OurStories.cz ~ naše povídky - Povídky » Na pokračování » FanFiction Harry Potter » Thalia Shepard: Vendetta - Kapitola 1. - O tri roky

07.07.2015 (09:00) • sisa118 • Povídky » Na pokračování » FanFiction Harry Potter • komentováno 8× • zobrazeno 1193×

No jo, som späť. S radosťou môžem oznámiť, že poviedka má zatiaľ pekných 23 kapitol, takže by som mala pridávať pravidelne. Hádam... Posnažím sa. :D

P.S.: Ďakujem vám za vašu podporu v minulých dieloch a dúfam, že s Tali vydržíte aj naďalej. :D

P.P.S.:  Ako som sľúbila, tak tu sa Malfoya možno až prejete... len si pár kapitol musíte počkať. :D

Sisa118

Kapitola 1

Zúrivo som kráčala vpred. Pod nohami mi plynula temná, mramorová podlaha. Čierny plášť za mnou vial ako z nejakého béčkového amerického filmu. Ľudia mi vydesene ustupovali z cesty. Ó áno, bojte sa ma.

Momentálne mám tak mizernú náladu, že by som dokázala zabiť aj nesmierne odolnú a temperamentnú Hydru... ehm, moment! Veď presne to som spravila!

Moja nálada sa svojou mrazivosťou mohla rovnať záporným arktickým teplotám, čím ostro kontrastovala s horúcou krvou, ktorá dopadala na vysoko leštenú podlahu z veľkého, plátaného vreca. Jeho spodok bol nasiaknutý krvou a nebol jediný.

Na mojom outfite by ste nenašli čistý jediný centimeter! Od hlavy po päty ma pokrývalo lepkavé, krvavé svinstvo. No, skúste sa vy dostať hydre do papule a uvidíme, či skončíte lepšie! Plus, smrdela som, akoby som plávala v londýnskej kanalizácii... čo je vlastne tiež pravda.

Som auror, kurva! Tri dlhé roky som svoj drahocenný čas zabíjala v AP len kvôli tomu, aby som riešila takéto svinstvo? Toto je práca Oddelenia pre reguláciu a kontrolu magických tvorov! Čo ja mám, krucinál, so zbehnutou Hydrou?

Moja zúrivosť dosahovala červených čísel. Jeden správny podnet a niekomu rozmlátim držku!

Už sú to tri týždne – TRI – čo som vyšla z programu a ešte stále som nebola pridelená k mentorovi – čarodejovi, pod ktorým budem niekoľko nasledujúcich rokov slúžiť, než naberiem potrebné zručnosti z praxe a dostanem titul aurorského majstra.

Záverečné skúšky som skončila ako jedna z najlepších – možno aj najlepšia a čo z toho?! Namiesto lovenia zločincov, namiesto lovenia Elayne Gillecrosd, sa tu zasieram so škôlkarskými problémami!

Prešla som okolo jedného z vysokých zrkadiel, ktoré zdobili hlavné Átrium (alebo inak priestranstvo, kde stála Fontána čarovných bratov) a ignorovala nesúhlasné pohľady bezpečnostnej služby. Viete, čo mi môžete, chlapci!

Na chrbte sa mi leskla zasvinená čepeľ môjho moderného scimitaru Ackaira od škreta Kyrona Margauxa a na boku taktiež jeho výroba a zároveň darček od mami na Vianoce – dýka, čo sa nikdy neotupí a prereže všetko. Ju som pomenovala Baillidh. Prečo? Netuším, myslím, že sa tak stalo počas jedného z mojich alkoholických záťahov a odvtedy ten krvilačný kus kovu nereaguje na žiadne iné pomenovanie. Áno, má to vlastnú odrodu vnímania. Pod plášťom som skrývala podpažné puzdrá s ich obyvateľmi - muklovskými Berettami.

Rútila som sa k výťahom, keď práve v tej chvíli z jedného z nich vystúpila príčina môjho hnevu! Malý, smrteľne bledý a vychrtnutý pajác, ktorý si hovoril Gideon Harrison. Pokročilý tridsiatnik, ktorý ale vyzeral na človeka, ktorému päťdesiatka dýchala na krk. Riedke, plešaté, kedysi hnedé vlasy mu nebezpečne ustupovali a odhaľovali lesklé temeno. Nebol nijako dôležitý, ale jeho slovo malo významnú váhu pri zadeľovaní nových aurorov pod mentorov. Vlastne, bola to jeho práca! To on môže za to, že ešte žiadneho nemám! Že neslúžim!

Zarazil sa v polke kroku a pobledol ešte viac. Bolo mi to jedno. V pästi som zovrela navlhnuté vrece a vykročila k nemu. O krok alebo dva cúvol. Sc, len neutekaj, fakt nemám náladu naháňať ťa.

Prišla som k nemu a zúrivo mu hodila vrece, ktoré ukrývalo hlavnú hlavu. Zajačal, ale chytil ho. Na jeho puntičkársky udržiavanom habite sa objavili červené škvrny.

Pristúpila som k nemu tak blízko, že sa nám nosy takmer dotýkali a zasyčala: „Ešte raz ma pošli loviť niečo podobné a prisahám, že ti to dovlečiem pred dvere kancelárie!“

Opäť pobledol a zdal sa byť ešte menší, ako obvykle. Vedel, že nežartujem. Fakt som toho schopná... ale aj tak hrdo vystrčil bradu. Hlupák, myslel si, že mu ju nerozbijem len preto, že sme v Átriu? Ak by som mu chcela fakt ublížiť, tak by ho nezachránila ani stovka dementorov!

„Je tvojou povinnosťou slúžiť občanom...“

„Presne tak!“ zahrmela som. „Občanom! Toto spadá pod kompetencie Oddelenia pre reguláciu a kontrolu!“ Na to nemal, čo povedať. Vyhrala som, ale výhra nad niekým tak úbohým, ako je Gideon Harrison, ma potešiť nemohla. „Priraď mi mentora!“ zavrčala som. „Bola som najlepšia! Mala som byť priradená medzi prvými!“

Ani na to nemal, čo povedať. Takmer všetci (až na tých zopár najhorších) mali svoje pridelenie. Chalanov pridelili ešte v deň, keď poslednýkrát opustili priestory našej trojročnej mučiarne!

Ehm, teda strediska pre Výuku a výcvik aurorov. A mňa? Ja už tretí týždeň čakám na spasenie!

„Odnes to ORKáčom!“ rozkázala som a bez ďalších slov nastúpila do výťahu a stlačila dvojku. ORKáči bola interná skratka pre Oddelenie pre reguláciu a kontrolu magických tvorov. Gideon tam len tak stál a nemo hľadel, ako sa predo mnou uzavreli kovové mreže.

Zatiaľ čo sa tých pár hlupákov, čo so mnou nastúpilo, chytalo všetkého na okolí, ja som stála na vlastných s rukami založenými na prsiach. V duchu som preberala svoje možnosti.

Čo teraz? Dokážem svoju uniformu ešte zachrániť alebo si rovno môžem požiadať o novú? Myslím, že variant číslo dva je pravdepodobnejší.

Divoká jazda v podaní wizengamotského výťahu netrvala dlho a o pár krátkych chvíľ som už stála na chodbe druhého poschodia. Zničene som si povzdychla a vykročila k veľkým opancierovaným dverám s nápisom Sídlo aurorov, pod ktorým sa vynímal menší s textom:

Hlavný veliteľ: Jeffery Keiran Hughaiph

Zástupca veliteľa: Neev Jemima Kendall

Zaprela som sa do dverí a tie sa bez odporu roztvorili. Len málokedy bývali skutočne zablokované. Vlastne, za celú tú dobu, čo som na ministerstve (rátam aj AP) ani raz. Ale aj načo, keď sa za nimi skrývalo toľko bezpečnostných kliatob, že aj samotné Oddelenie záhad by malo prácu na niekoľko najbližších rokov, ak by ich chceli všetky deaktivovať a zaradiť. Aurori sú už raz od prírody nedôverčivé tvory. Dajte nám to najnechránenejšie miesto na zemi a ja vám garantujem, že svorka aurorov z neho do týždňa spraví nedobytnú pevnosť.

Niekoľko zaklínadiel zablikalo na zeleno a zopár zvedavých očí sa uprelo mojim smerom. Koľko je aurorov celkovo? Myslím, že to nevie ani samotný minister. Mnohí z nás slúžia v utajení a ich identity pozná jedine Hughaiph a zástupkyňa. A možno ani tí nie. Sme ako živý organizmus - parazit. Množíme sa, prenikáme do inej štruktúry a v nej sa snažíme narobiť čo najväčší bodrel. Hlavne v tejto dobe.

„Shepardová!“ zahučal po mne známy hlas. Otočila som sa a prekvapene pozrela na strýka Moodyho. Čo tu ten robí? Nemal byť niekde na severnom pobreží? „Konečne ťa pustili do akcie?“ uťahoval si zo mňa a ja som ho spražila podráždeným pohľadom.

„Iba ak za akciu považuješ tvrdohlavú Hydru s averziou voči smrti!“

Pokrútil hlavou a mávnutím ruky ma poslal kadeľahšie.

„Bež sa umyť, šteňa,“ zahrmel a ja som v tej chvíli netúžila po ničom inom.

Predstava horúcej sprchy ma lákala takmer rovnako ako čokoláda madam Larkinovej, ktorú som mala bezpečne skrytú v skrinke.

Prešla som do útrob aurorského oddelenia. To sa skladalo z viacerých kancelárii, potom veľkých kancelárskych miestností, niekoľkých zasadačiek, zbrojnice, telocvične, poľnej nemocnice (teda skôr miestnosti s niekoľkými posteľami, čo sa tvári ako nemocnica) a v poslednom rade aj spŕch. A presne tam som mala namierené.

Aurorské sprchy sa delili na ženské a mužské, pričom rozdiely medzi nimi boli minimálne. Možno ide to, že v ženských sa nad zrkadlami vynímal čarodejnícky obraz malebnej krajinky, po ktorej sa preháňali stáda jednorožcov. Aj vám to príde rovnako uletené ako mne? Nech už sem tú obludnosť dal ktokoľvek, muselo sa jednať o parádne narušeného jedinca. Jednorožce! Čo už je len pekné na monštrách s rohom, na ktorý vás môžu bez okolkov nabrať? Nič! Totálne nič!

Ako vždy, aj teraz som tú obludnosť ignorovala a zahľadela sa do zrkadla. Moja tvár bola... no, príšerná! Pokrytá hrubou vrstvou nechutnej miešaniny slizu a prachu hnedočervenej farby. Vlasy na tom neboli o nič lepšie. Ich krátky zostrih mi teraz spichle padal okolo tváre v tvrdých dredov. Pripadala som si ako Slizoš krátko pred umytím.

Pustila som vodu do umývadla a pokúsila sa o nemožné. Umyť sa aspoň minimálne, ale sliny Hydry odolávali rovnako ako mojim predchádzajúcim kúzelným pokusom. Boli dokonale odolné proti mágii – niečo ako prirodzený štít. Nepríjemné. Fakt nepríjemné.

Dvere sa roztvorili a odhalili mi vysokú postavu v čiernom plášti po kolená – vianočný darček odo mňa.

„Ty vyzeráš,“ zatiahol Sirius a ja som ho spražila zlostným pohľadom. Prečo ma prekvapuje, že ho vidím? Slúži predsa pod Moodym – rovnako ako James – a kde je Moody, tak tam sú aj oni dvaja.

„Vážne?“ štekla som sarkasticky a on sa napoly usmial.

Za tie tri roky, od skončenia Rokfortu, sa zmenil. Vyrástol a akýmkoľvek pozostatkom po chlapčenských črtách definitívne odzvonilo. Vlasy mal o čosi kratšie, ako ich zvykol nosievať, ale stále dlhé. V mäkkých vlnách sa mu padali okolo krásnej tváre – tváre plnej ostrých, mužných čŕt, ktoré vám nahovárali, že jedna noc s ním a s čistým svedomím si môžete povedať, že ste zažili ten najkrajší zážitok, aký vám Zem môže ponúknuť. A telo túto domnienku len a len potvrdzovalo. Široké plecia, svaly na každom kúsku, úzky pás a dlhé, silné nohy – dokonalá sexuálna pasť.

Ale pozor, dievčatá, najväčším lákadlom boli jeho oči. Búrkové a divoko nespútané! Siahol pod čierny kabát a vytiahol malú fľaštičku. Hodil mi ju a ja som ju bez problémov chytila. 

Anti-antimagická emulzia, stálo na nej.

„Čo je to?“ chcela som vedieť. Mykol plecami.

„To posiela Ephyi,“ odvetil.

Euphemia Galaway bola miestna hlavná medička, ktorá pracovala výhradne pre potreby aurorov. Staršia, ale stále akčná madam, ktorej päťdesiatka už pred pár rokmi zaklopala na dvere. Bola to milá, ale zásadová žena so sklonmi k neprimeranému násiliu, ak pacient nedodržiaval ňou predpísanú liečbu.

Nerada to priznávam, ale je ešte horšia ako madam Pomfreyová. Keď nás na AP učila kurz liečiteľstva, bola horšia, ako vyštudovaný diktátor!

„Čo mi to spraví?“ zatiahla som nedôverčivo.

„Čo? No, v najlepšom prípade ťa to zbaví toho slizu a v najhoršom? Myslím, že to isté,“ odvetil s polovičatým úškrnom.

Opäť som si ťažko povzdychla a prikývla. Z pliec som striasla kabát a za ním nasledovali aj zvyšné časti oblečenia až na spodné prádlo. Kruci! Ten sajrait sa mi dostal aj naň! Sirius ma pozorne sledoval – tak ako vždy. Nečervenala som sa ani nič podobné. Stáť pred ním len v podprsenke a nohavičkách bolo také prirodzené ako dýchať.

Po celú tú dobu medzi nami pasovalo hlboké ticho. Obaja sme vedeli prečo, ale ani jednému z nás sa tú tému nechcelo začínať - aspoň zatiaľ nie.

Vliezla som do sprchy a zapla vodu na maximum.

„Sirius?“ zvolala som cez jej hukot.

„Áno?“

„Mohol by si mi skočiť pre veci? Mám ich v skrinke.“

„Hm, musím?“

„Vážne?“ zavrčala som. Dnes nemám náladu na jeho blbosti.

„Fajn, idem,“ kapituloval.

Ja som sa za tú dobu stihla zbaviť väčšiny slizu. Ehyin prípravok bol zázračný! Dokonca sa mu podarilo vyčistiť aj spoďáry a tie som vzápätí vysušila sušiacim kúzlom rovnako ako aj telo. Tentokrát čistá som vyliezla von.

Sirius tam už stál a na umývadle ma čakala hromádka čistej látky a kože. S výdychom som sa po nej natiahla a začala sa obliekať. Čierne, bedrové, potrhané rifle na telo, biele tielko a čierna kožená bunda. Dokonalé oblečenie na neskorý august.

„Dík,“ pravila som, keď som si krátke vlasy stiahla do miniatúrneho chvosta.

Žeby to pomohlo? Nie. Ofina a zvyšná polovica vlasov mi aj tak lietala okolo tváre. Venovala som si krátky pohľad do zrkadla. Vyzerala som drsne a moje zbrane tento dojem ešte viac podčiarkovali – hlavne Ackair... len v muklovskom svete som ich musela zneviditeľňovať. O paniku nik nestojí.

Sirius ustúpil z cesty, aby som mohla prejsť a potom ma nasledoval. Prechádzali sme zložitou spleťou chodieb.

„Kde je James?“ chcela som vedieť.

„Kde asi?“

„Išiel za Lily?“

„Kam inam...“ potvrdil.

„To ma aspoň nemohol prísť pozdraviť?“ zavrčala som, načo sa Tichošľap jemne usmial a postrapatil mi už aj tak dosť strapaté vlasy.

„Prišli sme pred dvoma hodinami. Nebola si tu,“ krotil môj hnev.

„Ach, tak...“ zatiahla som a mala chuť niečo rozbiť! Je to nespravodlivé! Je to tak strašne nespravodlivé! Kruci! Prečo oni už slúžia a ja nie? Prečo?

„Viem, že si naštvaná,“ šepol môj pekný priateľ a objal ma okolo pliec. „Neboj, aj teba čoskoro pridelia!“ sľuboval mi.

Presne vedel, prečo som naštvaná a nepríjemná. Odfrkla som si a vykrútila sa z prítomnosti jeho tepla. Nechal ma.

„Ako bolo?“ chcela som vedieť.

Sirius, James a Moody posledné dva týždne strávili v Škótsku, kde naháňali skupinku Smrťožrútov... podľa správnosti som tam mala byť s nimi!

„Pravda alebo lož?“

„Pravda.“

„Otrasne,“ odvetil. „Celý týždeň sme nenašli jedinú stopu. Po dvanástich dňoch sme dostali jedného a včera večer sme prišli na to, že po celý ten čas sme naháňali neexistujúci prízrak. Zvyšní štyria boli niekoľko dní kaput. Odpravili ich vlastní.“

Znechutene som pokrčila nosom. Ale čo iné od Smrťožrútov čakať?

„Dostali ste aspoň jedného,“ povedala som.

„Nie na dlho. Predvčerom v Azkabane spáchal samovraždu.“

„Ale aj tak ste ho dostali,“ trvala som na svojom a on pokrčil plecami.

„Aj tak sa to dá brať,“ pritakal.

Vošli sme do hlavnej kancelárskej miestnosti – takzvaného hlavného centra – a môj pohľad automaticky vyhľadal hodiny. Bol to veľký kus kovového monštra, ktorý na výšku mal dobré dva metra a na šírku meter. Ťahali sa od podlahy až po strop. Boli to čarodejnícke hodiny, ktoré s obľubou vyhlasovali, keď niekomu skončila služba. Do konca tej mojej ešte ostávalo asi päť minút.

Sirius za mnou si odkašľal. „Tak, čo teraz?“

„Hm?“ nechápala som jeho otázke.

„Čo teraz?“ zopakoval.

„Teraz počkám do konca služby a potom pôjdem domov,“ zavrčala som.

„Si horšia ako škret!“ ponosoval sa a ja som k nemu obrátila podráždený pohľad.

„Čo?“

„Si naštvatá! Posledné tri týždne iba štekáš a keď ti niekto chce pomôcť, pošleš ho do...“

„No a?“ skočila som mu do reči. „Tri roky som strácala čas v AP a teraz čo? Kam ma to posunulo? Posielajú ma loviť Hydry, Sirius! Hydry!“ zopakovala som, ak by mu to náhodou nedošlo. „Je to nefér! Bola som jedna z najlepších!“

Na to nemal čo povedať. Vedel, ako veľa pre mňa znamená slúžiť. Vedel, ako veľmi som chcela pomstiť svojho otca! Namiesto toho, aby ma opäť začal buzerovať sa po mne natiahol. Čelom som sa mu oprela o pevnú hruď a zničene vzdychla. Bola som frustrovaná, naštvaná a čertovsky vydráždená.

„Uvidíš, bude to v poriadku. Musia ťa prideliť,“ sľuboval mi.

„Ja viem,“ šepla som. „Ale mali tak urobiť už dávno!“

„Mali, Foxi.“

„Hm...“ vydýchla som. „Chýbal si mi, Tichošľap,“ povedala som nakoniec a myslela to smrteľne vážne. Bez neho som si pripadala ako bez ruky. Neúplná... nestála. Bol mojím odvekým Jangom.

„Aj ty mne,“ zapriadol a pritiahol si ma ešte bližšie.

Neviem, ako dlho sme takto stáli, ale asi dosť dlho, lebo sme sa odtiahli až vo chvíli, keď kukučkové hodiny zahlásili: „Koniec smeny! Koniec smeny!“

Halaluja! Dnes som ťahala dvanásť hodín v kuse. Jediné, čo teraz chcem, je pokoj.

„Ideme?“ spýtal sa môj pekný priateľ a ja som zničene prikývla.

Vyšli sme späť do Átria a odtiaľ na ministerské parkovisko, kde čakala Siriusova čierna motorka. Milovala som tú vecičku. Nie len že jazdila ako démon, ale dokázala aj lietať. Ako hovorím, zázračná vec. Kombinácia techniky a čarov!  Sirius mi hodil prilbu a ja som na ňu znechutene pozrela.

„Musím?“

Obdaroval ma neústupčivým pohľadom. „Musíš!“

„Si despota!“

„Som,“ zasmial sa a ja som si uvedomila, ako veľmi mi ten jeho hlboký smiech chýbal. On mi chýbal. Posledné noci boli príšerné, keď vedľa mňa neležal.

S tichým vrčaním som si prilbu nasadila a vzápätí sa vyhupla zaňho. Objala som ho okolo drieku, čo bolo totožné s pocitom, akoby ste objímali mramorovú sochu, len z nej sálalo teplo. Jeho svaly boli rokmi tvrdého tréningu pretvorené na kameň – presne tak ako moje. Pritisla som sa mu k chrbtu a on naštartoval. Vzduch sa rozvibroval pod nátlakom očarovaného motora.

„Už som ti vravela, že ju milujem?“ spýtala som sa ho zozadu.

„Myslím, že tak biliónkrát?“ usmial sa.

Na rozdiel od mojej prilby, tá jeho nechránila bradu a ja som mala možnosť všimnúť si pár dňové strnisko. Pasovalo mu. Krucinál, jemu pasuje všetko! To je nefér! Ale čo je v týchto dňoch fér?

Veľký, čierny Harley sa odlepil z miesta a my sme vyrazili ústrety popoludňajšiemu Londýnu.

Autor: sisa118 (Shrnutí povídek), v rubrice: Povídky » Na pokračování » FanFiction Harry Potter

Sdílet

Diskuse pro článek Thalia Shepard: Vendetta - Kapitola 1. - O tri roky: