OurStories.cz ~ naše povídky - Povídky » Na pokračování » FanFiction Harry Potter » Thalia Shepard: Vendetta - Kapitola 3. - Ackairove varovanie

12.07.2015 (19:00) • sisa118 • Povídky » Na pokračování » FanFiction Harry Potter • komentováno 5× • zobrazeno 1338×

Ďalšia kapitola je na svete. Ak sa mi podarí, tak do večera pridám aj nasledujúcu. :D

Kapitola má venovanie pre mimu33, Trishu, izzie22, Ivet, Ealex, kat a Mišičku.

Sisa118

Kapitola 3

Odosobnení od všetkých ľudských či neľudských pocitov sme pokračovali ďalej. Ostatné izby na poschodí boli čisté – teda aspoň tie, s ktorými sme tú česť mali my dvaja. Keď sme sa opäť stretli s Moodym a Jamesom, bolo mi jasné, že aj oni narazili na obdobné zverstvo. Na Jamesovej tvári bolo vpísané všetko. Jeho výraz bol  kópiou tých našich. Chladný, obrnený a nepripúšťajúci.

Tentokrát na nás z poschodia nik nezaútočil. V duchu som chcela toto prekliate miesto zrovnať so zemou, ale nemohla som. Čo ak ostal niekto nažive? Museli sme pokračovať. Zo schodiskových stien na nás hľadel zástup rodinných fotografií.

Krásna žena v letných šatách, muž v smokingu a ich dve dcéry. Jedna mohla mať tak pätnásť a druhá? Ledva šesť. Sem-tam sa na fotkách mihol aj pes. Nepoznala som to plemeno, ale často sa vyskytovalo v muklovských reklamách. Čiernobiely s inteligentným pohľadom v očiach. Niečo medzi kóliou a vlčiakom.

Kládla som nohu pred nohu a srdce v hrudi pokojne odbíjalo odpočet do posledného schodu. Bola som pokojná. Chladne pokojná. Pripravená na všetko a všetkých... teda, to som si aspoň myslela.

Zdolala som posledný schod a ocitla sa na nechránenom priestranstve podkrovia. Rovnako ako zvyšok domu aj toto bolo luxusne zariadené... a na môj vkus preplnené.

Predstavte ši, že je vaša hlava veľký, červený terč, ktorý sa všetci snažia zasiahnuť – no, presne tak som sa teraz cítila.

Vrhla som sa vpred a len tak-tak sa vyhla dotieravému zaklínadlu. Teda nie, že by mi niečo hrozilo. Moje bariéry boli dosť silné, aby odrazili viacero podobných zásahov... ale aj tak. Bolo to nepríjemné.

V pravačke som naďalej zvierala prútik a do ľavačky sa mi, z mne nepochopiteľných príčin, priplietla rukoväť baretty. Bez väčšej námahy som zamierila na hlavu hajzla, ktorý na mňa vyslal kliatbu. Vystrelila som skôr, ako stihol čo i len ceknúť. Trhlo ním vzad a z diery uprostred čela mu vytiekol šarlátový pramienok. Zviezol sa k zemi ako vrece zemiakov.

Muklovské zbrane sú... ako by som to povedala... no, jednoducho, smrteľné aj pre „všemocných“ čarodejov. Podceňujú ich a práve to z nich robí dokonalú zbraň na ich elimináciu. Navyše, ak s nimi viete pracovať tak dobre ako ja, vaša korisť nemá šancu! Dajte mi do ruky sniperku a zabijem pána Temnôt aj z dvojkilometrovej vzdialenosti.

No, na druhej strane ich môžete použiť len raz. Pri zbraniach je dôležitý moment prekvapenia! Zastrčila som barettu späť do puzdra a ďalej útočila prútikom.

Útočníkov bolo celkovo päť – moment, už len dvaja. Jedného som dala ja, druhého Moody a tretieho James v spolupráci s Tichošľapom. Švihla som prútikom a ďalší z nepriateľov plnou silou narazil do drevenej steny. Keď dopadol, nachádzal sa v hlbokom bezvedomí.  Jeho posledný komplic sa tiahol dozadu a ako živú bariéru použil... no moment! Ten podlý bastard!

Ten skurvysyn sa krčil za telíčkom mladšej dcéry z fotografií! Polku tváre mala pokrytú krvou. Plavé vlasy, pôvodne spletené do úhľadných vrkočov, boli strapaté a špinavé, rovnako ako ružové pyžamo s výjavmi Disneyovských rozprávok. Bola príliš malá na... toto.

Všetky zámky, ktoré som použila; všetky truhly, do ktorých som uzavrela svoje emócie, sa pod náporom emócii rozleteli a mňa zaplavila žeravá zlosť. Chcela... ja... musela som ich...

Srdce sa rozbehlo na plné pecky. Hrozilo, že mi aj so žilami vyskočí z tela a zaškrtí muža oproti mne... ale nič také sa nestalo. Boli sme v značnej presile. Štyria na jedného a vonku ďalších šestnásť, ktorí v okolí sliedia po jemu podobných.

„Pustite ma! Inak ju zabijem!“ zajačal vydesene. Očividne bol s nervami v koncoch. Heh, ja mu veľmi rada názorne predvediem, čo znamená byť s nervami v koncoch... a bude ho to veľmi bolieť!

Sirius vytušil moje sadistické chúťky a ruku mi varovne položil na plece. Nepomohlo. Slova sa ujal Moody.

„Pusti to dievča!“ Jeho hlas bol výnimočne tichý, ale zato ľadovo smrteľný... v pohode by dokázal konkurovať s jeho.

Nie! Jeho sem pliesť nebudem! Nie teraz!

„A vy ma zabijete!? Myslíte, že som sprostý.“

Obdarovala som ho šialeným pohľadom a sarkasticky podotkla.

„Keby si nebol, neprovokoval by si nás.“ Na slovíčku nás som si dala obzvlášť záležať.

Vydesene o krok ustúpil a dievča stiahol so sebou. Chúďa, bolo natoľko vydesené, že nedokázalo ani hovoriť. Len na nás upieralo svoje ebenovo temné oči. Chcela som ju odtiaľto vziať, ale ešte viac som chcela tomu hajzlovi zakrútiť krkom!

Moody si mojej vsuvky nevšímal a pokračoval.

„Ak to dievča pustíš, zaručím ti bezpečnosť. Neublížim ti,“ prihováral sa mu, ale ja som si na rozdiel od Smrťožrúta uvedomila jednu podstatnú maličkosť. „Neublížim ti“ – alebo inak, „ja ti neublížim“. O zvyšku party nepadlo ani pol slova. Svrbeli ma prsty.

„NIE!“ zreval a divoko krútil hlavou. „Nie, nie, nie... prisahaj! Neporušiteľnú prísahu!“ naliehal. Hlupák.

Chcelo sa mi smiať a v mojom mozgu sa črtal náhradný plán. Nenápadne som sa posunula za Siriusa a zastrčila prútik do vrecka. Sirius si to všimol. Nevedel, čo mám v pláne, ale bude ma kryť – ako vždy.

Mala som na výber z viacerých možností, ale použitie dýky bude najúčinnejšie. Ale na to som potrebovala výhľad a správnu príležitosť... to by bolo fajn, keby sa na mňa zo zálohy nevrhol ďalší sviniar. Hlupák, myslel si, že som najľahší cieľ a ako šeredne sa zmýlil.

Dopadla som na chrbát a on na mňa. Jeho prsty sa mi obtočili okolo krku a ja som mala prvotriedny výhľad do jeho tváre... Príliš mladej tváre s prázdnym výrazom... Akoby tu ani nebol. Mohol mať tak pätnásť...  Niekto ho ovládal! Navyše ani oblečenie nebolo správne. Tipujem, že som sa práve zoznámila s priateľom staršej zo sestier.

Päsť mi vyletela vpred a zasiahla ho do sánky. Ani to ním nehlo a stále ma škrtil. Zvyšok mojej party sa mi vydal na pomoc – teda až na Moodyho. Ten aj naďalej ľadovým pohľadom vraždil Smrťožrúta s dievčatkom. Uchýlila som sa k možnosti číslo dva. Z topánky som vytiahla dýku a rukoväťou zasiahla chlapča do záhlavia. Zviezol sa na mňa. Na svoj vek bol veľmi ťažký a ľadový, ale stále dýchal. 

Celé to dokopy nezabralo viac ako sedem sekúnd. Koniec koncov, som trénovaný zabijak. Nech si kto chce, vraví čo chce, AP je tréningový program pre vrahov, ktorých hlavnou úlohou bude eliminovať nebezpečných jedincov. Preto je také ťažké sa tam dostať a ešte ťažšie ním preliezť. Chalani zo mňa stiahli bezvládne telo a ja som neplytvala časom. Dýku som mala, tak prečo ju nevyužiť?

Smrťožrút ešte stále zvieral dievča, ale už dlho nebude. Pohybom, ktorý mi bol rovnako blízky ako chôdza som ju vrhla vpred. Opísala elegantnú špirálu a zarazila sa mu medzi oči. Prekvapene zo seba vydal posledný výdych. Bol to trhaný a smutný zvuk odchádzajúcej duše, ale ja som nad tým nedokázala smútiť.

Nemôžem povedať, že si zaslúžil zomrieť. Kto som, aby som tak mohla spraviť? Ale môžem povedať, že za zverstvá, ktoré tu, v tomto dome, s priateľmi spáchal, si zaslúžil trest.

Nestrácala som čas a rozbehla sa k malej. Bola smrteľne bledá. Akoby ani nežila.

„Hej,“ oslovila som ju. Nič. Žiadna odozva. „Hej, maličká, už si v bezpečí,“ zopakovala som, ale ona sa uzavrela do seba.

Niekde v hĺbke duše som si oddýchla. Zabila som dvoch, ale zachránila som nevinné dieťa a chlapca... ale dá sa to takto počítať? Neviem...

„Vezmi ju. Odchádzame!“ zavelil Moody a pohol sa k omráčenému Smrťožrútovi. Spútal ho niekoľkými kúzlami a až potom si ho prehodil cez plece, akoby nič nevážil. To isté spravil Sirius s chlapcom.

Opatrne som zodvihla dievča, ale než som stihla spraviť čo i len krok, už pri mne stál James s natiahnutými rukami. Vedela som, že nemá zmysel hádať sa, a tak som mu telíčko predala.

Vyšli sme z domu do hlbokej noci. Pred dverami nás čakal Onyx3 s tým, že okolie je čisté. Dostali ešte ďalších dvoch. Moody spokojne prikývol. Táto akcia by sa dala považovať za veľmi úspešnú. Zachránili sme obete, získali možný prísun dôverných informácii  a eliminovali sedem Smrťožrútov. Úspech, jak sa patrí.

Dorazili sme na miesto, odkiaľ sme po prvýkrát vyrazili k domu. Švihla som prútikom a na tmavej lesnej pôde vyčarovala dve poľné postele. Chalani na ne uložili pacientov a ja som nedokázala spustiť oči z dievčaťa. Bolo také malé... také bezbranné. Nechápala som tomu. Ako mohli? Deti sú predsa len deti! Nie? Len som tam tak stála a hľadela na ňu.

Čo za monštrá môžu urobiť niečo takéto? A prečo? Len pre nejakú skurvenú, zvrátenú vieru? Je to... nepochopiteľné. Nič na svete nie je cennejšie a dôležitejšie ako život! Žiadne presvedčenie nestojí za ľudské životy! Že to hovorím zrovna ja... ale aj tak.

„Je... malá...“ šepol vedľa mňa James.

„Je...“

„Sú to zvrátené svine,“ dodal.

„Sú.“

Rozhliadla som sa po okolí. Nikto obetiam nevenoval pozornosť. Nezáležalo im na tom, čo sa s nimi stane. Pre nich to boli len ďalšie očíslované mená, ktoré sa zapíšu do registra. Oveľa dôležitejší bol bezvedomý Smrťožrút, na ktorého si brúsili zuby. Naučili sa odosobniť – vlastnosť, ktorú musím rýchlo získať, lebo v opačnom prípade ma táto profesia dostane do cvokhousu.

Pokrútila som hlavou a opäť sa zahľadela do vydesenej tváre dievčaťa. Nič, len strach a des. Asi takto by som ju opísala. Ani štipka nádeje. Chcelo sa mi plakať, ale nemohla som. Ak by som tu vyronila čo i len jedinú slzu, ostatní by to brali ako sklamanie, slabosť.

Slzy a zvracanie je dovolené len úplným zelenáčom, ale k tým ja nepatrím. Už pred tromi rokmi som videla hrôzy vojny, zabila som. Ja som plakať nemohla – teda, nie verejne. Zaťala som zuby a v ruke ešte stále zvierala zakrvavenú dýku, ktorú som vytrhla z hlavy mojej poslednej obete.

Musím ju očistiť, napadlo mi, ale nezdalo sa, že by Baillidh krv vadila. Nie, tá si ju užívala plnými dúškami. Milovala ju a čím viac jej bolo, tým bola spokojnejšia. Veľmi zákerná vecička! Jediné šťastie, že Ackair mal miernejšiu povahu. Áno, aj on miloval krv a násilie, ale nie až tak ako dýka.

V prvom rade ma chcel brániť. Koniec koncov, to je rozdiel medzi mečom a dýkou. Keď útočník použije nôž, je jasné, že chce zabiť alebo vám riadne ublížiť. Moc iných možností tam nie je.  Ale meč? Ten je rovnako dobrý na obranu ako aj na útok.

Mierne ma to znechutilo. Z vnútorného vrecka koženky som vytiahla vreckovku a začala čistiť čepeľ. Nepáčilo sa jej to a na niekoľkých miestach kus látky prerezala.

Musela som niečo robiť! Ak by som ešte chvíľu hľadela na obete, zbláznila by som sa!

„Baillidh!“ zavrčala som a chalani na mňa prekvapene pozreli. Mykla som plecami. „Nechce sa nechať umyť,“ objasnila som a v hlase mi zaznieval mierne panický podtón. Všimli si ho.

„Tali...“ oslovil ma Sirius, ale nedopovedal. Všetci sme vedeli, že slová nikomu nepomôžu. Jednoducho sa s tým musíme vyrovnať, zmieriť a prijať fakt, že nedokážeme zachrániť všetkých.

Po minúte bola krvilačná, kovová beštia čistá a ja som ju zasunula do topánky.

Dýchala som vyrovnane a ešte raz sa pozrela na chlapca a dievča. Vo vnúti som sa upokojovala myšlienkou, že som zachránila aspoň ich... Cez chrbát mi prešla vlna bolesti. Bola taká nečakaná a silná, že som musela vykríknuť. Dopadla som na kolená a natiahla sa za seba. Zovrela som rukoväť Ackairu a nacvičeným pohybom meč vytiahla z jednoduchej, čiernej pošvy. Z jeho čepele sálala horúčava, čo mohlo znamenať len jediné! Niekde v blízkom okolí sa praktikuje čierna mágia! Chalani sa ku mne zohli.

„Tali, čo sa deje?“ spýtal sa James.

„Čierna mágia!“ zasyčala som pomedzi zuby.

Horúčava čepele mi prepálila bundu aj biele tielko a na koži zanechala spálený pás. Pošve sa nič nestalo. Bola vyrobená špeciálne pre Ackair a toto sa nemalo stať! Mala jeho žiar pohltiť! Nemal mi spáliť polovicu chrbta!

„Čierna mágia?“ nechápal Sirius, ale vzápätí naše oči padli na dievča, ktorá sa z ničoho nič postavilo. 

Čo? Vyskočila som sa nohy. Jej oči boli ešte temnejšie ako nočná obloha nad nami. Chýbali im bielka. Dieťa otvorilo ústa a spomedzi tenkých per sa vydral srdcervúci výkrik, nasledovaný odporným poryvom smradu. Niečo medzi rozkladom, plesňou a mesiac neumytými nohami. Ackair sa zachvel. Pohlcoval čiernu mágiu. Živil sa ňou. Každá jeho časť je schopná preraziť aj tú najtvrdšiu clonu na princípe čiernej mágie.

Aurori sa prekvapene zarazili a ja som na nich musela zrevať: „VYPADNITE!“

Ja sama som sa chystala urobiť to isté, ale v tom mi niečo napadlo. Chlapec! On infikovaný nebol! Zastavila som sa v polke kroku a otočila sa k nemu. Už-už som sa k nemu rozbehla, keď v tom ma okolo pásu objala silná ruka a stiahla späť. Čo? WTF? Prečo ma nenechajú!? Môžem mu pomôcť! Trhala som sebou, ale Sirius ma nepúšťal.

„Nepomôžeš mu!“ štekol a ja som vedela, že má pravdu... ale musím sa o to aspoň pokúsiť, nie?

Veď to je náplň mojej práce! Pomáhať a slúžiť!  Nie, nie, nie, to je len pre naivné, horúce hlavy. Náplň mojej práce je zabiť čo najviac a pritom ostať nažive! Tak si to konečne zapamätaj! Ale aj tak, nemohla som ho tam len tak nechať! To jednoducho nešlo! Ale proti Tichošľapovi som nemala šancu. Nepustil by ma a na zápas s ním nebol čas...

Dievča vybuchlo.

Skutočne, nefalšovane vybuchlo. Niečo, akoby ho rozstrelilo z vnútra. Kusy mäsa sa rozleteli niekoľko metrov do okolia. Zopár z nich sknokautovalo najbližších aurorov... Zmietla nás tlaková vlna a ja som dopadla Tichošľapovi na hruď. Zavrčal, ale stále ma zvieral ako v kliešťoch.

Dezorientovane som sa nadvihla. Tvár mal z polovice pokrytú nesúrodými, šarlátovými škvrnami. Krv, ale nie jeho. Zaprela som sa mu do pliec. Odmietal ma pustiť. Stále ma zvieral, akoby sa bál, že ak ma pustí, spravým nejakú sprostosť! Teda, niežeby to nebolo možné.

„Sirius!“ zavrčala som. „Pusti ma!“ Po chvíli zvažovania ma pustil.

Posadila som sa na ňom a rozhliadla sa po okolí. Miesto, kde stálo dievča, nahradil pol metra hlboký kráter, pokrytý červenou zmesou. Naplo ma. Vedľa krátera, v kŕčovitej polohe, ležalo ďalšie telo.

Pravú ruku aj nohu mal odtrhnutú a zvyšok tela na tom nebol lepšie. Nedokázala som tomu uveriť. Stalo sa to tak rýchlo... nečakane... Nech už bola tá kliatba akákoľvek, ak by ma Ackair nevaroval, skončila by som rovnako a všetci aurori v blízkosti taktiež! Ale ja som sa nedokázala tešiť...

V tejto chvíli ma nezaujímalo to, že som zachránila svojich kolegov... jediné, na čom záležalo bolo, že som nedokázala zachrániť chlapca. Ja viem, nie je to moja vina. Snažila som sa... ale možno som mohla urobiť viac...? Zaťala som päste a do očí sa mi nahrnuli slzy frustrácie.

Prečo?

Kurva, už mám tejto otázky dosť! Prečo? Prečo?! Prečo?! A stále dookola, prečo?! Kde sú odpovede, keď ich človek potrebuje! Kde?

Postavila som sa. Chcela som sa pozrieť bližšie... neviem, možno tam – v tej hromade paródie na ľudské telo – nájsť odpovede, ale opäť mi v tom niekto zabránil. Tentokrát Moody. Stiahol ma späť a jeho hromový hlas sa rozniesol ponad naše hlavy.

„Nikto sa k tomu nepriblíži, dokým nepríde BioMedich!“

„Ale...“ zatiahla som a hlas mi preskočil. Uprel na mňa ľadové oči, ktoré mi hovorili, že ak ho neposlúchnem, zaručí mi, že som ako auror skončila. Pohľad som mu opätovala aj keď ten môj bol o dosť slabší.

„Black!“ zahučal na Tichošľapa, ktorý sa ako zjavenie vynoril vedľa mňa. Alebo tam stál od začiatku?

„Odveď Shepardovú k Ephyi!“

„Rozkaz,“ zasalutoval a chytil ma pod rameno. „Tak poď Tali.“ Cs, jasné, že som sa mu vytrhla.

„Som v poriadku!“ zvolala som odhodlane.

Nezdrhnem odtiaľto ako zbabelec! Nie teraz!

„Nie, nie si,“ oponoval mi Moody. „Tá prekliata vec ti spálila polovicu chrbta!“

„Som v poriadku!“ trvala som na svojom aj napriek pálčivej bolesti, ktorá mi vystreľovala z rán.

„Shepardová, dnes si spravila dosť! Vypadni odtiaľto!“ trval na svojom. „Je to rozkaz nadriadeného!“

„Ale...“ nedopovedala som.

Sirius so mnou trhol a ak som mu nechcela na mieste jednu vraziť, musela som ho nasledovať. Ťahal ma od strýka. Pohľadom som mu vraždila chrbát a niekde v hĺbke duše rozmýšľala, čo som mohla spraviť pre to, aby som tomu zabránila. Ako som ich mohla zachrániť? Nič mi nenapadalo.

Ak by som aj chcela použiť bariéru, bolo by to zbytočné, lebo som nevedela, aká čierna mágia to je. Ak by som sa pre chlapca vrátila, zabilo by nás to oboch. Ackair by nezniesol taký nápor temnej mágie. Hm... nemohla som spraviť nič, len varovať kolegov, ale aj tak. Aj napriek môjmu racionálnemu uvažovaniu som hľadala cestu, akoby som ho mohla zachrániť... ale, kruci! Nijaká tam nebola! Nechcela som trpieť výčitkami svedomia za niečo, čo som zmeniť nemohla... Alebo mohla? Len ako...

Ani neviem kedy sa Siriusovi podarilo odtiahnuť ma za antiodmiestňovacie bariéry.

„Tali,“ oslovil ma a mne chvíľu trvalo, než som sa vydrala cez závoje vlastnej mysle. „Nemohla si nič spraviť,“ šepol. Zahľadela som sa mu do búrkových očí. Veľmi smutných, búrkových očí.

„Ja viem, Sirius,“ odvetila som a snažila sa, aby môj hlas znel silno – tvrdo, odosobnene. „Ja viem...“

„Nikto z nás im nemohol pomôcť,“ zopakoval a tentokrát to hovoril skôr pre seba ako pre mňa.

Toto je prekliatie mladých aurorov. Chvíľu nám trvá, než začneme smrť brať ako rutinu. Len dúfam, že u mňa to bude fakt len krátka chvíľa. Nechcem toto prežívať zakaždým, keď niekoho nezachránim alebo keď budem mať tú česť s ďalšou zmasakrovanou mŕtvolou, či iným zverstvom.

„Nie, nemohol,“ potvrdila som jeho slová a chytila ho za predlaktie.

O sekundu neskôr sme sa odmiestnili.

Autor: sisa118 (Shrnutí povídek), v rubrice: Povídky » Na pokračování » FanFiction Harry Potter

Sdílet

Diskuse pro článek Thalia Shepard: Vendetta - Kapitola 3. - Ackairove varovanie: