OurStories.cz ~ naše povídky - Povídky » Na pokračování » FanFiction Harry Potter » Thalia Shepard: Vendetta - Kapitola 11. - Nezvaná návšteva

06.08.2015 (11:00) • sisa118 • Povídky » Na pokračování » FanFiction Harry Potter • komentováno 6× • zobrazeno 901×

Ja viem, že sa flákam s pridávaním, ale mám toho veľa... ale sľubujem, že sa polepším.  :)

Kapitola má venovanie pre mimu33, Trishu, Ealex, Myšičku, FILADU, izzie22, Ivet, kat, valhallu, HABINU a Dreamcatcher.

Kapitola 11

Lilina svadba sa nezadržateľne blížila a s ňou aj nezadržateľný zhon, z ktorého mi išla prasknúť hlava. Nielen, že som päť dní v týždni musela „strážiť“ Malfoya, ale ešte som aj každý víkend pretrpela v tlakzdvíhajúcej spoločnosti Scary.

A preto som od šťastia takmer vyletela z kože, keď som sa jedného krásneho rána zobudila s vedomím, že už len prežiť tento piatok a víkend bude v znamení Jamesovej svadby!

Premiestnila som sa pred Malfoyovu vilu a na unavené oči nasadila čierne okuliare. Dokonale podčiarkovali môj výzor tvrdého bodyguarda. V duchu som si predstavovala ďalší z nekonečného množstva nudných dní.

Ale na moju obrovskú smolu práve takýmto dňom nemal byť!

Prešla som vysokými dverami a už v nich ma prekvapil pochmúrny pocit. Niečo bolo inak!

Vošla som dnu a pohltilo ma hrôzostrašné ticho. Pokračovala som ďalej. Vyšla som po schodoch do zimného salóna. Cesta prebehla v relatívnom pokoji bez útokov starého kocúra, chlpatého, bieleho monštra a ich pána. Ticho mi začínalo udierať na mozog. Ušné bubienky sa búrili. Ťažko som vydýchla. Dokonca aj to, v tejto dutej ničote, pôsobilo neprirodzene hlasno. To a ešte jedna vzdialená vec.

Zvuky boja!

Poznala som ich okamžite a v sekunde tasila prútik. Kĺzala som chodbou. Spoločnosť mi robili len prázdne obrazy. Ich čarodejnícky obyvatelia zmizli.  Zvuky nabrali na intenzite. Pridala som. Trvalo mi ešte nejakú chvíľu, než som prebehla domom a až potom som sa takmer zabila o starého kocúra... mŕtveho...

Nevenovala som mačke prílišnú pozornosť. Okrem toho, že bola očividne tuhá, nejavila vonkajšie známky poškodenia. Nič.

Boj bol hlasný. Kúzla praskali, ale ich majitelia nehovorili. Odohrávala sa v miestnosti, v ktorej som doposiaľ nebola. Plížila som sa k dverám natlačená na stenu a v duchu vyštekla povolávacie zaklínadlo. Jasné, že nefungovalo. Aurori neprídu. Nepreniklo cez Malfoyove bariéry. Pekne si to tu opevnil!

Namyslený idiot! Práve v takýchto chvíľach by sa pomoc z vonka fakt zišla! Myslí si, že všetko zvládne sám a ako to dopadá!? Zhlboka som sa nadýchla, obrnila sa bariérou a v duchu vyštekla zaklínadlo. To posledné, čo som potrebovala, bolo spanikáriť a urobiť so seba živý terč. V ruke sa mi zhmotnilo nenápadné zrkadlo. Vysunula som ho cez hranu dverí a stačila mi sekunda k tomu, aby som si spravila dostatočný obraz o prebiehajúcom boji. A práve to bolo to, čo ma prekvapilo. Malfoy a štyri postavy. Muži so zahalenými tvárami. Nie, neboli to Smrťožrúti... ale kto vie? Možno zaviedli novú módu a lá lupič banky. Muklovské oblečenie a kukli na hlavách.

To mi stačilo. Vpadla som dnu. Idioti! Nekryli si chrbty. Boli natoľko natvrdnutí, že ignorovali dvere! Mala som ich ako na zlatom podnose! Len sa ich zbaviť. Ani jeden z nich nezachytil môj príchod. Mali čo robiť s Malfoyom a ten si, na rozdiel od nich, moju prítomnosť uvedomoval už od chvíle, čo som dnu vsunula zrkadlo.

Na malý – pramalý zlomok sekundy ma napadlo, že ich nechám nech ho zabijú. Po boji s ním by boli vyšťavený! Potom by bola hračka vyradiť ich a získať informácie. Zbavila by som sa dvoch múch jednou ranou!

Prečo toho nevyužiť?

No skôr, ako som sa stihla rozhodnúť, si ma jeden z nich všimol. Zaútočil na mňa a ja som nemala na výber. Musela som bojovať. Malo mi to napadnúť skôr! A možno aj napadlo, len ja som tú myšlienku zahrabala kilometer pod zem?

Nech už moja myseľ pracovala akokoľvek nepochopiteľne, práve teraz som fakt nemala čas zaoberať sa jej tajomstvami.

Zablokovala som útočníkovu kliatbu a oplatila ju vlastnou. Nepriateľ sa rozdelil. Dvaja na jedného. V duchu som štekala protikúzla a kliatby. Ale aj tak. Boli dvaja a boji sakramenski dobrí! Ale ja som bola stále lepšia! Jedného moje mrazivé zaklínadlo zasiahlo do hrude a druhému som pripravila peknú nádielku bolestivej agónie, keď som ho poslala na krátky let – smer stena.

Netrvalo to dlho. Vlastne som ich vyradili len o sekundu neskôr ako Malfoy. Ale aj tá sekunda ma štvala. Pozrela som sa naňho a prekvapene zažmurkala. Kruci!  Ako je možné, že aj po boji sú jeho vlasy ako čerstvo učesané! To je fakt tá najväčšia záhada vesmíru, akú poznám! To čo má za prekliaty elixír?!

Ma malý moment sa nám stretli oči a z toho krátkeho momentu sa razom stala doba. Ksakru. Pripomienka, vyhýbať sa mu pohľadom!

Jeho oči boli žeravé. Rozpálené od boja. Divoké! Toľko citu – aj keď takmer šialeného -  som uňho hádam ešte nevidela! Možno pred rokmi...

Prešiel okolo jeho mŕtvol... to ich musel zabiť? Mohli sme z nich vytiahnuť info! Aspoň, že moji žijú. Moment, asi by som sa mala začať venovať faktu, že si to jeho, wrrr... Vždy bol takýto vysoký? Aj vo mne ešte pretrvával adrenalín z boja. Vystrela som sa a sledovala ho dravčím pohľadom. Prešiel aj tých pár zostávajúcich metrov. Delili nás len centimetre. Musela som zakloniť hlavu, aby som mu videla do tváre. Kruci, to nemôže byť nižší!? Hm... radšej nie, tá výška je... hmm...

Moment! Na čo to práve myslím! Poplach!!!

V hlave sa mi rozozvučala varovná siréna a po stenách lepky hádzala výstražnými, červenými svetlometmi. Zavrčala som ako ranené zviera (no, tam dole som návaly neuspokojenej bolesti stopercentne prežívala) a ustúpila o pár krokov vzad. Teda to som aspoň mala v pláne, ale on ich mal ako vždy iné. Natiahol ku mne ruku a pritiahol si ma späť. Len tak-tak, že som doň nevrazila. Druhou rukou mi vkĺzol pod bradu a prinúť ma zodvihnúť ju. Potom ju pustil a prstom mi prešiel po lícnej kosti. Prekvapene som sykla, keď to zaštípalo. Na tvári sa mu rozprestrel výraz nájomného vraha... nie moment! Nájomní vrahovia žiaden výraz nemajú! Toto bola maska sériového vraha, ktorého práve chytil rapel! Odtiahol ju a na pár sekúnd sa zahľadel na šarlátovú krv na prstoch. Potom sa obrátil (smer moji bezvedomí informátori) a ja som urobila to jediné, čo mi v tej chvíli prišlo na rozum. Chytila som ho za rukáv a trhnutím ho obrátila k sebe. A v zapätí? No jo, vlepila som mu štipľavú facku. Prekvapene  zažmurkal, ale to som už v prstoch zvierala látku jeho habitu a  pritiahla si ho k sebe. Pozerala som sa mu priamo do očí a výhražne zavrčala:

„Nezabiješ ich. Sú to naše jediné zdroje informácií!“

Chvíľu na mňa hľadel ako na totálneho idiota a potom sa na moje obrovské prekvapenie rozosmial! Fakt! Naplno sa rozosmial. Ten zvuk ma zamrazil v kostiach. Bol hlboký a plný... mrazivý a zároveň zvláštne horúci. A než som sa stihla zorientovať, už ma pritláčal na stenu.

Moc blízko! revalo na mňa moje vnútro, ale bezúspešne.

„Malfoy, ustúp!“ zavrčala som. Ignoroval ma, ale len chvíľu. Po pár sekundách si ťažko vzdychol a ustúpil.

„Ty raz budeš moja smrť, drahá!“ zahlásil a ja som pri tom oslovení podráždene zavrčala.

„Ani nevieš, ako by ma to potešilo!“

„Myslím, že viem, ale nie nadlho,“ zapriadol.

„Čo nie nadlho?“ nechápala som, ale radšej som sa nemala pýtať.

„Chceš ma!“ vyhlásil pevne a ja som zaprskala.

„Ani v najhorších snoch! Dúfala som, že ťa zabijú! Chcela som ich nechať...“ zavrčala som a jemu trhlo kútikom pier. Bože, ako ma len vie vytočiť, keď sa baví na môj účet!

„Ale nenechala.“

„To len preto, že na mňa ten kretén zaútočil!“ štekla som a kopla do bezvládneho tela. Potom som naň sekundu hľadela a vzápätí kopla znova. To on môže za to, že som teraz nadržaná na prasknutie a ani Malfoyove blbé keci s tým nič nezmôžu. Dnes večer to vidím na bar... nie moment, dnes večer to bude bar! Je Lilina rozlúčka so slobodou!

Malfoyove pracky sa mi obtočili okolo pása a ja som podráždene zaprskala a lakťom sa mu pokúsila vraziť do brucha. Ustúpil včas, hajzel jeden!

„Milujem, keď si naštvaná,“ zahlásil ohnivo.

„Milujem, keď ti môžem nakopať zadok. Tak buď taký dobrý a nehýb sa!“

Uškrnul sa a vzápätí zvrátil svoj pohľad na dve bezvládne telá, z čoho jedno schytalo ďalší kopanec do brucha. Nemohla som si pomôcť! Fakt! Nešlo to!

„Drahá, ak ich rozkopeš na kašu, nedostaneme z nich nič,“ varoval ma magor, ale ja som ho ignorovala. Kopla som znova. „Fajn, máme ešte jedného,“ kapituloval pobavene.

„Daj sa vypchať!“ štekla som.

„Si naštvaná...“ konštatoval. „Len teraz neviem či pre ten útok, alebo preto, že si rovnako nadržaná ako ja...“ zahlásil a ja som ho spražila zúrivým pohľadom, ktorý na stupnici zúrivosti od jedna do desať predstavoval stovku.

„Nadržaná...“ uškrnul sa prorocky. Zaťala som zuby a odvrátila sa od neho. Zhlboka som sa nadýchla a v duchu si dookola opakovala jedinú vetu „Nezabi klienta! Nezabi klienta!! Nezabi, kruci, klienta!!!“

„No tak Tali, obaja to chceme...“

Fajn, kapitulujem, nezabiť ho je mimo moje možnosti! Obrátila som sa a moja päsť smerovala priamo na jeho dokonalý, patrícijsky nos! Uhol a ranu mi opätoval. Cs, to si fakt myslí, že niečo také ma môže zastaviť?! Vykopla som a moje koleno sa mu zarylo do boku. Zavrčal. Ale neprestával. Pokúsil sa ma chytiť, ale bola som príliš rýchla. Moja päsť vyletela vpred a zasiahla plece. Nasledovalo ďalšie vrčanie. Bola som lepšia a on to vedel... ale aj tak. Mlátila som ho len chvíľu. Ten hajzel sa uchýlil k podvodu!

„Malfoy!“ zrevala som, keď ma spútal zaklínadlom. Sedela som na zemi a on sa týčil nado mnou.

„Áno?“ zapriadol veselo. Neznel, ako chlap, ktorého sa ani nie pred piatimi minútami pokúsili odpraviť!

„Zabijem ťa!“

„Oh, áno, to si už vravela,“ vysmial ma, čím ma ešte viac naštval.

„Malfoy!“

„Aj ja ťa milujem, drahá,“ usmial sa, zatiaľ čo ja som išla puknúť od zlosti.

„Pusti ma!“

„Hneď ako sa upokojíš,“ prisľúbil a ja som vedela, že neblafuje. Stálo ma všetku námahu skroť tón hlasu, než som vyhlásila:

„Som pokojná, tak ma pusti...“ Prezrel si ma od hlavy po päty a potom sa jeho pery opäť roztiahli do širokého úsmevu.

„Neverím ti,“ vyhlásil hravo a moje sebaovládanie prasklo ako balón na špendlíku.

„Ty kus dračieho hnoja! Incestný bastard! Prisahám pri Merlinových...“ Nedopovedala som. Zohol sa a umlčal ma bozkom. Bolo to len kratučké spojenie pier, lebo vzápätí som ho uhryzla do pery. Škodoradostne som sa uškrnula, ale on si toho nevšímal. Mučenícky si povzdychol a priložil si prútik k ústam. O sekundu nebolo po zranení ani stopy. Opäť kľakol a v prstoch mi uväznil bradu. Trhala som sebou, ale on mi aj tak koniec prútika priložil k rane, ktorá vzápätí zmizla. Potom si to miesto ešte raz prezrel a keď vyhodnotil, že liečenie prebehlo úspešne, vtisol naň krátky bozk. Takmer som prskala od zlosti.

„A teraz buď dobré dievča a nehnevaj,“ zatiahol a provokačne mi postrapatil vlasy.

„Čo?“ štekla som aj keď som mala nekalé tušenie, čo to „čo“ je.

„Nehnevaj. O chvíľu som späť,“ odvetil a švihol prútikom. Dve bezvládne telá sa vzniesli do vzduchu.

Nie.

„MALFOY!“ zrevala som. „To nesmieš! Sú moji! MOJI! POČUJEŠ!“ jačala som, ale on ma ignoroval. Telá vyleteli dverami von. Malfoy ich nasledoval. Vo dverách sa ku mne otočil.

„Tali, daj mi desať minút a sú tvoji.“ Nebola to prosba, ale strohé konštatovanie faktu.

„Malfoy! Ak im...“ zavrel za sebou a ja som mala sto chutí stiahnuť ho z kože. Ten skurvený... Nerobila som si ilúzie, že by som z nich po jeho výsluchu dostala niečo užitočné!

Ako vždy aj teraz bol presný ako švajčiarske hodinky. Presne o desať minút otváral dvere.

„Ako som sľúbil, desať minút,“ zatiahol.

„A ostalo z nich viac ako len mastný fľak?!“ zavrčala som.

„Obaja sa tešia pomerne dobrému zdraviu a sú ochotní ti zodpovedať každú otázku,“ ubezpečil ma.

„Vážne? A nakoľko mám ich odpovediam veriť?“ zavrčala som a jemu trhlo kútikom pier.

„Natoľko, nakoľko uznáš sa vhodné,“ odvetil a zaklínadlo znemožňujúce pohyb povolilo. Zavrčala som. Za toto ho zabijem! Zmlátim ho do guličky! Ale tento krát budem hrať podľa jeho pravidiel! Postavila som sa.  Pretiahla si končatiny. Pomaly. Provokatívne. Potom som pohľad uprela naňho. Neviem, čo čakal. Možno opäť pästný útok, ale mal smolu. Chcel to tvrdo? Fajn, ja mu to tvrdo dám!

Tasila som prútik rýchlosťou blesku a v nasledujúcej sekunde už k nemu letelo jedno z mojich zaklínadiel. V duchu som vyštekla hneď niekoľko za sebou. Normálneho človeka by bezpodmienečne odporúčali do hlbokého bezvedomia... pri troche šťastie by som ho dostala do hospicu... ale...

Áno, vždy je v tom, nejaké to ale. A pri ňom je to kurevsky veľké ale, lebo neviem – nemám ani najmenšiu páru - čo ho spôsobuje! Kurva! Kurva!! Kurva!!! Ako? Ako to robí?

Jedna za druhou moje kliatby narážali na jeho bariéry! Rozplývali sa od jeho snobskej tváre asi desať centimetrov! Niečo ich blokovalo! Niečo... presne ako vtedy s guľkou. Nedostali sa k nemu!

Čo to má, krucinál, za ochranu?

Nechápala som. V hlave sa mi rozozvučal varovný tón. Hlboký, hlasný a neutíchajúci!

Nezabiješ ho! Nedokážeš to! reval po mne vnútorný hlas. Nezabiješ!

Drž hubu! okríkla som ho. Nepotrebovala som to počuť ešte aj sama od seba! To vážne nie.

Malfoyov pobavený výraz stvrdol. Podvedome som bojovala s nutkaním o krok ustúpiť. Zaťala som zuby a prepaľovala ho zúrivým pohľadom... aj keď bol viac frustrovaný ako zúrivý.

„Bol to odo mňa prejav dobrej vôle,“ povedal napokon, ale ja som ho vysmiala.

„Dobrej vôle? Pochybujem, že vôbec vieš, čo to znamená!“

„Tali, tento tón si vyprosujem...“

„Je mi totálne jedno, čo si vyprosuješ! Boli moji! Ja som ich zajala! Ja som mala právo...“

„Nezabudni na koho útočili,“ vložil sa do toho.

„Nezabudni, koho si najal, aby ťa pred nimi bránil! Je to moja práca! Ja som ich mala vypočuť ako prvá!“

„Nie,“ vyhlásil nekompromisne. Hajzel! „Ja som bol ich cieľom.“

„Ja som...“

„Tali,“ zvolal. „Máš možnosť. Choď a vypočuj ich, ak chceš.“

Zlostne som si ofrkla. Myslí si, že som debil? Ich výpoveď je teraz rovnako vierohodná, ako on! Poznám jeho spôsob myslenia. Nikomu nedovolí, aby mu kazil plány! Oni už nič nepovedia. A ak aj povedia, tak len skusmé informácie, ktoré im dovolil povedať.

„Prečo si ma vôbec chcel?“ nechápala som. „Len preto, aby si ma mohol...“ nedokázal som nájsť správne slovo. Bolo ich toľko... začínajúc štvať, pokračujúc deptať a končiac pretiahnuť!

„Prečo?“ zatiahol. „Už som ti to povedal. Nikdy som nespravil nič, čo by ťa vedome vystavilo nebezpečenstvu.“

„Vážne?“ vysmiala som ho. „Tak dovoľ, nech ti trocha osviežim pamäť! Tretí ročník. Ja, ty, Slizoš, Anescumb a Niewheall!“

Tvár mu ešte viac ochladla.

„To je niečo iné,“ zavrčal. „Ľutoval som to vtedy a teraz to ľutujem ešte viac.“

„Akoby si ty mohol niečo ľutovať!“

„Nedala si mi na výber!“

„Jasné... Takže čo? Nepadla som pred tebou na kolená a nezačala bozkávať zem, po ktorej kráčaš? Hm? A preto si...“

„Nevydieraj ma!“ zahrmel a ja som prižmúrila oči.

„Ja ťa vydieram?“

„A nie? Vyťahuješ dávnu minulosť! Čo sa stalo, už sa neodstane. Nezmením, čo sa vtedy stalo. Ale nikdy, nikdy, som nespravil nič, čo by ti dokázalo skutočne ublížiť!“

Čo? To fakt povedal to, čo povedal?

Autor: sisa118 (Shrnutí povídek), v rubrice: Povídky » Na pokračování » FanFiction Harry Potter

Sdílet

Diskuse pro článek Thalia Shepard: Vendetta - Kapitola 11. - Nezvaná návšteva: