OurStories.cz ~ naše povídky - Povídky » Na pokračování » FanFiction Harry Potter » Thalia Shepard: Vendetta II - kapitola 4: Jeho tajomstvo

04.11.2015 (09:00) • sisa118 • Povídky » Na pokračování » FanFiction Harry Potter • komentováno 8× • zobrazeno 1136×

Kapitola 4

Dezorientovane som hľadela na hromádku popola. Ako? Ja... Zodvihla som pohľad a vydesene ho uprela na Malfoya. Opäť som sa ho bála... Ale tentoraz mal môj strach hmatateľnú príčinu... ja...

Vedel to. Ani sa nepohol.

„Tali,“ šepol, ale ja som sebou trhla, akoby ma uštipol jedovatý had.

„Ona...“ zatiahla som zdesene a stále sa mu pozerala do tváre. „Ona povedala...“ Žalúdok mi spravil nechutné salto.

O krok či dva som cúvla a ruka mi vystrelila k prútiku. Vážne? Je až taký zvrátený!? Robí to isté!? U veľkého Merlina! Ako môže?! Zabijem ho! Za toto ho zabijem! Ja, ale... ale ja...ja sa...

Na tvári mal chlácholivý, pokojný výraz, keď hovoril: „Tali, ja nekradnem časti tiel... nie živým,“ prihováral sa mi, akoby som bola vydesené mača, ktoré každú chvíľu môže vytasiť bezbranné pazúry.

Pred očami sa mi vynorila živo vyzerajúca postava mŕtvoly. Mila. Ale ako? Ako to dokáže?!

„Ako?“ šepla som zarazene. Prútikom som mu mierila na srdce.

„Je oveľa výnosnejšie brať ich z mŕtvych. Vieš, čo dokážem. Nerobí mi problém vytvoriť z tisícročnej múmie čerstvú mŕtvolu,“ prezradil a mne sa opäť zodvihol žalúdok.

„Čo si zač!?“ štekla som.

Je to monštrum. To som vedela, ale chcela som to počuť od neho!

„Ja? Len obyčajný čarodej.“

„Jasné, a ja som Víla Ľudomila!“ zavrčala som zúrivo.

„Drahá, nepýtaj sa otázky, na ktoré nechceš poznať odpoveď,“ radil mi.

„Ale ja chcem! Čo si zač!“ štekla som. „Ako? Ako to dokážeš!? Pestuješ telá?“ To bola ešte prijateľná alternatíva, ale on pokrútil hlavou.

„Ak by som ich pestoval, obchod by nemal zmysel. Náklady by prevyšovali zisk...“

„Tak ako?“ zajačala som. Ja nikdy nejačím, ale toto je výnimočná situácia.

„Zaplatím za mŕtve telo v značnom štádiu rozkladu. Jeho cena je neporovnateľne nižšia ako čerstvo mŕtvy a zvyšok si vieš domyslieť.“ Áno, vedela som.

Použije na ne svoje čáry-máry a z rozloženého tkaniva je razom... U veľkého Merlina!

„Je to výnosnejšie ako vraždenie živých. Nie je to legálne, ale ani obzvlášť ilegálne. Navyše štedré dary pre pána ministra a...“

„Áno, rozumiem!“ štekla som. „Štedré dary a zapredá ti aj celý Wizengamot.“

„Tak by som to nepovedal, ale podstatu to vystihlo,“ prikývol.

Poznámka do čierneho zoznamu: Na najbližšej schôdzi Rádu navrhnúť elimináciu ministra!

„Čo si zač!?“ štekla som opäť hystericky.

„Som človek, čarodej, ktorý dokáže pracovať s mŕtvymi,“ povedal nakoniec.

„Si zvrátenosť!“

„Nie, nie som, Tali. Možno to je netypické, ale je to umenie ako každé iné.“

„Je to choré! Kto ešte? Kto ťa to naučil?!“

„To je jedna z vecí, ktorú ti nikdy nepoviem.“

„Prečo?!“

„Tali, to čo dokážem, nedokáže nik iný v Anglicku. Temnému pánovi stačí vytváranie funkčných infériov. Uprednostňuje iné druhy magie a Dumbledore? Ten podobnými odrodami opovrhuje.“

„Nečudujem sa!“

„Na kontinente by si našla len pár ďalších čarodejov.“

„Rovnaké beštie ako ty?“ Môj hlas preskakoval, ako sa mu zachcelo.

„Nie, sú to uznávaní liečitelia.“ Tak týmto ma dostal do kolien. Liečitelia? Liečitelia nerobia niečo takého!

„Nie, neverím!“

„Rozmýšľaj, Tali. Obnova mŕtveho tkaniva, odkiaľ myslíš, že to vzišlo?“

„Nie, neverím ti! Ty oživuješ mŕtvoly!“

„Áno, oživujem. Vraciam ich telám pôvodnú zdravú formu. Povedz, čo robia liečitelia, keď sa čarodej spáli? Pracujú s mŕtvou kožou. Ak za to môže čierna mágia, nechajú vypestovať náhradu a ak obyčajný oheň len obnovia tkanivo. To, čo dokážem ja nielenže nahradí pôvodné tkanivo, ale aj prekoná zranenia spôsobené čiernou mágiou. Je to vrchol liečiteľského umenia,“ trval na svojom a mne sa opäť zodvihol žalúdok.

„Ty...“ zajachtala som. „Ty si z liečiteľstva...“ Nedokázala som nájsť správne prirovnanie.

Pošpinil ho! Zneužil, zneuctil! To čo malo pomáhať ľuďom... On... Môj otec bol liečiteľ! Jeden z najlepších v Anglicku! Bol hrdý na to, čo robí!  Bol hrdý na to, že pomáha. Vďaka nemu sa pre mňa liečitelia stali symbolom najvyššieho dobra a teraz? Malfoy mi túto predstavu nemilostne zadupal do zeme!

Neviem prečo, ale chcelo sa mi plakať. Chcelo sa mi revať a...

„Ty slizký, incestný bastard!“

„Tali...“

„Povedz, prečo si tu? Prečo?“ chcela som vedieť a do hlasu sa mi opäť vkradla hystéria.

„Kvôli obchodným záležitostiam,“ povedal, ale ja som sa tak ľahko nevzdala.

„Akým?“

„Tali...“ zatiahol iba.

„Kurva, Malfoy! Tak akým!“

„Obchodným. Mali sme so Sarrou uzavreté určité obchodné zmluvy. Podviedla ma a ja podvody netrpím...“ To bolo priveľa aj na mňa.

Tak obchodné zmluvy. Mala som na výber. Buď naňho zaútočím, alebo vypadnem. Možnosť číslo jedna neprichádza do úvahy. Neporazila by som ho a možnosť číslo dva? Hnusila sa mi tak moc, že som si nechtami dodriapala dlane. Krv sa mi vyrinula medzi prsty a váhavo zvažovala či padne alebo nepadne na zem. Nepadla.

Trhano som pokrútila hlavou. Cítila som sa ako súdok pušného prachu. Jeden nesprávny podnet a vybuchnem! Trhla som prútikom. Z jeho konca vyletel žeravý stĺp ohňa.

Spálim to tu! Všetko! Do najmenšieho detailu!

Malfoy tam len tak stál a hľadel, ako ničím všetko na okolo. Potrebovala som to zo seba dostať! Oheň požieral steny stanu, spoza ktorých sa ozývali vydesené výkriky. Bolo mi to jedno. Švihala som prútikom v divokom záchvate hnevu. Oheň pukal a trámy nespokojne vŕzgali. Bola by som schopná pokračovať až do skonania svetov, ale on mi to nedovolil. Jeho ruky ma objali okolo drieku. Pritiahli ma k sebe. Lakťom som ho udrela do rebier. Nevydal so seba ani hlásku. Chvíľu so mnou bojoval a potom mi naliehavo zavrčal do ucha.

„Thalia, ak nevypadneme, padne nám to tu na hlavu!“

„Je mi to jedno!“

„Ale mne nie,“ zavrčal a okolo drieku sa mi v sekunde stiahlo neznáme lano.

Nie. Zabijem ho! Za toto ho zabijem!

Nenávidím nedobrovoľné premiesťovanie! Je to odporný pocit, kedy máte dojem, že sa s vašimi vnútornosťami pohráva veľký mixér. Bolo to, akoby ma obliali ľadovou vodou. Len tak-tak sa mi podarilo udržať rovnováhu. Významne mi v tom pomohli jeho ruky, ale tie som vzápätí odohnala.

Kde to som? S tichým vrčaním som sa rozhliadla po okolí a uvedomila si, že okolie veľmi dobre poznám. Stáli sme pred vchodom do jedného z domov vedľa hlavnej rokvillskej cesty. Nebol moc veľký, ale pôsobil útulne. Pár metrov od neho stáli Medové lapky. Obloha nebola taká jasná ako v Londýne. Veľký mesiac bol spoly zakrytý mohutným mrakom. Bude snežiť.

To všetko ma prekvapilo, ale ani zďaleka nie tak, ako pohľad na obrovský hrad. Aj keď som bola príšerne naštvaná, stačil jediný okamih a Rokfort ma upokojil. Bože, to je doba, čo som ho videla naposledy! Nedokázala som z neho spustiť oči. Dokonca som videla aj rozsvietené okná na chrabromilskej veži! Z nejakého prazvláštneho dôvodu som chcela všetko nechať tak a vrátiť sa tam. Keď som odchádzala, mala som pocit, akoby som tam už nepatrila, ale teraz? Teraz, ma volal. Volali ma všetky tie nádherné spomienky. Roky...

Malfoy ma chytil za rameno, ale ja som sa mu vytrhla. Zodvihol ruky do obranného gesta a šepol: „Porozprávajme sa.“

„Nepotrebujeme sa rozprávať!“

„Ale áno,“ protirečil. „Potrebujeme.“

Som šialená, aby som s ním ostala sama? Aby som s ním niekam išla? Ani nápad!

„Nemáme o čom. Si psychopatický hajzel. Nič viac vedieť nepotrebujem!“

„No tak, Tali, daj mi šancu...“

„Tých som ti dala...“ Chcel ešte čosi povedať, ale nedostal príležitosť.

Jeho smola, že si kúpil dom len pár domov od Kančej hlavy. Dvere ošarpaného pohostinstva sa rozleteli a v nich sa zjavila mohutná postava s dlhou bradou. Aberforth Dumbledore!

Aj keď nebol oficiálne členom radu, jeho príbuzenstvo s riaditeľom mu ho akosi neoficiálne zaručovalo. 

Uprel na nás mrzuté modré oči - teda nie, že by to v tejto tme bolo vidno – a zahrmel: „Shepardová! Poď sem!“

Bez toho, aby som sa na Malfoya čo i len pozrela, som poslúchla. Priklusala som k nemu ako poslušné šteňa. Aj keď som veľké dievča, pri niektorých osobách si pripadám ako malá. Aberforth bol jednou z nich. Palcom mi ukázal, aby som zaliezla dovnútra a ja som ešte predtým hodila rýchly pohlaď na Malfoya... alebo, lepšie povedané, na miesto, kde mal byť. To teraz zívalo prázdnotou.

Aberforth mi položil ruku medzi lopatky a tlačil ma dnu. Nebránila som sa. Mala som mu byť začo vďačná!

Kančia hlava bola spolovice prázdna a na druhej strane plná všemožných, podivných existencií. Zaviedol ma do podzemia a s príkazom „Počkaj tu!“, odišiel. Nevenovala som tomu veľkú pozornosť. Nebol dôvod. Pravdepodobne sa vrátil späť za bar. Aberforth nikdy nebol zástancom otázok.

Pohľad mi padol na obraz dievčaťa v životnej veľkosti, pod ktorým stál nápis ARIANNA. Bol to čarodejnícky obraz. Hýbal sa a veselo mi kýval. Mierne váhavo som jej kývnutie opätovala. Okolo nôh sa mi obtočila Aberforthova koza. Pohladila som ju medzi parožkami a posadila sa na širokú sofu. Mala som sto chutí odísť, ale keď povedal, aby som počkala, tak počkám. Koza vyskočila ku mne a zložila si pod telom dlhé nohy. Hlavu mi položila do lona a ticho zamečala. Opäť som ju pohladila a vkĺzla do vlastnej mysle.

Bol to ťažký večer. Nech som sa snažila akokoľvek veľmi, nedokázala som tie zverstvá dostať von z hlavy... bože... snažila som sa odosobniť, ale nešlo to. Mimovoľne som hladila kozu a spätne si prehrávala každý jeden okamih. Nakoniec som s hladením prestala a zložila si tvár do dlaní.

Jedna vec mi bola dokonale jasná. Ak sa mi dnes podarí zaspať, budem mať nočné mory! Po takejto príhode sa človek pýta sám seba či predsa len na svete nejestvujú väčšie svine ako Smrťožrúti! Obávam sa, že jestvujú... a to už je čo povedať!

Myslela som si, že svet poznám. Že poznám to najhoršie, čo mi môže ponúknuť, ale šeredne som sa mýlila. Zničene som si uvedomila, že neviem nič. Trhano som vydýchla a snažila sa... ja ani neviem o čo. Prijať to? Zžiť sa s tým? Nešlo to.

Zo zamyslenia ma vytrhol zvuk prichádzajúcich krokov. Boli náhlivé, ale pomerne tiché. Zodvihla som hlavu a môj pohľad sa stretol s párom smrteľne vážnych, modrých očí, ktoré na mňa hľadeli spoza polmesiačikových okuliarov. Dumbledore Starší.

„Pán riaditeľ,“ zatiahla som prekvapene a potom sa moje prekvapenie ešte znásobilo. „Remus?“

Môj chlpatý priateľ nasledoval profesora a v jeho tvári bol vpísaný hnev miešaný so strachom a úľavou.

„Thalia!“ zvolal a rýchlou chôdzou prešiel tých pár metrov, čo nás delilo. Objal ma a ja som nechápala prečo.

„Rem, čo sa deje?“ zatiahla som a jeho objatie ešte zosilnelo. „Hej, kamoško, čo sa stalo?“

Odtiahol sa a zadíval sa mi do tváre. „Kde si bola!?“ zvolal tónom naliehavým, akoby od nej závisel život.

„Prečo?“ chcela som vedieť. Ak mu to poviem, tak sa konfrontácii so Siriusom nevyhnem... ale ako sa tak pozerám na Dumbledora, tak sa jej asi fakt nevyhnem.

Ťažko som vydýchla a odpovedala: „Na malej vychádzke... na čiernom trhu,“ dodala som. Remus sa trhano nadýchol a Dumbledore nespokojne pokrútil hlavou a spýtal sa:

„Prečo?“ chcel vedieť, ale ja som si bola istá, že na túto otázku neodpoviem.

Nielen že by nesúhlasil, ale vyvodil by aj určité dôsledky z toho, že som si chcela zohnať veritasserum bokom... A načo by to bolo, keď aj tak žiadne nemám?

„Osobné záležitosti,“ vrkla som vyhýbavo a on ma obdaril jeho X-lúčmi. Nie, pán profesor, tentokrát na mňa nebudú pôsobiť ani vaše röntgenové schopnosti!

„Aké?“ trval na svojom a ja som mu pohľad tvrdo opätovala.

„Osobné!“

„Thalia, neviete si predstaviť, do akej situácie ste sa dostali!“

„Mám právo na súkromie!“ štekla som. Dnes som si toho zažila dosť. Nie som boxovacie vrece!

„Thalia... Návšteva Čierneho trhu je závažná vec...“

„Predstavte si, že to viem! Ešte stále som svojprávna...“ Hneď, ako som to vyslovila, som sa zarazila. Nie som svojprávna. Už nie... Kruci! Trla som hlavou a poopravila svoj výrok. „Som stále pri zmysloch, takže viem.“

„No tak, Foxi,“ naliehal Rem.

Pochopila som, že sa z toho len tak nedostanem... ale pravdu nepoviem... čo mi teda ostáva? Len klamať. Oboch som ich obdarovala prvotriedne besným pohľadom a skrížila si ruky na prsiach.

„Elayne Gillecrosd!“ štekla som a vzápätí rovnakým tónom dodala: „Spokojní?“

Profesor si ma premeral podozrievaným podhľadom, ale jedinou odpoveďou mu bol môj ešte viac nasraný pohľad. Nemusela som sa ani moc premáhať, nenávidím, keď ma do niečoho tlačia. Pripadám si potom ako skutočný nesvojprávny blázon.

„Našla si niečo?“ chcel vedieť Rem, ale ja som naštvane pokrútila hlavou.

„Nedostala som príležitosť.“

„Prečo?“ chcel vedieť, ale možnosť na odpoveď sa nedostavila, lebo sa ozval Aberforth.

„Mňa skôr zaujíma, dievča, ako si sa dostala k Malfoyovi.“

„Skôr ako sa on dostal ku mne,“ opravila som ho a s povzdychom sa pustila do rozprávania.

Povedala som im všetko, ale trochu to upravila tak, aby do príbehu zapadala moja túžba dostať Gillecrosd. Nakoniec som sa obrátila na profesora s otázkou.

„Poznáte niekoho takého? Zneuctil liečiteľstvo tým najhorším spôsobom!“

Profesor na mňa chvíľu pozorne hľadel a nakoniec prikývol. „Pár liečiteľov... ale ani jeden z nich nežije v Anglicku.“

„Kde sa to naučil?“ chcela som vedieť, ale odpoveď prekvapivo priletela od Aberfortha.

„Lauritz Styrbiorn!“ zavrčal a všetci naňho upreli zvedavé pohľady. „To je jediný liečiteľ, ktorý by toho bol schopný...“

„Čoho?“ nechápala som.

„Naučiť niekoho ako Malfoy oživovať mŕtvoly. Bol to bastard.“

„Bol?“

„Zomrel pred dvoma rokmi. Bol to najlepší liečiteľ v Anglicku, ale liečil len tých, ktorí si jeho služby mohli dovoliť.“

Zamyslela som sa nad tým a potom mi niečo napadlo. „Bol najlepší a liečil len bohatých?“ overovala som si a on prikývol.

Všetko začalo dávať zmysel.

„Foxi, načo myslíš?“ chcel vedieť Rem a ja som mu to bez okolkov objasnila.

„Malfoyova matka!“

„Čo s ňou?“ nechápal, ale obaja Dumbledorovci veľmi dobre vedeli, kam tým mierim.

„Je chorá,“ chopil sa vysvetľovania riaditeľ. „Trpí vzácnou poruchou, ktorá jej znemožňuje ovládať mágiu.“ Prikývla som.

„Malfoy spomínal niečo o výbuchoch.“ Pohľad mi preletel po tvárach bratov.

Obaja v nich mali vtisnuté smutné výrazy. U veľkého Merlina, oni ešte budú ľutovať niekoho od Malfoyovcov!? U riaditeľa by som niečo taká ešte čakala, ale že aj Aberforth? Nie, teraz to komentovať nebudem.

„Presne. Stavím sa, že Malfoyovci vyhodili majland za to, aby ju vyliečili a kde inde by hľadali pomoc ako u najlepšieho z najlepších? Tak sa Malfoy naučil oživovať mŕtvoly!“

Z nepochopiteľného dôvodu sa mi chcelo smiať. Konečne som o ňom zistila aspoň niečo... aj keď mi to vôbec, ale vôbec nepomohlo. Ale ako vraví mama: „Spoznaj svojho nepriateľa!“

Autor: sisa118 (Shrnutí povídek), v rubrice: Povídky » Na pokračování » FanFiction Harry Potter

Sdílet

Diskuse pro článek Thalia Shepard: Vendetta II - kapitola 4: Jeho tajomstvo: