OurStories.cz ~ naše povídky - Povídky » Na pokračování » FanFiction Harry Potter » Thalia Shepard: Vendetta - Kapitola 15. - Svadba

19.08.2015 (19:00) • sisa118 • Povídky » Na pokračování » FanFiction Harry Potter • komentováno 6× • zobrazeno 1394×

A je tu ďalšia časť – svadba. Je to posledná skutočne pohodová kapča na veľmi dlhú dobu, tak si ju užite. Sľubujem, že v nasledujúcich kapitolách nebudete vedieť či Malfoya milovať alebo nenávidieť! :D

Kapitola má venovanie pre mimu33, Trishu, Ivet, Ealex, Valhalinku, Myšičku, FILADU, kat, izzie22, Diablo a Claw.

Sisa118

P.S.: Mám problémy s compom, tak neviem  ako budem pridávať... ale do konca týždňa by tu mala byť ďalšia časť... možno ešte dnes večer? :D

Kapitola 15

Ale, tak Lilyna sestra sa ráčila ukázať? Pokiaľ viem, tak ešte včera nevedela či dorazí. Postavila som sa a vyšla zo salóna na chodbu. Tam už pani Evansová nadšene objímala svojho najstaršieho potomka, ktorý jej nadšenie moc nezdieľal.

„Tuli, som taká rada, že si tu!“ švitorila.

„Aj ja mama...“ zavrčala jej dcéra a každej rozumne zmýšľajúcej bytosti bolo jasné, aká „nadšená“ z toho musí byť.

Ja som si ich rozhovor moc nevnímala. Moja pozornosť sa zamerala na vysokého a objemného muža za pani Kvetinkou. Tvár mal ako mopsík. Veľký nos, žiadny krk a pieskové vlasy. Dokonalá podoba. Plus tie pohľady, čo hádzal na nábytok – akoby aj tá najmenšia smeť predstavovala smrteľné nebezpečenstvo - akoby ho tu všetko chcelo zožrať! Nedalo mi to. 

S potláčaným smiechom som zatiahla: „Á, hostia... rada vás tu vítam... malá rada, dávajte si pozor na schody. Radi žerú ľudí.“

Muž sa napol a už-už som mu v očiach videla ako berie svoju manželku a nohy na ramená. Neudržala som sa a prepukla do pobaveného smiechu.

Lily mi o svojej sestre povedala dosť na to, aby som si o nej vytvorila vcelku pekný obrázok. Presne sa zhodoval so ženou predo mnou. Upnutá, úzkoprsá, tak trochu zakomplexovaná z toho, že v genetickej lotérii nevychytala magické gény, ale v podstate panička z predmestia, ktorá striehne na miestne drby a špinu z iných domov. Bolo mi jej tak trocha ľúto. Zatiaľ čo Lily vychytala krásnu tváričku, postavu a je čarodejka, jej sestra je... no, priemer s dlhým krkom.

Teraz ešte počkať, kým uvidí Jamesa a asi sa od závisti zblázni. Je mi jej fakt ľúto. Odsunula som svoje predsudky stranou. Pokiaľ nebudú kaziť svadbu, je mi totálne jedno akí sú... a pokiaľ áno, tak to budem ja, kto ich vyprevadí k najbližším dverám. Podotýkam, že mám k tomu odobrenie od oboch oddávajúcich sa.

Silou vôle som potlačila smiech a pohla sa dopredu. Obaja prišelci stuhli.

Zastavila som a natiahla k nim ruku. „Thalia Shepardová, majiteľka vecí naokolo. A nie, nič z nich nehryzie.“ Radšej nespomínam, že môj dom takmer uhnal jeho predchádzajúcemu majiteľovi infarkt.  Keď sa zdráhali pridala som aj: „Nebojte sa ani ja nehryziem... väčšinou.“

Ako prvý sa osmelil pán Mops.

„Vernon Dursley,“ predstavil sa a prijal moju ruku. Mal pevný stisk obchodníka.

Po ňom nasledovala Petúnia. „Petúnia Dursley, sestra nevesty.“

Musela mierne napraviť svoj náklad, lebo okrem krémovej kabelky v rukách držala niečo zabalené do baliaceho papiera. Typovala by som, že je to váza... ale človek nikdy nevie.

„Hej, ja viem. Lily mi o vás čo-to povedala,“ pritakala som.

Na moju veľkú smolu sa všetci ostatní vyhovorili, že musia byť niekde inde, a tak som to bola ja, kto vyfasoval nevďačnú úlohu viesť neviazanú komunikáciu s hosťami. Bože, aká len budem rada, keď budem mať dom opäť len sama pre seba! Zaviedla som ich do Červeného salóna, kde si manželský pár sadol tak blízko seba, akoby ich každú chvíľu mohol niekto napadnúť. Ja som obsadila kreslo.

 „Takže, vy ste tiež čarodejka?“ spýtal sa ma Vernon a ja som cítila, že opovrhuje už len tou myšlienkou. Nič som si z toho nerobila.

„Už to tak bude.“

„A kde pracujete?“ vložila sa do rozhovoru Petúnia.

No než som stihla odpovedať, vzduchom sa roznieslo hlasné prasknutie a vedľa mňa sa zhmotnila Lylo. Pán Vernon vyskočil na nohy a Petúnia vysoko zajačala. No oni neboli jediní, kto sa vydesil. Lylo si vystrašene pritisla ruky k útlej hrudy a sklopila hlavu. Bolo mi jej ľúto, a preto som tých dvoch spražila pobúreným pohľadom.

„Prosím, ovládajte sa trochu. Desíte ju!“ Obaja na mňa pozreli ako na šialenca, ale to som opäť ignorovala. Pohladila som Lylo po líci a milo sa na ňu usmiala. „Potrebovala si niečo?“ zatiahla som mierne a ona placho prikývla.

„Lylo sa chcieť spýtať či hostia nechcieť čaj a koláčik,“ priznala.

Opäť som jej venovala láskavý úsmev a prikývla. „Istotne radi ochutnajú tvoje kuchárske umenie, Lylo. Ale ak ťa môžem poprosiť, prines to. Nepremiestňuj sa. Hostia nie sú zvyknutí na to, že sa im niekto zhmotní pod nosom. Áno?“ Lylo prikývla a náhlivo po vlastných vyťapkala von zo salóna.

„Čo-čo to bolo!?“ jachtal Vernon.

„To?“ spýtala som sa pobúrene. Popravde, bavilo ma robiť z nich neohrabaných hulvátov. „Ona nie je žiadne to. Lylo je náš škriatok a najlepšia kuchárka akú svet pozná!“ chválila som ju.

„Ono... ona varí?“ neverila Petúnia.

„Jop, a za chvíľu sa presvedčíte ako dobre.“

Chvíľu im trvalo, než sa upokojili a opäť si sadli na červenú sofu. Potom sa pohľadom opäť pustili do skenovania Červeného salónu.

„Tak, kde pracujete?“ spýtal sa opäť Vernon.

„Som auror,“ priznala som a on očividne netušil, čo to je.

Našťastie mu to Petúnia v rýchlosti vysvetlila. „To je niečo medzi políciou a armádou.“

„Aj tak sa to dá povedať,“ pritakala som.

„A to ste si toto všetko mohli dovoliť z platu policajtky?“ neveril.

Prikývla som. „Je to dlhý príbeh, ale áno.“

Na moje veľké šťastie som v ich spoločnosti nemusela zotrvať príliš dlho. O pár minút ma vyslobodil otec nevesty a ja som sa mohla spakovať do Lilynej izby.

Prípravy budúcej pani Potterovej vrcholili. Bola vymydlená, učesaná, namaľovaná a pripravená vstúpiť do zväzku manželského. Šaty ležali bezpečne zabalené a pripravené na cestu do svadobného zámočku na juhovýchodnom pobreží Škótska. Oblečie si ich až tam.

O dvanástej sme sa premiestnili a predo mnou sa  zjavil zámok. Bol dlhý a šmrncnutý do podobného štýlu ako Rokfort. Rovnaká farba kameňa, podobné klenby nad dverami a oknami. Už viem, prečo si zo všetkých možných zámkou vybrali práve tento. Ale stále to bol len zámok, čo mal v sebe niečo rokfortské. Nebol to hrad! Nebol to Rokfort! Ten je len jeden.

Okolo zámku sa rozprestierali obrovské, udržiavané záhrady plné kvetov a moje srdce v tej chvíli zatúžilo aspoň na moment sa vrátiť medzi rokfortské hradby. Zahnala som tú túžbu hlboko do vnútra mňa samej a vykročila vpred. Rástli tu netypické kvety. Mnohé z nich som nepoznávala a tie, ktoré mi boli známe mali čisto čarodejnícky pôvod. Koniec koncov, toto je čarodejnícky zámok!

Do zámku som vošla ako posledná a nestíhala sa čudovať. No wau... toto si fakt zaslúži každú mincu, ktorú do toho Lily a James investovali!

Za minimalistickou, kamennou predsieňou sa nachádzal ôsmy div sveta! Presne oproti stáli dvere do zadnej záhrady... ale to nebolo to, čo ma zaujalo. Uprostred siene rástol vysoký strom  - vŕba, ktorej kmeň siahal až po strop, kde sa vetvil do zelenej koruny a každý konár potom opäť klesal k zemi, kde sa napájal na jednotlivé okrúhle stoly pre svadobčanov.

Z konárov okrem prútikov s lístkami vyrastali aj čarovné lampáše a podstavce, na ktorých stáli dekorácie vo farbe jesene a šampanského. Poháre, fľaše a iné mne zatiaľ neznáme veci. Okolo hlavného pňa konáre vytvorili altánok zo zelených girlánd. Vo vzduchu poletovali motýle a typujem, že v noci sa to tu zaplní svetluškami.

Pri jednej zo stien sa konáre zhustili a vytvorili pódium pre príhovory, hudobníkov a DJ-a. Ale aj tak, najkrajšou časťou bol veľký stôl nevesty a ženícha. Bolo tam dosť stoličiek, aby sme sa zaň zmestili všetci – Lily, James, ich rodičia, Alice s Francom, Scary s jej partnerom, Debie plus jej priateľ a nakoniec mi Záškoláci a Clarette. 

Jeho konár bol najmohutnejší a girlandy najhustejšie. No to nebolo všetko. Okrem neustále sa vo vzduchu otáčajúcich kvietkov a lístkov z neho vychádzala podivná, tlmená žiara, ktorá bude ešte zreteľnejšia v noci.

Ďalším, čo mi vyrazilo dych, bola torta. Niekoľkometrová a popravde, najskôr som si myslela, že je to strom – bola taká dokonalá. Bolo to... čarovné. Nádherné a tak krásne prirodzené... Lily zalapala po dychu. Vedela, ako to tu bude vyzerať. Mala určitú predstavu, veď koniec koncov to bola ona, kto to všetko navrhol, ale asi ani ona neočakávala, že to bude vyzerať až tak nádherne.

Prezrela som si aj obradnú časť... či ako sa to nazýva. Bolo tam more stoličiek a rovnako ako vnútro aj tu sa nachádzali mohutné konáre vŕby, ktoré vytvárali zelený, svadobný altánok zaplnený motýľmi a s výhľadom na oceán.

Čary majú fakt čosi do seba a v tejto chvíli môžem s úplnou istotou vyhlásiť: Milujem čary!

Scary Lily odviedla do izieb nevesty, kde sa ku nej pripojila aj Alice, Debie a pani Evansová. Pán Evans sa niekam vytratil aj s Dursleyovcami a ja som ostala sama. Sledovala som posledné úpravy personálu. Ako nalievali šampanské, nakladali koláče, poslednýkrát skúšali svetlá. Prechádzala som pomedzi stoly a ignorovala zvuk ladiacich sa nástrojov. Aj keď boli čarodejnícke, majstri ich vždy pred vystúpením ladili. Bol to zvyk a tradícia.

Opäť na mňa zaútočila nostalgia. Nedokázala som si predstaviť, že tá strapatá metla, ktorú som pred rokmi stretla v Rokfortskom exprese a ktorá v si v ten deň proti sebe poštvala lásku svojho života, sa dnes bude ženiť. Nešlo mi to do hlavy. Kam sa tie časy podeli? Kde sú?

Ani som si poriadne neuvedomila, koľko času prešlo, keď v tom som za sebou počula hlasné zatrúbenie, ktoré mohlo patriť len jedinej osobe na svete. Otočila som sa a môj pohľad spočinul na tom najväčšom mužovi, akého som kedy v živote videla.

„Hagrid!“ zvolala som a on zatrúbil ešte raz. U veľkého Merlina, keď plače už teraz, čo bude robiť potom?

„Tali...“ zatiahol svojím hlboký hlasom a pohol sa vpred. Objal ma a ja som sa, vďaka jeho medvediemu zovretiu, ocitla vo vzduchu. „Ja... je to také... Ja...“

„Ja viem, Hagrid... je to nostalgia.“

„To je,“ pritakal, zložil ma a potom sa ešte raz obzrel po okolí. „Je to tu krásne. Presne toto si obaja zaslúžia! Krásnu svadbu!“

Mohla som s ním iba súhlasiť. Pohľad mi padol na jeho hodinky a s prekvapením som zistila, že je pól tretej. Za pol hodinu to začne! Pozrela som sa zaňho a s prekvapením zistila, že tam stojí významná delegácia rokfortských učiteľov. McGonagallová, Flitwick, Slughorn, Sproutová a dokonca aj knihovníčka Pinceová a madam Pomfreyová. Teraz mi tak napadá, kto vie, čo robí profesor McGrovach?

Nečudujem sa, že ich tu je toľko. Lily bola ich miláčik a James? Aj keď ich štval, stále to bol vynikajúci študent!

„Tali!“ ozvalo sa za mnou a ja som sa otočila za hlasom.

„Čo?“

„Je čas,“ povedala Alice. „Poď hore.“

Poslednýkrát som si prezrela sieň. Bola krásna. Nádherná... presne ako oni dvaja. Vybehla som za Alice po schodoch a v miestnosti ma už čakala Lily v svadobných šatách. Vtedy – v tom obchode – vyzerala nádherne, ale teraz? Bola neodolateľná! Prekrásna, neskutočná! Nedalo mi neusmiať sa. Chvíľu som otáľala, ale potom ju objala...

„Si prenádherná, Lily,“ šepla som jej, ale aj keď som ju mala veľmi, fakt veľmi rada, pripadala som si, že sem nepatrím.

Spoznala to. Chcela som byť s Jamesom a presne ako na zavolanie do izby vtrhla Debie, ktorá nám oznámila:

„James, dorazil!“

„Lily,“ zatiahla som a ona prikývla.

„No bež. Toto sú posledné chvíle predtým, než ho oficiálne dostanem do opatery,“ zasmiala sa a ja s ňou.

„Je to ten najlepší manžel, akého si mohla vyfasovať,“ vyhlásila som a hneď nato vybehla von.

Bežala som, čo bolo v tých štokloch fakt obdivuhodné... vrazila som ho salóna, v ktorom sa mal nachádzať a hneď nato ho zovrela v náručí. Smial sa a ja s ním. Objatie mi opätoval. Pobozkala som ho na čelo – čo bolo tiež obdivuhodné, keďže bol oveľa vyšší a vyhlásila:

„No, James, o pár minút budeš oficiálne dospelý muž, tešíš sa?“ zapriadla som.

„Ani nevieš ako!“

Ale áno, viem. Viem ako dlho si o ňu bojoval! Viem to!

„Bože, tak moc ti to prajem, Paroháč!“ Jeho oči boli ako roztopená čokoláda, tak bol nadšený.

„Ľudia...“ zatiahol po chvíli a roztvoril náruč, v ktorej ma opäť zovrel.

Siriusova ruka sa mu obtočila okolo krku spolu s Remusovou a Peter sa šťastne usmieval pár krokov od nás. Bol to nefalšovaný a úprimný úsmev – každého z nás. Tešili sme sa z Jamesovho šťastia. V tej chvíli by sme preňho a pre Lily boli ochotní urobiť všetko.

A potom čas nabral zbesilé tempo. Ani si poriadne nepamätám ako som sa dostala späť k Lily. Ako sme schádzali po schodoch a ona uchvátila každý jeden pohľad. Ako ju jej otec viedol uličkou a ako som pred ňou rozhadzovala nevinné, biele, okvetné lístky. Ako som sa postavila do rady družičiek pri oltári, ale čo mi nadosmrti utkvie v pamäti bude Jamesov výraz.

Šťastnejšieho chlapa by ste len ťažko hľadali. Jeho pohľad takmer hraničil s posvätnou úctou. Stála som tam. Pohľadom som prešla po chalanoch v spoločenských habitoch a potom sa vrátila späť k Lily a Jamesovi. Nad ich hlavami sa vznášali dva hnedé vrabce. Neviem, kto to vymyslel, ale páčilo sa mi, že to neboli otrepané holubice alebo iné biele operence. Dokonale sa hodili do lesného prostredia!

A potom prišla rada na sľuby a výmenu prstienkov... presne v tomto okamihu som si povedala: „Kašlem na tvrdý emage“ a revala ako malá. Bolo mi jedno, či si pokazím make-up, či mi maskara okolo očí vytvorí čierne fľaky. Plakala som od radosti a spokojnosti. A nebola som sama.

Matky novomanželov plakali so mnou. Remova mala na krajíčku a Petrova? To zlaté žieňa sa cez slzy usmievalo tak milo, až som ju chcela objať. Plakali aj učiteľky. McGonagallová si decentne utierala  oči vyšívanou vreckovkou, rovnako ako Sproutová a madam Pomfreyová. Pinceová sa s Hagridom predbiehala v tom, kto vytvorí nový oceán. Prekvapilo ma, že som medzi svadobčanmi uvidela aj Dumbledora, ktorého oči v tej chvíli žiarili ako samotné hviezdy.

A keď sa tí dvaja pobozkali? Myslela som si, že sa zámok zrúti od toľkého aplauzu! Hah, ich bozk bol dlhý a taký zlatý... James ju objímal tak silno, tak vrúcne, akoby sa bál, že ak ju pustí, tak zdrhne. A ona? Ona mala ruky priložené k jeho tváram a odmietala ho pustiť aj potom, čo sa v dave ozval veľavravný smiech. Aj ja som sa smiala.

Na malý moment sa moje oči stretli so Siriusovými. Obaja sme mysleli na to isté. Priali sme im to z celého srdca a dúfali, že aj my raz budeme mať to šťastie a nájdeme si vlastné milované polovičky.

Keď sa od seba novomanželia odtrhli, prišla rada na gratulácie. Oboch som ich vyobjímala, vybozkávala a nakoniec im predala svoj svadobný dar. Lily vyhlásila, že sa na najbližšie roky odbremení od kuchynských povinností, ale James namietal, že ak ho niečo skutočne rajcuje, tak potom pohľad na jeho mladú novomanželku v kuchynskej zástere...

Ale aj tak, ako som predpokladala, najviac sa im páčil Siriusov fotoalbum. Rovnako ako ja ani oni netušili, odkiaľ všetky tie fotky nabral... lebo tam boli aj také, ktoré boli zamerané čisto na Lily.

V tejto chvíli stojím neďaleko tanečného parketu a sledujem prvý tanec večera – tanec novomanželov. Obaja sú tak ponorení do seba... akoby sa zamilovali len včera a nie pred troma rokmi!

Pieseň sa pomaly chýli ku koncu. Posledné tóny doznievajú a hudobníci plynulo prechádzajú do druhej skladby. Nevšimla som si, kedy prišiel, ale v nasledujúcej chvíli sa aj ja vznášam na vlnách hudby spolu s novomanželmi a ďalšími tanečníkmi.

„Sú tak...“ začal Sirius a ja som dopovedala namiesto neho.

„Zlatí? Zamilovaní? Neodolateľní?“

„Áno,“ pritakal.

„To sú,“ potvrdila som a nechala ho, nech vedie. Hrali klasický valčík. Hádam jediný tanec, ktorý som skutočne vedela.

Viedol dobre. Plynule. Bol si istý sám sebou a mne sa s ním dobre spolupracovalo. Po chvíli som prestala vnímať nohy a sústredila sa len na náš rozhovor.

„Budú mi chýbať,“ zatiahla som a on prikývol. Vlasy mu padali na plecia a mierne sa pohupovali v rytme melódie.

„Aj mne, ale budú to len dva týždne.“

„To budú, ale už len tá predstava, že odídu na opačný koniec Európy...“

„No tak, je to len Taliansko,“ chlácholil ma.

„Zaslúžia si poriadnu svadobnú cestu so všetkým-všudy!“

„To hej... Je to nádherná svadba,“ zatiahol po chvíli.

„Je... Pripadá mi to, akoby... ja neviem, akoby už dospel?“ Sama som sa nad tým vyhlásením musela zasmiať. „Náš malý Jamie je už veľký.“

„No, myslím, že niečo v tom duchu som pred chvíľou počul povedať pani Potterovú,“ zasmial sa.

„Áááárrr, som príšerne nostalgická. Daj mi chvíľu, to prejde.“

„Nemusí. Nostalgia a radosť sú v tejto chvíli na správnom mieste.“

Mal pravdu. Táto noc sa mi vryla do pamäte ako jedna z najkrajších v mojom živote.

Autor: sisa118 (Shrnutí povídek), v rubrice: Povídky » Na pokračování » FanFiction Harry Potter

Sdílet

Diskuse pro článek Thalia Shepard: Vendetta - Kapitola 15. - Svadba: