OurStories.cz ~ naše povídky - Povídky » Na pokračování » FanFiction Harry Potter » Thalia Shepard: Vendetta - Kapitola 10. - Calwinstreet

29.07.2015 (09:00) • sisa118 • Povídky » Na pokračování » FanFiction Harry Potter • komentováno 11× • zobrazeno 1774×

Kapitola 10

Neviem, čo som čakala, ale vysokú kancelársku budovu celú zo skla asi len ťažko. Vystúpila som z malej limuzíny a okolo mňa to žilo. Muklovia v oblekoch, kostýmčekoch či obyčajných denných veciach? To všetko bolo prítomné. Strácala som sa v tom množstve štýlov.

„Kde sme?“ chcela som vedieť a on si ma premeral ako malé, sopľavé decko, ktoré sa ho práve opýtalo, čo je to za jasnú guľu tam na oblohe.

„Calwinstreet,“ odvetil a ja som ho obdarila rovnako nechápavým pohľadom ako pred chvíľou.

„A to je?“

„Jedna z najznámejších biznis štvrtí v Londýne,“ oznámil mierne povznesene. 

Hm, divné. Nie som s ním ani hodinu a už ho mám chuť zabiť. Ako on prežije zvyšok mojej pracovnej doby, to mi je záhadou... Alebo skôr, ako ju prežijem ja?

No jop, to by ma teda sakramentsky zaujímalo.

Pán „Zožral som všetku múdrosť sveta“ vykročil vpred a ja som ho ako besný pes priviazaný ma reťazi zo žeraveného železa nasledovala.

Práve sme prechádzali minimalistickou, ale luxusnou halou, ktorá kričala „Kukni sem, len táto jediná hranatá sofa stála viac, ako tvoj mizerný život!“, keď sa z ničoho nič zastavil a ja s ním. Poobzeral sa po okolí a potom si veľmi ticho a teatrálne povzdychol. Spočiatku som nechápala prečo, no odpoveď sa mi o pár sekúnd naskytla sama.

Mám? Nemám? Čo ak ho chce zabiť? Hm, a vadilo by mi to? Nie, jasné, že nie... ale potom by som ako bodyguard zlyhala a nezistila nič na Smrťožrútov...

Ale čo, to sa dá aj inou cestou, ako len cez neho.

Veľavravne som ustúpila stranou a nechala vysokú krásku so záplavou slnečných vlasov po zadok prejsť povedľa mňa.

„Ty!“ zajačala a dlhým ukazovákom s decentnou francúzskou manikúrou ukázal na môjho nedobrovoľného zverenca.

Zabi ho... Zabi ho... Zabi ho... No tak, vylepši mi deň! skandovala som v duchu, ale povedzme si to po pravde. Ona versus on? To ako vážne? Nemusím byť Einstein, aby som vedela, akoby to skončilo... No s najväčšou pravdepodobnosťou na kancelárskom stole s rozčapenými nohami a vtákom v hniezde...

Prečo mi tá predstava privádza slabosť do žalúdka?

Ale teraz akú? No, myslím že v Richterovej stupnici by aj to najsilnejšie zemetrasenie bolo v porovnaní s týmto nič.

Na jazyk mi vystúpila žlč a do hlavy znechutenie. Ignorovala som to a tvárila sa presne tak, ako sa dobrý bodyguard tváriť má. Nezaujato, znudene a v prvom rade „urob mu niečo a zabijem ťa“ spôsobom... len v mojom prípade by som odtiaľ vyškrtla tú prvú časť s ubližovaním.

„Ako si mohol!“ zajačala.

Hm, nedali by sa tu niekde zohnať pukance? Toto vyzerá zaujímavo!

„Charliene, prosím...“

„Nie, Regie! Nie... ty počúvaj mňa!“

Fajn, tak toto bolo príliš. Môj pokerface sa rozpadol. Pobavene som nadvihla obočie a v kútikoch pier mi začalo trhať. Regie? Regie?! To ako vážne? A ona ešte stále žije? Hm...

Malfoy si môjho pobavenia všimol, ale venoval mu asi takú pozornosť, akú venuje pavúk muche, čo v preklade znamená: „Nazvi ma tak a skončíš ako predkrm!“ Heh, jasné, že ho tak nazvem... už len z recesie!

„Charliene, myslím, že o...“

„Ako si mohol!“

No dostaneme sa niekedy k veci? Tak s kým si ju podviedol, čo? Sekretárka? Klientka?

„Poďme do súkromia,“ zavelil a konečne to bol ten starý, zlý Malfoy, ktorý sa s nikým nemazná.

Ale Charliene mala nervy z ocele a pokračovala. Z jej nádherných očičiek vypadli prvé slzy. To jej nato aj niekto skočí? No tak, nerada to hovorím, ale Malfoy nie je debil.

„Ja som ti verila! Ja nechcem, aby to bola ona!“ zafňukala, ale jeho ľadové srdce neobmäkčila.

Práve naopak. Malfoy sa otočil na opätku a vyrazil k výťahom na opačnej strane. Opäť som ho nasledovala. Zlatovláska urobila to isté, ale tentokrát potichu. Asi si uvedomila, že prepískla.

Pristúpila k nám. Výťah sa pohol.  Chcela niečo povedať, ale stačil jej jediný pohľad do ľadovo chladnej tváre a  odvaha bola tam-tam. To tohto sa bojí? Na mňa takto zazeral nonstop, keď sme boli spolu... no čo, bola sranda vytáčať ho!

Výťah cinkol a Malfoy aj s kráskou vystúpili.

„Do kancelárie,“ zavelil a ona bez odvrávania poslúchla. Takmer tam bežala.

Keďže som už od prírody zvedavý tvor, chcela som sa tam votrieť, ale on mi v tom zabránil.

Barbie sa obrátil ku mne a zatarasil mi cestu. Dávala som si pozor, aby bol medzi nami aspoň metrový rozstup.

„Ty ostaneš tu,“ zavelil a ja som si skrížila ruky na hrudi.

„Som tvoj bodyguard,“ pripomenula som mu škodoradostne. „A ako správny ochranca ťa musím brániť pred nebezpečenstvom...“ Toto vyhlásenie sa mu očividne nepáčilo. „Čo ak na teba zaútočí?“ zatiahla som nevinne.

„No tak, Tali. Obaja vieme, že ak sa tak stane, postavíš sa na jej stranu,“ schladil ma a ja som sa vážne prikývla.

„Tak-tak. Vieš, Malfoy, nemám ťa rada.“ Zatváril sa ako skala.

„Vážne?“ zatiahol a nechal ma samú s mojimi dohadmi. Zavrčala som.

Dvere za ním sa zaklapli a ja som ostala sama. Teda takmer. Pozorne som si prezrela vybavenie kancelárie spolu s jednou pracovníčkou v obore asistenčných služieb. Tá na mňa kukala ako tela na nové vráta. Div jej tie veľké, orieškové oči nevypadli. Podhľad som jej opätovala s nadvihnutým obočím. Vtom jej som zaznamenala vlčí hlad po najžravejších klebetách.

O ou, len toto nie! Drbny sú ako sekretárky to najhoršie! Nemôžete si ani slušne ponadávať na šéfa bez toho, aby sa to vzápätí nedozvedel. Teda nie, že by mi to pri Malfoyovi vadilo. Len nech to pekne vie!

„Wau, a toto malo byť čo?“ zatiahla vzrušene.

„Rozhovor so šéfom?“ zapriadla som a pohla sa k nej. Cestou som míňala minimalistické, čierno-sivé vybavenie. Natiahla som k nej ruka a ona ju s nadšením prijala.

„Thalia Shepard,“ predstavila som sa.

„Miladien Gosippe“ nasledovala môj príklad.

„Rada ťa spoznávam, Miladien...“ začala som, ale ona sa zatvárila, akoby nešťastnou náhodou prehltla celý citrón.

„Prosím, nie Miladien, stačí Mila.“

„Fajn, tak Mila. Rada ťa spoznávam.“ Mila sa široko usmiala.

Pozorne som si ju prezrela. V jej tvári nebolo nič zlovestné, práve naopak. Vyzerala ako vyrastená školáčka. Mala kolosálne prsia - väčšie ako ja, a to už je čo povedať. Na hlave jej trónilo upravené háro tmavočervených, takmer hnedých vlasov stiahnutých do prísneho drdola. Teda aspoň keď ho robila, mohol byť prísny. Niečo na spôsob McGonagallovej, ale teraz? Vlasy jej z neho odstávali, ako po zásahu blesku, ale pasovalo jej to. Bola maličká a útla – teda až na prsia a zadok. Jej postava bola stotožnením všetkých mužských snov. Sálala z nej túžba po  ochrane, ale aj prísľub veľkej zábavy.

Široko a bezstarostne sa na mňa usmiala. Oh nie, ako niekto takýto zlatý môže robiť pre Malfoya?

„Ty si nový bodyguard?“ spýtala sa nadšene a ukázala na môj pracovný odev.

Ťažko som prikývla. „Už to tak bude.“

„Nehovoríš to moc nadšene,“ konštatovala.

Ani ty by si nehovorila, keby si vedela to čo ja!

„Nie,“ súhlasila som.

„Prečo? Nepáči sa ti práca pre pána Malfoy?“ A asi nejako takto začal môj výsluch. Vytiahla zo mňa maximum, čo mohla, ale to jej nestačilo. Ani sa nečudujem.

Moc toho fakt nebolo, ale zato ja som sa dozvedela nasledovné:

Kráska sa volá Charliene Shantel Desner. Je to dcéra bohatého stavebníka, ktorá sa do Malfoya zamilovala. Podľa Milinho tónu som si spravila vcelku dobrý obraz o tom, čo bolo hlavným podnetom zamilovanosti. Myslím, že počas jej opisu padlo aj slovíčko zlatokopka.

Ďalej mi nezabudla poreferovať o tom, aký je Malfoy vynikajúci šéf, že vôbec nie je náladový – vieš, Mila, to by najskôr musel mať nejaké city, ale on je dokonalým príkladom na chodiacu ľadovú sochu – a že ju uvoľní vždy, keď to potrebuje, a to hlavne preto, lebo má malého syna Ericka, ktorý býva často chorý. Ale vzápätí nezabudla zmieniť aj to, že keďže má taký dobrý plat, si môže dovoliť opatrovateľku, a preto tak často odchádzať nemusí.

A potom prišla na radu tá najhoršia časť. Skôr, ako som sa stihla nazdať, ma začala zasväcovať do miestnych klebetných vôd. Cs, jasné, že som nemala ani najmenšie páru, kto je Elliez z tretieho a čo vidí na Liovi z personálneho. Alebo prečo sa Kennie rozvádza, či koľko detí ma nejaký Kron, Vron,  Eron? No, možno to bol len Ron...

Ale aj tak, bola zlatá a v porovnaní s Malfoyom, takmer svätá! Nevinná.

Práve som odmietala jej pozvanie na čaj o piatej, keď sa dvere pracovne (takmer po hodine) rozleteli a ako pravá bosorka z nich vyletela Zlatovláska a nezabudla ma počastovať zúrivým pohľadom, ktorý som jej pravdaže opätovala rovnakou mincou. 

Mila si vedľa mňa odkašľala a ja by som odprisahala, že do toho zakamuflovala: „Štetka.“

No než som ju v tom stihla nenápadne podporiť, z útrob hadej nory sa ozvalo panovačné: „Tali!“

Pretiahla som si svaly, ako pred tvrdým bojom a pobrala sa dnu. Moc na výber som nemala. No hneď, ako som tam vošla, som provokačne ukázala palcom za seba a škodoradostne zatiahla: „Priateľka? Trošku nevyrovnaná, nemyslíš?“

Zodvihol pohľad od papierov pred ním, ale to som ho už ignorovala. Zvedavo som si prezerala zariadenie kancelárie. Celá stena za ním bola sklenená... dokonalé. Ak by som ho chcela odstreliť, mala by som ideálne podmienky, len škoda, že to sklo bolo istotne obalené do toľkých kúziel, že by v pohode odrazilo aj útok všetkých aurorov dokopy... no, teraz trošku preháňam, ale len pre efekt.

„To, nie je tvoja starosť,“ odbil ma a ja som ho obdarila zubatým úsmevom, ktorý hovoril presný opak.

„Ale čo nepovieš, Regie? Podľa mňa je... som predsa tvoj bo-dy-guard,“ pripomenula som mu škodoradostne. Povzdychol si a prstami si podoprel bradu. Hnus!

„Chceš ma provokovať?“ zatiahol nenútene. „Mne je to jedno... len ti potom neručím za to, čo sa stane.“ Bola by som viac ako retardovaná, keby som v jeho hlase nepostrehla jasnú hrozbu.

„Ja presne viem, čo sa potom stane...“ zavrčala som a moje vnútro mi ticho, ale vytrvalo našepkávalo, že nič pekné by to nebolo. Teda, pre mňa.

Len tak som tam stála a viedla s ním očnú vojnu. Nakoniec to bol on, kto sklonil pohľad a ja som si v duchu pripísala jedno veľké, bezvýznamné plus.

„Čo si myslíš o Miladien?“ spýtal sa ma.

„Mila?“ pokrčila som plecami a on si ma premeral zvedavým pohľadom.

„Mila?“ zopakoval. Nechápala som.

„Čo? Chcela, aby som ju volala Mila.“

„Aha,“ povedal iba, ale ja som to len tak nenechala.

„Prečo? Čo tým chceš povedať?!“

„Nič, len ma to prekvapilo. Si jediná, ktorej dovolila volať ju Mila,“ oznámil mi a mne to prišlo nanajvýš divné.

„Myslela som si, že je to jej prezývka,“ priznala som.

„Je, ale pokiaľ viem, tak ju tak volajú len priatelia.“ Môže to byť ešte divnejšie? Jop, môže. „Vieš čím je?“ spýtal sa po chvíli. A je to tu. Dostala som sa do jeho divných pazúrov – na miesto, kde nič nenadáva zmysel.

„Sekretárkou?“ zahlásila som to prvé, čo mi prišlo na jazyk. Fakt na nej nebolo nič divné! Malfoy sa jemne usmial, postavil sa a prešiel ku mne. Už len zo zvyku som sa napla. Našťastie sa zastavil v dostatočnej vzdialenosti.

„Je veľmi vzácnym druhom človeka,“ povedal napokon.

„Hm? Začínaš nám na staré kolená prepadávať fašizmu?“ zapriadla som. Venoval mi povrchné pokrútenie hlavou a pokračoval.

„Nie, fašizmus je len ďalšou odrodou zvrátenej ľudskej túžby po nadradenosti... ale Miladien... Mila je niečo oveľa viac. Je Empatik. Človek, ktorý dokáže porozumieť iným ľuďom. Mal som obrovské šťastie, že som ju našiel a zároveň, že nie je dobrosrdečnou sväticou.“

„Ehem,“ zatiahla som iba. Čo iné sa na to dá povedať? 

Hej, predstav si, Malfoy, že presne viem, aké sú magické talenty u ľudí. Predstav si, že sme to v AP všetko študovali. Ale že by bola Mila jednou z nich? Malfoy môj nedostatok nadšenia prešiel bez povšimnutia.

„Mila je skvelým detektorom lži. Vie vypárať každú klamlivú odpoveď, ale aj akýkoľvek iný ľudský pocit.“

Ani som sa nemusela pýtať, aké využitie pre Empatika Malfoy má. Bolo to jasné hneď od začiatku.

Aj keď som sa o tejto téme chcela dozvedieť viac, uzavrela som ju jednoduchou otázkou: „Vie o našom svete?“

„Nie. Nie je to potrebné. Nie je čarodej, len vzácny druh mukla.“

„Hovoríš o nej, akoby bola tvojou obľúbenou hračkou,“ zavrčala som a on sa pochmúrne usmial.

„Taktiež aj je. Jej magické vlohy sú zanedbateľné a práve to jej umožnilo rozvinúť túto zaujímavú vlastnosť. Nadaní mukli sú vždy zábavným spestrením a niekedy dokážu byť aj užitočnými nástrojmi,“ uzavrel.

„Váš pragmatizmus je neomylný, pane,“ zavrčala som zhnusene a on ma ukážkovo ignoroval.

„Vo väčšine prípadov. Ale aj ja sa môžem mýliť,“ zatiahol nenútene a prešiel si sadnúť za stôl. Ja som tam len stála a čakala, aká múdrosť z neho najbližšie vypadne.

„Vážne? Nehovor, Einstein...“ 

Zodvihol ku mne svoje ľadové, tentokrát pobavené oči a v rukách zovrel asi päť centimetrový štós papiera.

„Tvoj sarkazmus ani po rokoch nestratil nič zo...“

„Ja viem, Malfoy. Som stále rovnako otravná...“ Cs, akoby mi to vadilo! Jemu opäť trhlo kútikom pier.

„Skôr by som povedal zábavná.“

Ticho som zavrčala. Tak ja mu tu robím cirkus zadara? Tak to teda nie!

„A ty si stále rovnaký incestný bastard!“

„A tvoj zamestnávateľ,“ prízvukoval s opäť kamennou tvárou.

„Dočasný.“

Nato už nič nepovedal a začítal sa do hrubého zväzku. Prehodil nohu cez nohu a ukážkovo ma ignoroval.

Hm... Čo teraz? No, už len jediná otázka.

„Prečo mukli? Prečo nepodnikáš v našom svete?“

Pozrel na mňa ponad okraj papiera a odvetil s rovnakou ľahkosťou ako doteraz. „Muklovia? Čarodeji? Podnikám v oboch svetoch, ale v to muklovskom sa točia skutočné peniaze.“

„Takže opäť len kvôli peniazom?“ zavrčala som. Čakala som niečo iné? Ani nie.

„Podnikanie je o peniazoch, drahá. A kde sú peniaze, tam som ja.“

Jasné. Ako inak... 

Autor: sisa118 (Shrnutí povídek), v rubrice: Povídky » Na pokračování » FanFiction Harry Potter

Sdílet

Diskuse pro článek Thalia Shepard: Vendetta - Kapitola 10. - Calwinstreet: