OurStories.cz ~ naše povídky - Povídky » Na pokračování » FanFiction Harry Potter » Thalia Shepard: Vendetta II - kapitola 31: Delegácia

13.07.2016 (11:00) • sisa118 • Povídky » Na pokračování » FanFiction Harry Potter • komentováno 4× • zobrazeno 1177×

Tak a po pomerne dlhej dobe som späť. Cs, človek by si pomyslel, že cez prázdniny budem mať viac času, ale opak je pravdou... alebo som len moc lenivá?

sisa118

James stál vo dverách a netváril sa zrovna prívetivo. Opätovala som mu pohľad rovnakou mincou a skrížila si ruky na prsiach. Nebola som pripravená. Ešte nie... o pár dní... možno mesiacov? Alebo keď sa to narodí?

Nie. Bolo mi jasné, že mu to musím povedať teraz, lebo inak by som to odkladala stále ďalej a ďalej a vznikali by nové klamstvá a začarovaný kruh by bol späť. To som teraz nepotrebovala. Vážne nie.

„Čo sa deje?“ spýtal sa a ja som pre dobro nás všetkých – ale hlavne preto, že vážne hrozilo, že ešte jedna sekunda a už to zo mňa nedostane – na rovinu odpovedala:

„Som tehotná.“

Lily prekvapene vyvalila oči, ale na Jamesovu reakciu jednoducho nemala. Najskôr sa zatváril tak, akoby prepočul, ale potom, keď mu moje slová pomaly začínali dochádzať, jeho tvár menila všetky možné farby a výrazy. Najskôr sa na nej roztiahol radostný úsmev, ten ale vystriedalo zarazenie, a to poznanie, kto asi tak môže byť otcom.

„Malfoy?“ spýtal sa a ja som len lakonicky prikývla. „Vie o tom?“

„Nie a ani sa to nedozvie,“ vyhlásila som a on sa nespokojne zamračil.

„Tali... mal by o tom vedieť.“ Teraz som to bola ja, komu takmer padla sánka.

„Ty... ty tvrdíš...“ nedokázala som dopovedať a on prikývol.

„Áno, tvrdím, že by si mu to mala povedať.“

„Nenávidíš Malfoya!“ pripomenula som mu, načo sa smutne usmial.

„Ako, nemôžem povedať, že ho milujem,“ zatváril sa veľmi kyslo. „... ale pomohol mi, Tali. Povedzme, že už si nemyslím, že je tým slizolinským bastardom ako predtým.“

„Ale... je to Malfoy!“ zvolala som zúfalo. Myslela som si, že ma podporí. „Zoberie mi ho! Zavrie ma niekam a zoberie mi ho! Bude ma ním vydierať... poznám ho lepšie ako ty, James!“ Tak na to mi nemal, čo povedať... nie moment - mal.

„Tali. Má právo vedieť, že bude otcom!“ povedal prísne. „Každý chlap má právo vedieť, že bude otcom,“ povedal.

„Si príliš vzťahovačný,“ obvinila som ho.

„Nie, nie som. A možno som... fajn, ja byť na jeho mieste, chcel by som to vedieť! Ale vážne... predstava, že by som o Harrym nevedel...“ nedopovedal. Buď to bolo preňho až príliš citové alebo to jednoducho nedokázal popísať slovami. „Ten okamih, keď mi to Lily povedala... bol najšťastnejším v mojom živote.“

„Ty si Harryho zaslúžiš, James. Si skvelý otec, ale Malfoy? Nikdy! On je...“

„Čo, Tali? Pomohol nám, ohrozil sám seba, aby pomohol mne a mojej rodine. Neodvďačím sa mu tým, že ťa budem podporovať v tom, aby si to pred ním zamlčala.“

„Povieš mu to?!“ zhrozila som sa, ale on našťastie pokrútil hlavou.

„Nie, Foxi. Nepoviem mu to ak nechceš, ale tiež ťa v tom nebudem podporovať.“

„Si príšerná citlivka,“ obvinila som ho. „To nechápeš v akej som situácii?“ zvolala som a pustila sa do zdĺhavého výpočtu mojich obáv.

Bol taký dlhý, že si k nám nakoniec prisadol a Lily pred neho postavila ďalšiu šálku čaju. Poďakoval jej a potom sa jeho pozornosť opäť preniesla na mňa. Trvalo mi to. Niektoré obavy a predpovede som pre istotu viackrát zopakovala a on po celú tú dobu pozorne počúval. Celý môj výklad som ukončila slovami: „Tak už to chápeš? Nemôžem mu to povedať! Zoberie mi ho!“

Nespokojne sa zamračil a na moje obrovskú nechuť pokrútil hlavou.

„Bojíš sa, že ťa niekam zavrie?“ spýtal sa a ja som prikývla. Ťažko si povzdychol. „Ale ja byť na jeho mieste, urobím to isté,“ priznal a ja som neveriacky zvolala:

„Čo? To by si...“

„Ale áno, Foxi, urobil by som to. Si ako neriadená strela! Narobíš viac škody ako úžitku, keď sa odtrhneš z reťaze. Prepáč, ale je to tak. Padáš z jedného prúseru do ďalšieho. Áno, uznávam, máš aj neskutočný talent sa z tých prúserov dostávať, ale tak to mohlo byť doteraz. Budeš sa z nich vedieť dostať aj s bruchom ako balón a motorikou opitej korytnačky?“ spýtal sa, načo od svojej drahej manželky schytal jednu do ramena.

„Nebola som ako opitá korytnačka!“ zvolala urazene a on sa ospravedlňujúco ošil.

„Bola si tá najrozkošnejšia opitá korytnačka akú som kedy videl,“ lichotil jej extrémne divným spôsobom a ona namiesto toho, aby sa urazila, sa veselo zasmiala a prikývla.

Aha, takže ona si to myslí tiež...

„Ja sa...“ začala som, ale on ma stopol.

„Budeš potrebovať pomoc, Tali. Toto sama nezvládneš!“ trval na svojom.

„Budem mať vás!“

„Jasné, že budeš,“ vložila sa do toho Lily a James si ťažko povzdychol.

„Tali... my... my nie sme zrovna najvhodnejšia partia pre teho...“

„Ste moji priatelia!“

„Sme a práve preto ti hovorím, že je to príliš nebezpečné! Naše mená sú na najvyšších priečkach Voldemortovej čiernej listiny! Je to...“

„Ale ja vás potrebujem!“ Fajn, tak teraz to už vyznelo ako pišťanie. Fuuuj!

„James,“ napomenula ho Lily jemne a on sa konečne stiahol.

„Fajn, fajn, rob ako chceš, ale potom nehovor, že som ťa nevaroval!“ zavrčal a postavil sa, no ďaleko sa nedostal.

Lily ho chytila za ruku a pozrela sa naňho takým zlovestným pohľadom až nervózne prehltol. Sadol si späť a po ďalšom zlovestnom pohľade porazenecky sklonil hlavu.

„Rátaj s nami,“ povedal nakoniec a ja som uvoľnene vydýchla.

„Ďakujem,“ šepla som.

„Nemáš začo, Foxi, ver mi, nemáš začo... a teraz... už vieš kedy sa to narodí?“ chcel vedieť a mňa jeho otázka zarazila.

Nevedela som to. Doteraz som sa nad tým ani nezamýšľala. Bola som príliš zaneprázdnená všetkým tým zlým, než aby som mohla myslieť na čokoľvek iné. 

„Ja... ja...“ V duchu som to rýchlo vyrátala a zdesene si uvedomila, že na prípravu mám už len hore dole šesť mesiacov! Vydesilo ma to. Dych sa mi zrýchlil, ale po bleskovom zásahu pani mamičky, ktorá mi opäť zovrela ruku, sa upokojil.

„Dýchaj,“ radila mi a ja som ju poslúchla.

„Myslím... myslím, že koncom apríla,“ povedala som nakoniec.

„To máš ešte času...“ zasmial sa James, ale ja som si tak nepripadala. „Odkedy to vieš?“

„Asi... hodinu?“  Nebola som si istá, koľko času ubehlo.

Hodina? Dve? Viac istotne nie. Môj strapatý priateľ prekvapene zažmurkal a potom sa spýtal:

„To si išla rovno sem?“ chcel vedieť a ja som prikývla.

„Potrebovala som radu.“

„Mňa si sa nič neopýtala,“ nechápal. Heh, v niektorých veciach bol vážne ako násťročný pubertiak.

„Ženskú radu, James,“ uviedla veci na pravú mieru jeho manželka a jemu to konečne doplo.

„Aha... no tak to, aby som vás nechal... ja asi počujem Harryho...“ Nič nepočul! To viem isto.

Ja som nič nepočula. Ale nechala som ho... Potrebovala som ešte toľko odpovedí... Ale ešte predtým ako odišiel, pristúpil ku mne a na moje... oh, ten strapatý šašo! Zodvihol ma do vzduchu – jemne, samozrejme – a zatočil sa so mnou tak, až sa mi okolitý svet zlial do jednej neforemnej šmuhy. Keď ma položil na zem, mierne sa mi točila hlava, ale on na to ohľady nebral. Na líce mi vtisol vrúcny priateľský bozk a postrapatil mi vlasy. Pár neposlušných prameňov uniklo zo zovretia gumičky a teraz odstávali na všetky strany.

Široko sa na mňa zazubil a veselo vyhlásil: „Teš sa Foxi! O pár mesiacov k nám pribudne malý Lišiak alebo Líštička,“ zasmial sa, načo som ho aj ja buchla do ramena a zvolala:

„James, ty...“

„Ale vážne, Tali...“ skočil mi do reči a jeho tón tomu dokonale odpovedal. „Teš sa. Ak sa nemáme tešiť z vlastných detí, tak potom z čoho?“ A po tejto veľkej múdrosti vypochodoval von.

„Ešte z neho bude filozof,“ povzdychla som si a Lily sa ticho zasmiala.

„Možno...“

„Bacha, aby si neskončila ako Sokratova manželka Xantipa,“ varovala som ju. „Chlap filozof, prachy žiadne a jej sa ešte tisícročia potom smejú, že z toho bola na prášky.“

Rozhovor s Lily mi veľmi pomohol. Aj keď som sa stále cítila ako troska, no... bolo to o čosi lepšie. Dokonca som s čistým svedomím mohla povedať, že som sa aj tešila... ale aj tak som sa viac bála.

Domov som sa dostala až neskoro popoludní. Čakala som, že dom bude zívať prázdnotou. Tá predstava mi nebola trikrát príjemná. Vedela som, že ak ostanem sama, opäť ma premôžu pochybnosti, výčitky a strach, ale mýlila som sa. Dom nebol prázdny ani zďaleka. Vlastne bol plnší ako zvyčajne.

Ako náhle ma plamene vypľuli do Červeného salóna, pohltil ma hluk. Pohľadom som mierne dezorientovane prebehla po prítomných a nedokázala nájsť slová. Bol tu Remus, Sirius – tí sa ešte dali čakať -, ale Dumbledore, moja matka, Moody a veliteľ? Sorry, tak to nie!

„Thalia,“ oslovil ma až podivne prívetivým hlasom riaditeľ.

„Áno?“ spýtala som sa zoskočene.

Čo tu všetci robia?

„Mohla by si si na chvíľu sadnúť?“ spýtal sa a moje obočie vyletelo niekam do nebies.

„Nie?“ zatiahla som sarkasticky, ale on si vytrvalo trval na svojom.

„Prosím, potrebujeme sa s tebou...“

„Čo tu všetci chcete?“ Kašľať na jeho omáčky, poďme rovno k veci!

„Thalia...“ opäť začal tým svojim dedkovský tónom, ale moja mama bola rovnako priama ako ja. Po niekom som to predsa len musela zdediť. Dúfam, že moje dieťa sa tomu vyhne. Predstava, že vychovávam samú seba ma mierne vyvádzala z miery. Nikdy som nebola dobré dieťa!

„Si tehotná?“ spýtala sa na rovinu, čím ma na malý moment dostala. Vyvalila som oči, naprázdno otvorila ústa a snažila sa nájsť stratenú reč.

„Alexandra,“ napomenul ju Dumbledore, ale ona si z toho nič nerobila – presne ako ja. Kruci, kombinácia mojich génov a Malfoyových? No tak to bude inak o držku... Ach, jo.

Ale na druhej strane, môže byť aj veľmi zaujímavé... Nie, bude to príšerné! To dieťa bude živel! Ale malý rozkošný a len a len môj!

„Odpovedz!“ išla na mňa jej diktátorským tónom, ale mala smolu.

„Neštekaj!“ odsekla som. „Toto je môj dom!“

„Tak si?“ Jasné, že si z toho nič nerobila a ani ja som jej nechcela dať možnosť nahliadnuť do môjho vnútra – do toho, ako mnou správa o druhom stave otriasla... a preto som len pohoďácky pokrčila plecami a povedala:

„Áno, som.“

Tieto dve slovíčka rozpútali hotové peklo. Mama onemela. Dumbledore na mňa začal hovoriť a nebol sám. To isté urobili aj Rem a Sirius, ale každý inak. Zatiaľ čo Rem bol skôr veselý ak nie rovno nadšený – fajn, ale oči ho prezradili. Snažil sa byť hlavne dobrým priateľom, ktorý vás podrží v ťažkej situácii. Sirius bol jeho presný opak. Div nevyletel z kože. Pre jeho ako aj moje duševné a telesné zdravie som ho ignorovala. Niečo mi hovoril aj veliteľ. A Moody? No ten len otvoril svoju príručnú fľašku a zhlboka si odpil. Aspoň niekto to tu má na saláme. Mala by som si z neho brať príklad. Jop, to by som mala. Stres nerobí dobre ani mne a ani malému. Hm... teraz aby som myslela za dvoch. Paráda... ale nie je to vôbec zlý pocit. Prekvapivé...

„Thalia!“ zvolal Dumbledore moje meno o čosi hlasnejšie akoby mal. Moja pozornosť sa obrátila naňho. Jeho jasné modré oči ma skrz polmesiačikové okuliare prepaľovali ako dva lasery.

„Počúvaš nás?“

„Nie,“ priznala som bez okolkov a on si trpiteľsky povzdychol. Bol to ten najevidentnejší prejav netrpezlivosti, aký som u neho kedy zažila. Asi som  mu musela parádne liezť na nervy. A že ma to vôbec netrápi?

„Prosím, sadni si,“ vyzval ma opäť.

„Nie, radšej postojím.“

„Thalia...“

„Čo chcete?!“ vyzvala som ho a preventívne dodala. „A po jednom, inak neviem, ktorú otázku zodpovedať ako prvú!“

Všetci zborovo stíchli a slovo prenechali jemu. Nič nečakané.

„Kto je otcom?“ spýtal sa. A je to tu.

„Mukel z McDonaldu,“ povedala som sarkasticky, začo som si od neho – vlastne od všetkých – vyslúžila podráždený pohľad. Jop, je to isté, totálne mu leziem na nervy.

„Thalia!“ štekla po mne aurorka Shepardová staršia. „Pravdu!“ Chcú pravdu? Divné. Stavila by som všetky svoje prachy, že to už veľmi dobre vedia.

„Som v treťom mesiaci, tak si to vyrátajte!“ zavrčala som.

„Malfoy?“ odsekol Sirius a div to slovo nevypľul. Obdarila som ho tým najnepríjemnejším pohľadom a sladko zatiahla:

„Ako sa má Scary?“ Zaťal zuby, ale ostal ticho. Konečne mu doplo, že on je ten posledný, kto má právo súdiť ma.

„Sirius, prosím, mohol by si nám dať pár minút?“ vyzval ho Dumbledore.

Každému v miestnosti bolo jasné, ako „rád“ jeho prosbu vyslyšal, ale podstatné bolo, že nakoniec vypadol. Veď počkaj. S tebou si to vybavím neskôr!

„Je pán Malfoy otcom?“ zopakoval Dumbledore Siriovu otázku, ale ja som sa zaťala. Pripadala som si ako na výsluchu, a to nemám rada... a keď niečo nemám rada...

„Nesprávaj sa ako decko!“ zavrčala mama. „Toto je vážne!“

„A čo presne?“ odbila som ju. „Čo urobíte? Hm? Čo chcete, aby som urobila? Čo...“

„Chceme, aby si prestala bojovať!“ skočila mi do reči a ja som onemela.

Asi ma to nemalo prekvapiť... ale prekvapilo. Neviem prečo, ale čakala som, že mi začnú nadávať. Že mi začnú hovoriť ako na to ešte nie som pripravená, ako mám pred sebou sľubnú kariéru aurora, ako ma potrebujú. Bolo mi jasné, že môj pesimizmus sa votrel do všetkých zákutí mojej mysle. Oni by mi nikdy neprikazovali nič z toho čoho sa moja myseľ obávala. Už mesiace naliehajú, aby som sa stiahla z prvej línie...

V salóne zavládlo ticho. Napäté a ťaživé ticho, akoby všetci čakali na záverečný rozsudok najvyššieho súdu. A mne to neskutočne liezlo na nervy.

„Prestanem,“ povedala som napokon, ale mame to nestačilo.

„Čo prestaneš?“ chcela celú odpoveď.

„Prestanem bojovať.“

Miestnosťou sa rozletelo vydýchnutie, akoby z ich pľúc padli veľké kamene.

„Vďaka Merlin,“ počula som Rema a nebol sám, ktorý ďakoval.

Po napätom začiatku sa atmosféra trocha uvoľnila. Nastalo ďalšie ticho a ja som veľmi premáhala potrebu zahrať sa na pštrosa a schovať hlavu do piesku. Sledovala som ich tváre. Prvotnú tvrdosť vystriedalo niečo iné. Spočiatku som si myslela, že je to hnev... ale mýlila som sa. Boli to obavy.

„Thalia,“ začal opäť Dumbledore. „Viem, že som sa to už pýtal, ale potrebujem jasnú odpoveď. Kde je otcom?“

„Moje dieťa otca nemá,“ povedala som odhodlane a hovorila pravdu. Urobím všetko pre to, aby sa mu Malfoy nikdy neplietol do života! Všetko, čo len bude v mojich silách.

„Thalia, je...“

„Počuli ste, Dumbledore,“ zavrčala mama – a to by som od nej nikdy nečakala, „nemá otca. Takže vaša otázka je nemiestna!“ zastala sa ma a keď sa naše pohľady na pár sekúnd stretli, prisahala by som, že som videla radosť, ale aj obavy, takže som si nebola istá.

„Ale...“ začal namietať, no jeho snahy narazili na tvrdý odpor.

„Nemá otca. Je len moje, jasné?“ zavrčala som a jeho jasnomodré oči ma prepálili do očí bijúcim nesúhlasom. Vedela som, že sa bude vykrúcať a preto som dodala: „A neželám si, aby sa o mojom tehotenstve dozvedel ktokoľvek iní než ľudia v tejto miestnosti plus Lily a James. Hovorím to dosť jasne?“

„Thalia, to nie...“

„Rozumiete?“ zvolala som o pár decibelov hlasnejšie, akoby som si dovolila pred pár mesiacmi, ale odvtedy sa toho veľa zmenilo. Už som mu nič nedlžila!  Zamračil sa, ale nakoniec prikývol.

„Nesúhlasím s tým, ale...“

„Prisahajte!“ nástojila som a on s ťažkým povzdychom prisahal.

„Thalia, neutajíš to pred ním. Ale dobre, prisahám, že o tvojom stave nikomu nič nepoviem.“

Fajn , tak toto by sme mali. Potom sa moja podmienka otočila na ostatných. Nasledovali Dumbledorov príklad a keď prísaha odznela aj z Moodyho úst, rozhodla som sa nemárniť časom.

„Chcem späť svoju svojprávnosť,“ oznámila som im. Ich reakcia bola presne taká, akú som očakávala. Teda až na jeden prípad – mamu.

„Súhlasím,“ postavila sa na moju stranu a založila si ruky na prsiach.

„Alexandra, to je...“ začal Veliteľ, ale ona ho stopla.

„Nedovolím, aby jej ho zobral! Ak bude nesvojprávna, nebude mať naň prakticky žiadny nárok. Dumbledore, ešte zajtra sa Talina svojprávnosť obnoví! Vy ju obnovíte!“ rozkázala mu diktátorsky.

Bránili sa. Naša malá skupinka sa rozdelila na dve skupiny. Za a proti. No tí proti mali jednoducho smolu. Bolo ich primálo, vlastne len Dumbledore a Veliteľ. Remus sa po krátkom premýšľaní pripojil na moju stranu a Moody rovnako. Dokonca aj Sirius bol za, keď sa vrátil z vyhnanstva. Týmto si ten prešľap ako-tak vyžehlil... ale ak spraví ďalší, následky sa mu nebudú páčiť!

„Je to nebezpečné!“ zopakoval aspoň po tisíci krát pán Riaditeľ.

„Nie, nie je.“

„Doteraz sa o teba Smrťožrúti nezaujímali,“ zavrčal Veliteľ. „Nemali k tomu dôvod. Verili Malfoyovi, že sa o teba „postaral“. Čo sa asi tak stane, keď sa staneš opäť svojprávnou?“ nástojil.

„Nemusíte to verejne rozhlásiť,“ povedala som. „Ale chcem mať papier o tom, že nie som blázon! A chcem ho skôr, ako to na mne bude vidieť!“ dodala som.

„Shepardová, rozumieš, čo všetko sa môže pokaziť?“

„Stiahnem sa. Bude žiť v Housie, nebude bojovať a nič sa nepokazí!“

„A čo Malfoy? Ako mu to máme vysvetliť?“

„Vysvetlite mu to ako len chcete. Povedzte, že ma už nesvoprávnosť prestala baviť...“

„Budeš sa musieť vrátiť na oddelenie,“ vytiahol čierneho Petra. A práve tohto som sa bála.

„Nie, nemusí,“ vložila sa do toho mama. „Ak sa uvedie, že je tehotná...“

„Potom sa o tom dozvie Malfoy,“ protirečil jej Veliteľ.

Kruci, je to uzavretý kruh.

„Raz sa to aj tak dozvie,“ zavrčala.

„Malfoy sa to nedozvie!“ štekla som podráždene.

„Thalia, nebuď naivná, vieš, že to neznášam! Vieš lepšie ako ja, čo dokáže. Vážne si myslíš, že by si to pred ním dokázala zatajiť?“

Mala pravdu. Vedela som to. Ale nebola som pripravená na konfrontáciou s ním.

„Potrebujem čas,“ povedala som nakoniec. Prikývla.

„Pri fakt veľkom šťastí ti môžeme dať pár mesiacov... ale dlhšie?“

Rozhodla som sa nebyť naivná a prikývla som. Mesiace budú musieť stačiť.

Hostia odišli, Rem mal nejakú prácu – tipovala by som na jeho vlčiu kolóniu a Sirius? Ten sa vyparil ešte pred odchodom nezvanej delegácie. Ostala tu len mama. Sedela oproti mne a pila čierny nesladený čaj.

Natiahla som sa a z košíka si uchmatla čerstvý croissant. Zakusla som. Lahodný ako vždy. Delikatesa.

„Takže... tretí mesiac? Nie je to moc vidno.“

„Moc? Ja nevidím nič,“ priznala som a ona sa jemne usmiala.

„Ale bude. Počkaj pár týždňov a nezmestíš sa cez dvere.“

„To mi teda pomáhaš,“ zatiahla som sarkasticky a tentokrát sa zasmiala naozaj. Nikdy ma to neprestane prekvapovať – jej úsmevy.

„Len ťa varujem. Ja som na tom bola rovnako. Do tretieho nič a potom? James mi musel pomáhať na nohy,“ zasmiala sa a mňa spomienka na otca zasiahla nepripravenú.

„Mávala si nevoľnosti?“ chcela som vedieť.

„Ani moc nie. Niekedy... u mňa boli najhoršie chute. Zjedla som všetko v dosahu. Ty?“

„Nevoľnosti...“ prikývla som. „Ráno... ale nie vždy, takže to asi nie je najhoršie. A čo sa týka jedla, tak to súhlasím. Lylo sa ide zodrať z kože, len aby bolo stále čo jesť.“

Červený salón pohltilo ticho. Nebolo nepríjemné, práve naopak. Nemuseli sme silou-mocou hovoriť, ale ja som vedela, že ona má ešte veľa otázok.

„Tali,“ začala váhavo.

„Áno?“

„Chcem... chcem, aby si vedela, že so mnou môžeš rátať. Vždy,“ prízvukovala mi. Bola som jej zato vďačná. Prikývla som a práve teraz jednu radu potrebovala.

„Potom, ako sa narodí... dostanem rok materskej?“

Prikývla.

„Možno aj viac, ak to malé bude potrebovať... no maximálne dva.“

„Čo ak prejde Fudgeova reforma?“

Mama sa div nezadusila a keď to ako-tak rozdýchala, kyslo sa zaškerila. „Ak prejde Fudgeova reforma, je s aurormi koniec,“ povedala na rovinu.

„Koniec? Ako?“

„Čo robí aurorov aurormi?“ chcela vedieť.

„To má byť nejaký test?“ zatiahla som podozrievavo a ona pokrútila hlavou.

„Nie nemá, len ti chcem vysvetliť, čo sa stane. Ak prejde Fudgeova reforma... To, čo navrhuje podľa mňa ani reforma nie je. Mohol to rovno nazvať zrušenie aurorstva.“

„Zrušenie?!“ Nie, tomu neverím. „Potrebujeme aurorov! Potrebujeme niekoho, kto bude chrániť verejnosť! Elitu!“

„To potrebujeme – a on netvrdí nič iné, ale... akoby som ti to... Teraz sú aurori niečo ako špeciálne jednotky. Tí najlepší, najschopnejší a najsmrtonosnejší čarodeji Anglicka. Ako si dobre povedala, elita v oblasti bojovej mágie... no Fudge presadzuje názor, že čarodeji nepotrebujú ani tak špeciálne jednotky, ako políciu.“

„Čo?! To nemyslí vážne?!  V terajšej dobe?!“

„Fudge je idealista a zbabelec zároveň. Má hubu plnú krásnych slov, ale skutek utek. Mali by sa znížiť nároky do AP. Skrátiť povinná doba služby a – toto bude zaujímať teba – aurorky, ktoré majú deti budú časovo aj pracovne zvýhodňované... aj keď jasné, že na úkor mzdy. Budú môcť odmietnuť misiu a celkovo si vyberať, či chcú pracovať v teréne alebo za stolom. Už to nebude tak ako doteraz. Žiadne rozdiely, žiadne výhody. Chcel si byť aurorom, slúž nech sa deje, čo sa deje.“

„Moment, tak teraz tomu nechápem. A nie je to dobré? Náš aurorský kódex je zastaraný. Kedy sa naposledy novelizoval? V tisíc sedemsto... čosi?“

„Presne v tisíc sedemsto sedemdesiatom druhom. A áno je zastaraný, ale práve kódex z nás robil aurorov. Jeho tvrdé podmienky, jeho postihy, priority.“

„Popravde, mne jeho renovácia nepríde ako zlý nápad.“

„Teraz možno nie. Máme tu kopec skúsených veteránov, ktorí si odžili diktát tohto kódexu. Ale tí noví? Videla som podmienky na prijatie do AP, Tali. Podľa nich by tie decká museli preukázať ledva polovicu toho, čo ste museli vy.“

„Hej, nebola práve prísnosť prijímačiek najhlavnejším dôvodom, prečo sa v minulom roku AP neotvoril?“ chcela som vedieť a ona si ťažko prikývla.

„Nebol o nič ťažší než ten, ktorý si robila ty. AP sa neotvoril preto, že oň nebol záujem... Prihlásilo sa málo ľudí a z toho mála nebol nikto dostatočne schopní. Politici sa boja. Voldemort je dostatočný strašiak, aby mladých odradil a preto sa ich snažia nalákať na lepšie podmienky a vyššie platy. Ale oni jednoducho nechápu, že to ničomu nepomôže. Z tých deciek sa stanú len chodiace terče...“ Na pár chvíľ sa odmlčala a potom dodala. „Nenávidím politiku. Prísnosť kódexu má svoje dôvody.  Prijímacie konanie je ťažké, aby sa vyselektovali slabí. AP je tvrdý, ale by sa z vybraných stali ľudia schopní prežiť aj v tých najtvrdších podmienkach... Služba je dlhá, aby sa skúsení využili do posledného dychu. Aby vykonávali to k čomu boli stvorení. Materská je krátka, aby aurorky-matky príliš nespohodlneli a tým nevystavovali riziku seba ani svojich kolegov... Všetko to má svoj dôvod! Všetko! Je to kodex, je to základ aurorstva! Keď ho zmenia - zjemnia, akoby ho zrušili.“

Mala pravdu. Ak sa podmienky do AP znížia, bude to mať za následok hnusné krvi preliatie. Ale ak ostanú konštantné, nijakí aurori nebudú. Boja sa Voldemorta. Mnohí z nich si na vlastnej koži zažili, čo je to vojna. Mnohí o niekoho prišli. Nechcú do toho zapadnúť ešte hlbšie. Chcú pokoj, istotu, bezpečie a nič z toho im aurorstvo neprinesie. Takto aspoň politici získajú nejakých hlupákov, ktorí si myslia, že byť aurorom je prechádza rúžovou záhradou... čoskoro mŕtvych hlupákov. U Merlina... ďalší začarovaný kruh!

Nenávidím vojnu! A nenávidím politikov. Sú ako Malfoy, vidia len čísla... Ale my nie sme čísla! Sme ľudia!

„Myslím...“ začala mama a ja som k nej zvrátila pohľad. „Myslím, že po vojne odídem do dôchodku,“ povedala. Prekvapene som zažmurkala a ona pokračovala. „Je najvyšší čas. Ak vyhráme, povesím aurorstvo na kliniec.“

„Vážne?“ neverila som. Úprimne, myslela som si, že ona ako auror aj umrie!

„Vážne. Neutečiem z boja, ale keď skončí a ja budem stále nažive? Povedzme, že mám bojov dosť na niekoľko nasledujúcich životov.“

„Čo tak odrazu?“

„Napadlo mi to už dávnejšie, ale nemala som čas nad tým rozmýšľať, ale teraz? Viem, že som bola príšernou matkou, ale nechcem byť aj rovnakou babičkou, Tali.“

„Prepáč, ale neviem si ťa predstaviť v zástere s plechom sladkých cookies,“ zasmiala som sa a ona so mnou. Potom si ale ťažko vzdychla a zasnene sa zahľadela do prázdnoty.

„Hm, možno... ale vieš čo? Nie je to zlá predstava,“ povedala napokon s podivne zasneným úsmevom. „Už starnem, Tali. Nie som najmladšia a začínam to cítiť. Jeff to vidí rovnako.“

„Jeff?“ nechápala som a ona mi to bleskovo vysvetlila.

„Veliteľ. Obetovali sme práci celý život. Teraz je čas vziať si ho späť,“ vyhlásila vážne a mňa niečo napadlo.

„Vieš, že o veliteľovi vlastne nič neviem?“

„Len málo ľudí o ňom vie viac ako jeho meno a post,“ zasmiala sa. „Ale pýtaj sa. Pokiaľ ti budem môcť odpovedať, odpoviem.“ No kto by takúto šancu nevyužil?

„Má rodinu? Teda myslím deti?“ Tvár jej potemnela, ale odpovedala.

„Mal.“

„Mal? No tak, nechcem to z teba ťahať ako z chlpatej deky!“ posťažovala som si.

„Máš pravdu, prepáč.“ Wau, ona sa ospravedlňuje? No to ma podrž! „Mal manželku... vlastne dve. Prvú zavraždili...“

„Bola aurorka?“ To by potom dávalo zmysel.

„Nie, pracovala na Šikmej. Mala tam malé vešetníctvo. Taký ten  krám, kde predávajú sochy, bylinky a talizmany, ale sú v podstate k ničomu. Druhá sa s ním rozviedla.“

„Deti?“

„Žiadne... len práca.“

„Neľutuje toho?“ nedalo sa mi nespýtať sa. Jej oči posmutneli a stemneli.

„Ak niečo v živote skutočne ľutuje, tak potom tohto. Existujú ľudia ako Moody, ktorí jednoducho nie sú stavaní pre rodinu. Ktorí v živote videli priveľa, zažili priveľa. Ale Jeff je iný. Pochybujem, že si niekto toho zažil viac ako on. Jeho podriadení cítia, že aj keď všetko pôjde do horúcich pekiel, tak on ich z toho dostane, lebo niekedy v minulosti už v podobných sračkách bol... preto je z neho taký dobrý veliteľ. Jeho ľudia mu veria... ale stálo ho to priveľa.“ Bola smutná.

Priveľmi smutná na to, aby sa jednalo len o priateľa. Skutočne ho milovala... a ja som sa cítila ako zákerná sviňa. Moje vnútro trucovito trvalo na tom, že jej láska má patriť len a len otcovi! Našťastie tu bol mozog a jeho stanovisko, že si zaslúži druhú šancu.

No ona to ku koncu jednoducho musela zaklincovať niečím, čo mi postavilo vlasy dupkom.

„Ak prežijeme Voldemorta, chceme sa zobrať,“ oznámila mi.

No tak, mamí! Toto je aký úder pod pás! Mala som čo robiť, aby som nevyskočila na nohy. Kruci, mala som toľko času zvyknúť si na tú predstavu, všetko k tomu smerovalo! No táááak! Mala právo na druhú šancu!

Ale aj keď som sa vážne snažila, nakoniec som zo seba dostala len: „Oh, vážne?“

Tak fajn. Predsa len potrebujem o čosi viac času. Ale veď ja to už nejako predýcham. Hádam.

Autor: sisa118 (Shrnutí povídek), v rubrice: Povídky » Na pokračování » FanFiction Harry Potter

Sdílet

Diskuse pro článek Thalia Shepard: Vendetta II - kapitola 31: Delegácia: