OurStories.cz ~ naše povídky - Povídky » Na pokračování » FanFiction Harry Potter » Thalia Shepard: Vendetta II - kapitola 32: U madam Fiony

14.07.2016 (11:00) • sisa118 • Povídky » Na pokračování » FanFiction Harry Potter • komentováno 3× • zobrazeno 1191×

Na tehotenstve je krásnych fakt veľa vecí. Skutočne... ale ak medzi ne niečo jednoznačne nepatrí, tak potom tieto neskutočne príšerné bolesti chrbta! Ach kruci, to v tom bruchu nosím kamenného obra?! Hm, ale môjho malého rozkošného kmenného obríka.

Dvadsiaty siedmy týždeň sa pomaly chýli ku svojmu zdarnému koncu a ja sa potácam po Housie ako Jamesova povestná opitá korytnačka. Fakt neklamal. Moja koordinácia rapídne klesá na výkonnosti – hlavne, keď ma takto bolí chrbát.

„Potrebovať pani pomôcť?“ ozve sa za mnou môj verní chvostík.

„Nie, Lylo. Keď budem potrebovať, zavolám,“ odpoviem jej s úsmevom. Nerada ma necháva samú... ale povedzme si to na rovinu. V Housie a sama? Aj samotný dom na mňa dáva pozor... teda ak po ruke zrovna nie je Remus alebo mama. Občas si tu pripadám ako vo väzení... ale len občas. Časté prechádzky mi tento pocit kompenzujú.

No... oni a čerstvo navrátená svojprávnosť! Áno, presne tak, som vyškrtnutá zo zoznamu bláznivých. Moje občianske práva sa obnovili v plnej miere a ja si ich užívam tak, ako sa len dá. Netrvalo to zrovna krátko... ako inak bol to boj, ale toto Malfoy nevyhral! Mal smolu. Ísť proti Dumbledorovi? To nemôže ani on... Hm, ale mám nepríjemný pocit, žeby som do predchádzajúcej vety mala zaradiť aj slovíčko zatiaľ.

Ale čo, podstatné je, že moje mimino nebude mať za mamu blázna, ale vojnového veterána. Veliteľ si moju dočasnú indisponovanosť vzal na vlastné triko s tým, že sa malo jednať o nejakú tajnú misiu zameranú proti Malfoyovi, ktorá ale bola, bohužiaľ, neúspešná. V preklade, nepreukázala sa Malfoyova spojitosť so Smrťožrútmi. Asi by som si tú správu mala prečítať celú, ale v poslednej dobe sa mi do záležitostí tohto druhu moc nechcelo. Podobné čítanie by nezapadalo do literatúry, ktorá momentálne zdobila každý voľný kúsok mojej izby. Čítala som toľko, ako od skúškového v AP nie. Kto by si pomyslel, že o deťoch bude také kvantum kníh?

Pomohli mi pripraviť sa. O tom žiadna, ale predsa len ma nepripravili na všetko. Vedela som, čo očakávať, ale keď to prišlo? To zlé, to dobré? Prvý trimester a začiatok druhého bol otrasný. Zvracanie, divné chute, náladovosť. Všetko mi liezlo na nervy a to čo neliezlo nakoniec začalo. Vybuchovala som a jedla všetko, čo mi prišlo pod ruky, len aby som to potom vyvrátila. Moje obľúbené jedlá mi prestali chutiť – croissanty padli za obeť tiež – a jedlá, ktorým som doteraz neholdovala, začali.

Potom, keď si moje telo ako tak zvyklo na potrebné zmeny, sa tieto problémy odbúrali samé. Teda väčšina z nich, hlavne zvracanie a chuť na všetko v dosahu. No náladovosť pretrvala aj keď v primeranejšej intenzite. No jedno sa nemenilo! Moje brucho pomaly začínalo nadobúdať gigantické rozmery. Mama mala pravdu. Do tretieho mesiaca to na nás nebolo priveľmi vidieť, ale potom? Dúfala som, že nečakám dvojičky!

Teda Euphy mi odprisahala, že je to len jeden potomok, ale ja som jej stále akosi neverila. U Merlina, ak je len jeden, to načo mu je toľko miesta? Veď nemôže byť až taký obrovský! No podstatné bolo, že bol v úplnom poriadku a jeho vývoj pokračoval tak ako mal. Nie, ešte neviem, čo to bude. Chcem sa nechať prekvapiť. Aj keď som už počula veľa predpovedí.

Jedny tvrdili: „Ách, ide vám to do bokov, to bude istotne dievča.“ Druhý: „No aká ste mi pekná mamička. To bude istotne chlapec. Veď to poznáte, dievča krásu berie, chlapec dáva!“ No a teraz mi povedzte, čo si vybrať!

Rem sa a raz spýtal, čo by som chcela viac, či dievča alebo chlapca. Vtedy som mu odpovedať nevedela. Mojou najväčšou túžbou bolo, aby bolo zdravé... a ja aby som bola preň dobrou matku. Hm, ale po dlhšej úvahe som došla k názoru... dievča. Neviem prečo, ale táto predstava mi bola bližšia. Ale ak to bude chlapec, tak sa istotne nenahnevám!

Kto vie, čo by chcel Malfoy... nie, nie, nie! To je to posledné, čo by ma malo zaujímať! Moje bábo je len a len moje!

A čo ja a Sirius? Snažil sa. Vážne sa snažil, ale priepasť, ktorá medzi nami vznikla sa stále viac a viac rozširovala... no ja som neprestávala dúfať, že to nakoniec bude v poriadku. Muselo byť. Keď sa veci ako tak utrasú... Ostal so Scary. Vlastne sa k nej viac či menej nasťahoval. Moc sme sa nevídali. Keď nebol s ňou, zamestnával ho rád alebo aurori. Nevyčítala som mu to. Nemala som právo mu čokoľvek vyčítať. Vlastne, priala som mu to. Chcela som, aby bol šťastný a bolo mi jasné, že so mnou nikdy nebude. Mohol by sa snažiť ako veľmi by chcel, ale Molfoyovo dieťa už bolo jednoducho priveľa. 

S ťažkým zafunením som dosadla na mäkkú posteľ. Opatrne som sa vytrela, aby som uľavila bolesti, ale tá stále neodchádzala. Potrebovala som masáž... ach, bože, teraz potrebujem pomoc takmer so všetkým... ale iba takmer.

Natočila som hlavu nabok a pohľad mi padol na popísaný chrbát ružovej knihy. Zobrala som ju do rúk, zodvihla do vzduchu a na dĺžku rúk od seba roztvorila. Bola to kniha o čarodejníckych miminkách a hlavne o tom, načo si pri nich dávať pozor. Naše mágiou obdarené ratolesti veľmi radi svoje magické vlohy prejavujú už vo veľmi mladom veku. Skutočne obšírne by sa dalo povedať, že prakticky od chvíle ako si začnú uvedomovať svet, ale stáva sa, že u niektorých maličkých sa ich nadanie prihlási aj oveľa neskôr. Traduje sa, že ak sa mágia neprejaví do siedmeho roku, už sa neprejaví nikdy, ale boli aj prípady, kedy sa prejavila až v desiatom alebo dokonca aj v tridsiatke! A tiež sa stalo, že dieťa mágiou disponovalo už v maternici. Aj keď je tento prípad stále plný rozporuplností a nezhôd medzi odborníkmi. Je to veľmi individuálne, každé dieťa je iné.

Kvôli nedostatku iných stimulov a hlavne preto, aby som aspoň ako-tak zabudla na bolesť, som sa pustila do čítania. Prečítala som dve kratšie kapitoly, keď v tom na zárubňu dverí dopadli niečie hánky. V lehu som zodvihla hlavu a zaostrila na osobu pred sebou. Čo tu ona chce?

„Lily?“ zatiahla som veselo a ona mi rovnako odpovedala:

„Nie, prízrak. Jasné, že ja.“

„Čo tu robíš?“ nechápala som. Ja som mala prísť večer za ňou a nie naopak!

„Nechceš pomôcť?“ spýtala sa a ja som po krátkej chvíli zvažovania prikývla. Samej by mi to trvalo kapánek dlhšie.

„Jop.“

O pár sekúnd som už vďaka jej pomoci sedela a ona sa na mňa usmievala ako slniečko na hnoji.

„Tak, čo tu robíš?“ Jej úsmev sa ešte viac rozšíril a to neveštilo nič dobré!

„Ideme von,“ povedala napokon a moje obočie opäť vyletelo ešte vyššie.

„Záhradu tým asi nemyslíš, čo?“ zadúfala som a keď pokrútila hlavou bolo mi jasné, že dnešok bude ešte veľmi dlhý.

„Lily, vieš, že je to nebezpečné. Nemôžeš...“

„Ale kušuj!“ zahriakla ma. „Všetko je vybavené! Dokonca to povolil aj Dumbledore.“

„Prečo ti neverím? Dumbledore by ťa nepustil!“

„On nie je môj otec!“ pripomenula mi.

„To nie je, ale stále je to Dumbledore!“ Na Dumbledore som hodila extra prízvuk.

„Ale no tak, Tali. Ver mi, dovolil to a bude to zábava...  Mám Neviditeľný plášť a obe potrebujeme na pár minút vypadnúť,“ naliehala.

„Kam chceš ísť?“ spýtala som sa. Jej návrh neznel zle.

„Poznám jeden malý obchodík zameraný na detský tovar a skôr ako mi začneš dohovárať, ber na vedomie, že som tam nakupovala aj veci pre Harryho – a, áno, aj keď po mne išiel Voldomort – a, áno, je to bezpečné. Nie je čarodejnícky. Patrí jednej milej muklovskej pani. A pripomínam. Budem mať Neviditeľný plááášť! Teda buď ten alebo všehodžús. Vyber si,“ oznámila mi a ja som si ťažko povzdychla.

Bolo to príliš lákavé, aby som odmietla a plus... pre malé nemám ešte nič kúpené! Už dlhšie som chcela vyraziť na nákupy, ale stále som to odkladala a odkladala... a teraz? Je najvyšší čas.

„Vezmi si všehodžús aj neviditeľný plášť,“ rozkázala som.

Ja by som najradšej urobila to isté, ale všehodžús si vziať nemôžem. Tehotné ho majú prísne zakázaný. Zmena tela na niekoho iného je jednoducho nezlučiteľná s tehotenstvom. Zmení telo na telo niekoho iného, ale keďže ten nebol tehotný, následky nie sú nič pekné. No v každom prípade sa to rovná smrti dieťaťa a veľkým bolestiam matky... teda pokiaľ nezomrie aj ona. Dieťa sa buď začne meniť v tú podobu, ktorú obsahoval všehodžús, čo má za následok krvavú kašu z matkiných vnútorností. Je to, akoby vám v bruchu začal rásť dospelý človek a tu fyzika výnimočne nepustí. Do maternice (prípadne mužského brucha - ak je cieľom muž) sa dospelák jednoducho nezmestí! Takže roztrhané brucho... ako som povedala, krvavá kaša.

Druhý prípad je ten, že sa dieťa meniť nezačne, ale faktom ostáva, že v tele, ktoré sa tehotenstvu postupne neprispôsobovalo, nie je miesto. Takže výsledok je v oboch prípadoch takmer zhodný.

„Fajn, ale Neviditeľný plášť si zabalím do kapsy,“ vyjednávala a ja som vedela, že teraz nevyhrám. Ten jej pohľad hovoril za všetko. Ťažko som vzdychla a prikývla.

„Kedy odchádzame?“  spýtala som a ona sa široko usmiala.

„Hneď ako sa oblečieš.“

Pohľad mi zaletel k oknu. Snežilo. Ešte pár týždňov a budeme mať Vianoce. Hm, ešte nemám nič kúpené, ach jaj. Ale... čo keby som to odbila už dnes? No na druhú stranu, kupovať darčeky v muklovských obchodoch? Uvidíme.

Zatiaľ, čo som labzovala po izbe a hľadala niečo na oblečenie, zatiahla som do tejto témy aj moju milú Lily.

„Inak už vieš, čo komu kúpiš? Darčeky?“ chcela som vedieť.

„Nie. Netuším,“ priznala. „Keď nemôžem na Šikmú, je to... náročné.“

„Myslíš, žeby im vadilo niečo od muklov?“

„Nie, ale... hej, čo by si povedala, keby sme si urobili aj vianočné nákupy?“

„Máme muklovské peniaze?“

„Nejaké by sa našli.“

„Len nejaké?“ otočila som sa k nej s nadvihnutým obočím a ona sa usmiala.

„Neboj, je ich dosť. Niečo mi dala aj tvoja mama,“ priznala.

„Mama?“

„Jasné... vlastne, pôvodne to bol jej nápad... teda nepriamo. Prehodila niečo v to zmysle, žeby sa ti hodilo urobiť prvý nákup pre bábo.“

„Jop, to hodilo... a tu si!“ zvolala som víťazoslávne a do vzduchu zodvihla obrovský modrý sveter/šaty.

O pár chvíľ som už stála pred zrkadlom a ťažko vzdychala. Vyzerala som ako kosatka. Obzerala som sa zo všetkých strán a ani z jednej to nevyzeralo lepšie. Pod svetrom som mala natiahnuté čierne tehotenské nohavice, ktoré mi tesne obopínali nohy a čierne čižmy s rovnou podrážkou.

„Na, tu máš,“ povedala Lily a hodila mi hrubý šál a čapicu. Natiahla som si oboje. Celé som to korunovala sivým kabátom, ktorý len minimálne zakrýval môj stav. Čoby som len dala za oblečenie, čo som nosila predtým! Ale, bohužiaľ, do toho sa akosi nezmestím. Hrôza. No čo, tých pár mesiacov to ešte vydržím.

„Pripravená?“ zatiahla Lily odo dverí a ja som prikývla.

„Tak ako sa len dá.“ Cestou von som ale neodolala.

Prútik bol bezpečne schovaný, ale zvyšok mojich zbraní? Zatiaľ, čo Lily už schádzala po schodoch na prízemie, aj som ešte otvorila horný šuplík komody pri dverách a vytiahla odtiaľ nový Glock, ktorý skončil v kabelke a Baillidh zasunula do čižmy. Až teraz som si pripadala skutočne pripravená... aj keď nie úplne. Ackair a druhý nový miláčik Glock museli ostať doma. Medzipriestor očarovaným zbraniam neprospieva.

„Tali!“ ozvalo sa zdola.

„Hej, už idem!“ odpovedala som a cestou von za sebou zavrela.

Premiestnili sme sa do tichej, zapadnutej uličky, ale nezostali v nej dlho. Lily to tu poznala. Vyviedla ma na rušnú ulicu plnú  predvianočného zhonu. Pri ceste sa kopili záveje odhrnutého snehu, vo výkladoch svietili vianočné ozdoby a pred vchodmi postávali americký Santovia. Zaklonila som hlavu a pohľadom prechádzala po zeleno-červeno-zlatých girlandách, ktoré sa tiahli od jednej lampy k druhej. Stromy boli ovešané svetielkami, ktoré ale zatiaľ nesvietili. Elektrina, čo ich poháňala, bola vypnutá a zasvietiť sa mali až navečer.

S miernym rozčarovaním som sledovala ľudí naokolo. Nemali ani tušenia, aké nebezpečenstvo im hrozí. Boli spokojní, pohltení vianočným duchom a nákupom darčekov. Závidela som im. Oproti mne kráčal vysmiaty pár. Nebol ničím výnimočný. Ani jeden z nich nevyčnieval z radu, ale aj tak. Ich smiech, spokojnosť, to ako sa dôverne držali za ruky... pripadalo mi to čarovné viac, ako všetky čary, čo som ovládala. Boli... šťastní. Aj ja som chcela byť podobne šťastná...

Inštinktívne som si priložila ruky na brucho a v duchu si sľubovala, že moje bábo šťastné bude... aj keby ma to malo stáť neviem čo, ale bude!

„Tali, tak ideš?“ zasmiala sa Čili, ktorá už prebrala podobu vysokej pani v stredných rokoch. Čierne vlasy mala zostrihnuté tesne pod bradou a jej zelené oči vymenili jas smaragdov za sladkosť orieškov. Nos bol o čosi väčší, obočie tenšie a pery zas ostro krojené, no nepôsobilo to škaredo... skôr priemerne. Bola to podoba, okolo ktorej môžete prejsť, ale aj tak si ju nevšimnete. Nezaujme vás.

„Hej, som hneď za tebou,“ zasiala som sa a zladila s ňou krok.

Najskôr sme sa rozhodli poriešiť darčeky. Bola to pomerne veľká obchodná ulica, ale istotne nie najväčšia či nebodaj nejako extra známa. Našou prvou zastávkou sa stalo kníhkupectvo. Popravde začínala som sa obávať, čo kúpiť Removi – všetky čarodejnícke knihy už mal... alebo aspoň tie, ktoré mi napadali. Nakoniec som odchádzala s knihou od nejakého východného filozofa, ktorý hovoril o nachádzaní správnej cesty. Možno ho to zaujme? Ale nebola som si tým úplne istá. Bála som sa, že jeho už nenadchne nič. Dúfala som, že sa mýlim. V kníhkupectve som poriešila aj Moodyho s Veliteľa, ktorí dostanú Umenie vojny a špionáže. Hm, a pri Moodym som vážne neodolala a kúpila aj malý výtlačok „Som paranoik?“.

Veľký problém som mala s mamou, ale ktorý rok nie? S Lilynou pomocou som jej napokon kúpila sveter a hrubý šál s nápisom „I love you, nana“. James sa tiež bude musieť obísť s oblečením a vodou po holení, ktorú si u mňa vyžobrala Lily. Tak a teraz je to darček preňho alebo ju? Ako poslední mi ostali Sirius a Peter. Oboch som už nejaký ten piatok nevidela. Siriusa asi dva týždne a Petra? Toho od chvíle, čo som zistila, že som tehotná. Nechcela som, aby sa niekde preriekol, čo by uňho nebolo ničím nezvyčajným. Petrovi som kúpila veľkú francúzsku kuchárku – čo skôr cukrárku? A Siriusa? No nech som premýšľala ako som premýšľala, nedokázal som na nič prísť. A ako som to vyriešila? Nechala som to na Lily s tým, že jej to potom preplatím. Lily som si tiež nechala na neskôr.  A hádajte, výber ktorého darčeka som si užila najviac? Áno, presne tak. Darček pre malého Harryho.

Obchod, kvôli ktorému ma sem Lily vytiahla bol v skutku nádherný. Výklad a vchod boli smotanovo biele a vnútro? Akoby človek vošiel do iného sveta. Biely, zelenkastá, ružová, modrá... všetko v príjemných detských pastelových odtieňoch. Vitríny, police, podstavce... všetko bolo elegantné, akoby to sem doviezli z nejakého princeznovského paláca. Z lustra sa vznášali tony pavučinovej látky, a vytvárali nám nad hlavami romantické nebesia. A ten tovar!

Neodolala som. Vážne nie. Chcela som to všetko! Smiešne, ja viem, ale bolo to tak. Chcela som, aby moje bábo malo toto všetko! Ale... bol tu jeden zásadný problém. Nevedela som, aké farby kúpiť! Nakoniec som poslúchla Lilynu radu a začala sa odzerať po bielej, béžovej, žltej a zelenej. Ružovú a modrú doženiem neskôr.

„Tak, kde začneme?“ spýtala sa ma moja sprievodkyňa a ja som sa šťastne usmiala.

„Popravde? Neviem. Chcela by som všade!“

„Čo tak pri postieľkach?“ ozvalo sa nám od chrbta a Lily sa so širokým úsmevom otočila.

„Madam Fiona!“ zvolala na postaršiu pani vo fialových šatách na gombíky.

Pripomínala mi dobrú babičku z rozprávok. Tú, čo drží v rukách podnos cookies a miluje ruže. Dokonca po ružiach aj voňala. Hnedé vlasy mala vyčesané do voľného drdola a na perách jej trónil ten najmilší úsmev, aký som u pani v jej veku kedy videla... teda okrem Malfoyovej matky.

„Celeste!“ zvolala na Lily a tá s roztiahnutými rukami vykročila k nej. Poznajú sa? Žeby Lily používala tú podobu častejšie? Vyzerá to tak. Na pár chvíľ sa obe stratili vo vrelom objatí a potom sa ich pohľady otočili ku mne.

„Už je to doba, čo si tu bola naposledy. Ako sa má malý Henry?“ chcela vedieť madam Fiona.

„Rastie ako z vody, ale dnes tu nie som kvôli nemu,“ priznala a madam sa na mňa milo usmiala.

„Vidím, vidím.“

„Madam Fiona, toto je Tali. Tali Shepardová. Tali toto je madam Fiona. Ak budeš potrebovať radu, ona je ten najpovolanejší človek akého poznám.“

„Oh, toľkú chválu si ani nezaslúžim,“ zasmiala sa madam. „Tak už je najvyšší čas, pravda?“ spýtala sa ma a ja som nechápala, čo tým myslí. „... vyberať veci pre bábätko,“ pomohla mi a ja som opozdene prikývla.

A tým sa to začalo. Madam Fiona bola vážne dobrá. Povodila nás po jej obchode a odpovedala na všetky moje otázky ... ktoré sa nie vždy týkali len nábytku, oblečenie či cumlíkov.

Najdlhšie som obzerala postieľky. Nedokázala som sa rozhodnúť, ktorú zobrať. Nakoniec som sa rozhodla ísť do bielosmotanovej farby s tým, že keď budem vedieť, čo to bude, doladím zvyšok. Rám postieľky bol drevený a jeho hrany umne spracované do oblúkov. Čelná strana bola o čosi vyššie ako opačná a uprostred každej bol vyrezaný kosák polmesiaca. Bol pri nej aj nadstavec na nebesia a kolotoč. Páčila sa mi zo všetkých najviac... ale tiež patrila aj medzi tie najdrahšie. Bolo mi jasné, že sa budem musieť niekde uskromniť, ale teraz som si tým odmietala kaziť náladu.

Prebaľovací pult som zatiaľ vynechala, rovnako ako aj skrine a preskočila ku kočíku, výbave, oblečeniu a hračkám. S kočíkom som tiež dlho nedokázala pohnúť. Nevedela som sa rozhodnúť aký. Nakoniec som skončila pri veľkom tmavom kolose na ešte väčších bielych kolieskach. Vyzeral... najpohodlnejší.

Pri výbere výbavy mi najviac pomohla Lily. Radila mi, čo budem potrebovať a dopĺňala môj pomyselný zoznam, ktorý som si vytvorila pri čítaní kníh. Cumlíky, fľaše, rôzne odsávačky, vanička a čo ja viem čo ešte. Pomaly ale isto som začínala panikáriť, ale pri oblečení som sa opäť upokojila. A keď sme sa dostali na hračky? Hotová rozprávka! 

Na prvý pohľad som sa zamilovala do veľkého plyšového zajaca. Jeho biela srsť bola hebká ako satén a ten rozkošný ňufáčik a dlhé uši?

Bolo mi jasné, že moje tehotenské hormóny sa v tomto obchode idú vyblázniť od nadšenia a ja som ich nechala.  Koľko príležitostí k tomu ešte dostanú?

Práve som sa naťahovala za hnedým medveďom s veľkou puntíkatou mašľou, keď v tom sa všetko kolosálne dosralo.

Vedela som to. Nemala som nikam chodiť!

Autor: sisa118 (Shrnutí povídek), v rubrice: Povídky » Na pokračování » FanFiction Harry Potter

Sdílet

Diskuse pro článek Thalia Shepard: Vendetta II - kapitola 32: U madam Fiony: