OurStories.cz ~ naše povídky - Povídky » Na pokračování » FanFiction Harry Potter » Thalia Shepard: Vendetta II - kapitola 7: Nezradil...

11.11.2015 (20:00) • sisa118 • Povídky » Na pokračování » FanFiction Harry Potter • komentováno 3× • zobrazeno 1211×

Kapitola 30

„Potrebujem tvoju pomoc.“

Čakala som nejakú reakciu, ale žiadna sa nedostavila. Len tam tak sedel a hľadel na mňa. Mierne som prižmúrila oči a čakala. Pozorne mi prechádzal po tvári a na malý moment sa zastavil na perách. Povzdychol a odpil si. Mala som sto chutí po ňom niečo hodiť, aby sa rozhýbal, ale ovládla som sa. Predklonil sa a zahľadel sa mi priamo do očí.

„Pomoc a odo mňa?“ overoval si a ja som podráždene prikývla. Opäť si odpil. „Prečo mám dojem, že sa mi to nebude páčiť?“

„Možno preto, že nebude?“ zatiahla som krotko.

Mala som silné nutkanie vyzvať ho, aby mi najskôr pod Neporušiteľnou prísahou prisahal, že mi pomôže... ale pochybujem, že by to urobil. Opäť som si zahryzla do pery a on ma mierne popohnal.

„Keď mi nepovieš, čo potrebuješ, nemôžem ti pomôcť,“ pripomínal mi, čo som veľmi dobre vedela. „No tak, drahá. Pomôžem ti, pokiaľ to bude v mojich silách,“ sľuboval.

Mala som mu veriť? Jasné, že nie!

„Chcem... potrebujem vedieť, čo vieš o Vol...“

„Nevyslovuj to meno,“ zahriakol ma a mňa to prekvapilo. Žeby sa ho bál? Krivo sa usmial a vysvetlil.

„Nie, drahá, nebojím sa. Ale je nebezpečné. Pre vlastnú bezpečnosť ho nevyslovuj. Nikdy.“ Chcela som sa s ním hádať, ale musela som si pripomenúť, prečo som tu... a práve preto som len submisívne prikývla a prekonala vlastnú hrdosť.

„Čo vieš o Tom-koho-netreba-menovať?“

„Prečo to chceš vedieť?“

„Čo keby si mi jednoducho odpovedal?“ zatiahla som zúfalo.

Trhlo mu v kútiku pier. „Pokiaľ chceš moju pomoc, musím mať obraz o tom, do čoho sa ženiem,“ oponoval.

„Moc sa do toho teda neženieš,“ podotkla som sarkasticky, ale chápala som ho. Mal pravdu. Ja by som spravila to isté. Nadvihol obočie a ja som s ťažkým povzdychom pokračovala. „Ten-koho-netreba-menovať napadol Lily. Zabil Debie a... Prečo ide po Jamesovom synovi?“

„Myslel som si,“ podotkol a ja som zúrivo zavrčala.

„Keď si to vedel, prečo si...“

„Potreboval som si to overiť,“ podotkol.

Mala som čo robiť, aby som svoju zlosť udržala na uzde. Potrebujem ho! Potrebujem jeho pomoc! Nevybuchnem! Nie teraz. Musím to urobiť. Žiadať ho, prosiť, aj keby ma to malo stáť všetku sebaúctu, aj keby ma to malo stáť čokoľvek. Kvôli jeho pomoci som ochotná obetovať všetko! Aj samú seba!

„Tak? Už si si to overil. Čo o tom vieš?“ Moje zúfalstvo bolo do očí bijúce.

Potrebovala som odpovede! Potrebovala som ich okamžite! Musela som niečo robiť! Musela som ich chrániť! Pozeral sa na mňa ľadovo pokojnými očami. Znepokojivé, ale nič nečakané.

„Thalia...“ zatiahol.

„No? Hovor!“

„Viem len toľko, že Temný pán vydal všeobecné nariadenie. Každý, kto uvidí Liliet Evansovú... teda, teraz už Potterovú, ju musí bezodkladne zabiť.“

„Ale prečo!? Musel mať... ja neviem, nejaký dôvod!“ Moje zúfalstvo sa mi odrážalo v tvári, no tá jeho bola stále puntičkársky vyrovnaná. Položil pohár na dosku stola a prekrížil si prsty.

„Ver mi, Tali, aj ja chcem vedieť, čo ho k tomu viedlo. Ale nikto z nás to nevie. Nepovedal nám to. Dal len... rozkaz.“

„Nevrav mi, že ti Temný pán nepovedal prečo! Neverím ti! To ti nezožeriem!“

„Možno ťa to prekvapí, ale ja a Temný pán nemáme najideálnejšie vzťahy. Patrím medzi najmocnejších, ale nie medzi najbližších,“ podotkol a aj keď ma to malo prekvapiť, nestalo sa tak.

„Bojí sa ťa?“ zatiahla som a divné na tom bolo, že som sa z toho tešila.

Malfoy sa polovičate usmial. „Bojí, ale nie tak moc, ako by som chcel,“ priznal.

„Bojí sa ťa!“ zopakovala som. „On sa bojí len Dumbledora... a teraz teba.“

Prikývol. „Ale to nie je výhra, drahá. Keď sa Temný pán niekoho bojí, ide po ňom. Zničí ho ešte v počiatkoch. Čudovala by si sa, koľkokrát sa pokúšal zničiť mňa.“

„Ale stále si tu!“ zapriadla som. Bola som... wau, ja som naňho bola fakt hrdá!

„Som. Stal som sa mocnejším, než chcel a nie len to, drahá. Jedna vec je mať moc... druhá byť nasledovaný.“ Nechválil sa.

Nie, on len stroho konštatoval, ale mne to aj tak nedávalo zmysel. Prečo mi to hovorí, nemalo by to byť tajné?

Podozrievavo som prižmúrila oči, a presne to isté sa aj spýtala.

„Prečo? Chcem, aby si vedela, kto som, drahá. Tak preto.“

Chcela som vedieť viac. Chcela som sa pýtať, ale nemohla som. Nebola som tu kvôli sebe, ale kvôli Jamesovi. Kvôli Lily a bábätku.

„Dokážeš im pomôcť?“ vrátila som sa k pôvodnej téme.

Vystrel sa v celej svojej výške a natiahol sa po mňa. Jeho ruky zovreli moje a ja som v sebe premáhala chuť vytrhnúť mu ich. Kreslil mi na ne malé kolieska. Zvláštne ma upokojovali, presne tak, ale vtedy...

„Obávam sa, že nie,“ šepol. Nebezpečne som zúžila oči a trhla rukami, no on ich držal pevne. „Upokoj sa, drahá. Povedal som, že sa obávam, nie že nepomôžem.“

Namáhavo som prehltla. Oči sa mi opäť rozšírili. Hľadela som priamo do jeho. Premáhala som sa k tomu. Musím to povedať!

„Malfoy, ak im pomôžeš, ak ich ochrániš, ja...“ No on ma zastavil.

„Nie, Tali. Nehovor to. Neurobím to zadarmo. Na to ma poznáš príliš dobre,“ varoval ma a ja som sa začala báť.

Som ochotná obetovať pre nich vlastný život... Slúžila by som mu. Je mi jedno či by som mu musela leštiť topánky a upratovať izbu! Ale bola by som radšej sluhom a pridelenými poddanskými dávkami, ako slepým dlžníkom.  Ale mala som na výber?

„Aká je cena?“ spýtala som sa a obávala sa najhoršieho. Pustil mi ruky a odtiahol sa.

„To sa dozvieš, až príde vhodná chvíľa.“

„A tá príde?“

„Možno nikdy, možno zajtra.“

„Prestaň! Povedz to!“

„Nie, drahá. Si mojím dlžníkom a ja sám určím, kedy si ten dlh vyberiem.“ Nemala som moc priestoru na manévrovanie. Musela som to iba prijať. Prikývla som.

„Fajn. A teraz, ako im chceš pomôcť?“

Rukou si prešiel po brade a až potom odpovedal. „To ešte neviem. Uvidím, čo sa mi podarí zistiť...“ zatiahol a potom sa mi opäť pozrel do očí. „Ale, Tali, uvedom si, že toto nerobím pre nich. Robím to pre teba.“

Nevedela som, čo povedať. Poďakovať? Asi.

„Ja... ďakujem,“ šepla som a on prikývol.

Správna voľba. Ešte chvíľu na mňa nemo hľadel a potom sa usmial. Nečakané. Pozrela som von oknom. Stále pršalo a ja som si až teraz uvedomila, aká som mokrá z tej krátkej cesty sem.

Jemu to neuniklo. Doplo mi. Práve preto založil oheň. Pohľad som zvrátila k pokojne praskajúcim plameňom. Dosiahla som, čo som chcela. Naplnila ma zvláštna otupenosť. Pomôže nám!

„Som rád, že si s tým prišla za mnou,“ poznamenal a v jeho prstoch sa opäť objavil pohár.

„Prečo?“ nechápala som.

„Ale no tak, drahá. To predsa vieš. Už kedysi som ti povedal, že si prajem, aby si so svojimi starosťami... problémami... a aj radosťami chodila za mnou,“ šepol.

„To bolo predtým, než si ma zradil... než zomrel Rob,“ pripomenula som mu ticho.

„Nezradil som ťa,“ šepol, ale ja som sa len povrchne pousmiala.

Nezradil? Nie? Nikdy som nebola zúfalá ženština, ktorá sa slovom zradil obháňala po každom... Pre mňa zrada znamená viac ako len, že mi niekto do očí povie, čo si myslí, dokonca viac ako len to, že o mne povie niečo za mojim chrbtom. Pre mňa zrada znamená skutočne zradu. Zapredal ma, nadrogoval a aj keď vedel, čo sa stane, nezabránil tomu. Nieže sa o to ani nepokúsil, on to ešte podporoval! Kvôli nemu zomrel Rob. Kvôli nemu som... nie, dosť. Tá bolesť... crucio... bolo to viac ako zrada.

„Malfoy, obaja vieme, čo sa vtedy stalo!“ zavrčala som.

„Poznáš len svoju verziu pravdy,“ opravil ma a ja som sa naňho pozrela ako na šialenca. On to ešte popiera?

„Moja verzia pravdy?“ zavrčala som. „Takže si ma neoklamal? Nenadrogoval? Nešiel si proti mojim priateľom? Nezomrel kvôli tebe a tebe podobným Rob? Nezabránil si mi zabiť Bellu? A čo viac, nedovolil si jej, aby ma mučila?“ Všetko som to hovorila s konskou dávkou hnevu a sarkazmu. „Vieš, ako príšerne to bolelo? Vieš ako?“ štekla som a vystrela sa v sede. „Bolelo to tak moc! Ani v AP som nič podobné nezažila a tam sme si cruciom prešli všetci! Povinne! Bolo to... bolo... akoby...“ zaťala som zuby aj sánku. Zahľadela som sa do zeme a premáhala slzy. Aj po tej dobe, aj po toľkom čase, sa mi chcelo plakať od bolesti. „Nechal si ju. Nepomohol si mi. Len si tam stál a čumel, ako mi oddeľuje každú jednotlivú bunku... ja...“ Hlas sa mi triasol.

Už len tá spomienka. Bolelo to príšerne. Možno za to mohla Bella, možno moja fyzická a psychická bolesť miešaná dokopy... možno nejaký tretí faktor. Neviem. Ale jedno je isté. Takú bolesť som odvtedy nezažila.

Ani neviem, kedy vstal.

Prekvapilo ma to, akoby na mňa vylial kýbeľ zo Severného ľadového! V jednej chvíli som bola sama a utápala sa v spomienkach a v druhej? V druhej ma objali silné ruky a pritiahli k sebe. Trhla som sebou, ale nepustil ma. Ruka mi zaletela k prútiku, ale nebol tam. To isté bolo aj so zvyškom zbraní. Neboli tam a on ma objímal! Ja... čo teraz? Čo mám...

„Drahá,“ šepol mi do vlasov. „Nezradil som ťa,“ trval na svojom. „Nikdy som ťa nezradil, len som vždy urobil to, čo bolo nevyhnutné.“

Chcela som nato niečo povedať, ale nedostala som príležitosť. Jeho slová ma vykoľajili tak moc, že som sa ani nebránila.

„V ten večer. Priznávam. Uspal som ťa... alebo som si to aspoň myslel. Mal som ťa uspať, drahá. A neľutujem svojho rozhodnutia. Ak by sa stalo tak, ako som naplánoval, bola by si v bezpečí...“ To ma nasralo.

„Bola by som v bezpečí, ale za akú cenu? Koľkí by zomreli namies...“

„To sa už nedozvieme. Ale ak by si sa do toho nezamiešala... Mal som plán. V Rokville v ten deň mali byť len žiaci vyšších ročníkov. Tí by vedeli, ako sa brániť.“

„Jasné, už ti tak verím!“

„Ver si čomu chceš, ale je to pravda,“ zavrčal.

Pochybujem... to nie je možné. Je to prekliaty klamár! Iba to! Toto mu neuverím! Nikdy!

„Fajn, lebo tomu aj tak neverím!“ zavrčala som a opäť sa pokúsila vyslobodiť. Ignoroval to a pritiahol si ma ešte bližšie.

„A potom som ťa uvidel. Ani si nevieš predstaviť, aký prekvapený som bol. Ale moje prekvapenie netrvalo dlho.“

Zvláštne, práve teraz ma pustil. Trhla som sebou vzad, odtiahla sa a vyskočila na nohy. On ostal sedieť. Pozorne ma sledoval.

„Išla si po Belle. Vieš, čo by sa stalo, keby si ju zabila? Keby si ju porazila?“ nabádal ma, ale ja som odmietla hrať jeho hru.

Vyrazila som k dverám. Trhla som kľučkou, ale zbytočne. Ako? Prečo? Prečo mi to robí?

„Zabila by som ju!“ štekla som. „Už som ju predtým porazila! Urobila by som to znova!“ zúrila som a on prikývol.

„Viem. Povedala mi to. Ale, Tali, ja som vtedy nemal na výber. Čo sa stalo s Poulom Kazinskym?“

„Čo s ním?“ zavrčala som, aj keď som veľmi dobre vedela, kam tým mieri. Poul zabil jedného z najbližších - Greengrassa... a Voldemort ho zabil osobne.

„Obaja vieme ako skončil.“

Zavrčala som. „Greengrass bol bastard!“

„Možno bol, ale bol to jeden z veľkej dvadsať osmičky. Čistokrvný, bohatý a vplyvný. Patril medzi najbližších. Voldemort Kazinskeho zabil už len z princípu. Temný pán to bral ako osobnú urážku a potupu, že obyčajný čarodej dokázal poraziť jeho verného. Ak by si jej niečo spravila, ak by si ju nebodaj zabila, zomrela by si.“

„Keci!“ štekla som.

„Veľmi dobre vieš, že hovorím pravdu. Poznala si Kazinského.“

„Fajn. Dobre. Aj keby som prijala fakt, že si v tomto nemal na výber a že si ma jednoducho chcel “chrániť“ pre ním...“ Slovo chrániť som div nevypľula. „... prečo si dovolil ten zvyšok?“

„Nemal som,“ šepol.

„Vážne?“ vysmiala som ho sarkasticky.

„Vážne... ale v tej chvíli mi to prišlo najrozumnejšie. Tým, že ťa Bella mučila, tým, že tak robila predo mnou bolo, akoby som verejne vyhlásil, že pre mňa nič neznamenáš. Že si len jedna z mnohých.“

„Jasné...“ odsekla som sarkasticky.

„Medzi nami bol koniec. Vedel som to. Vedel som, že ťa musím - na určitú dobu - nechať ísť. Ak by som jej v tom zabránil predtým... Mohli by ťa využiť proti mne... zabiť kvôli mne... Bolo bezpečnejšie, ak si ma nenávidela...“

„Aha,“ zavrčala som. „Tak teraz sa ideš hrať na úbohého, obetavého baránka!? Malfoy! To ja som bola na tej zemi! To ja viem, ako príšerne to bolelo! Nie ty!“

Postavil sa a prešiel ku mne. „Mýliš sa, Tali. Ja presne viem, ako moc to bolelo. Bol som jeho žiakom. Crucius je jeho obľúbený spôsob trestu. Ale pokiaľ to, že na teba Bella párkrát použila crucius zabezpečilo, že teraz žiješ, dovolil by som jej to opäť,“ vyhlásil a moja dlaň vyletela hore.

Miestnosťou sa rozľahol ostrý zvuk facky. Prudko som dýchala. Ako sa opovažuje! Ako?! Nevie nič! Nevie, kurva, nič!

Len tam tak stál a trel si udreté miesto. Divné, žiadna bariéra? Pozrel sa mi do očí a prikývol.

„Uznávam, toto som si zaslúžil.“

„Zaslúžil by si si, kurva, oveľa viac! Keby som ťa nepotrebovala...“

„... tak by si ma na mieste zabila,“ dokončil namiesto mňa. „Ja viem, drahá. Ja viem.“

„Si egoistický, skurvený, incestný bastard!“

„Som,“ prikývol. „Som všetko to a oveľa viac, drahá. Ale som aj odhodlaný dostať to, čo chcem.“

„Si...“

„... oveľa horší, ako Temný pán, drahá,“ šepol mi a naklonil sa bližšie. „On je len charizmatický šialenec, ktorému nedostatok uznania sprehádzal hranice. Túži po uznaní. Po ospevovaní. Po tom ukázať všetkým, že je najmocnejší.“

„Jasné, a čo je nebezpečnejšie?“ vysmiala som ho.

Natiahol ruku. Trhla som sebou vzad a narazila do dverí. Pohladil ma po líci a povedal: „Ja...“

Chcela som odseknúť, že si o sebe príliš myslí, ale nedostala som príležitosť. Prekonal tých pár centimetrov a...

Čo... kruci...

Autor: sisa118 (Shrnutí povídek), v rubrice: Povídky » Na pokračování » FanFiction Harry Potter

Sdílet

Diskuse pro článek Thalia Shepard: Vendetta II - kapitola 7: Nezradil...: