OurStories.cz ~ naše povídky - Povídky » Na pokračování » FanFiction Harry Potter » Thalia Shepard: Vendetta II - kapitola 29: Neskoro, drahý!

10.06.2016 (18:00) • sisa118 • Povídky » Na pokračování » FanFiction Harry Potter • komentováno 8× • zobrazeno 1261×

Hľadela som na ten bodrel a zvažovala či ho upratať, keď v tom sa vchodové dvere otvorili. Podvedome som k nim vyrazila a tam sa strela s párom zelených očí. Boli parádne našvané, ale mne to bolo jedno. S úľavou a hlbokým výdychom som sa oprela o stenu a ďakovala Bohu, že je zdravá. Že sú obe zdravé.

Lily nasledovala Alice, ktorá ma prešpikovala rovnako nepríjemným pohľadom ako jej kamarátka, ale ja by som zniesla aj bilión takých pohľadov, pokiaľ to malo znamenať, že sú živé a zdravé.

„James!“ zhučala naša ohnivá červenovláska. „Som v poriadku, rozumieš?!“

„Lily... mohlo...“

„Som v poriadku!“ zavrčala a vytrhla sa mu. Bola ako uragán. Nedala sa zastaviť. Z Červeného salóna vzala malého Harryho a vzápätí nato dupala po schodoch hore. James sa za ňou pozeral ako zbitý pes s mne ho bolo neskutočne ľúto. Frank bol na tom obdobne, len Sirius mal náladu, žeby ňou dokázal predčiť aj obe naše naštvané mamičky.

„Tali, môžeš?“ spýtal sa James a pohľadom hodil smerom - ich spálňa. Pokrčila som plecami a zatiahla:

„Môžem, ale nič nesľubujem.“

Vyšla som po schodoch hore a jemne zaklopala na tmavé drevo dverí. Okrem zúrivého pochodovania nenastala nijaká odozva. Zopakovala som to a keď ani to nepomáhalo, otvorila som.

„Lily,“ šepla som a tá salva výčitiek, čo sa mi zniesla na hlavu bola... no, istotne nie nečkaná, ale prekvapivá rozhodne.

„A čo iné som mala robiť?“ spýtala som sa jej, keď skončila. Stála oproti mne ako bohyňa hnevu, ale po mojej otázne mierne zvesila ramená. Pretrela si rukou tvár a potom ťažko vzdychla.

„Presne to, čo si urobila...“ priznala nakoniec. „Prepáč, nemala som to robiť, ale keď... všetko to tu na mňa padá. Pripadala som si... ako v pasci, akoby...“

„... tvoj život už nebol tvoj?“ dopovedala som namiesto nej a ona mierne vykulila oči a prikývla.

„Presne.“

„Viem, ako sa cítiš,“ povedala som. „Viem to lepšie ako ktokoľvek iný, Lily...“

„Tak potom rozumieš!“ zvolal zúfalo a Harry sa na posteli nespokojne zavrnel. Lily si k nemu sadla a nežne ho pohladila po červenom líčku.

„Rozumiem... ale ty musíš pochopiť, že to bolo... nebezpečné.“

„Ja viem, že bolo... ale už som to jednoducho nezvládala,“ uzavrela.

No mohla som ju súdiť? Mohla? Neurobila som ja presne to isté? Tak fajn, po mne nijaký masový vrah nejde... ale aj tak. Sadla som si k nej na zem a začala sa pýtať na totálne blbosti – najmä o deťoch. Párkrát som zadrela totálnu krovinu, čo ju rozosialo, ale nakoniec sme sa aj tak opäť ocitli pri pôvodnej téme.

„Bojím sa, Tali. Bojím sa, až mi je z toho zle... a keď som zavretá tu... je to ako v klietke, ktorú tvorí tvoj vlastný strach.“

„Nedovolíme, aby ti ublížil,“ sľúbila som jej a ona sa na mňa pozrela ako na retarda a pokrútila hlavou.

„Nebojím sa o seba. Keby si môžem vybrať, vrátim sa do Rádu a budem bojovať... Nie, Thalia, mám príšerný strach o Harryho. Neprežila by som, keby sa mu niečo stalo.“ Po tvári sa jej spustili prvé slzy. „Ak by sa...“ rozvzlykala tak srdcervúco, až sa rozplakal aj maličký. Objala som ju aj s dieťatkom v náručí.

„Lily, prisahám, že nedovolím, aby si mu niečo stalo. Ochránime vás, zbavíme svet Voldemorta a jedného dňa na tieto chvíli bude spomínať nad fľašou ohnivej wisky. Prisahám.“

Ostala som tam ešte pár chvíľ. Chlácholila ju, podporovala a potom ma vystriedal James. Kývnutím mi poďakoval a ja som ich nechala samých. Zavrela som za nimi dvere a už v polke schodov mi bolo jasné, že Sirius sa do svojich povinností pustil s dravou verbou. Zvuky ich hádky sa odrážali od stien a pre moje uši zneli ako rajská hudba. Nemohla som si pomôcť, ale bolo to tak.

„Potrebovala to!!!“ skríkla Scary.

„Nepotrebovala! Potrebovala byť v bezpečí! Si tu od toho, aby si na ňu dávala pozor, Scarlett!“ oponoval jej.

„Keď sa zblázni, už to nebude potrebné! Musela odísť! Potrebovala cítiť...“

„Čo, kurva, čo!? Nebezpečenstvo?!! Nikto jej nekáže, aby bola...“

„Myslíš si, že tá vaša eskorta je to, čo potrebuje? Cítiť sa ako nesvojprávna!“

„Foxi je nesvojprávna!“ zhučal po nej. „Z nej nesvojprávnu urobili a stále je tu! Ak sa tu chceš obháňať nesvoj...“

„Jasné, svätá Foxi! Dokonalá Shepardová! Ona to tiež nedokázala, Sirius! Ani ona nevydržala s Malfoyom! Tiež odtiaľ zdrh...“

„Presne! S Malfoyom! MALFOYOM, Scarlett! Lily je s nami, nie so...“

„Pre Shepardovú v tom nie je žiadny rozdiel! Ona sama za ním šla!“

„Aby pomohla nám! Aby pomohla chrániť Harryho! Obetovala sa...“

„To mi je teba obeta! Už si sa jej pýtal, koľkokrát sa s ním vyspala počas tej „obety“? Tak spýtal?“

„Scarlett...“ zavrčal. Oh, ten ale zúril.

Mala som sa do toho zapliesť? Troška priliať olej do ohňa tak, ako to s radosťou robila ona? Nie. To neurobím. Nie som Scary a navyše, mohlo by sa to nepekne obrátiť proti mne. To som riskovať nechcela. Scary je Siriusov problém, tak nech si ho rieši. 

Rozhodla som sa pre strategický ústup, ale s tým, že zajtra ju odtiaľto vykopnem. Nech si Sirius hovorí čo chce, viac ju tu trpieť nebudem. Bola som tolerantná viac než dosť. Ale aj ja mám svoje limity a tie práve prestrelila.

Čas začal plynúť veľmi rýchlo. Dni sa mi začali zlievať, ale ich jednotvárnosť ma upokojovala. Scary vypadla z Housie. Nakoniec ju nik nemusel vyhadzovať, vyhodila sa sama. Ešte v ten večer si pobalila veci a odišla... niekam. Kam? To som nezisťovala. Lily a James sa opäť odsťahovali. Ak som to správne pochopila, tak v Londýne mali žiť len do pôrodu, potom mal Dumbledore na ich dom zoslať nové zaklínadlo strážcu s nejakými extra dodatkami.

Navštevovala som ich takmer každý deň, aj keď len na pár minút. Lily na tom bola oveľa lepšie. Možno za to mohla ich obrovská záhrada plná liečivých byliniek, ktoré tak milovala? Hm, ale ja by som skôr typovala na pocit domova. Godrikova úžľabina bola jej domov a ona sa v ňom cítila bezpečne. Snažila som sa robiť všetko pre to, aby to tak aj naďalej ostalo.

James stále vytrvalo odolával Dumbledorovým snahám uväzniť ho. Bojoval za Rád, ale ako auror skončil – ale to už dávno, ešte v dobách pred Seneis, ale po dohode. Bolo to príliš nebezpečné, príliš predvídateľné.

Sirius? Ten sa nakoniec so Scarlett udobril, ale domov mi ju už neťahal. Bolo to medzi nami tak trocha... divné, ale obaja sme sa snažili, aby tá divosť opadla. Mohla za to hlavne jej hláška o spaní s Malfoyom.

Remus aj naďalej potajomky odchádzal a mne to nedalo. Sledovala som ho a bola som oveľa úspešnejšia ako Sirius. Odhalila som jeho veľké tajomstvo a chápala, prečo nechcel, aby o ňom ktokoľvek vedel. Totižto... pomáhal vlkolakom. V londýnskych dokoch si vytvorili vlastný svet... aj keď nie veľký. Smrdelo to tam po šťankách a nemytých nohách. Bolo to žalostné a on sa tým ľuďom snažil pomôcť. Vedela som, že je to vopred prehraný boj, ale Remus bol vždy idealista a mučeník. A teraz sa k tomu pridalo aj nedôverčivý. Bolo verejný tajomstvom, že aurori na počkanie zabíjali vlkolakov. Istotne by zabili aj Rema, keby ho nechránil samotný Dumbledore. Bolo pochopiteľné, že nechcel, aby sa o miestnych vlkodlakoch svet dozvedel... len ma škrelo, že neveril ani nám. Boli sme jeho priatelia... ale možno to bolo obojstranné. On neveril chalanom, chalani jemu. Navyše, mal k tomu dôvod. Lily a James to mali ťažké, ale mali aspoň seba navzájom a teraz malého Harryho, ale Rem? Ten prišiel o všetko. Totálne všetko.

A ja?

Ja som žila. Áno, konečne som žila, a s tým prišli na rad rozhodnutia. Opäť som sa dostala na rázcestie, kde jedna tabuľa hlásala James a druhá Elayne Gillecrosd. Musela som si vybrať a tak sa stalo, že moja pomsta opäť zapadala prachom. Živí majú prednosť pre mŕtvymi. Bola som si istá, že by to otec tak chcel. Bola.

Ako inak, bojovala som. Pustila som sa do vlastnej partizánskej vojny. Napádala som Smrťožrútov od chrbta a vrážala im do nich smrtonosné dýky. No nebolo to len o tom. Rovnako často, ako ich napádala, som pred nimi aj zdrhala – teda konkrétne pred jedným.

Malfoy si uzmysel, že mi zo života spraví peklo. Bol to tvrdohlavý bastard a párkrát ma takmer mal, ale ja som ja. Mňa tak ľahko nedostane. Teraz, keď som na slobode, nejestvuje nič, čo by ma dokázalo zastaviť! Nič!

A čo robím práve teraz? Hm...

Letím!

Ale nie dlho. Dopad bol tvrdý, ale ustála som ho. Nezdržovala som sa a vyrazila ďalej. Pod nohami mi plynuli čierne škridle Londýnskej strechy. Musela som pridať! Musela, bol tak blízko! Opäť som sa odrazila a skočila. Tesne predtým mi ale pod nohami zaiskrilo kúzlo. Bolo to vážne o chlp! Len tak tak! Tentokrát som to ale neustála a nechala svoju váhu nech sa rovnomerne rozloží do kotuľa. Vystrela som ruku, zastavila sa a opäť sa rozbehla. Bola som pomalá! Kruci!

Dostala som sa k okraju, ale namiesto toho, aby som ho prekonala tak ako jeho predchodcov, som sa spustila dole. Môj zostup bol rýchly a plynulý. Aspoň toto mi ešte išlo!

Ďalšia kliatba zdevastovala sivé obloženie, len pár centietrov nad mojou hlavou. Príliš blízko! Smrteľne blízko! Toto nie je dobré! To teda nie.

„Tam!!!“ zreval niekto. Vážne? No nevrav.

Uvidela som ho. Bol to neskutočne vysoký a široký muž a o to lepší cieľ. Moja kliatba ho zasiahla do stredu hrude. Čo sa s ním stalo potom? Kto vie, ja som bežala ďalej.

Pre dnešok som ďaleko presiahla svoje denné kvóty mŕtvol... hm, ale keď oni sa mi tu tak pekne kopili! Čo som s tým mala robiť?

Divoký hon pokračoval a mne dochádzali sily oveľa rýchlejšie ako kedykoľvek predtým. Nebola som v poriadku. To mi bolo jasné, ale nikomu som o tom nepovedala. Len by si zbytočne robili starosti, a to je to posledné, čo potrebujú. Majú dosť vlastných problémov.

Už sú to dva mesiace, čo som opustila múry Senesi. Vlastne ešte o čosi dlhšie, dva mesiace a osem dní. Jop, počítala som to a musím povedať, že to boli tie najkrajšie dva mesiace a osem dní, aké som za posledného polroka zažila... a to aj napriek neustále hroziacemu nebezpečenstvu a Malfoyovi, ktorý využíval všetky možné cesty, len aby sa ku mne dostal.

Ale späť k dianiu. Musela som sa odmiestniť, ale nejaký hajzel – hádajte ktorý – to tu obohnal antipremiestňovaciou bariérou.

Neujdem im! Uvedomila som si zdesene! Nie po vlastných. Dychčala som, akoby som za sebou mala maratón a nie krátky (tak fajn nebol tak úplne krátky) beh! Potrebovala som pomoc a tá sa mi práve ponúkala s otvorenou náručou... Prečo nie? Darovanému koňovi na zuby nepozeraj... Alebo metru na štatistiky zločinnosti? Kašlať na to!

Vyrazila som tým smerom a pohltilo ma podzemie. Mala som smolu. Metro mi zdrhlo priamo pred nosom. Na nástupišti nik nebol. Vedela som, čo musím urobiť. Skočila som dolu na kolaje. Snáď tadiaľto v najbližšej dobe nič nepôjde. Prosím, nech sa nemýlim!

Opäť som sa rozbehla. Pľúca mi išli prasknúť a v hlave mi trešťalo ako po údere vojenským kladivom? A... doriti! Snažila som sa to udržať v sebe, ale bolo to príliš naliehavé. Príliš neodbytné. Podlomili sa mi kolená. Padla som k zemi a žalúdok vyvrátil aj to minimum jedla, čo som doň ráno dostala. Vracala som a vracala až by som prisahala, že sa moje telo rozhodlo vyvrátiť samé seba. Do brucha mi vystrelili nepríjemné sťahy – dôsledok dávenia. Nedokázal som prestať, dokým som so seba všetko nedostala. A potom tá príšerná pachuť... blééé...

Fajn, tak a teraz sa cítim ešte horšie.

Zhlboka som sa nadýchla a tasila prútik. Pokúsila som sa odmiestniť, ale stále to nešlo. Kruci, musím ísť ďalej! Kládla som nohu pred nohu a v rýchlom tempe postupovala temnými tunelmi. Každých niekoľko metrov som sa o premiestnenie pokúšala znova a znova, ale stále sa nič nedialo. Zato v mojom vnútri, akoby do seba narážali dva znepriatelene kamene a šrotovali mi vnútornosti.

Priložila som si ruku na žalúdok a snažila sa ho aspoň takto upokojiť. V ústach som stále cítila žlč. Tá nepríjemná pochuť ma rozčuľovala až natoľko, že som sa na pár sekúnd zastavila a kúzlom si sa jej zbavila. No, hneď je to lepšie.

Musela som si pohnúť. Netušila som, kde sú moji prenasledovatelia a ani kde som ja. Hm... a tiež, kedy najbližšie pôjde metro a urobí zo mňa krvavú dekoráciu.

Bolo tu až neprirodzené ticho. Počula som aj vlastný dych a dotyk podrážok s podlahou... a preto ma dokonale vydesilo, keď som ho z ničoho nič počula za sebou.

„Drahá.“

Stačilo mu toto jediné krátke slovíčko, aby ma vydesil a vytočil zároveň. Otočila som sa, ale nikde nič nevidela. Bola som tu sama? Žmúrila som do temnoty, ale stále nič a nikoho nevidela. Čo sa to tu, kruci, deje?!

Nedopovedala som a pokračovala v ceste.

„Drahá!“ zvolal znova, no mal smolu. Neodpoviem mu, ani keby ma začal prosiť! Práve naopak. Rozbehla som sa tak rýchlo, ako mi to môj rozbúrený žalúdok dovoľoval.

„Thalia!“ volal zúfalo, ale odpoveď z mojej strany neprišla. Možnože ma ešte nenašiel? Možno, že sa o to len snaží? Počula som o kúzlach, ktoré dokázali hľadaného zamerať len na základe jeho hlasu. Čudoval by sa niekto, keby ich Malfoy ovládal? Ja istotne nie.

Prešla som ešte pár krokov a na moju obrovskú úľavu narazila na dvere. S prútikom v ruke nejaký zámok nebol problém a o pár sekúnd som už stúpala po schodoch nevedno kam. Odmiestniť som sa stále nemohla. A nemohla som ani nadávať... teda nie nahlas.

Schody sa končili ďalšími dverami a keď som zdolala aj tie, podzemie ma vypľulo v neznámej miestnosti plnej trubiek. Sem tam tu niečo zasyčalo, inokedy zapískalo... alebo prehovorilo:

„Mám ťa!“ Čo?!

Zovreli ma dve silné paže a stiahli k sebe. Metala som sebou, bránila sa, ale on ma nepúšťal. Bojovala som, ale so žalúdkom na vode to išlo len ťažko. Prútik mi vypadol a nechal napospas jemu. Vyčerpala som sa až žalostne rýchlo. Uštedrila som mu pár nepekných rán, ale on si z nich nič nerobil. Držal ma ako v kliešťach. Zvieral mi zápästia a jedna z rúk mi zovrela hrdlo. Nie silno, nedusil ma, len ma chcel znehybniť, aby som mu záhlavím nerozbila nos. Dobre urobil – teda dobre preňho.

„Thalia, prosím, upokoj sa. Chcem...“ nachvíľu sa odmlčal. Rozprávať a bojovať so mnou zároveň bolo aj nad jeho sily. „Chcem sa len porozprávať!“

„Jasné, ty tak!“ zavrčala som a chrlila naňho jednu nadávku za druhou. Kopla som ho do kolena. Bolestivo zavil. Ha! Bariéry sa ešte neobnovili, čo? Jeho zovretie povolilo a ja som toho využila. Odsotila som ho od seba a pratala sa čo najďalej, keď v tom ma osvietilo.

No... prečo nie? Ide tu predsa o moju slobodu!

V rukách som zovrela kovovú tyč a zahnala sa ňou. Vložila som do toho všetko! Všetok môj strach a frustráciu. Bola to tvrdá rana, ktorá by priemernému mužovi zlomila väzy, ale on? On to obstál len so stratou vedomia.

Zásah bol tvrdý a neotriasol len ním. Aj moje ruky z neho nepríjemne brneli. Keď sa zobudí, bude ho príšerne bolieť hlava... U Merlina, všetko sa to odohralo tak rýchlo. V jednej chvíli som bola sama a vzápätí tu mám Malfoya v bezvedomí... ale aj tak. Bol to parádny pocit vedieť, že predsa len proti nemu nie som až taká bezbranná, ako sa mi posledné mesiace snažil nakukať! Vážne bol to skvelý pocit, len ho trocha ničil fakt... ale no ták! To vážne? Vážne. Ľutovala som, že som mu ublížila. Je to oficiálne. Zošalela som! A mám to!

Pozrela som sa nato mohutné telo. Ležalo roztiahnuté v špine a platinové vlasy mu okolo tváre vytvorili éterickú svätožiaru. Miesto, kde som ho zasiahla, začínalo opúchať a krvácalo. Vedela som, čo by som mala urobiť. Mala by som zobrať nohy na ramená a utiecť skôr ako sa prebudí, ale... nedokázala som to. Vážne nie. Vymäkla som. Kruci!

Namiesto toho, aby som si zachránila vlastný zadok, som sa otočila a išla sa postarať o ten jeho. Ale buďme k sebe úprimní, ktorý zadok by zato už len stál, ak nie Malfoyov? S ťažkým povzdychom som mu začala naprávať končatiny do prirodzenejšej a pohodlnejšej polohy. Dýchal vyrovnane a zdravo, teda niežeby som čakala niečo iné. Tá jeho palica je príliš tvrdá, než aby jej mohol ublížiť nejaký obyčajný úder – aj keď silný.

Rozhliadla som sa po okolí a pohľadom zavadila o tú zradcovskú paličku. Natiahla som sa po nej a vyčarila moje súkromné zásoby dezinfekcie a obväzov. Aj keď som úprimne pochybovala, žeby sa Barbie dokázal nakaziť niečím tak ľudským ako je Tetanus, nehodlala som riskovať. Žeby som ho vážne mala až tak rada? Prečo musí byť všetko také zložité? Prečo to nemôže byť rovnako jednoduché, ako keď sme spolu v posteli?

Otázka hodná Aristotela!

Zručne som ranu vyčistila. Urobila som všetko, čo ma na kurze liečiteľstva učili a potom ju prelepila sterilnou náplasťou. Hm, v kútiku duše som sa ho bála nechať samého, ale ešte viac som sa bála ostať... no toto som si aj tak neodpustila. Ešte predtým, ako som sa postavila a odišla, som mu na pery vtisla krátky no vrúcny bozk... a to som robiť nemala! Pohol sa. Ticho zastonal a potom sa ston pretavil do hlbokého vrčania – niečo ako keď nakopnete leva a jemu sa to nepáči – a presne ako to s takým levom býva, tak aj Malfoy je životu nebezpečný, keď je naštvaný, a to nehovorím o tom zranení! Nastal čas strategického ústupu, ale jeho ruky mi v tom zabránili. Pricapili sa mi na zadok a odmietali ho pustiť. Oh... ešte šťastie, že bol stále viac omráčený ako pri zmysloch. Po krátkom boji som sa oslobodila a vyskočila na nohy. Žalúdok sa mi moc nepoďakoval, ale aspoň tentokrát nezradil.

„Thalia,“ zašomral a opatrne sa zdvíhal do sedu. Rozbehla som sa preč. „Thalia!!!“ zreval, ale to sa už za mnou zatvárali dvere. „THALIAAA!!!“

Príliš neskoro, drahý. 

Autor: sisa118 (Shrnutí povídek), v rubrice: Povídky » Na pokračování » FanFiction Harry Potter

Sdílet

Diskuse pro článek Thalia Shepard: Vendetta II - kapitola 29: Neskoro, drahý!: