OurStories.cz ~ naše povídky - Povídky » Na pokračování » FanFiction Harry Potter » Thalia Shepard: Vendetta - Kapitola 14. - Rozlúčka

14.08.2015 (09:00) • sisa118 • Povídky » Na pokračování » FanFiction Harry Potter • komentováno 10× • zobrazeno 1570×

Kapitola 14

Konečne! Vydýchla som, keď sa predo mnou z temnoty vynoril vysoký, nepriehľadný výklad s obéznou scénou sporoodetej čarodejnice s vysokým, špicatým klobúkom na hlave. V jednej ruke držala pohár s limetkou na okraji a v druhej nápis:

U madam Kúzelnej

Vaše prianie je nám rozkazom!

No jo, tak toto miesto je pre Tichošľapa ako stvorené... U veľkého Merlina, ale prečo zas bodrel!? To nemôže brať ohľady aj na mňa?! Naposledy, keď som s nimi v nejakom bola, každých päť minút za mnou niekto doliezol či nechcem „viac súkromia“. Nope, nechcem! Ale oni túto odpoveď akosi nebrali. A že tentokrát to nebude bodrel! Jasné!

Ťažko som povzdychla a v duchu sa presviedčala, že to robím pre Jamesa.

Otvorila som dvere a vpadla do iného sveta. Steny boli krvavočervené. Vzduchom sa vznášali sviečky a srdiečka. Pri kruhových stoloch s dlhými, zlatými obrusmi sedeli zástupy mužských, ale kde tu som videla aj ženské, ktoré nepatrili k personálu. Nad stolmi sa vznášali zlaté chuchvalce čohosi, čo vydávalo tlmenú žiaru. V prednej časti bolo rozľahlé pódium – tipujem, že pre kabaret s hviezdičkou - ohraničené mohutnou, rubínovo-zlatou oponou.

Zarazilo ma, že som v zadnej časti videla aj zopár exotických tvorov. No, človek by si pomyslel, že kentauri žijú len v lesoch a škretice preferujú len škretov... ale nikdy nie je neskoro prehodnotiť svoje predsudky.

Pohľadom som preletela ponad dav. Hľadala som ich a netrvalo mi to dlho. So širokým úsmevom som sa pobrala k rozľahlému stolu.  Dokopy nás tu bolo hore dulu dvadsať. Spolužiaci, kolegovia a dokonca aj ten chlapík zo stánku s občerstvením z Átria.

Ako, vedela som, že je to Jamesov kamoš, ale že až takýto dobrý? Rozpoznala som aj bývalých členov metlobalového družstva a dokonca tu bol aj Darden Kazinsky. Dari bol jeden z bývalých kapitánov chrabromilského metlobalového družstva a fajn chalan. Zábavný a vždy v dobrej nálade. Keď som bola prváčka, nosil ma na rukách – vravel, že mu pripomínam jeho mladšiu sestru. Prvé základy „Ako byť dobrým porušovateľom školského poriadku“ sme sa naučili práve od neho.

Ale aj tak som tu bola jedinou babou. Každý z osadenstva stolu v ruke držal nejaký farebný nápoj... teda až na Siriusa, lebo ten v rukách držal aj veľké pozadie jednej takmer nahej členky personálu. A bol to práve Sirius, kto si ma všimol ako prvý.

Obdarila som ho nespokojným pokrútením hlavy, ale on si z toho očividne nič nerobil a poslal krásku s dlhými, čiernymi vlasmi preč. No, moc ďaleko to nebolo, lebo sa vzápätí usídlila na Dariho rozkroku.

„Tali!“ zvolal James. V mierne podguráženom stave ma objal a zodvihol do vzduchu. „Konečne! Už som si začínal robiť starosti!“

„Nemáš prečo, James,“ zahriakla som ho. Nie, nebudem im kaziť večer Malfoyom. To si môžeme nechať na obdobie po svadbe.

„Poď, sadni si,“ vyzval ma a ja som sa posadila na stoličku medzi Siriusa a Petra.

Bože, to je doba, čo som nášho Červochvosta videla naposledy! Naklonila som k nemu, ruku mu obtočila zozadu okolo pliec a pritiahla si ho k sebe. Druhou rukou som mu postrapatila vlasy a pobozkala ho na čelo.

„Peter!“ zrevala som mu do ucha. Mierne sebou cukol a na perách sa mu usadil šťastný úsmev. „Ako sa máš?“

„Fajn, ujde to. Dnes ma povýšili!“ pochválil sa. Bol z toho úplne vedľa.

„Tak to gratulujem!“

„Odteraz som Cuisinier de partie. To je kuchár, ktorý dohliada na chod jednej časti kuchyne!“ nadchýnal sa.

Už to tak bude. Asi pred dvoma rokmi prestúpil z továrne madam Larkinovej do reštaurácie Douxrêve v Birminghame. Kto by to bol povedal, že náš Peter jedného dňa bude kuchtiť? Hm, asi každý. Ak niečo skutočne miloval, tak to potom bolo jedlo. Bože, bola som naňho taká pyšná! A ešte lepšie bolo, že sa mu tam očividne zapáčila jedna bucľatá dáma francúzskeho pôvodu menom Clarette. A bolo to obojstranné.

„Ako sa mám  Clarette?“

„Fajn, išla na návštevu rodičov. Žijú v Londýne.“

„Príde zajtra na svadbu?“

„Hej. Už sa teším, až vám ju predstavím!“

„Aj ja,“ súhlasila som. Zatiaľ som na jej osobu počula len samé chváli.

„Hej, Foxi!“ zvolal James a ja som sa otočila za zvukom jeho hlasu.

„Hm?“

„Pamätáš si, keď sme v druháku Filchovi do kabinetu nasťahovali Smraďocha lochneského?“

Neubránila som sa krátkemu výbuchu smiechu.

„Filch potom smrdel ešte mesiac!“

„Decká sa mu vyhýbali oblúkom a profesori si radšej bodrel upratali sami!“ pridal sa Sirius.

„Alebo keď sme mu v treťom ročníku pracovňu obalili hejzelpapierom?“

„Ou, ten vtedy zúril... asi sme nemali použiť to „Večne-lepiace-lepidlo!“. Ale na druhú stranu zas až také večné nebolo. Flitwick si s ním poradil vcelku rýchlo.“

„A čo keď sme Sieň slávy vymaľovali naružovo?“ nadhodil James.

„To bolo fajn, ale McGonagallová na to prišla, a to umývanie...“

Na našich tvárach sa rozhostili identické, zhrozené výrazy. Vtedy sme sa poučili. Deti, nikdy nič nemaľujte dračími farbami! Sú síce pekné, ale dole sa im z tých stien moc nechce. Na sieni sme makali dva týždne v kuse a potom sme vyfasovali aj dvojmesačné poškole.

„Jop, alebo keď sme Snapymu do kotlíka hodili kýchačku?“ zaspomínala som.

„Ten jeho pohľad, keď zakaždým, keď chcel niečo povedať, kýchol... K nezabudnutiu!“ zasmial sa Sirius.

„To hej, ale Lily sa so mnou mesiac nebavila...“ posťažoval si budúci novomanžel.

„Omyl, kamoško, bavila... Tie vaše hádky vtedy nadobudli nový rozmer!“

„Hej a pamätáte si, ako som Scary prefarbila hlavu nazeleno?“ zatiahla som.

„Pamätám... bože tá vtedy zúrila. Ale aj tak, na tvoje modré nemala. Inak neprefarbíš sa znova?“ škemral môj pekný priateľ a ja som z vrecka vytiahla prútik.

Stačil jediný švih a moje vlasy nadobudli dávnu modrú farbu. Až teraz som si uvedomila, ako veľmi mi chýbala, ale aj tak. Som auror. Podobné pútavé výstrelky nám na oddelení nedovolia. Ale pre dnešný večer si moju starú, dobrú modrú dovoliť môžem!

„Takto?“ zasmiala som sa a Sirius prikývol.

„To je presne ono!“

Čašníčka s mačacími uškami a chvostom mi doniesla krikľavo zelený drink a ja som sa naplno vžila do spomínania na staré, dobré časy. Na časy, keď Voldemort predstavoval len neosobného strašiaka, keď ľudia žili v pokoji a miery... v bezpečí. Na časy, keď mojou jedinou povinnosťou bolo porušovanie školského poriadku. Na chvíle, keď sme sa ako tiene zakrádali chodbami, na metlobalové zápasy, na divoké party, na tresty, na hodiny, na profesorov a spolužiakov, na úlohy, eseje a nenávidenú herbelógiu, na ničím nerušené dospievanie.

Nemienili sme dovoliť, aby nám dnešný večer pokazila prítomnosť... ale ja som sa predsa len v duchu neubránila spomienkam na posledné mesiace školy. Na krvavý súboj, kedy som Malfoyovi nabila držku, na jeho vyhlásenie, že Chrabromil je lepší ako Slizolin. Na jeho pomstu, na ultimátum o nohavičkách, na povinne strávený čas, na náš prvý bozk a môj hnev. Na hádky, na chémiu. Na chvíle v prefektskej kúpeľni a v Komnate najvyššej potreby. Na náš tieňový vzťah, na božský sex, na problémy... na hnev chalanov, keď sa to prevalilo. Na opovrhnutie, na tú bolesť, na nočné mory a nakoniec na jeho zradu, na Robovu smrť a moju trojitú vraždu. Na Rokville.

Sirius si ako jediný všimol, že som zmĺkla. Neviem ako, ale vedel na čo myslím. Pritiahol si ma k sebe. Jeho objatie ma vytiahlo z chladných vôd minulosti.

Naklonil sa ku mne a ticho šepol: „Dnes spomínaj len na to pekné.“

Trhlo mi kútikom pier. „Vynasnažím sa,“ sľúbila som.

„Fajn.  Urob to pre seba. Čo sa stalo, už sa neodstane... A teraz, pamätáš si, ako sme Slughornovi vymenili prísady a on...“

S čistým svedomím môžem povedať, že lepšiu rozlúčku so slobodou som ešte nezažila... hm, ale popravde ani to moc nemám s čím porovnávať. Iba ak s Lilynou, ale tá bola úplne iná ako toto. Smiali sme sa toľko... tak moc... akoby naše problémy prestali jestvovať!

Dokonca sa mi podarilo aj úspešne vyhýbať sa pozvaniam do „súkromia“, čo bola už len čerešnička na lahodnej torte. A možno za to môžu aj chalani, ktorí pohľadom pražili každého, kto sa na mňa čo i len pozrel. Bolo zábavné sledovať ich. Ale čo čakali? Vzali ma do bordelu! Ale aj tak, takto dobre som sa nebavila už dlho. Vypla som a udalosti z rána nechala ďaleko za sebou.

Dnes žiadny Malfoy! Dnes len James a jeho posledné chvíle slobody! A ja som sa rozhodla, že mu ich spravím také krásne, ako sa len bude dať.

Do postele som sa dostala niekedy nad ránom. Možno o tretej... ale skôr by som to tipovala na štvrtú. Ráno to vidím na povzbudzovací elixír. Cez otvorené balkónové dvere dnu fúkal nočný vietor. Dnešná noc bola, na túto dobu, nezvyčajne teplá. Ale to je len dobre. Pekné počasie má pretrvávať až do stredy, potom majú prísť lejaky.

Zachumlala som sa do perín a okolo drieku ma objali dve silné paže, ktoré si ma pritiahli k sebe.

„Som opitý,“ zatiahol za mnou. Usmiala som sa.

„Nie si sám.“

„Ty si ešte v pohode... to mne sa krúti celý svet!“

„Dnes som sa krotila, počkaj zajtra...“ zasmiala som sa.

„Zajtra? To bude pekná show. Inak, čo im dávaš ako svadobný dar?“ chcel vedieť.

„Kuchynského pomocníka. Umyje riad a dá pozor na trúbu.“ V duchu som si predstavila podivnú, obláčikovo modrú hračku so šiestimi chápadlami – rukami a telom ako stará varná kanvica.

Nemalo to nohy, lebo sa to vznášalo vo vzduchu. Vyhodila som za to celú dvojmesačnú výplatu, ale predavačka ma uisťovala, že to kúzlo len tak nevyprší. Takže, James, najbližších dvadsať rokov nemusíš umývať riad. Nie, nemusíš mi ďakovať...

„A ty?“

„Počkaj, ukážem ti to,“ zatiahol a prevalil sa na posteli. Z nočného stolíka vytiahol veľký balíček. Otvoril ho a na posteľ vyložil dva lístky a veľkú, červenú knihu. Na lístkoch stálo BATH - kúpeľný raj, ale tá kniha?

„Týždenní pobyt v Bathe a fotoalbum,“ objasnil.

Podal mi knihu a ja som ju roztvorila. Wau... červená, kožená obálka ukrývala dlhoročné poklady spomienok.  Boli tu všetky naše fotky... Londýn, King's Cross, niekoľko fotiek z Rokfortu, ale väčšina bola z prázdnin. My v Troch metlách, my v šikmej uličke... bolo ich toľko a každá vo mne vyvolávala záchvaty nostalgie. Pod každou sa vynímal obrázok zlatej streli a posledných pár strán bolo voľných... na svadobné fotografie? Bolo to krásne. Už teraz som videla, ako ho o pár rokov James ukazuje svojim deťom a rozpráva im o príbehoch, ktoré sa k jednotlivým fotkám viažu.

Stiahlo mi hrdlo. Nechápala som prečo, ale chcelo sa mi plakať. Cítila som v očiach slzy. Jasné, že ich nikdy neopustili, ale aj tak. Bolo to nádherné. Myslím, že tento fotoalbum prekoná všetky veky a útrapy. Objala som Siriusa okolo krku a na líce mu vtisla naliehavý bozk.

„Je to krásne, Tichošľap. Bude to ten najkrajší darček, aký dostanú!“ vyhlásila som, ale on sa ošil.

„Myslíš? Nie je to málo?“

Prekvapene som zamrkala a potom jeho tvár zovrela v dlaniach.

„Jasné, že nie je! Tie fotky... to je to najkrajšie, čo som kedy videla! Prístroje, dovolenky... všetko sa pominie alebo pokazí! Fotoalbum pretrvá. Ver mi. Nič krajšie nedostanú!“

„Keď myslíš,“ uzavrel s úsmevom a dary opäť zabalil.

Ja som si za tú chvíľu opäť ľahla a vážne zopakovala: „Ver mi Siri, bude sa im to páčiť najviac zo všetkého.“

Či mi odpovedal, to už neviem. Ako sa moja hlava dotkla vankúša, prepadla ma neodbytná túžba po spánku. Moja posledná myšlienka patrila úplne prvej fotografií.

Boli sme na nej všetci. Ja, Sirius, James, Remus a Peter so šťastnými úsmevmi na perách.

Piati záškoláci... Bože, koľko času odvtedy ubehlo?

Ráno sa nieslo v znamení prvotriedneho chaosu. Scary som mala v dome nasťahovanú už od siedmej. Zatiaľ čo ja som si (opäť bruneta) len v rozťahaných shortkách a tričku s nápisom I´m Boss v pohodičke popíjala v jedálni rannú kávu a vyjedala croissanty od Lylo, ona behala po dome a vyháňala všetkých príslušníkov opačného pohlavia k Jamesovým rodičom. Teda až na Jamesa, ktorý u rodičov nocoval. Ja, ako žena, som mala povolené (či skôr prikázané) ostať.

„Oh, môžem? Dnes ráno som ešte nič nejedla,“ ozvala sa vedľa mňa Alice a ja som sa na ňu milo usmiala a posunula jej smerom tácku s croissantami.

„Jasné,“ pritakala som a ona si jeden zobrala.

Zakusla a potom blažene pretočila panenky. „Bože, nikdy sa mi nechce veriť, že sú až také skvelé!“ vyhlásila a ja som svoj úsmev skryla za okraj šálky.

O chvíľu na to do jedálne vpadla pani Evansová a moja mama. Kto by si to bol kedy pomyslel, že oni dve sa spriatelia? Ja teda nie.

Moja mama už bola slávnostne oblečená, čo v jej podaní znamená nohavicový kostým čiernej farby a blúzka s pomerne hlbokým výstrihom a všetko to tak trocha šmrncnuté do typického, čarodejníckeho štýlu. Lilyna mama bola jej presný opak. Na sebe mala sukňový kostímček, ako vystrihnutý z nejakého meetingu s kráľovnou. Na podtrhnutie celého tohto dojmu za nimi preleteli Liline klasicky čarodejnícke, svadobné šaty poháňané Scaryným kúzlom.

„Ty ešte nie si oblečená!?“ štekla po mne mama a ja som hodila rýchlym pohľadom na hodiny.

„Veď je len deväť,“ pripomenula som jej.

„A? Myslíš si, že celý deň len presedíš?“ zavrčala a ja som si ignorantsky odpila zo šálky.

„Nie, nemyslím. Najskôr sa naraňajkujem, potom si hodím sprchu a až potom sa oblečiem.“

„Tali!“ zavrčala a ja som nadvihla jedno obočie.

„No čo? Aj tak ma nepotrebujete! Len by som vám zavadzala. Keď skončím, spakujem sa k Jamesovi,“ priznala som a ona len pokrútila hlavou.

„Máš pätnásť minút,“ oznámila mi. „Potom ťa čakám v salóne.“

Kruci, ona ma bude komandovať aj v mojom vlastnom dome?! Zakusla som si do jazyka, aby som jej na to nič nepovedala a ona sa otočila na opätku a vyšla do chodby.

Ťažko som povzdychla a musela uznať, že pokojné raňajky sú v keli. V rýchlosti som dojedla a potom sa povenovala prípravám tela. Presne o pätnásť minút som stála v pozore nastúpená v salóne. Na sebe som mala tú príšernosť, čo naokolo volajú družičkovské šaty a na nohách mučiarenské nástroje. Štokle by mali zakázať! Spodný lem sukne sa mi jemne obtieral pár centimetrov nad kolenami a výstrih ma škrtil. Plus, v ich farbe som vyzerala ako nahá. Bola to totižto farba šampanského. Ale čo by som pre nich neurobila?

Mama vošla dnu a za ňou Scary. Tá zhrozene zalapala po dychu a ja som nechápala prečo. Rýchlo som sa obzrela či na sebe neuvidím nejakú škvrnu, ale nič som nenašla.

„Čo to máš s vlasmi? A prečo nie si namaľovaná?“ zhrozila sa.

„Čo?“ nechápala som, ale to už Scary volala na Alice a dávala jej jasné inštrukcie, ako na upraviť. Ešte raz: „Čo?“

„No poď, neboj, len ti trochu natočíme vlasy...“ upokojovala ma Alice.

V prospech všeobecného blaha som sa rozhodla nevzpierať sa a o päť minút mi na hlave trónil účes skladajúci sa z miniatúrneho  drdola a zvlnenej ofiny. S dĺžkou mojich vlasov sa zázraky jednoducho robiť nedajú. O ďalšiu štvrť hodinu som bola ťažšia o maskaru, očné tiene, rúž a zdravíčko. 

„Ďakujem,“ zatiahla som a Alice sa len spokojne usmiala.

„Nemáš za čo. Maľovať ťa je zábava. Neodvrávaš a netrháš sebou,“ pochválila ma. Chcela som ešte niečo povedať, ale nedostala som príležitosť. Z chodby ku mne doľahol vysoký hlas, ktorý som nespoznávala.

S Alice sme si vymenili krátke pohľady a ona znechutene zvraštila tvár.

„Mama!“ ozval sa ten hlas znova, načo mi Alice mučiteľsky šepla:

„Petúnia.“

Autor: sisa118 (Shrnutí povídek), v rubrice: Povídky » Na pokračování » FanFiction Harry Potter

Sdílet

Diskuse pro článek Thalia Shepard: Vendetta - Kapitola 14. - Rozlúčka: