autor: sisa118 (Shrnutí povídek), v rubrice: Povídky » Na pokračování » FanFiction Harry Potter

Sdílet

Diskuse pro článek Thalia Shepard: Vendetta II - kapitola 2: Prepracovaná: